Veľkonočná bitka v Karpatoch (v spomienkach z kroniky rakúsko-uhorského c.k. 101. pechotného pluku)

Marec 1915. Veľká vojna – dnes známa ako prvá svetová vojna, trvá už sedem mesiacov. Pôvodný predpoklad vyradiť Francúzsko z vojny do siedmych týždňov sa nenaplnil, takže preskupenie nemeckých armád proti Rusku sa nekonalo. Rakúsko – Uhorsko už niekoľko mesiacov čelí silnému ruskému tlaku. Dňa 22. marca 1915 padol dlho obliehaný strategický pevnostný komplex Przemyśl v Haliči. Ruské hlavné velenie preskupuje svoje sily a Rakúsko – Uhorsko bude čeliť zaťažkávacej skúške – rozhodujúcej ruskej ofenzíve v Karpatoch. Dnes vieme, že rakúsko-uhorským vojskám sa nakoniec podarilo zastaviť ruský nápor. Na prelome marca a apríla 1915 však nebolo nič isté a o ďalšom osude Rakúsko – Uhorska sa rozhodovalo v Karpatoch.

Útočná aktivita ruských vojsk začala už 19. marca 1915 a postupne od 20. marca 1915 prebiehala na celom úseku karpatského frontu. Ruské jednotky sa snažili preraziť najmä v smere cez Zborov do Bardejova, cez údolie Ondavy v smere na Vranov nad Topľou, cez údolie rieky Laborec na Humenné a Ruské sedlo na Sninu. Najslabšími úsekmi z hľadiska rakúsko-uhorskej obrany boli najmä miesta styku 4. armády gen. E. J. Ferdinanda a 3. armády gen. S. Boroevič von Bojnu v priestore neďaleko od mestečka Zborov, a tiež styk 3. armády s 2. armádou gen. Eduarda Böhma-Ermolliho v priestore medzi obcami Svetlice a Výrava.

Boje v priestore východne od rieky Laborec, medzi obcami Svetlice a Výrava, začali 24. marca 1915. Proti rakúsko-uhorským vojskám útočili jednotky ruského XXI. armádneho zboru, ktorý podliehal ruskej 3. armáde generála pechoty Radka Dmitrieva. V priestore Výravy a Svetlíc útočili pluky ruskej 44. pechotnej divízie generálporučíka Sergeja Fjodoroviča Dobrotina. Proti ním stáli pluky rakúsko-uhorskej 34. pechotnej divízie generálmajora Juliusa von Birkenhain, ktorá podliehala rakúsko-uhorskému XIX. armádnemu zboru. Boje, ktoré na tomto úseku frontu prebiehali na prelome marca a apríla 1915 predstavujú jednu z najkrvavejších epizód Veľkonočnej bitky v Karpatoch. Vyžiadali si tisícky padlých, ranených a zajatých vojakov na oboch stranách frontu. V konečnom dôsledku, tak ako na celom fronte, sa ani medzi obcami Výrava a Svetlice nepodarilo ruským vojskám prelomiť rakúsko-uhorskú obrannú líniu. Dňa 13. apríla 1915 bol front po celej svojej dĺžke stabilizovaný na čiare východne od mestečka Zborov, cez Hažlín, Mlynárovce, Okrúhle, Stropkov, Porubu, Čabiny, Jablonku až k Hostoviciam. Boje prebiehajúce na Karpatskom fronte na prelome marca a apríla 1915 vošli do histórie ako Veľkonočná bitka v Karpatoch.

Boje prebiehajúce medzi obcami Výrava a Svetlice predstavujú jeden z kľúčových momentov Veľkonočnej bitky v Karpatoch. V tomto priestore sa nachádzal aj rakúsko-uhorský 101. pechotný pluk, z ktorého kroniky pochádza citovaný úryvok. Tento úryvok prináša plastický opis jednej dôležitej epizódy tejto bitky:

„Od 24. marca sme pociťovali silnejúci tlak Rusov. Tušili sme, že je to dôsledok pádu pevnosti Przemysl. Nepriateľ totiž začal prisúvať na front nové sily. Naše velenie nám túto informáciu oznámilo až s oneskorením a tušenie sa premenilo na neblahú skutočnosť. Dobitie Przemyslu sme prežívali s veľkým zármutkom a ľútosťou. Mnohí z nás spomínali na svojich kamarátov a spolubojovníkov, ktorí bránili obkľúčenú pevnosť. Uvedomovali sme si, že ruské vojská viazané obliehaním Przemyslu sa uvoľnili a budú použité na prelomenie karpatského frontu a vpád do Uhorska. Všetci príslušníci pluku sa začali dôkladne pripravovať na ťažké boje, o ktorých vedeli, že čoskoro vypuknú.

