Spomienky plk. Ing. Michala Rjabika na obdobie druhej svetovej vojny

20. Nov 2011 | Autor: | Rubrika: Dokumenty
Tento text je osobnou spomienkou dnes už vyslúžilého vojaka, plk. Ing. Michala Rjabika, rodáka z Habury. Autor tu podáva svedectvo o svojom pôsobení v partizánskych skupinách v Bielorusku a následné zajatie nacistickými zložkami. V Bielorusku bojoval po boku svojich najbližších spolubojovníkov, s ktorými bol aj vzatý do zajatia, čo mu bolo čiastočne aj prínosné. Za partizánsku činnosť bol už na Slovensku odsúdený na smrť obesením. Od tejto smrti ho uchránilo vypuknutie Slovenského národného povstania.
Michal Rjabik, rodák z Habury, okres Medzilaborce. Na základnú vojenskú službu som nastúpil v Bardejove 1. 10. 1941. Ako príslušník slovenskej armády so zaisťovacou divíziou som sa dostal roku 1942 do Bieloruska a 29. 8. 1943 som prebehol k bieloruským partizánom, kde som sa stal príslušníkom oddielu Komunard a neskôr oddielu Burja partizánskej brigády Ďaďa Koľa.,Na vojnu mám mnoho dobrých, horších, ale aj veľmi zlých spomienok. Opíšem jednu z tých, ktorá ma ešte aj dnes silne vzrušuje a ostane mi v pamäti až do smrti.
Bolo to 20. júna 1944 na poludnie, keď som sa ocitol v situ­ácii, akej som sa po celú svoju vojenskú službu obával. Nechcel som, aby som sa niekedy dostal do nepriateľského zajatia, lebo tam človek stráca svoju tvár, svoju osobnosť a stáva sa hračkou v rukách nepriateľa, ktorý ním manipuluje, pohŕda a ponižuje ho. Ale práve v tento deň som sa ocitol v nemeckom zajatí.
Dnes som presvedčený o tom, že keby ma boli Nemci zajali samého, určite by už nebol medzi živými. Nemci sa partizánov báli a zo strachu ich životý nešetrili, ale väčšie skupiny si pred­sa len netrúfali masovo likvidovať.
Už v prvý deň v zajatí za ohradeným plotom v berezinských močiaroch som sa stretol so Slovákmi, ktorých stihol po­dobný osud ako mňa. Bol tam Robert Mitošinka i Jozef Štrbko. Keď sa nám stretli oči, Mitošinka mi gestom naznačil, aby som sa nepriznal, že sa poznáme. Mne to celkom vyhovovalo, lebo som hol rozhodnutý brániť sa pri výsluchu sám.
Na druhy deň nás celý konvoj zajatých partizánov a civilistov pešo prihnali do mestečka Begomeľ a zatvorili do väznice. Bola to trojposchodová budova s malými celami. Do každej nahnali aj desiatich, takže sme si nemohli ani ľahnúť, ani sad­núť. Holi medzi nami aj ženy. Fašisti nerobili nijaké rozdiely medzi pohlaviami. Postojačky a občas i posediačky, keď sme sa dohodli na striedaní, sme o hlade a smäde driemali a čakali na výsluchy.
Budova väzenia mala zvláštny kruhový tvar a z každej miestnosti bolo vidieť náprotivné cely. Na celách neboli dvere. