HLAVINKA, Ján: Židovská komunita v okrese Medzilaborce v rokoch 1938 – 1945 (ANOTÁCIA)

recentia1-male-fotoHLAVINKA, Ján: Židovská komunita v okrese Medzilaborce v rokoch 1938 – 1945. Bratislava: Ústav pamäti národa, 2007, 281 strán. ISBN 978-80-969296-8-9

Edícia Monografie Ústavu pamäti národa vydala za rok 2007 6 knižných publikácií. V poradí treťou z nich bola knižná prvotina začínajúceho historika Jána Hlavinku.

Mgr. Ján Hlavinka vyštudoval Filozofickú fakultu Prešovskej univerzity v Prešove, odbor dejepis – politológia. V rokoch 2003 – 2008 pracoval v Ústave pamäti národa a bol zároveň redaktorom časopisu Pamäť národa. V súčasnosti pôsobí ako vedecký pracovník Slovenskej akadémie vied. Cieľom jeho výskumu je problematika perzekúcií židovského obyvateľstva počas rokov 1939 – 1941.

Predkladaný odborný debut Jána Hlavinku si kladie za cieľ opísať osudy židovskej minority v okrese Medzilaborce (Laborecko) od jej príchodu do tohto regiónu v novoveku cez jej postupné násilné vysídľovanie v dôsledku realizácie konečného riešenia židovskej otázky počas prvej Slovenskej republiky až po jej definitívny zánik odchodom do svojej novej domoviny Izraela, USA a Kanady.

Predkladaná práca čitateľovi zároveň prináša podrobnejšiu analýzu svedectiev židovských občanov v Medzilaborciach bezprostredne po vytvorení Slovenského štátu na pozadí ľudáckeho totalitného režimu. Odzrkadľuje obdobie siedmich rokov (1938 – 1945), počas ktorých Židia zažili genocídu sprevádzanú najprv antisemitskými náladami s postupným vyhosťovaním z obývaných území, neskôr rabovanie a pauperizovanie ich majetku, ku ktorému sa postupne pripájajú transporty do koncentračných táborov a napokon chladnokrvné a systematicky premyslené zabíjanie v plynových komorách. Počiatočný ľudácky antisemitizmus sa stal podkladom pre prípravu a cielenú realizáciu uskutočnenia konečného riešenia židovskej otázky (Endlösung). Zlo, ktoré nie je mimo človeka, ale je v ňom samom, sa naplno prejavilo v rokoch 1938 – 1945.

Monografia je rozdelená do šiestich kapitol, ktoré na seba tematicky a koncepčne nadväzujú.

V úvodnej kapitole sa autor zamýšľa nad počiatkami Autonómnej ortodoxnej židovskej náboženskej obce v Medzilaborciach. Príchod Židov na územie horného Zemplína správne datuje do 17. – 18. storočia. O správnosti datovania nás tautologicky ubezpečujú viaceré okolnosti. Jedným z nich je aj konštatovanie erudovaného historika Petra Kónyu, z ktorého výpovede vyberám: „Územie východného Slovenska, obzvlášť Zemplína predstavovalo už v minulosti významný región, ktorý svojou výhodnou strategickou polohou (bezprostredné susedstvo s Haličou), sem lákal množstvo židovských prisťahovalcov. Túto migráciu pozitívne ovplyvnili aj ďalšie skutočnosti. Na území Zemplínskej stolice nebolo žiadne slobodné kráľovské alebo banské mesto, ktoré by prekážalo v usadzovaní sa Židov, naopak, početné zemepanské mestečká a ich trhy vytvárali vhodné podmienky pre podnikanie židovských obchodníkov.” V značnej miere k usadzovaniu sa Židov na Laborecku prispeli aj nové právne normy vydané osvieteným panovníkom Jozefom II., uverejnené pod názvom Systematica Gentis Judaicae regulatio (Židovský systematický patent) z roku 1783, prípadne prvé delenie Poľska roku 1772. Interesantnou časťou prvej kapitoly je i oboznámenie autora s chasidizmom (pietistické hnutie židovského náboženského obrodenia a mysticizmu), ktorý je úzko spätý s bežným životom členov medzilaboreckej židovskej komunity. Záver kapitoly „plasticky” dokresľuje spor Židovskej náboženskej obce v prvej tretine 20. storočia, známy aj pod názvom používaným v jidiš a prevzatým z hebrejčiny „machlokes”. V kontexte vývoja dejinných udalostí oveľa pozoruhodnejšie sú ďalšie kapitoly.

