Spomienky vojaka Pešieho pluku č. 67 Jána Brtáňa-Zaťka

19. Mar 2013 | Autor: | Rubrika: Dokumenty

Spomienky vojaka Jána Brtáňa-Zaťka na službu v rakúsko-uhorskej armáde. Slúžil v prešovskom Pešom pluku č. 67 (IR 67). Po výcviku bol nasadený v Haliči a v Karpatoch, kde v marci 1915 padol do zajatia. Neskôr  sa pridal k československým légiam.

Otca som stratil v roku 1905 a nasledujúceho roku dala mňa matka na učenie k murárskemu majstrovi do Spišskej Belej.
Keď mi ešte otec žil, rozprával nám cez dlhé zimné večery rôzne veci, lebo velice ľúbil čítať, či to bolo slovenské alebo české. Vždy si vedel zaopatriť dajaké noviny od možnejších gazdov, ktorým dochádzali Národnie noviny, Hlásnik, Slovenské pohľady aj iné. Pri tom vravieval: „Keď som, deti moje, ja do školy chodil, nebolo ani slychu o nejakej maďarčine, a teraz čo rok, to vás vraj dubia nutia k tým maďarským slovám. Ja neviem, ako to ďalej bude. Pomaly sa vraj jedno pokolenie naučí, potom i druhé, tretie, tak my, starí, vymreme a nebude potom ani len počuť slovensky rozprávať.“

Otec mal svätú pravdu. Už keď som prišiel ako štrnásťročný chlapec do Spišskej Belej, keď ma poslali do sklepu pre cigaretle alebo kdekoľvek niečo kúpiť, všade na mňa hovorili alebo maďarsky alebo nemecky. Ale mi to nijako do hlavy neišlo. Preto som hneď o rok odišiel do Oravy do Námestova, kde som zas počul po maďarsky hovoriť Židov, pánov atď.
Keď som mal 18 rokov, vybral som sa do Budapešti, kde chodili v ten čas húfne od nás na stavebné práce. Bolo tam hodne ľudu z Liptova, Moravy a Boh vie, odkiaľ. My, Slováci, sme sa sdružovali s Moravci a Čechmi. Mali sme tam svoje organizácie a spolky, hrávali sme divadlo, riadili zábavy a čítali našské noviny a knihy. Chodil som na rôzne schôdze a prednášky a tešil som sa vždy na Slovenský týždenník, ktorý vychodil len v piatok. Kupoval som si tiež rôzne knižky, ktoré mi otváraly ďalekú minulosť, a tak sa mi natoľko oči a rozum otvorili, že som si povedal v roku 1912, že nebudem fajčiť a podporovať svojimi mozoľmi maďarskú kráľovskú tabakovú výrobu, ale radšej dám tie groše na stále habaný Slovenský týždeník, čo som aj statočne zadržal, podporujúc malým, ale poctivým grajciarom slovenskú vec.
V roku 1913 v marci išiel k asentírke do Lipt. Sv. Mikuláša, kde nás zo šestnástich vzali dvanásť. Vtedy sme si s uvedomelými kamarátmi potichu začali rozprávať, že máme ísť na vojnu na tri roky, nevediac ani za čo a za koho. Veď nám ledva dovolili zaspievať si slovensky. Prišlo nám to ľúto. Vošli sme do hostinca, kde nám rychtár niečo platil, a potom sme išli pomaly domov.

Dňa 5. októbra tohože roku narukovali sme každý inde. Ja som išiel do Viedne, kde boly vtedy tri bataillony (prápory) 67. regimentu (pluku) ubytované v kasárni v XXI. okrese. Boli tam, pravda, skoro samí krajania, ale pre mňa začal trpký život. Hľadal som dajakého dôverného kamaráta- krajana, ale toho som nenašiel. Čítať som nemal čo a k vojenskému životu a výcviku mal som hrozný odpor. Avšak čo ako boly tie trampoty veľké, život a čas preca sa míňal, keď aj pomaly. Pozdejšie bolo pridelené ku každej našej kompanii 25 Maďarov. Do tých čias sme spievali pri marši slovenské piesne, ale potom už len maďarské.
Medzi tým prišiel sarajevský atentát a po ňom hneď tá strašná svetová vojna. Bolo mi veľmi ľúto tých mladých mužov, ktorí tam nevedome museli ísť  pod surovou vojenskou disciplinou na tie strašné jatky. Ešte viac dotklo sa ma, keď sme museli ísť do Karpát proti Rusom. Tam po krátkom čase naše rady velice sa preriedly. Keď už prichodili starší rezervisti, prišli aj mnohí starší kamaráti a tu sme uvažovali často o tom, ako by sa dalo prejsť k Rusom. Došlo k tomu celkom náhodou, 21. marca 1915, keď 11. písecký pluk český dal sa zajať a Rusi zašli nám otvorom tak vzniknuvším do chrbta a zabrali nás asi 15.000. Mali sme takú neopísateľnú radosť z tejto šťastlivej náhody, že sme išli skoro bez únavy peši až do Kijeva, čo trvalo 11 dní. Ztade nás poslali Rusi ďalej na Urál a cestou tam stretli sme sa s Čechmi, ktorí už všeličo si pošepkávali, ale pred nami si dlho dávali pozor, lebo nás mali za Maďarov.

