Tokajícka tragédia II.

7. Aug 2015 | Autor: | Rubrika: Članky a štúdie

440px-The_Bochnia_massacre_German-occupied_Poland_1939

Nadišla posledná, osudná noc z osemnásteho na devätnásteho novembra 1944- začiatok krvavej nedele v Tokajíku. V ranných hodinách prišlo do dediny asi 200 nemeckých vojakov. Zo všetkých strán obkľúčili obec, pretože prichádzali od lesov. Potom začali po domoch vyhľadávať mužov. Na ruky im dávali putá a zhromaždili ich v záhrade pri gréckokatolíckej cerkvi. Do obeda sústredili 34 mužov. Pri prehľadávaní našli v posteli aj Juraja Medvedza. Nedávno sa vrátil zo slovenskej armády, resp. z rozpustených východoslovenských divízií. Ležal chorý, vo vysokých horúčkach. Nemeckí vojaci mu neverili a zavolali svojho lekára, ktorý potvrdil chorobu a vydal lístok na evakuáciu. Tak ostal Juraj Medvedz nažive.[1] Chlapom v záhrade dovolili, aby im ich príbuzní priniesli jedlo na tri dni a teplé oblečenie, keďže z domu ich zobrali len v tom, čo mali na sebe. Potom im sňali putá a hodinu pred popoludním zoradili chlapov do trojstupu.

Asi o pol dvanástej zaznel povel na pochod: „Smer Brusnica“, takto začala smutne známa Tokajícka tragédia[2], každý bol presvedčený, že idú kopať zákopy pre nemeckú obranu. V zamyslení prišiel celý zástup k potoku Tokajec, pod les zvaný Podperelisok. Vzdialený od obce sotva jeden kilometer. Tu, v údolí potoka veliteľ Zbv komanda 27 Prešov, Oberfeldwebel Kumann[3], ktorý na nich čakal s vyzbrojenou jednotkou, dal pochod zastaviť. Prikázal jednému z vojakov, aby prečítali rozsudok. Bez akéhokoľvek súdneho procesu prečítali zoradeným a nič netušiacim ľuďom krvavý rozsudok: „Vy ste partizánske légia, vy ste partizánov podporovali, každý druhý deň ste im jesť dávali, našich vojakov ste zabíjali, preto vaše ministerstvo nariadili chlapov vystrieľať, dediny vypáliť.“ V skratke: „Za pomoc a podporu partizánom odsudzujú sa na trest smrti zastrelením… Rozsudok bude vykonaný ihneď. Dr. Jozef Tiso.“ Bol to strašný výrok, po ktorom evakuanti, ktorí boli medzi Tokajíčanmi, začali ukazovať potvrdenia o evakuácií. Nič však nepomohlo. Zaznel povel na streľbu. Niektorí hľadali záchranu pred smrtiacimi guľkami v úteku, ale aj tak neunikli. Padli po prvých krokoch. Tridsaťštyri mužov, otcov, bratov a synov ostalo nehybne ležať na zemi.

t4

Michal Medvedz na mieste tokajíckej tragédie.

Tých, ktorí sa ešte hýbali alebo javili známky života, dobíjali ranami z pištole, strieľali do hlavy a kopali. Na vlastné oči to videl aj Andrej Stropkovský.[4] Ženy, deti a starcov, ktorí o osude svojich najbližších nič nevedeli, Nemci zatiaľ vyháňali z Tokajíka. Po skupinách opúšťali svoje domovy a rozchádzali sa po vzdialenejších dedinách. O tragédi sa niektorí dozvedeli už o niekoľko dní. Zoznam obetí doplnili aj 19-ročný Ján Vrabeľ, ktorý sa skryl v lese, keď sa dozvedel, že Nemci vyháňajú dedinčanov, prišiel matke pomôcť ich majetok naložiť na voz a zapriahnuť kravy. No Nemci ho za pomoci psov chytili a zastrelili. Našli ho dedinčania s rozbitou hlavou a niekoľkými strelnými ranami. Ďalej rodina Siničakovcov, na ktorých počas evakuácie v dedine Lipníky strieľali z lietadla, na žive zo sedem člennej rodiny ostali otec a tri deti. Zaujímavosťou je, že matka Terézia bola mŕtva a dieťa, ktoré v tom čase bolo prisaté k jej prsníku ostalo nažive.[5]

t1

Andrej Stropkovský – jeden z dvoch mužov, ktorí masaker pri Tokajíku prežili.

