Štefan Apolen – slovenský partizán v Bielorusku

10. Feb 2012 | Autor: | Rubrika: Osobnosti

Štefan Apolen sa narodil v Adamovských Kochanovciach v rodine chudobného maloroľníka. Tu aj vyrástol a v roku 1941 nastúpil na vojenskú základnú službu do Martina k cyklistic­kému prieskumnému útvaru.

V roku 1942 ho poslali na východný front do Bieloruska, kde bol tiež zaradený do cyklistického oddielu slovenskej zaisťovacej divízie. Oddielu velil podplukovník Veselý, verný prívrženec slovensko-nemeckého spojenectva. Štefan Apolen bol menovaný veliteľom družstva, ktoré patrilo do cyklistickej čaty, ktorej velil čatár Vojtech Šatara, rodák z Pohára. V tomto družstve sa stretlo veľa cyklistovy ktorí nielen že sympatizovali s ľudom Bieloruska, ale aj s jeho partizánskym hnutím. Jeho členmi boli napr. okrem už spomínaného aj Vojtech Blahus, Rudolf Palcút, Antón Václavík a ďalší.

Nie div, že táto skupina sa usilovala nadviazať spojenie s partizánmi, aby mohli prejsť na ich stranu a spoločne bo­jovať proti fašistom. Cyklistická skupina sa vtedy nachádzala v mestečku Chojniky, ale pre nezáujem tamojších partizán­skych veliteľov sa prechod Slovákov k partizánom neuskutoč­nil.

V roku 1943 cyklistov premiestnili do Minskej oblasti do mestečka Smoleviči. Ich bojovou úlohou bolo strážiť hradskú cestu z Minská smerom na Borisov a ďalej na východ bližšie k frontu. Bola to strategicky dôležitá cesta, lebo Nemci ju využívali na zásobovanie svojej armády na strednom úseku frontu. Prirodzene, že partizánske oddiely dňom i nocou útočili na nemecké transporty, aby marili plynulosť zásobovania ich armády.

Úlohou cyklistického oddielu bolo strážiť cestu najmä v no­ci a chrániť aj telefónne a telegrafné spojenia. Noc čo noc vo večerných hodinách vychádzali cyklistické čaty z mestečka na pridelené úseky. Takéto rozptýlenie im sťažovalo spojenie s miestnymi partizánskymi jednotkami, ktoré už na rozdiel od predchádzajúcich rokov sa začali o Slovákov zaujímať a rady ich prijímali medzi seba. Čatárovi Vojtechovi Šatarovi sa na­pokon prostredníctvom civilov predsa len podarilo nadviazať spojenie s veliteľom partizánskej rozviedky Rudakom z brigády Ďad’a Koľa.

V auguste celá čata prešla k 2. partizánskemu oddielu Ko­munard, ktorý patril do brigády Ďaďa Koľa. Jej veliteľom bol plukovník Lopotin, rodák z Borisova, neskôr hrdina ZSSR.

Desiatnik Štefan Apolen sa medzi partizánmi rýchlo udomácnil a so svojím družstvom sa úspešne zúčastnil na mnohých bojových akciách. Vždy mu prialo šťastie. Lenže nenadarmo sa hovorí, že dotiaľ sa chodí s krčahom po vodu, pokým sa ucho neodtrhne.

Zima roku 1943 bola veľmi tuhá. 2. partizánsky oddiel Ko­munard opustil svoj letný tábor v lesoch a stiahol sa do dediny Čebotari. Oddielu velil major Vladimír Šeremet. Oddiel mal držať v šachu nemeckú posádku v susednom mestečku Zembin. Partizáni sa špecializovali na záškodnícku činnosť v určených rajónoch bez ohľadu na množstvá snehu a mrazy. V spolupráci s 5. partizánskym oddielom, ktorý zimoval v obci Zacenie, Nemcom blokovali cestu spájajúcu Zembin s Pleščenicy.

Bolo pred Vianocami. My Slováci sme ich chceli osláviť spoločne, na čom sme sa dohodli prostredníctvom Rudolfa Palcúta, ktorý bol veliteľom slovenskej čaty v 2 partizánskom oddieli. Ja som bol vtedy spolu s Viliamom Krpelanom príslušnikom prepadovej partizánskej roty, ktorej velil Tatár nadporučík Ivan Surtajev. Od veliteľa sme dostali povolenie na spoločné stretnutie. Dokonca náčelník tylu oddielu staršina David nám na oslavu potajme zohnal dve fľaše lavórovice a my sme si vyhliadli v rodine Rjabeckych väčšiu miestnosť, kde sa konala spoločná večera.

Štedrý večer roku 1943 prešiel bez problémov, ale už na druhý deň bol vyhlásený bojový poplach. Slovenská čata po nástupe na školský dvor odpochodovala do obce Janovo, lebo velenie dostalo hlásenie, že Nemci chystajú útok na partizánsky oddiel v Čebotari.

