Tokajícka tragédia I.

24. Júl 2015 | Autor: | Rubrika: Članky a štúdie

t7

V oblasti okresu Stropkov pred príchodom frontu pôsobilo veľa partizánskych oddielov. Boli medzi nimi napríklad: oddiely Pugačev, Za Rodinu, Majorov, Kulbakin, Šukajev,[1] Berenštejn a mnoho iných väčších či menších zväzkov.[2]  Najväčšiu činnosť  v tomto priestore vyvíjal zväzok Čapajev, ktorý čítal vyše 1000 členov a združoval niekoľké partizánske skupiny.

Okupačná politika Nemecka sa v jeseni 1944 sústredila na potlačenie SNP. Priamu okupáciu Slovenska Wermachtom a zložkami SS v zázemí podporovali jednotky pohotovostnej skupiny H bezpečnostnej polície a bezpečnostné služby SIPO -Sicherheitspolizei a Sicherheintsdienst-SD. Jadro toho tvorili Einsatzkommando 13 a 14, ďalej Sonderkommando 7a, Sonderkommando 15, 27 a 29. Na východnom Slovensku pôsobilo Zvláštne komando  ZbV 27. Toto komando bolo začiatkom septembra 1944 vyčlenené pre potreby hlavného veliteľstva armád Severná Ukrajina s cieľom pacifikácie východného Slovenska. Sídlo ZbV 27 bolo v Prešove. Trestné oddiely komanda spolu s SS jednotkami doplnené príslušníkmi Wermachtu vyrážali na likvidačné protipartizánske akcie, ktoré zvyčajne končili vypálením dedín a vyvraždením obyvateľov, ako akt pomsty za pomoc partizánom.

Partizánom pomáhalo najmä civilné obyvateľstvo. Celá partizánska oblasť, ktorá pozostávala z 23 obcí a do ktorej patrili obec ako Bžany, Lomné, Kručov, Tokajík, všemožne podporovali spomínaný partizánsky oddiel Čapajev a iné, potravinami, ale aj správami o pohybe Nemcov.[3] Tieto boli životne dôležité, pretože vďaka nim vedeli partizáni prakticky všetko. Anna Kasardová spomína, ako k nim domov (do obce Kručov) večer chodili partizáni a jej matka Anna Kasardová im dávala čerstvo upečený chlieb, najedli sa, niečo zobrali so sebou a zas odišli. Opakovalo sa to niekoľko krát. Pri odhalení by partizánov aj obyvateľov domu čakala istá smrť. Určitý čas dokonca na povale domu ukrývali aj židovského utečenca s  priezviskom Schwartz. Prespával na povale domu.

Po stupňujúcom sa tlaku a prenasledovaní odišiel do lesov a už sa nikdy nevrátil. Partizáni kontrolovali dopravné spoje. Jednou z úspešných akcií bolo aj prepadnutie autokolóny[4], pri obci Miňovce, pri Stropkove, z druhej polovice októbra 1944. Akcia bola vykonaná tak, že partizáni zlikvidovali prvé a posledné vozidlo konvoja. Nemecké vozidlá sa nemohli pohnúť ani dozadu ani dopredu. Partizáni zničili 8 nákladných automobilov, pásové vozidlo, zlikvidovali mužstvo a ukoristili kone, zbrane a strelivo.[5] Partizánska činnosť je ďalej zaznamenaná aj pri obci Turany nad Ondavou.[6] Za partizánske akcie sa Nemci pomstili na civilnom obyvateľstve.[7] Dôkazom toho sú mnohé vypálené domy, ktoré boli zničené ešte pred príchodom frontu, prevažne v druhej polovici novembra 1944. Nemci ich vypálili aj z dôvodov, aby sa nedostali do rúk postupujúcej Červenej armáde a 1. československému armádnemu zboru. Vypálené dediny, v okrese Stropkov boli viaceré: Brusnica, Miňovce, či najznámejšia Tokajík, kde bolo aj zastrelených 32 mužov z obce a okolia.[8] Nemci uskutočňovali taktiku širokej deštrukcie všetkých objektov, ktoré mohli poslúžiť partizánskemu hnutiu. Ani akcie nemeckých jednotiek v novembri a decembri roku 1944 nezlomili a nezlikvidovali partizánske hnutie.[9] Na druhej strane veľa obyvateľov okresu Stropkov a priľahlých oblastí vstupovalo do radov partizánskych skupín, žiaľ mnohí padli v boji. Niektorí obyvatelia obce Petejovce (dnes zaniknutá obec) padli v bojoch pri Vrútkach. Z obce Bžany padol Ján Jagerský. [10]

Najčastejšie škody na majetku obyvateľstva, ktoré vznikli v priebehu jesene a zimy bojov na Ondave podľa archívnych zdrojov, boli zapríčinené vypaľovaním obcí, či bojovou činnosťou. Škody sa vyšplhali na miliónové čísla. Problémy vypálených, či zničených obydlí mala riešiť tzv. vojnová škoda. Ako kompenzácia bola časť nákladov na výstavbu vyplatená zo štátnej pokladnice, podľa nariadenia č. 130/45 SB.N.SNR.[11] Vojnové škody na Slovensku dosiahli výšku vyše 114 mld. Kčs. Boli zničené železnice, cesty a stovky mostov.[12] Dokopy bolo v okrese Stropkov kompletne vypálených či zničených niekoľko stoviek[13] domov.

