Vojenská pieseň a jej svedectvo: “Ej co zme to za vojaci..”

Ľudová pieseň je transformovanou kolektívnou skúsenosťou minulých generácií. Jednou z tém ľudových piesní a folklóru je aj vojenčina, respektíve priama skúsenosť mužov ktorí narukovali, s vojnou a priamym bojovým nasadením. Aj v slovenskej ľudovej kultúre sa nám zachovalo viacero piesní spred roka 1918, ktoré sprostredkúvajú vojenské a vojnové skúsenosti mužov z jednotlivých slovenských regiónov a pôsobenie v armáde Habsburskej monarchie, respektíve Rakúska – Uhorska.

Vojenské ľudové piesne sa viažu k významným historickým udalostiam, ktoré ostali natrvalo v kolektívnej pamäti jednotlivých regiónov či spoločenstiev. Najstaršie zachované sa sprostredkovane viažu k protitureckým vojnám, ďalej k stavovským povstaniam (predovšetkým Františka II. Rákociho), napoleonským vojnám zo začiatku 19. storočia, až napokon k pôsobeniu vojakov z územia dnešného Slovenska a jeho historických regiónov na frontoch I. svetovej vojny. Konkrétne ľudové vojenské piesne sú tak cenným svedectvom o historickej pamäti našich predkov.

Ľudové piesne z vojenského prostredia vznikali pri masovom nasadení mužov v armáde. Nemuselo sa tak diať len v prípade priameho bojového pôsobenia, ale aj pri sprostredkovaní skúsenosti napríklad s povinnou vojenskou službou. Všeobecná povinná vojenská služba bola v Rakúsku – Uhorsku zavedená branným zákonom z roku 1868. Dovtedajší konskripčný systém (rukovanie mužov na základe žrebovania, výnimky z vojenskej služby na základe vyplatenia sa a pod.) bol nahradený budovaním masovej armády do ktorej rukovali prakticky všetci muži (výnimkou bol zdravotný stav a nespôsobilosť vykonávať vojenčinu). Všetci odvedenci ktorí narukovali, absolvovali viacročnú vojenskú službu počas ktorej dostali vojenský výcvik špecifikovaný podľa druhu vojska. Tento systém samozrejme platil aj vo vtedajšom Hornom Uhorsku, teda na dnešnom Slovensku. Aj odvedenci a vojaci slovenskej národnosti sa tak stali pevnou súčasťou národnostne pestrej a organizačne pomerne zložitej armádnej organizácie podunajskej monarchie. Svoje skúsenosti si po skončení povinnej vojenskej služby odnášali aj do svojich regiónov, obcí, miest a mestečiek. Na ich základe potom vznikali aj ľudové piesne. Jednou z nich je aj pieseň pochádzajúca zo Šariša:

EJ CO ZME TO ZA VOJACI…

V prípade, že Vám nefunguje automatické prehratie skladby je možné si ju stiahnuť TU.

Na základe geografického vymedzenia je oprávnený predpoklad, že jej kolektívnymi autormi boli pravdepodobne aj vojaci prešovského 67. C. a K. pešieho pluku. Sídlom jeho mierového veliteľstva bol Prešov a doplňovacie obvody sa nachádzali na území vtedajšej Šarišskej župy. Našu konkrétnu vojenskú pieseň však pravdepodobne poznali aj vojaci zo Šariša slúžiaci u ďalších telies armády monarchie (napríklad Honvéd, delostrelectvo, jazda a pod.).

EJ CO ZME TO ZA VOJACI…

A teraz vam zašpevame
Jak še na tej vojne mame
Ani jedneho dňa
Ňemame pokoja.

V poňdzelek je egzecirka
V otorek je defeľirka
A v stredu je pucmarš
Pucuj gver, patrontaš.

A v ňedzeľu ze svu milu
Cigaretľu zapaľenu
Postretol me kapraľ
Ja som mu česť nedal.