V poradí druhá kapitola sa podrobne venuje prvým protižidovským opatreniam počas autonómie Slovenskej krajiny. Ján Hlavinka sa odvoláva na „akciu” v súčasnosti už pomerne dosť známu. Vysídlenie viac ako 7 500 Židov zo Slovenska na územie, ktoré po Viedenskej arbitráži okupovalo Maďarsko. K ďalším drastickým zásahom do života židovského etnika patrili úprava vojenskej povinnosti a obmedzenie počtu Židov v lekárskom povolaní.

Nad likvidáciou a arizáciou židovského podnikového majetku sa autor zamýšľa v tretej kapitole. Zaujímavým pre čitateľa je chronologický opis arizačného procesu na konkrétnych príkladoch miestneho židovského obyvateľstva. V nastolenom trende Ján Hlavinka ďalej pokračuje opisom vyradenia Židov z verejného života sprevádzaného prijatím nariadenia o právnom postavení Židov. Pre laickú verejnosť známeho pod označením „židovský kódex”, ktorý exekutíva schválila na svojom zasadnutí 9. septembra 1941 a do Slovenského zákonníka sa dostal pod poradovým číslom 198.

Najhodnotnejšou časťou knihy je predposledná piata kapitola hodnotiaca posledný krok „riešenia židovskej otázky”, pod názvom Deportácie Židov a ich dôsledky. V rámci tejto časti knihy autor hodnotí výsledok stretnutia najvyšších predstaviteľov Nemecka a Slovenska v Hitlerovom hlavnom stane (Wolfschanze). Počiatočné prípravy na akciu „Dávid” sa začali 12. februára 1942 vyhotovením Súpisu Židov z celého územia Slovenska. Prvý „ …transport z Medzilaboriec odišiel 28. marca a do Popradu dorazil 29. marca 1942, kde bol prevzatý a potvrdený”, konštatuje Ján Hlavinka (s. 158). V apríli 1942 dochádza k zásadnej zmene deportácií. Doterajšie tzv. „pracovné” transporty vystriedali „rodinné”. Interesantným pre čitateľa je autorovo zistenie, že pre okres Medzilaborce, napriek zamýšľaným dvom rodinným transportom, bol napokon vypravený iba jeden. Mesto Medzilaborce opúšťal 19. mája 1942 podvečer v počte 880 židovských mužov, žien a detí. V Koncentračnom stredisku pre Židov v Žiline bol transport doplnený požadovaným počtom 1000 osôb v zhode so zaužívanými praktikami nacistického Nemecka. Z archívnych dokumentov sa súčasne dozvedáme aj o úmrtí trojmesačného Menharda Moškoviča, ktorého mŕtvola bola odovzdaná veliteľovi koncentračného strediska pre Židov v Žiline. Pôvodným miestom určenia bol Lublin, avšak nakoniec cieľovou stanicou sa stalo mesto Pulawy, kde transport pravdepodobne dorazil 21. mája 1942.

Záverečná kapitola práce oboznamuje čitateľa s plánom organizovaných útekov Židov do Švajčiarska vo vlakoch naložených dreveným uhlím, významným vývozným artiklom okresu. Vďaka týmto útekom sa „ …zachránilo najmenej pätnásť ľudských životov”, dodáva Ján Hlavinka (s. 193). V závere možno iba konštatovať, že definitívnu záchranu pre židovských obyvateľov znamenalo postupné oslobodzovanie Slovenska spod moci nacistického Nemecka. V roku 1948 žilo v Medzilaborciach presne 66 Židov, ktorí sa po 2. svetovej vojne z mesta odsťahovali prevažne do Izraela a anglosaských krajín.

V tejto zaujímavej publikácii obzvlášť oceňujem rozsiahly výskum obdobia rokov 1938 – 1945. Adekvátne opisuje jednu z dôležitých vývojových etáp slovenských dejín 20. storočia. V práci sú zakomponované výsledky viacročného výskumu autora v domácich i zahraničných archívoch. Kladne hodnotím aj využitie metódy „oral history” s osobami, ktoré prežili holokaust. Na základe výpovedí svedkov má možnosť čitateľ bližšie spoznať pomery, ktoré prevládali medzi minoritným a majoritným obyvateľstvom v meste. Knižná publikácia pružne reaguje aj na potreby dnešnej pluralitnej spoločnosti, preto je vkusne doplnená menným registrom, tabuľkami a fotografiami, ktoré obohacujú napísaný text.

Mnohé témy o holokauste v slovenskej historiografii sú v súčasnosti už spracované z celoslovenského pohľadu, ale chýba ich komplexnejšie a podrobnejšie spracovanie z lokálneho, teda regionálneho hľadiska. Monografia Židovská komunita v okrese Medzilaborce v rokoch 1938 – 1945 spĺňa aj túto požiadavku, preto je určite prínosom z pohľadu regionálnej historiografie.