Niekoľko minút po odchode katov sa prebral ťažko ranený Andrej Stropkovský a Michal Medvedz, ktorý ležal pod mŕtvym telom svojho brata. Nemeckú guľku nosil až do svojej smrti len dva centimetre od pľúc[6]. Napriek ťažkej rane na chrbte začal hľadať svojho šestnásťročného syna Miška, ktorý pred streľbou stál pri ňom. Našiel ho až o 50 metrov za potokom – mŕtveho. Ukázal mu ho Andrej Stropkovský, ktorý ležal skrčený v kríčku postrelený do pravej nohy. Akoby zázrakom sa podarilo prežiť len týmto dvom mužom. Vydali sa k lesu, aby ich Nemci nespozorovali. Michal Medvedz pozbieral svoje posledné sily aby pomohol Andrejov Stropkovskému vzdialiť sa z miesta tragédie. Nechcelo sa mu veriť že je toto všetko možné![7] Niekoľko hodín chodili po lese, až sa dostali na to isté miesto, odkiaľ vyšli. Poblúdili. Od mŕtvych vzali chlieb, aby sa posilnili. Po niekoľkých hodinách namáhavej chôdze sa dostali do lesa na druhej strane obce, kde našli drevenú kolibu, ktorej sa usadili a ošetrili si rany .

O tri dni neskôr prišiel do koliby jej vlastník, Ján Hreško, z Piskoroviec, ktorý utekal so svojou rodinou z evakuácie. Kolibu si zhotovil ešte predtým, ako opustil svoju dedinu. Tu spolu žili v strachu a neistote až do 29. novembra 1944, keď Tokajík oslobodili vojská 4. ukrajinského frontu.[8] V deň tragédie sa medzi obcami Piskorovce a Tokajík strhol medzi partizánmi a nemeckou jednotkou oberfelwedera Kumanna boj, ktorý trval až do večerných hodín. V tomto boji zničili partizáni jeden nemecký tank a niekoľko Nemcov zabili.[9] Nemecké oddiely už na druhý deň podpálili celú obec Tokajík, spolu dvadsať sedem domov.[10] Ostal iba gréckokatolícky chrám a jedna vzdialenejšia chalúpka. Podľa Nemeckých plánov rovnaký osud mal postihnúť aj dedinu Piskorovce, ale včasný zásah partizánov zabránil masakre.[11] 30. novembra 1944 sa Medvedz a Stropkovský prvý krát streli so sovietskymi vojakmi. Zranených mužov ošetrili sovietski lekári, ktorí spolu s personálom zachraňovali životy aj raneným vojakom, z ktorých sa značná časť mohla vrátiť späť na front. Medvedz im po tomto ošetrení išiel ukázať, kde ležia obete. Na miesto tragédie s ním išiel sovietsky major s troma vojakmi a dvoma ženami sanitárkami. Prezreli si miesto činu. Obete stále ležali v potoku a na lúke, kde ich postrieľali. Major spísal záznam o tejto masakre a po návrate do dediny obom raneným sovietsky lekár poskytol potrebnú pomoc.[12]

t7Pamätník na mieste tokajíckej tragédie.

Po oslobodení Tokajíka a iných priľahlých obci sa vojská 4. Ukrajinského frontu zastavili na rieke Ondava a len ťažko sa prebíjali na západ,[13] neskôr Nemecké vojská spolu s Maďarskou Kráľovskou armádou ustupovali pozdĺž rieky Ondavy[14] a Červenej armáde sa podaril prielom. Na prosbu Michala Medvedza a Andreja Stropkovského prišli 12. decembra 1944 obyvatelia zo susednej obce Piskorovce a zakopali obete do spoločného hrobu na mieste vraždy. Po návrate z evakuácie požiadali príbuzní o exhumáciu zavraždených obetí, aby ich mohli pochovať dôstojným spôsobom. Na pohrebe, ktorý sa konal 4. apríla 1945 sa na obecnom cintoríne zišlo mnoho ľudí, aby si uctili pamiatku popravených mužov z obce Tokajík. Na smútočnom pohrebe boli zúčastnení aj traja kňazi z okolitých farností: V. Čisarik (farnosť Lomné), A. Andraško (farnosť Miňovce) a J. Palaščák (dnes neexistujúca farnosť Valkov).[15] Po tragédii ostalo dvadsaťdva vdov a sedemdesiat štyri sirôt.[16] Ubytovali sa do pivničných priestorov vypálených domov. Na jar roku 1945 si začali dedinčania stavať dočasné chatrče pletené z prútia, oblepené hlinou a pokryté slamou, toto provizórium trvalo viac ako dva roky.[17]