Prvá sloha je úvodom k samotnému obsahu piesne. Za pozornosť stojí jej druhý verš „ani jedneho dňa ňemame pokoja.“ Ten je svedectvom o miere donútenia k vojenským povinnostiam. Samozrejme, väčšina mužov či chlapcov rukovala s nechuťou a vojenskú službu brali ako vytrhnutie z normálneho života. Na druhej strane, pre mnohých mladých mužov predovšetkým z vidieka a odľahlých horských oblastí bola vojenčina príležitosťou k vzdelávaniu, získaniu rôznych remeselných zručností a vo všeobecnosti cenných životných skúseností. Text „ani jedneho dňa ňemame pokoja“ však odkazuje aj na denný režim v kasárňach. Bežný deň sa začínal skoro ráno, pokračoval predpoludním a obedom až do neskorého popoludnia. Potom mali vojaci mimo dennej služby osobné voľno, ktoré mohli tráviť kdekoľvek. Aj v civilnom prostredí sa samozrejme pohybovali vo vychádzkovej uniforme, ktorej dôstojnosť nesmeli poškvrniť nedôstojným správaním, opilstvom či výtržnosťami (delikty podobného charakteru boli pomerne ostro trestané, napríklad dvojhodinovým uviazaním či temnicou). Vtedajší vojaci však boli vo všeobecnosti pomerne disciplinovaní čo súviselo aj s chápaním hodnôt dôstojnosti a povinnosti a spoločenskou morálkou v druhej polovici 19. a na začiatku 20. storočia. V armáde monarchie taktiež fungovala hrdosť na druh vojska a jednotku v ktorej konkrétny vojak slúžil, na čo mala pravdepodobne vplyv aj napríklad historická tradícia jednotlivých plukov. Niektoré z nich nepretržite fungovali na začiatku I. svetovej vojny aj viac ako 200 rokov.

Druhá sloha našej piesne je konkrétnejšia. Prejdime si ju verš po verši. Hneď prvý z nich „v poňdzelek je egzecirka“ nám odkazuje na konkrétnu časť povinnej vojenskej služby. Slovo „egzecirka“ je nemeckého pôvodu (v spisovnej slovenčine ostalo zachované ako „execírka“) a znamená vojenské cvičenie, výcvik. Toho sa samozrejme zúčastňovali všetci vojaci a líšil sa podľa druhu vojska. Zahŕňal tak fyzickú prípravu, ale aj výcvik so zbraňou či pochodové cvičenia a starostlivosť o osobnú výstroj vojaka. V období po roku 1868, o ktorom stále hovoríme, sa postupne znižoval počet vojakov a dôstojníkov, ktorí aktívne zažili priame frontové nasadenie. Časť z nich boli ešte veteránmi prusko – rakúskej vojny z roku 1866. Potom však monarchia a jej armáda zažili pomerne dlhé obdobie stability a pokoja. Výnimkou bol rok 1878 a okupácia Bosny a Hercegoviny, respektíve rok 1908 a formálna anexia tejto balkánskej provincie. Na oboch sa aktívne podieľala armáda monarchie, v roku 1878 aj ostrým bojovým vystúpením. Dlhé mierové obdobie medzi rokmi 1866 až 1914 sa však odzrkadlilo aj na stave a pripravenosti armády. „Execírka“ či výcvik tak boli jedinou možnosťou ako ju udržať na bojaschopnej úrovni. Obmieňal sa aj aktívny dôstojnícky zbor pre ktorý sa hlavnou previerkou bojaschopnosti armády stali veľké cisárske cvičenia (v roku 1911 sa konali aj na severovýchode Slovenska). Aj tieto okolnosti potom ovplyvnili pripravenosť armády na ostré bojové nasadenie v roku 1914 po vypuknutí I. svetovej vojny.

Druhý verš druhej slohy našej piesne „v otorek je defeľirka“ nás odkazuje na „defilírku“ teda vojenskú prehliadku. Toto slovo má tiež nemecký pôvod (napokon ako väčšina pojmov vojenského slangu v období monarchie). Vojenské prehliadky mali v armáde monarchie svoje nezastupiteľné miesto. Boli totiž akýmsi oficiálnym a slávnostným spojením armády a civilnej sféry spoločnosti. Oficiálne prehliadky jednotlivých vojenských jednotiek a útvarov v jednotlivých mestách monarchie mali svoj presný a nacvičený program. Armáda dbala na svoju vonkajšiu dôstojnosť a vážnosť pred civilným obyvateľstvom. Súčasne mali oficiálne prehliadky poukázať na silu a bojaschopnosť armády, ktorá bola záštitou nielen vládnuceho habsburského rodu, ale aj civilného obyvateľstva. Armádne prehliadky boli u obyvateľstva monarchie pomerne obľúbeným spestrením bežného života. Nielen z hľadiska používania elegantných slávnostných uniforiem, ktoré boli skutočnou pastvou pre oči, ale aj pre sprievod živej vojenskej hudby. Každý peší pluk C. a K. armády mal svoju vlastnú plukovnú hudbu a viacero plukov mali aj vlastné plukovné pochody, ktoré boli poznávacím znamením pluku aj pre verejnosť.
Tretí verš druhej slohy „a v stredu je pucmarš“ opäť súvisí s vojenským výcvikom. Slovo „pucmarš“ znamená v prenesenom význame starostlivosť o osobnú zbraň, respektíve inú časť osobnej výzbroje a výstroje vojaka. Tá musela byť v armáde monarchie na vysokej úrovni. Každý vojak sa okrem priameho zaobchádzania so zbraňou naučil aj základné zákonitosti jej čistenia a údržby. Okrem vojenskej výzbroje a výstroja však musel v poriadku udržiavať aj svoje osobné veci.

