Vojnové vianoce 1914 v Karpatoch v spomienkách korešpondenta Z.Fraňa

V predvečer vianočných sviatkov v roku 1914 milióny mužov v uniformách rôznych európskych armád stáli proti sebe v zablatených a zasnežených zákopoch a spomínali na svoje domovy a svojich blízkych. V tejto atmosfére sa odohrala bezprecedentná udalosť v histórii totálnych vojen 20. storočia, keď na mnohých miestach Západného frontu došlo k spontánnemu brataniu vojakov znepriatelených strán. Tento unikátny jav sa v takomto veľkom rozsahu už nikdy potom neopakoval a do európskej vojenskej histórie vstúpil ako „Vianočné prímerie 1914“. Na Východnom fronte však k ničomu podobnému nedošlo. Dôvod bol jednoduchý – znepriatelené strany na rozdiel od Britov, Francúzov a Nemcov neoslavovali Vianoce v rovnakom čase. Zatiaľ čo v Rakúsko-Uhorsku a Nemecku sa riadili gregoriánskym kalendárom, tak v Rusku platil juliánsky kalendár, medzi ktorými bol rozdiel trinástich dní.

V dôsledku toho na Východnom fronte prebiehali boje aj 24. – 25. decembra 1914 počas vianočných sviatkov podľa gregoriánskeho kalendára, tak aj 6. – 7. januára 1915 počas vianočných sviatkov podľa juliánskeho kalendára. V tomto období sa línia frontu dotýkala územia súčasnej Slovenskej republiky a prebiehala po hlavnom hrebeni Karpát od sedla Dujava severne od Zborova cez Dukliansky priesmyk až k Lupkovskému priesmyku. V zamrznutých zákopoch na zaviatych výšinách a uprostred zasnežených karpatských lesov stáli proti sebe desiatky tisíc rakúsko-uhorských a ruských vojakov. Počas svojich vianočných sviatkov dúfali, že nájdu aspoň chvíľu pokoja, ale neúprosná realita vojny bola iná…

Do dnešných dní sa dochovalo niekoľko spomienok na udalosti z prelomu rokov 1914 a 1915, ktoré sa odohrali na fronte v Karpatoch. Medzi nich patrí reportáž rakúsko-uhorského vojnového korešpondenta Z.Fraňa, ktorý Vianoce trávil v priestore Lupkovského priesmyku na východ od Medzilaboriec. Podľa jeho svedectva boli rakúsko-uhorské postavenia 24. decembra 1914 vytavené intenzívnej paľbe protivníka, pretože pre ruské jednotky to bol všedný frontový deň. Rakúsko-uhorskí veliaci dôstojníci sa rozhodli odplatiť rovnakou mincou a na ruské Vianoce 6. januára 1915 pripravili prepad nepriateľských pozícií:

„Na veliteľstvo pluku pricválali dvaja jazdci zo štábu divízie, ktorí priniesli písomný rozkaz generála Birkenheima. Náš plukovník s napätím otvoril obálku a očami prebehol text. Usmial sa a povedal – zajtra sú ruské Vianoce. Na štábe mali výborný nápad, revanšujeme sa im za naše pokazené Vianoce a dnes o pol noci ich napadneme. Nebude to však obyčajný útok, ale prepadová akcia, ktorú v nepriateľskom tyle uskutoční päť samostatných skupín. Vyberte dobrovoľníkov v poddôstojníckych hodnostiach, ktorých povedú piati dôstojníci. Tieto skupiny dnes po zotmení preniknú za líniu frontu a prepadnú päť dedín, v ktorých sú ubytované protivníkove zálohy a kde sa nachádzajú jeho zásobovacie oddiely. Každej skupine bude pridelený jeden ženista, ktorý prenikne na okraj dediny a jeden z domov vyhodí do vzduchu. Ostatní príslušníci prepadovej skupiny po tomto signály na dedinu zahája paľbu z pušiek a trúbením na poľnicu budú imitovať rozsiahly útok. Našim cieľom je presne o polnoci vyvolať v nepriateľskom tyle čo najväčší zmätok.

Po oboznámení sa z rozkazom sme zvyšok dňa strávili prípravou akcie a o ôsmej hodine večer sa moja skupina presunula do dediny na našej strane frontu. Tam nám bol pridelený civilný sprievodca – miestny mládenec, ktorý vyrástol v tunajších vrchoch a terén poznal ako svoju dlaň. Len miestny pastier, drevorubač alebo pytliak nás mohol previesť cez vrchy a lesy do nepriateľského tylu tak, aby sme obišli postavenia protivníka a vyhli sa jeho hliadkam. V hlbokej tme nám vojenské mapy boli nanič a tak sme sledovali mladíka, ktorý mal v rukách naše životy. Cez zasnežený les a strmé svahy výšin nás viedol k cieľu a šikovne využíval možnosti, ktoré terén poskytoval na skrytie nášho pohybu.

Počas namáhavého pochodu som stratil predstavu o čase a mojou jedinou myšlienkou bolo, aby sme k určenej dedine dorazili včas. Blížila sa polnoc, keď sprievodca zastal a rukou ukázal na blikajúce svetlá pod nami – to je Vaša dedina. Veliaci dôstojník našej skupiny si zavolal ženistu i spýtal sa ho – všetko je v poriadku? Trhavina a zápalnice sú pripravené? Po kladnej odpovedi ženistovi nariadil, aby spolu s našim sprievodcom prenikol na okraj dediny a vyhodil do vzduchu jeden z domov. Potom ho mal mládenec odviesť naspäť na našu stranu frontu. My sme sa po uskutočnené prepadu mali vracať samy po trase, ktorou sme prišli.

Ženista so sprievodcom sa pohli k blikajúcim svetlám a za pár sekúnd sa rozplynuli v čiernej tme. My sme zaujali palebné pozície a s napätím čakali čo sa bude diať. Opäť som stratil predstavu o čase. Uplynula hodina či dve? Alebo uplynulo iba pár minút? Neodvážil som sa ani pohnúť, aby som vybral z vrecka hodinky. Zrazu sa objavil silný záblesk a po ňom hromová rana, ako keby sa zem otvárala. Nebo ožiaril odraz explózie a dolinou sa ako víchrica niesla tlaková vlna výbuchu a strašný rachot. Podarilo sa – vykríkol náš veliteľ a zahájil paľbu z pušky. Všetci sme nasledovali jeho príklad a každý z nás vystrieľal niekoľko zásobníkov. Do toho sa ozýval rev poľnice do ktorej náš trubač trúbil ako mu pľúca stačili.

Tento diabolský koncert trval štvrť hodiny. Po vypálení poslednej salvy poľnica posledný krát zatrúbila do útoku a potom sa rozhostilo hrobové ticho. Zo susedných dolín k nám doliehala ozvena paľby. Útok ďalších prepadových skupín sa tiež vydaril. Pri odchode sa môj pohľad naposledy obrátil k nášmu cieľu. Z dediny pod nami bolo počuť dupot behajúcich nôh a výkriky. Zamrazilo ma pomyslenie, že vojaci pod nami práve oslavovali Vianoce a spievali vianočné koledy rovnako ako my pred dvoma týždňami…“

Zdroj: –