Nemci tiež mali svoju rozviedku. Rozhodli sa udrieť na slo­venskú jednotku v Janove, o čom sa však partizánske velenie nedozvedelo včas.

Bola ukrutná zima. Nočné mrazy nepustili ortuť teplomera nad mínus 25 stupňov Celzia. Okrem toho po celé dni pred Silvestrom ako by sa všetci čerti ženili. Snehové víchrice ne­utíchali, vietor prefukoval chabé oblečenie partizánov. Preto veliteľ čaty rozhodol hliadky meniť po polhodinách a hliad­ky v obci celkom zrušiť. Čata bola ubytovaná v škole, kde sa mohli partizáni trochu ohriať.

Prišla silvestrovská noc. Nočné mrazy nepoľavili, ale naopak zosilneli. Nikomu by nenapadlo, že práve v túto noc a v takej zime Nemci zaútočia.

Partizán, ktorý držal nočnú stráž pri škole, okolo polnoci zazrel pri škole nejakú podozrivú osobu, na ktorú, keď nereagovala na výzvu, strelil. No hneď bežal do školy a vyhlásil poplach. Veliteľ čaty Šatara veľmi rýchlo pochopil situáciu a dal príkaz na opustenie školy. Štefana Apolena i s jeho družstvom poveril, aby čatu pri ústupe z obce kryl.

Apolen po obdržaní rozkazu si pohľadom kontroloval družstvo a zistil, že partizán Jozef Rozenberg, pôvodom slovenský Nemec, nemá pri sebe zbraň. Zabudol si ju vraj v škole. Apolen mu prikázal vrátiť sa po ňu a on že naňho počká. Rozenberg však dlho nechodil, a tak sa Apolen rozhodol utekať za ostatnými členmi. svojho družstva. Vybehol zo školského dvora, prebehol cez ulicu a vbehol na dvor protiľahlej budovy. Ale práve vo chvíli, keď sa prikrčený chcel kryť stenou domu, ozvala sa guľometná dávka a zasiahla ho. Oprel sa o nejaké dvere, ešte ich stihol otvoriť a spadol na dlážku. Tu ostal ležať v bezvedomí. Bola to maštaľ.

V   dedine Janovo prestrelka pomaly utíchala. Keď stíchla nadobro, gazda, ktorý predtým cez okno pozoroval prestrelku Slovákov s Nemcami, vyšiel do maštale pozrieť, či mu Nemci nepokradli sliepky. To bola ich bežná prax. Šiel potme a len-len že nestupil na ležiaceho Apolena. Hneď mu napadlo, že to môže byť niekto zo Slovákov a tak jeho telo odtiahol pod válov kravičky a zakryl ho slamou. Ranený bol stále v bezvedomí. Ráno, len čo sa trošku rozvidnelo, sa gazda presvedčil, že ťažko ranený je naozaj Slovák a že žije. Pozorne mu ošetril rany, urobil mu pohodlnejšie ležovisko pod tým istým kravským válovom a napojil ho mliekom. Tam Apolen ťažko dýchajúc pobudol niekoľko dní.

Slovenská partizánska Čata sa vrátila k svojmu oddielu v Čebotari, ale bez Apolena a Rozenberga. Už na druhý deň zo Zembina prišla správa, že Nemci v Janove zajali jedného Slováka a eskortovali ho do Borisova.Tu sa navždy stratila stopa po Rozenbergovi. O Apolenovi dostali správu, že je ťažko ranený a skrýva sa v Janove.

Veliteľ rozhodol poslať po Apolena prepadovú rotu oddielu, ale výprava sa nevydarila. V Janove ostala pomerne silná nemecká jednotka, proti ktorej nemali šancu.

Neviem presne koľko dní strávil Apolen ukrytý v maštali. Ale gazda sa oňho dobre staral. Ošetroval mu rany, kŕmil ho a napájal mliekom. Napokon ilegálni pracovníci v obci využili nepozornosť Nemcov a v noci ho na nosidlách preniesli k slo­venským partizánom, ktorí ich čakali na vopred dohodnutom mieste. Partizáni na saniach previezli raneného Apolena na poľné letisko pri mestečku Begomeľ, odkiaľ ho previezli do lazaretu v tyle Červenej armády, kde sa z ťažkých zranení liečil niekoľko mesiacov.

Na fotografii v hornom rade 2. zľava

Po vyliečení Štefan Apolen vstúpil do československej brigády. Pre svoj zdravotný stav už nebojoval, ale pracoval v tylovej jednotke.

Po vojne následkom ťažkých zranení Štefan Apolen pomerne mladý zomrel.

Zdroj: RJABIK, Michal: Osudy bývalých slovenských bieloruských partizánov. 1. vydanie. Bratislava: CCW, 2005. s. 38-42. ISBN 80-89166-06-7

Uverejnené s láskavým súhlasom autora.

Be Sociable, Share!
Tags: , , , , , ,

Komentáre sú deaktivované.