Napokon štvrtý verš druhej slohy súvisí s predchádzajúcim: „pucuj gver, patrontaš“ nás odkazuje na konkrétnu výzbroj a výstroj. „Gvér“ alebo „kvér“ je výraz pre pušku, „patrontaš“ zas taška, respektíve vrecko na náboje („patróny“). Tieto dve výzbrojné a výstrojné súčiastky boli pravdepodobne z hľadiska bojového nasadenia vojakov (aspoň pri pechote) veľmi dôležité a môžeme preto predpokladať že pri výcviku na ne bazíroval aj dôstojnícky, respektíve poddôstojnícky zbor armády monarchie. Ich dôležitosť z hľadiska radových vojakov napokon zdôrazňuje aj fakt že sa dostali do našej ľudovej piesne.

Jej tretia sloha je všeobecne zrozumiteľná a pochopiteľná. Vojak má voľnú nedeľu a tak sa vyberie za svojou milou. Odkaz na zapálenú cigaretu je zdôraznením príjemných chvíľ voľna. Okrem ženskej spoločnosti vyhľadávali vojaci aj pohostinské zariadenia a konzumáciu rôznych nápojov. V Hornom Uhorsku a jeho severných častiach boli už vtedy obľúbené pálenky a liehové nápoje rôznej kvality a zamerania. V jeho južných častiach, respektíve na území dnešného Maďarska môžeme už vtedy predpokladať obľubu vína a napokon v rakúskych a českých krajinách monarchie sa asi všeobecnej priazni tešilo predovšetkým pivo. Dvojverš „postretol me kapraľ, ja som mu česť ňedal“ je však opäť návratom k vojenskej realite, disciplíne a bežnému vojenskému životu. Nepozdravenie nadriadeného je prečinom v každej armáde. Slovo „kapraľ“ označuje poddôstojnícku hodnosť, ktorej obdobou je dnešný desiatnik.

Ľudová vojenská pieseň „Ej co zme to za vojaci“ má však okrem odkazu na bežný život vojaka v armáde monarchie, ešte jeden rozmer. Je ním používanie konkrétnych vojenských termínov a slov vojakmi pochádzajúcimi z územia šarišského regiónu. Samozrejme, nemčinu ako veliaci jazyk vtedajšej armády aktívne ovládala len časť vojakov z územia dnešného Slovenska. Podobné to bolo aj s maďarčinou používanou pri honvédskych plukoch. Vojaci si tak prispôsobovali názvy zbraní, výstroje a vojenských hodností svojmu nárečiu, ktoré sa následne dostávali aj do hovorovej a spisovnej slovenčiny. Výrazy použité v našej piesni sú živým svedectvom vtedajšej „vojenskej slovenčiny,“ ktorej základ tvorila samozrejme nemčina ako tradičný vojenský jazyk podunajskej monarchie. Oprávnene však môžeme predpokladať bežné používanie spomenutých výrazov v plukoch kde tvorili vojaci slovenskej národnosti väčšinu (z peších plukov spoločnej armády spomeňme pluk užhorodský, prešovský, lučenecký, trenčiansky a bratislavský). Ich používanie potom pravdepodobne plynule prešlo so slovenskými vojakmi aj na fronty I. svetovej vojny.

Ako sme spomínali už v úvode, ľudové piesne s vojenskou tematikou sú dedičstvom hlbokého prežitku vtedajšej spoločnosti s vojnou a vojenskou službou. Mali by sme si ich preto vážiť ako kultúrne dedičstvo nášho národa a neoddeliteľnú súčasť našich národných dejín odohrávajúcu sa v širšom prostredí Habsburskej monarchie, respektíve Rakúska – Uhorska. Vážiť by sme ich si však mali aj ako pretrvávajúcu spomienku na našich predkov bojujúcich v uniformách starej monarchie. Slováci boli totiž (napríklad počas I. svetovej vojny) vo všeobecnosti považovaní za dobrých a kvalitných vojakov, ktorí bojujú až do vyčerpania. Vernosť uniforme, rozkazu a povinnosti nech je zároveň odkazom aj pre našu prítomnosť.