Vojnové cintoríny na severovýchodnom Slovensku V.

Medzinárodné záväzky sa týkali iba hrobov obetí padlých vo vojne. Objavovali sa prípady, kedy pozostalí žiadali o starostlivosť o hroby bývalých vojakov na štátne náklady. Preto Ministerstvo národnej obrany prísne vymedzilo zmysel termínu vojnový hrob. Za vojnový hrob bol považovaný hrob, ktorý vznikol v čase prvej svetovej vojny, resp. od vyhlásenia vojny do  31. decembra 1919, kedy bol v Československu ukončený vojnový stav. Výnimku tvoria hroby vojakov, ktoré vznikli v tomto čase, ale smrť vojaka nemala žiadnu súvislosť s vojnovým stavom. Vojnové hroby a cintoríny  chránili príslušné medzinárodné ustanovenia. Ostatné hroby, ktoré nespadali do tejto kategórie boli považované iba za vojenské hroby, t.j., hroby vojakov, ktoré vznikli v čase mieru z akýchkoľvek príčin. Pri týchto hroboch zanikala štátu udržiavacia povinnosť po desiatich rokoch. Takéto hroby mohli byť po uplynutí lehoty zrušené.

Veľká pozornosť sa venovala vymedzeniu pojmu zriadený hrob a udržiavaný hrob. Predpisovo zriadený hrob musel mať nasledujúce znaky:

a/ Taká poloha a umiestnenie hrobu, pri ktorej bolo vylúčené zničenie alebo poškodenie hrobu.
b/ Hrob musí byť zaradený do okruhu pôsobnosti niektorej inštitúcie, ktorá zaňho nesie zodpovednosť.
c/ Hrob musí byť opatrený náhrobkom z hliny, kameňa alebo akejkoľvek inej trvanlivej hmoty.
Predpisovo udržiavaný hrob musel mať všetky znaky zriadeného hrobu a ešte musel spĺňať tieto podmienky:
d/ náhrobok musí byť zabezpečený proti rozpadnutiu obkladom z kameňa alebo nejakého iného trvanlivého materiálu.
e/ Tabuľka s informáciami o obeti musí byť čitateľná a zhotovená z trvanlivého materiálu.

f/ Náboženský symbol označujúci hrob má byť zhotovený z trvanlivého materiálu. V každom pravidelnom hlásení jednotlivých žandárskych staníc o stave vojnových cintorínov sa museli výslovne uvádzať počty riadne zriadených a udržiavaných hrobov. Jednotlivým správcom vojnových cintorínov bol zaslaný aj nákres, ako by mal vyzerať správny vojnový hrob. Hroby sa obvykle rozdeľovali do troch základných kategórií. Boli to samostatné hroby, v ktorých bola pochovaná jedna obeť, spoločné hroby s dvoma až piatimi pochovanými obeťami a masové hroby, v ktorých bolo pochovaných viac ako päť obetí. Na katastrálnom liste boli tiež uvedené orgány, ktoré sa mali o cintorín starať. Zodpovednou inštitúciou boli vojenské inštitúcie, ale praktickou realizáciou a dozorom boli poverené miestne žandárske stanice.

Súčasne s prevzatím základnej starostlivosti o vojnové cintoríny žandárskymi stanicami sa postupne dopracovávala stratégia starostlivosti o vojnové cintoríny. Na základe mnohých otázok z nižších inštancií museli centrálne orgány vypracovávať rámcové pokyny, ktoré vymedzovali postupy pri údržbe vojnových cintorínov. Postupne sa vypracovali základné zásady podľa ktorých sa malo postupovať. Po zriadení evidencie sa  začala realizovať starostlivosť o vojnové hroby v praxi. Československo bolo novým štátom, ktorý musel riešiť mnohé problémy nového štátu, ale aj niektoré záväzky svojho predchodcu, rakúsko-uhorskej monarchie. Rozpočet štátu musel rátať s mnohými dôležitejšími výdavkami. Mohlo sa disponovať iba určitou sumou peňazí vyčlenenou na tento účel.  Ministerstvo obrany dostalo na riešenie problematiky vojnových hrobov obmedzené prostriedky. Preto bolo potrebné využiť ich účelne.

Základným cieľom bolo splniť záväzky štátu vo vzťahu k vojnovým hrobom bez nejakých extrémnych výdavkov. Bolo potrebné postarať sa o cintoríny a pritom ušetriť čo najviac finančných prostriedkov. Centrálne vojenské orgány vypracovali celý rad dôležitých dokumentov, ktoré sa zaoberali základnými zásadami pri starostlivosti o cintoríny. Ústredný inšpektorát  vojnových hrobov zostavil presné pravidlá a pokyny, podľa ktorých sa malo postupovať. Finančne prostriedky sa dali ušetriť niekoľkými spôsobmi. Vychádzalo sa z filozofie, že československý štát môže splniť svoje medzinárodné záväzky v oblasti starostlivosti o vojnové cintoríny bez vynaloženia zbytočne vysokých finančných nákladov. Predovšetkým boli prevedené exhumácie pozostatkov z jednotlivých hrobov roztratených v katastroch obcí. Za priebeh  exhumácie zodpovedali miestne žandárske stanice. Exhumované pozostatky boli opätovne pochované na najbližšom vojnovom cintoríne.