 

Vypálenie dediny Tokajík

V auguste 1944 mali partizáni z oddielu „Za Rodinu“ v Tokajíku u Petra Pana schôdzku s obyvateľmi obce, ale aj obyvateľmi priľahlých obcí ako Mrázovce alebo Miňovce. Riešili sa tu otázky zásobovania partizánov a zapájania sa civilného obyvateľstvo do aktívneho odboja. Šesťdesiatročný Ivan Medvedz z Tokajíka sa podujal vyhodiť do vzduch olšavský most, ležiaci na dôležitej dopravnej trati, používanej Nemcami.[14] Iní chlapi z Tokajíka sa zúčastňovali na partizánskych akciách, v určených priestoroch hliadkovali, rozširovali letáky, a získavali slovenských vojakov z rozpadnutých divízií do partizánskych oddielov, ďalej podávali správy o pohybe Nemcov na trase Stropkov-Kelča-Domaša.[15] Od septembra až do konca novembra 1944 rozmach partizánskeho boja na Slovensku nadobúdal povstalecký masový charakter. Čapajevovci kontrolovali nielen okolité dediny, ale aj celé okresy.[16] Obec bola v tesnom kontakte s partizánskymi jednotkami „Za Rodinu“ majora Strelcova (časť partizánskej brigády Čapajev) , ktorý padol pri prechode frontovej línie v novembri 1944 pri obci Habura a Borov.

t2

Obec Tokajík v období vojny.

Mesiac pred tragédiou v Tokajíku nariadilo nemecké velenie evakuáciu obyvateľstva podduklianskej oblasti, vrátane obyvateľov obce Tokajík.[17] V druhej polovici novembra 1944 tesne pred tokajíckou tragédiou, bolo obyvateľstvo napäté, ozývalo sa dunenie nemeckých a sovietskych ťažkých zbraní.[18] Partizánske oddiely zaujímali obranné postavenia a nemecké jednotky systematicky pátrali po partizánoch.[19] Obsadili dediny Ďapalovce a Piskorovce, odkiaľ predpokladali útok nepriateľa. Veliteľ oddielu nariadil evakuácie obcí do hôr. Nad Piskorovcami sa už začalo bojovať. Partizáni zaútočili východne od obce Tokajík. Tu sa objavil aj prvý nemecký tank a ďalšie, ako im oznámila prieskumná hliadka, sa blížili od Ďapaloviec. Za nimi postupovala pechota. Partizánom pri tomto boji pomáhalo aj civilné obyvateľstvo, preto sa Nemci pomstili na civilnom obyvateľstve. Obyvatelia boli kruto prenasledovaní. Podľa prvotných myšlienok velenia nemeckej armády ostávali stále vojakmi a nebojujú proti ženám a deťom. Takéto rozlišovanie vyvolávalo neustálu nevôľu Hitlera, ktorý vo svojom „rozkaze o boji proti bandám“ zo 16. novembra 1942 znovu pripomenul, že vojsko vo svojom boji o bytie a nebytie,je oprávnené a povinné „neobmedzene využívať najbrutálnejšie prostriedky aj proti ženám a deťom“ , ak to povedie k vytýčenému cieľu teda k „zvládnutiu tohto moru“ (bánd).[20] Takáto pomsta zastihla aj obec Tokajík.[21] Rovnako boli postihnuté aj iné, neďaleké obce. Tokajík je jednou zo 102 obcí, ktoré boli vypálené počas druhej svetovej vojny ako dôsledok represálií nacistov a príslušníkov pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy na Slovensku, proti partizánskych jednotiek Edelweiss, Jozef a ďalších. Protokoly navyše dokladujú, že na najvyššom vojenskom velení sa zväčša veľmi dobre vedelo o krutostiach a dozvedeli sa o nich aj tí, ktorí na základe svojho služobného postavenia, s tým neprišli vôbec do styku.[22]