Konečne sme došli na Urál, kde nás dali na stavbu železnej dráhy. I jedla sme mali dosť a mohli sme si aj nejakú kopejku uložiť. Nepamätám sa už ani, ako sa nám dostal do rúk kijevský revolučný náš časopis Čechoslovan a pozdejšie aj petrohradský Čechoslovák, ale tieto noviny vedely rozohnať naše pochybnosti a obavy, takže som sa ešte koncom roku 1916 prihlásil s niekoľkými priateľmi do československého vojska. Bolo nám oznámené, že prijde emisár, do tých čias aby sme mali trpezlivosť.
Po dlhšom čase ozaj prišiel. Keď sa to dozvedeli medzi nami sa nachádzajúci Nemci a Maďari, začali sa nám vyhrážať a zapisovať nás do svojich notesov. Nadávali nám do vlastizradcov a že naše rodiny budú za to ubité a majetok zhabaný, ale tím, ktorí budú verní  Magyarországu, bude skonfiškovaný majetok rozdelený. Nám ovšem sľubovali šibenicu, ak by sme sa vrátili domov.

Ale nás to neodstrašovalo, áno naopak, naša nálada a chuť ísť do vojska len rástla. Povedali sme si: „A keď nás budú na samé rezance rezať, ani tak neustúpime tej škaredej zúrivosti nepriateľov našich.“ Maďarom sa podarilo získať našich slabších krajanov alebo hrozbou alebo sľubami a tak nastaly medzi nami prudké spory, ktoré čochvíľa hrozily premeniť sa v ruvačku. Že sa tak nestalo, toho príčinou boli naši ruskí strážci, dobre ozbrojení, ktorí boli pri nás.
Konečne prišiel náš čas a my sme išli s emisárom do Kijeva. Keď Maďari videli, že ich zloba je márna, chceli sa nám aspoň pomstiť. Predbehli nás asi o 25 vierst a čakali nás v úbočí nad cestou, po ktorej sme museli ísť do Krasnoufimska a do Kunguru. Keď mysleli, že sme už pod nimi, začali váľať s vrchu veľké kamene. My sme to však zavčasu zbadali a prešli sme do protiľahlého svahu. Konečne sme sa dostali do Kunguru a potom vlakom do Moskvy, odkiaľ sme už skoro dorazili cez Ukrajinu do mestečka Berezany, kde sa vtedy formíroval siedmy Tatranský pluk.

Došiel som tam, hádam, asi koncom júla a veľké bolo moje podivenie i radosť, keď som tam našiel viacerých starých známych, starších i mladších. Bolo to rozprávania a dopytovania o tom i onom, najviac o spoločných priateľoch, ktorí neboli medzi nami. Koľko tu bolo úprimného bratstva a priateľstva. Za niekoľko dní dali nám oddýchnuť, pozdejšie sme boli pridelení praporčíkovi Petrovi Klimovi a pilne sme cvičili so zbraňou, kopanie zákopov, oboznamovali nás so situáciou atď. Po cvičení sme medzi sebou rokovali o budúcnosti a pochvaľovali sme si, jaký je to rozdiel medzi vojnou a vojnou, aký sme mali k nej odpor v Rakúsko-Uhorsku a jakú vôľu máme teraz.
Nemali sme nič istého a nemohli sme vedieť, že sa naše túhy uskutočnia, že sa nám podarí založiť svobodnú vlasť československú, ale išli sme radi a nič na svete  nemohlo nás zviklať v našom pevnom predsavzatí, alebo zvíťaziť alebo padnúť.
O svojich ďalších osudoch v legiách nebudem rozprávať, o tom iní napísali dosť. Chcel som len ukázať, že sme my, Slováci, išli s oduševnením do boja za naše oslobodenie a sme s bratmi Čechmi nažívali jako  bratia.

Zdroj:

PÍSECKÝ, F.: Hej Slováci. Bratislava: Štátne nakladateľstvo, 1933, 109 s.

 

Be Sociable, Share!
Tags: , , ,

Komentáre sú deaktivované.