Výrazne sa dalo ušetriť na hroboch neznámych vojakov. Na vojnových cintorínoch v Karpatoch sa takýchto hrobov nachádzalo veľmi veľa. Najvýraznejší počet neznámych vojakov pochádza z ruskej armády. Zriadiť a udržiavať veľký cintorín s neznámymi vojakmi nemalo zmysel, pretože nebolo možné očakávať príspevok na udržiavanie hrobov z Ruska. Nemalé prostriedky sa ušetrili, ak sa zmenšila plocha cintorína.  Cintoríny, na ktorých sa nachádzali iba neznáme obete, mali byť zrušené v pôvodnom stave a upravené nasledujúcim spôsobom.  Pozostatky neznámych obetí mali byť exhumované a vložené do hromadného hrobu. Do tohto hrobu sa mali umiestniť aj exhumované pozostatky neznámych vojakov z hrobov roztrúsených v okolí. Spoločný hrob sa viditeľne upravil navŕšením zeminou. Na ploche hrobu sa mali vysadiť vždyzelené rastliny, typické pre daný región. Okolo cintorína sa mal vysadiť živý plot.

Pokiaľ živý plot nedorástol, mal byť cintorín ohradený kolovou ohradou s ostnatým drôtom, aby nedochádzalo k poškodzovaniu hrobov pasúcim sa dobytkom. Ak to bolo možné, malo sa na ploche cintorína vysadiť niekoľko stromov, napr. líp, tují či smrekov. V strede cintorína mal byť umiestnený centrálny kríž alebo pomník s nápisom “Tu odpočíva ….(počet) neznámych ruských, rakúsko-uhorských vojakov padlých za vlasť vo svetovej vojne v rokoch 1914/1915. Nápisy mali byť v slovenčine a ruštine. Takto upravený cintorín potrebuje minimálnu údržbu. Z času na čas by stačilo upraviť živý plot, rastliny na hroboch, prípadne vykosiť plochu cintorína. Tieto úpravy mal robiť pracovník poverený obecnými orgánmi pod dozorom najbližšej žandárskej stanice. Plocha hrobového miesta, o ktoré bolo potrebné sa starať, sa zmenšila a ušetrená pôda mohla byť nejakým spôsobom hospodársky využívaná.

Cintoríny, na ktorých sa nachádzala väčšina neznámych vojakov a malý počet známych obetí,  mali byť upravené taktiež. Pozostatky neznámych obetí mali byť exhumované a uložené do spoločných hrobov, tak ako v predchádzajúcom prípade. Hroby známych obetí mali byť uložené v jednotlivých hroboch tak, aby celý cintorín tvoril súmerný celok. Tieto hroby sa mali opatriť tabuľkami s uvedenými menami, priezviskami, dátumami narodení a úmrtí,  číslom hrobu, ak existovalo pôvodné číslovanie hrobov na cintoríne. Napriek predpisom na mnohých cintorínoch tabuľky so základnými informáciami o pochovanej obeti neboli umiestnené. Okolo cintorína  mal byť vysadený živý plot. Všetky ostatné úpravy mali byť uskutočnené rovnakým spôsobom, ako u predchádzajúceho typu cintorína. Samozrejme aj tento typ cintorína mal slúžiť ako zberné miesto pre pozostatky neznámych i známych obetí z hrobov roztrúsených v okolí.

Ojedinele sa na karpatskom bojisku nachádzali aj cintoríny, na ktorých bola pochovaná väčšina identifikovaných obetí. Do podoby týchto cintorínov sa malo zasahovať čo najmenej. Základne úpravy plota hrobov a pod. mali byť rovnaké. Jediným zásahom, ktorý sa mal uplatňovať, bolo zmenšenie cintorína, ak sa na ňom nachádzal celistvý rad hrobov s neznámymi obeťami. V takomto prípade sa mali neznámi vojaci exhumovať a pochovať v hromadnom hrobe. K úpravám malo dôjsť len vtedy, ak by rušenie hrobov nenarušilo celistvý vzhľad cintorína.

O prácach, ktoré boli vykonávané na vojnových cintorínoch,  mali príslušne orgány, zväčša žandárske stanice, podávať hlásenie každý mesiac. Je zrejmé, že táto byrokratická činnosť zaťažovala príslušníkov žandárskych staníc. Mesačné hlásenie sa ukázalo ako zbytočné. Podľa nariadenia Ministerstva národnej obrany 38730/21 z 19. septembra 1921 táto povinnosť pre žandárske stanice skončila. Od tohto momentu sa postup prác hlásil už so štvrťročnou periodicitou. Mesačným pracovným výkazom sa do tohto obdobia nevyhli ani pracovníci jednotlivých expozitúr spadajúcich pod Zemské inšpekcie vojnových hrobov. Vo svojich výkazoch museli každý mesiac detailne uviesť,  napr.  aké dokumenty boli vyhotovené, ktoré cintoríny boli upravené a ako či aké služobné cesty vykonali pracovníci expozitúry.