Nášmu 101. pechotnému pluku velil podplukovník Ferenc Pabst. Boli sme súčasťou 67. pechotnej brigády generálmajora Lauingena, ktorá patrila do 34. pechotnej divízie generálmajora von Birkenhain. Od 27. marca sa sústreďovanie ruských posíl pred naším úsekom frontu už nedalo skryť a velenie rozhodlo o stiahnutí celej divízie za hlavný karpatský hrebeň. Z postavení pri obci Zubeńsko v Haliči (južne od mestečka Lupków) sme sa presunuli do novej obrannej línie medzi obcami Výrava a Svetlice, ktoré už ležali na uhorskej strane hranice. Pozície na kóte 580 „Gušina“ zaujal I. prápor a ostatné dva prápory sa sústredili v Svetliciach. Z tejto obce sa IV. prápor následne presunul do pozícií na kóte 716 „Parilov vrch“. Náš pluk zároveň prešiel pod velenie 57. pechotnej brigády plukovníka Wöllnera.

Blížili sa Veľkonočné sviatky a všetci dúfali, že ich v pokoji oslávime. Rusi však mali iné plány. Veľký piatok pripadol na 2. apríla a v tento deň nepriateľ zaútočil na postavenia pluku, ktorý bol naším pravým susedom. Moskali prelomili jeho obranu a za našim chrbtom sa začali objavovať ich hliadky. Kapitán Pichler aj s 15. rotou boli poverení vytlačením ruských hliadok z nášho priestoru. V tento deň sme sa dozvedeli aj potešujúcu správu – v našom tyle sa rozvinujú jednotky „Beskiden Korps“, ktoré poslalo spojenecké Nemecko. Do našich postavení dorazili nemeckí delostreleckí pozorovatelia, ktorí robili obhliadku terénu a rekognoskáciu frontovej línie.

Nasledujúci deň 3. apríla na Veľkú sobotu sa cieľom ruského útoku stala kóta 523 „Casciki“ (hrebeň Čiastky). Nepriateľ už v ranných hodinách prenikol do zákopov 94. pechotného pluku a začal ohrozovať aj naše pozície. Podplukovník Dörfler, ktorý velil bojovej skupine brániacej tento úsek, vyslal do protiútoku tri roty nášho 101. pechotného pluku. Nasledoval odvážny bodákový útok, ktorý získal späť dobité postavenia a jeho výsledkom bolo sto zajatých Rusov. Utrpeli sme však značné straty a v tomto boji padol kapitán Hugo Scharl a dôstojnícky čakateľ Gyaraki. Ďalší dvaja dôstojníci utrpeli zranenia – György Kraszkó a Általános Békésmegyei.

Veľkonočnú nedeľu 4. apríla ruské delostrelectvo zahájilo sústredenú paľbu na kótu 580 „Gušina“ a najsilnejšie ostreľovalo jej západnú stranu. Táto paľba trvala nepretržite do 16:00. Po jej prerušení zahájili ostreľovanie našich pozícií ruské guľomety a krátko na to sa ozval mohutný pokrik útočiacich Moskaľov. Do zákopov sme okamžite poslali zálohy a paľba našich pechotných zbraní ruský útok odrazila. Po jeho skončení sme mali pocit, že sa jednalo iba o prieskum bojom. Keď sa nepriateľská pechota stiahla, tak ruské delostrelectvo obnovilo ťažké ostreľovanie našich pozícií, ktoré pokračovalo až do zotmenia. Počas noci protivník viedol rušivú delostreleckú paľbu salvami, ktorú smeroval nielen na naše zákopy, ale aj do hĺbky našich postavení, kde predpokladal umiestnenie záloh.

