Správa o dobrovoľníckej brigáde pri osadzovaní krížov na vojnovom cintoríne Pod Kobylou.

Dňa 3.11.2011 sa skupina dobrovoľníkov z Klubu vojenskej histórie Beskydy z Humenného, spoločne s členmi Zväzu vojakov Armády SR, Klub Humenné , rozhodli  pre vykonanie brigády na osadenie krížov na vojnovom cintoríne Pod Kobylou. Podľa predpovede našich meteorológov malo byť počasie priaznivé, občasné hmly. Takže zrána sme sa  stretli a vyrazili smerom na Valentovce, kde sme mali plánované stretnutie s vnukmi  bývalého hájnika, správcu vojnových cintorínov Pod Kobylou, na Kóte 600 – Hrindová  jama, Pod Kudrovcom a v Sterkovciach. Boli to páni Mikuláš Lazor, Ivan Moroz, a ďalší príbuzný Juraj Puškár. Kríže na tento vojnový cintorín sme volili podľa dobových fotografii drevene a aby nám vydržali dlhšie v tomto drsnom prostredí, zvolili sme červený smrek – smrekovec opadavý. Kríže vyhotovil vnuk Fedora Lazora, pán Ivan Moroz.

Nasadli sme teda na  podivuhodne vozidlo Gaz 69 a vyrazili vo smere na  Diel a na Kobylu. Priatelia, kto nezažil – neuverí, čo dokáže vozidlo Gaz 69 . Cestou sme si ešte ujasnili zopár  miest, na ktorých sme vytypovali lokality ,na ktorých by sa mali nachádzať vojnové hroby, zatiaľ skryté pred svetom.

Po príchode na miesto vojnového cintorína Pod Kobylou sme rozmerali  jednotlivé hrobové polia a začali  hĺbiť jamy na osadenie krížov. Práva išla krásne, kríže sme ponarážali, ukotvili a výsledkom bol krásny, z prírodného materiálu tieto kríže úplne zmenili priestor vojnového cintorína. Po skončení prác sme ešte zapálili sviečky na centrálnom pamätníku a zvyšne kríže sme odniesli na ďalší vojnový cintorín  v Hrindovej jame, pod kótou 600.

V tejto súvislosti boli veľmi zaujímavé spomienky vnuka  Fedora Lazora – pána Mikuláša Lazora, ktorý do tejto lokality ako chlapec dochádzal pásť dobytok. Miesta presne popisoval, kde boli lúky, pasienky, hroby, zákopy a iné, veľmi zaujímavé okolnosti týkajúce sa miest bojových stretnutí znepriatelených vojsk, ktoré mal sprostredkovane od starej matere, ktorá v tej dobe vo Valentovciach žila. Veľmi pútavo zapôsobili informácie o miestach bodákových stretnutí, kde vojaci  oboch strán na seba dorážali a kde  ranených ošetrovali, ale i pohynuli.

Po tomto veľmi príjemnom posedení v spoločnosti vnukov sme sa pobrali cestou spať. V tejto súvislosti by som ešte chcel poďakovať pánu Ivanovi Morozovi a Jurajovi Puškárovi za ich skutočne seriózny prístup pri sprejazdňovaní cesty, keď ešte tri dni pred tým prerezali cestu, ktorá bola zavalená padlými stromami, i za ich ochotu aj v budúcnosti byť nápomocní pri našej práci pri vyhľadávaní  hrobov padlých vojakov.

PODPORTE NÁS:

Páči sa Vám činnosť Klubu vojenskej histórie Beskydy. Podporte nás:

IBAN: SK4511000000002623066419

Za každý dar ďakujeme.