Stávali sa prípady, keď rôzne dobročinné, náboženské  a iné spolky a združenia zasahujú do vzhľadu vojnových cintorínov, umiestňujú tu rôzne pamätníky bez vedomia zodpovedných orgánov.  Pretože starostlivosť o vojnové hroby spadala pod Ministerstvo národnej obrany, bola takáto prax ostro odmietnutá. Zemské vojenské inšpekcie mali zabezpečiť, aby takéto akcie boli najprv ohlásené a schválené na Ministerstve národnej obrany. Po schválení mohli byť uskutočnené iba pod dozorom Zemskej vojenskej inšpekcie.

Návrhy pomníkov, ktoré sa mali budovať  na vojnových cintorínoch, malo takisto schvaľovať Ministerstvo národnej obrany. Zemským inšpekciám vojnových hrobov mali byť zaslané plány. Pri výstavbe  sa mali brať do úvahy niektoré zásadné otázky. Predovšetkým otázka financovania výstavby pomníka prinášala mnohé problémy, pretože z fondu na opravu vojnových hrobov bolo málo prostriedkov. Aj preto bolo postavených tak málo pomníkov na vojnových cintorínoch. Do úvahy sa malo brať aj estetické hľadisko, či vôbec výstavba pomníka zlepší vzhľad cintorína, a tiež otázka starostlivosti a údržby pomníka. Vojnové hroby mali byť na všetkých cintorínoch označené rovnakým typom tabuliek. Niektoré cintoríny alebo hroby prevzala civilná správa na vlastnú žiadosť. Na týchto cintorínoch sa tolerovalo iné značenie alebo iné typy tabuliek. Armádne orgány tolerovali stav, pri ktorom o takých detailoch rozhodoval ten, kto sa stará za vlastné prostriedky o vojnové hroby. Bolo by netaktické tlačiť civilné spolky k niečomu, čo nechcú, ak nesú finančnú zodpovednosť za udržiavanie vojnových hrobov. Na vojnových cintorínoch, ktoré udržiaval štát, malo byť zásadne dodržiavané rovnaké označenie všetkých hrobov.

Záporne boli prijímané aj iniciatívy jednotlivých pohrebných správ, ktoré nechali zhotoviť kríže s náhrobnými tabuľkami. Z Ministerstva obrany boli jednotlivé inštitúcie upozornené, že MNO nebude schvaľovať a preplácať žiadne účty za zhotovené náhrobky a kríže. Osoby, ktoré by z vlastnej iniciatívy objednali ďalšie zákazky náhrobkov a krížov, budú pohnané k zodpovednosti. Tento postup mal zabezpečiť šetrenie prostriedkov, aby nedochádzalo ku kšeftovaniu s náhrobkami za armádne peniaze. Existovali aj odôvodnené podozrenia, že niektorí dôstojníci umožnili svojim známym živnostníkom priživiť sa.

Zároveň sa v jari 1921 chystalo hromadné umiestňovanie typizovaných tabuliek na vojnové cintoríny. Správcovia cintorínov mali nahlásiť Zemskej inšpekcii potrebné počty tabuliek. Zároveň bolo treba nahlásiť všetky potrebné údaje o pochovaných, ktoré mali byť napísané na tabuľkách. Toto opatrenie vzniklo preto, aby  úprava tabuliek bola jednotná a tiež preto, že niektorí správcovia nemali veľa možností zaobstarať natieranie tabuliek. Tabuľky mali byť použité iba na hroby s jedným alebo dvoma pochovanými obeťami. Tabuľky na hroby s väčším počtom pochovaných sa v tomto období ešte len navrhovali. Len v období prvých šiestich mesiacov bola na zabezpečenie identifikačných náhrobných tabuliek použitá suma 147 848 Kč, čo v tomto období predstavovalo slušnú sumu.

Zdroje:
1.    DROBŇÁK, Martin – KORBA, Matúš – TURIK, Radoslav: Cintoríny prvej svetovej vojny v Karpatoch. Humenné : Redos, 2007, 86 s. ISBN 978-80-969233-3-5.
2.    DROBŇÁK, Martin – KORBA, Matúš – TURIK, Radoslav: Mementá prvej svetovej vojny I. Humenné : Redos, 2008, 100 s.
3.    BURAĽ, Miroslav – DROBŇÁK, Martin – KORBA, Matúš – TURIK, Radoslav: Mementá prvej svetovej vojny II. Humenné : Redos, 2009, 127 s.
4.    Vojenský historický archív(VHA) v Bratislave, fond(f) Zemské vojenské veliteľstvo (ZVV), škatuľa (šk.) 60,149,152,157 Vojnové hroby.
5.    Vojenský historický archív (VHA) Bratislava, fond Vojenské hroby a cintoríny, škatuľa 42, 43, 44, 45 okres Medzilaborce.