Veľkonočný pondelok 5. apríla opäť začal ruskou delostreleckou paľbou. Nepriateľ od 10:00 ostreľoval kótu 580 „Gušina“ a sústredil sa na jej vrchol, ktorým sa zo severu na juh tiahli naše zákopy. V niektorých momentoch získavala táto paľba väčšiu intenzitu a o 13:00 sa zmenila na bubnovú paľbu, ktorá trvala do 14:00. Posledných 15 minút sa k ostreľovaniu našich pozícií pridalo aj 10 až 12 ruských guľometov. Pod krytím tohto palebného koncertu sa k našim postaveniam začala približovať veľká skupina nepriateľských vojakov. V prvom zákope sa nachádzali štyri roty 94. pechotného pluku a jedna rota nášho 101. pechotného pluku, ktoré tento útok nedokázali odraziť. Rusi prenikli do ich postavení a obsadili časť zákopov. Nepriateľské delostrelectvo okamžite prenieslo paľbu do hĺbky našich pozícií na okraj lesa s cieľom znemožniť zálohám organizovať protiútok.

Naši vojaci pod tlakom päťnásobnej ruskej početnej prevahy ustupovali a krok za krom sa sťahovali naspäť. Popri tom však kládli zúrivý odpor a protivník bol nútený zapojiť do boja ďalšie sily, čím sa jeho prevaha ešte zväčšila. V tomto momente začali do prednej línie konečne prichádzať aj naše zálohy a jednotlivé roty sa postupne zapájali do boja. Nastupovali do protiútokov, ktoré sa končili v ťažkých a krvavých bojoch na bodáky. V tejto kritickej situácii sa obzvlášť vyznamenal nadporučík Laczhegyi, ktorý nečakal na rozkazy a iniciatívu prevzal do vlastných rúk. Zastával funkciu zástupcu veliteľa práporu a na vlastnú zodpovednosť vyrazil do rozhodujúceho protiútoku, ktorý definitívne vytlačil Rusov z našich pozícií. Vo veľkej miere tak prispel k nášmu víťazstvu a bol vyznamenaný Rytierskym krížom vojenského Rádu Márie Terézie.

Nepriateľ utrpel ťažké straty a množstvo jeho vojakov ostalo ležať pred našou obrannou líniou a v našich zákopoch. Na bojisku sme pozbierali viac ako 1.200 pušiek, ktoré sme ukoristili Rusom, a do tylu sme odviedli okolo 600 zajatcov. Naše straty dosiahli 33 padlých, 175 ranených a 600 nezvestných, ktorí skončili v ruskom zajatí. Najviac sa vyznamenali dôstojníci a vojaci 1., 2., 10., 11. a 12. roty, ktorí sa nebojácne bok po boku bili s nepriateľom a v strašnom dvojhodinovom boji z blízka udržali svoje pozície. Náš 101. pechotný pluk tak pomohol ubrániť tento dôležitý úsek na krídle 2. armády. Po odrazení tohto ruského útoku sa aktivita nepriateľa výrazne znížila a na našom úseku frontu zavládol relatívny pokoj. Rusi vo svojich pokusoch o prienik do vnútrozemia Uhorska už nepokračovali. Velenie 2. armády vysoko ocenilo hrdinstvo nášho pluku a jeho statočná obrana bola spomenutá v celoarmádnom rozkaze.

Po krvavej Veľkonočnej bitke v Karpatoch nastala operačná prestávka, ktorú sme využívali na posilňovanie obranných postavení na kóte 580 „Gušina“. Naše zákopy boli poničené a vyžadovali si opravu a rekonštrukciu. Predpokladali sme, že tento kľúčový bod obrany sa stane cieľom ďalších ruských útokov. Tieto očakávania sa však nenaplnili a nepriateľ udrel v susedstve. Dňa 11. apríla Rusi zaútočili na kótu 716 „Parilov vrch“, ktorá sa nachádzala vpravo od výšiny „Gušina“. Túto výšinu bránil IV. prápor nášho pluku pod velením majora Erlacha. Moskali sa pred svitaním priplazili do blízkosti zákopov a potom vo viacerých vlnách zaútočili. Naši vojaci boli týmto útokom prekvapení a IV. prápor bol čiastočne obkľúčený. Napriek statočnej obrane veľa jeho príslušníkov padlo do ruského zajatia.