Začiatkom septembra 1944 sa v Tokajíku objavilo okolo päťdesiat nemeckých vojakov. Začali rabovať, odvliekli aj niekoľko kusov ošípaných. Obyvateľom inak neublížili. V polovici októbra prebehla dedinou nepravdivá správa, že veliteľ žandárskej stanice zo Stropkova, Peter Biskupič dal zatknúť niekoľko občanov z obce. Okrem toho sa začali šíriť chýry z neďalekej obce Lomné, kde mali Nemci svoj štáb, že na ich mape je Tokajík podčiarknutý červenou farbou, čo v praxi znamenalo, že má zmiznúť z mapy.[23] V druhej polovici októbra zajali Nemci 98-člennú skupinu sovietskych vojakov- zajatcov a zastavili sa s nimi na noc v Tokajíku.[24]Zajatcov sa podujala zachrániť skupina partizánov pod velením Rudolfa Jánošíka. Priblížili sa k dedine v smere od Piskoroviec, na dolnom konci bezhlučne zlikvidovali nemecké hliadky a zajatcov oslobodili. Tento úspech partizánov nemecké velenie znášalo len veľmi ťažko, a preto 11. novembra zaútočilo asi 150 nemeckých vojakov na Tokajík. Chlapov doma nenašli, len ženy, starcov a deti. Nechali ich na pokoji. O niekoľko dní prišli znovu. Vzali iba niekoľko ošípaných a obyvateľom dali opäť pokoj.[25] 18. novembra 1944 dopoludnia prišli od obce Mrázovce z lesa štyria chlapi v civile. Navštívili dom Jána Kaňuka a začali sa vypytovať na partizánov. Údajne sa k nim chceli pripojiť a bojovať spolu s nimi. Dôverčivý Ján Kaňuk im ukázal cestu smerom k Piskorovciam. Ako sa neskoršie ukázalo, boli to nemeckí agenti – vyzvedači. Po niekoľkých hodinách prišli do Tokajíka traja nemeckí dôstojníci na koňoch, prezreli terén a odišli.

—————————————————————————

[1] Sedlák, Imrich, Dukla Brána slobody, Osveta, Bratislava, 1960, s.164

[2] Bernštejn, Leonid, Od Dnepra po Karpaty, Pravda, Bratislava, 1990, s. 228-278

[3] Mindoš, Ivan, Tokajík, Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1982, s.19

[4] Štátny archív v Prešove, pobočka Svidník, Rokovanie ONV v Stropkove 1946, Prezidiálne písomnosti- Špeciálna mapa „Giraltovce“ čís. 4367 , škatuľa 30,obal 1, spis č.1354

[5] Mindoš, Ivan, Tokajík, Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1982, s.20

[6] Štátny archív v Prešove, pobočka Svidník, Rokovanie ONV v Stropkove 1946, Prezidiálne písomnosti- Špeciálna mapa „Giraltovce“ čís. 4367 , škatuľa 30,obal 1, spis č.1354

[7] Mindoš, Ivan, Tokajík, Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1982, s.21

[8] Kronika obce Tokajík

[9] Takáč, Ladislav, SNP v pamäti národa, NKV International, Bratislava, 1994, s.198-199

[10] Štátny archív v Prešove, pobočka Humenné, OÚ MNV Kelča 1946, Administratívne spisy, škatuľa 2

[11] Štátny archív v Prešove, pobočka Svidník, Rokovanie ONV v Stropkove 1946, Vojnové škody , škatuľa 44, obal 1, spis č. 46

[12] Londák, Miroslav a kol., Dejiny Slovenska v datech, Libri, Praha, 2007, s. 490

[13] http://www.szpb.sk/rezoznam.htm       22.1.2015

[14] Gašpar, Gregor: 35. výročie vzniku partizánskej jednotky Čapajev, vyd. Vlastivedné múzeum

Hanušovce nad Topľou, Hanušovce nad Topľou 1978,s.44

[15] Mindoš, Ivan: Tokajík, Východoslovenské vydavateľstvo, Svidník 1982, s.20

[16] Mindoš, Ivan: Tokajík, Východoslovenské vydavateľstvo, Svidník 1982, s.21

[17] Mindoš, Ivan:Tokajík, Východoslovenské vydavateľstvo, Svidník 1982, s.21

[18] Pamätná kniha obce Tokajík s.5

[19] Kováč, Dušan: Storočie svetla -storočie temna, vyd. Q 111, Bratislava 2000, s.122

[20] Knopp, Guido: Wehrmacht, Ikar, Bratislava 2010, s.143

[21] Mindoš, Ivan: Tokajík, Východoslovenské vydavateľstvo, Svidník 1982, s.21

[22] Neitzel, Sönke: Odpočúvaný, Ikar, Bratislava 2009,S.61

[23] Mindoš, Ivan: Tokajík, Východoslovenské vydavateľstvo, Svidník 1982, s.22

[24] Beňo, Ján: Stropkov a okolie, Východoslovenské vydavateľstvo, 1978, Košice, s.123

[25] Mindoš, Ivan: Tokajík, Východoslovenské vydavateľstvo, Svidník 1982, s.22

Be Sociable, Share!
Tags: , , , ,

Komentáre sú deaktivované.