 

 Menný zoznam zastrelených mužov

Obyvatelia Tokajíka:

Ján Vorobeľ, 45-ročný, ženatý, dve deti

Ján Vorobeľ, 20-ročný, slobodný

Peter Vorobeľ, 55-ročný,ženatý sedem detí

Juraj Hudák, 45-ročný,ženatý, šesť detí

Juraj Zeleňák, 46-ročný,ženatý päť detí

Ján Medvedz, 68-ročný,ženatý šesť detí

Ján Kaňuk, 27-ročný, ženatý jedno dieťa

Ján Medvedz, 46-ročný,ženatý, šesť detí

Ján Medvedz, 35-ročný, ženatý, jedno dieťa

Ján Medvedz, 35-ročný,ženatý, päť detí

Ján Medvedz, 33-ročný,ženatý, päť detí

Jozef Medvedz, 26-ročný,ženatý jedno dieťa

Jozef Medvedz, 26-ročný, slobodný

Michal Medvedz, 45-ročný, ženatý, sedem detí

Michal Medvedz, 19-ročný,slobodný (syn)

Michal Medvedz, 16-ročný,(syn Michala Medvedza, ktorý ostal nažive)

Peter Medvedz, 24-ročný,slobodný

Peter Medvedz,20-ročný,slobodný

Juraj Medvedz, 55-ročný, ženatý, sedem detí

Ján Pavuk, 31-ročný, ženatý dve deti

Ján Pan, 19-ročný (zabitý pri cintoríne)

Peter Pan, 45-ročný,ženatý, štyri deti

Juraj Stropkovský, 23-ročný, slobodný (brat Andreja Stropkovského, ktorý prežil)

Mikuláš Čečko, 35-ročný, ženatý dve deti

Evakuanti z Vyšného Orlíka:

Ján Kriško, 63-ročný, ženatý, päť detí

Peter Kriško, 21-ročný, slobodný

Andrej Miškovský-Paňko, ženatý

Jozef Viľchovský, 31-ročný, ženatý, dve deti

Evakuanti z Tisinca:

Juraj Kačmár, 49-ročný,ženatý,päť detí

Juraj Kačmár, 22-ročný, slobodný (syn)

Evakuant z Čertižného:

Andrej Neila, 55-ročný, ženatý,tri deti

Evakuant zo Stropkova:

Ján Gombár, 41-ročný, šesť detí[18]

——————————————————————–

[1] Mindoš, Ivan: Tokajík, Východoslovenské vydavateľstvo, Svidník 1982, s.22

[2] Štátny archív v Prešove, pobočka Svidník, Rokovania obecného zastupiteľstva 1946-1990, škatuľa

1, obal 3, zápisnica s.10

[3] Kronika obce Tokajík

[4] Beňo, Ján: Stropkov a okolie, Východoslovenské vydavateľstvo, 1978, Košice, s.124

[5] Kronika obce Tokajík

[6] Mindoš, Ivan: Tokajík, Duklianske múzeum vo Svidníku, Svidník 1971, s.43

[7] Rodák, Jozef: Karpatsko-duklianska operácia II, Pozabudnutý hrdinovia, vyd. ADIN, Prešov 2012,

s.14

[8] Kronika obce Tokajík

[9] Mindoš, Ivan: Tokajík, Východoslovenské vydavateľstvo, Svidník 1982, s.24

[10] Kováč Dušan a kol.: Kronika Slovenska II, Fortuna Print and Adult, Bratislava 1999, s.298

[11] Mindoš, Ivan: Tokajík, Východoslovenské vydavateľstvo, Svidník 1982, s.24

[12] Mindoš, Ivan: Tokajík, Duklianske múzeum vo Svidníku, 1971, Svidník, s.24

[13] Historická revue, Záver vojny a prechod frontu cez Slovensko, rok 2011, ročník 22, číslo 9,s. 48

[14] Rodák, Jozef: Karpatsko-duklianska operácia, ADIN, Prešov 2010,s.16-17

[15] Kronika obce Tokajík

[16] Beňo, Ján: Stropkov a okolie, Východoslovenské vydavateľstvo, 1978, Košice, s.124

[17] Mindoš, Ivan: Tokajík,Východoslovenské vydavateľstvo, Svidník 1982, s.24

[18] Pamätná kniha obce Tokajík s. 8-10

Be Sociable, Share!
Tags: , , , ,

Komentáre sú deaktivované.