Protivník sa pokúšal rozšíriť prielom v obrane, čomu okamžite čelili naše zálohy. Kapitán Pichler aj s 15. rotou sa presunuli z výšiny „Gušina“ a spolu so zálohou 94. pechotného pluku sa pripravovali k protiútoku na výšinu „Parilov vrch“. Kapitán Pichler vyslal na prieskum hliadky, ktoré mu po návrate oznámili veľmi cenné informácie. Po vyhodnotení situácie zvolil najvhodnejší smer úderu a zahájil protiútok. Rusi sa urputne bránili a neustále prisúvali posily, takže naši vojaci postupovali iba krok za krokom. Boj rozhodol hromadný útok na bodáky, ktorý skončil našim víťazstvom. Do zajatia padlo 400 Rusov, pričom naša 15. rota zajala 150 z nich. Tento počet prevyšoval početný stav vojakov v samotnej rote! My sme stratili 9 padlých a 20 zranených vojakov.

Po tomto boji zavládol na úseku nášho pluku opäť pokoj, ktorý trval viac ako týždeň. Tento čas sme využili na rotáciu našich vojakov medzi prvou líniou a blízkym tylom, kde sa príslušníci pluku podrobili zdravotným prehliadkam a hygienickej očiste. V prvom rade boli zaočkovaní proti týfusu. Vďaka novým odvšivovacím zariadeniam sa nám podarilo skoncovať aj s týmto problémom. Taktiež sa výrazne zlepšilo naše zásobovanie a dodávky chleba sa stali pravidelnými. Poľné kuchyne prichádzali až do blízkosti našich postavení a zabezpečovali teplú stravu. Úspešné odrazenie nepriateľských útokov a nasledujúca operačná pauza a pokojná frontová situácia viedli k zvýšeniu disciplíny a zlepšeniu morálky našich vojakov.

Na konci apríla 1915 sa našim ľavým susedom stali nemecké útvary a my sme si veľmi cenili šikovnosť ich delostrelcov, ktorí sa rýchlo a presne zastrieľali na nepriateľské ciele. Ich prítomnosť nám dávala pocit istoty a povzbudila bojový elán našich vojakov, pretože Nemci boli pre náš pluk rovnocennými partnermi, na ktorých bolo spoľahnutie. Veľkonočná bitka v Karpatoch priniesla nášmu 101. pechotnému pluku dobré meno v celej armáde, ako aj slávu a uznanie. Za veľkých obetí sme nepriateľovi zabránili preniknúť na svätú zem rodného Uhorska.“

Citovaný dokument je úryvok preložený z kroniky rakúsko-uhorského c.k. 101. pechotného pluku: MACHALEK, Pál: 101. Cs. és Kir. gy. ezred Tortenete 1883 – 1918, Budapest : Machalek Pál, 1934. 266 s.

[preklad a štylistická úprava: Bruno Čopey st. a Matúš Korba]

Zdroje:

1. DROBŇÁK, Martin – KORBA, Matúš – TURIK, Radoslav: Cintoríny prvej svetovej vojny v Karpatoch. Humenné : Redos, 2007. 86 s. ISBN 978-80-969233-3-5

2. DROBŇÁK, Martin – KORBA, Matúš – TURIK, Radoslav: Mementá prvej svetovej vojny (Diel I.) – cintoríny v okresoch Humenné a Medzilaborce. Humenné : Jana Fedičová – REDOS, 2008. 104 s. ISBN 978-80-969233-8-0

3. Prvá svetová vojna – boje v Karpatoch. Zost. V. Fedič – S. Husťák, Humenné : Redos, 2007, 105 s. ISBN 978-80-969233-5-9.

4. Prvá svetová vojna – pozabudnuté cintoríny. Zost. M. Mikita, Svidnik : Regionálna rozvojová agentúra Svidník, 2006, 220 s. ISBN 80-967898-8-0.

5. SLEPCOV, Igor: Z histórie karpatskej ofenzívy ruských vojsk v rokoch 1914-1915. In: Vojenská história, roč. 4, 2000, č. 2, s. 3-12.