Z denníka Ilony Andrássyovej: Vo vojenskej poľnej nemocnici v Stropkove

Ilona Andrássyová bola vnučkou Júliusa Andrássyho, politika veľkého formátu, významnej osobnosti rakúsko-uhorského vyrovnania. Ilona bola vzdelaná žena, hovorila viacerými jazykmi, zaujímala sa o politiku a umenie. V roku 1909 sa vydala za milovaného snúbenca, grófa Pála Esterházyho. Zo svojho sídla v kaštieli v Pápe pravidelne chodievali do „budapeštianskeho sveta“, do Viedne, v lete chodievali do Talianska a do Álp poľovať na kamzíky. Žili život aristokracie plný príjemných spoločenských povinností. Prvá svetová vojna významne zasiahla do jej života. Ilona sa prihlásila, ako v tom čase veľa mladých aristokratiek, do Červeného kríža. Úryvok opisuje kruté podmienky v poľnej nemocnici v Stropkove.

Zápis zo dňa 16. februára 1915:

Boje pokračujú, Rusi strieľajú čoraz bližšie, ale to už ma vôbec nerozrušuje. Po obede sme sa s Pálom a niekoľkými dôstojníkmi vybrali na prechádzku smerom ku Kelči. Oproti nám prichádza jedna pekná štvorka, dôstojníci sa vypli do pozoru, auto zastavilo a vystúpil arcivojvoda Jozef so šéfom generálneho štábu Bubnom. Arcivojvoda vypleštil na mňa oči. 

– Odkedy ste tu, grófka? – pýta sa s kyslou tvárou.

– Len niekoľko dní, – odpovedám fňukavo, lebo vidím, že nie je nadšený z toho, že ma tu vidí. Všetci sa vraciame pešo do Stropkova, kam práve vtedy, keď sme došli, priviezli veľký transport zranených. Hneď sa tam náhlim a predo mnou sa zjavuje hrozný obraz. Skutočné jatky! Pešiaci z 39. a 46. pluku šturmovali a Rusi útok odrazili. Plukovník 46. pluku padol. Voz za vozom prichádzal, na nich ranení, je ich toľko, že ležia na sebe, stonajú, plačú, revú. Ani peklo nemôže byť hroznejšie. Slamy už niet, umierajúcich ukladajú na holú zem. Doslova sa čvachtáme v krvi. Topánky aj šaty mám presiaknuté teplou krvou. Visiace, ustrelené paže, nohy, vytŕčajúce črevá. Jednému vojakovi granát odtrhol celú spodnú časť tváre, zostali mu len dve vypúlené oči. Ďalší s prestrelenými pľúcami sa s chrapotom zmieta na zemi. Krk, ramená a prsia má naduté od vzduchu akoby ich mal vypchaté. Je celkom mladý, ešte dieťa! Štyrom hneď na mieste robíme amputáciu. Do príšerne roztrhaných rán lejeme jód, od čoho nešťastníci revú ako divá zver. Príde mi na um, že Hugo Windischgrätz, ktorý sa pričinil, že som vtedy dostala to víno, by teraz mohol pomôcť so senom či slamou. Hneď plní moju prosbu a do hodiny už ranení ležia na mäkkej slame, ktorú dal zrekvírovať od koní na veľkú zlosť husárskeho strážmajstra. Na Anstalte zomrelo 17 vojakov. Pracujem okolo nich do jednej po polnoci. Napíšem odkazy pre ich rodiny, pre príbuzných, ich posledné želania. Jednému treba vody, druhý jojká o niečo teplé. Ďalšiemu trochu upravím slamu pod hlavou. Umierajúcemu držím ruku a plakajúc spolu s ním sa ho snažím utešiť, to je toľko práce, ktorú vojaci sanitári nerobia. Nie sú k tomu potrebné medicínske znalosti, stačí len súcitné ženské srdce. To tu všade veľmi chýba, cítim, že nahradiť tento nedostatok je veľká vec a je prepotrebná. Cítim, že som na správnom mieste, a teraz pre mňa niet iného miesta na tomto šírom svete, ako tu, kde je ľudské utrpenie také veľké. Okolo jednej v noci mi začína byť zle zo zažitých hrôz a z prázdneho žalúdka, lebo som nestihla ani večerať. Vyjdem do dôstojníckej menáže, kde ešte sediac pri víne hrajú karty, vypýtam si niečo na zjedenie. Pál mi rýchlo prináša pečené mäso, ale keď nožom zarežem do mäsa, náhle mi príde zle: aj toto je krvavé mäso, také ako ľudské mäso. Zblednem tak, až mi je na omdletie. Viacerí bežia pre vodu.

– Prvýkrát som videla toľko hrôzy, – vravím ostýchavo, – ale zvyknem si aj na to.

Pál ma odprevádza domov spať, no oddychujem len trochu a znovu sa vraciam na ambulanciu. Lekári už všetci spia, len sanitári sú v službe. Vo veľkej školskej triede len dve sviečky sliepňavo svietia, pritom tu leží aspoň 180 ťažko zranených a umierajúcich.

Úryvok pochádza z knihy Iloncsi – Z vojnového denníka Ilony Andrássyovej. Denník je unikátnym pohľadom aristokratky, zdravotnej sestry, no najmä citlivej a vzdelanej ženy na udalosti prvej svetovej vojny.

Denník Ilony Andrássyovej je jedným z najsilnejších svedectiev z obdobia prvej svetovej vojny. Pre slovenského čitateľa je zaujímavý nielen svojim jedinečným príbehom, ale aj faktom že veľká časť udalostí, ktorých sa týka sa odohrala na území dnešného Slovenska.

Do ucelenej knižnej podoby denník spracoval Lajos Kovács. Do slovenčiny knihu preložila Anna Šimkuličová.

B5, tvrdá väzba, 256 strán, slovenský  jazyk

Cena publikácie je 17 € + poštovné a balné.  Knihu je možné objednať na: objednavkaknihy@gmail.com

Knihu zasielame po zaplatení predfaktúry, prípadne na dobierku (doplatok 1 €).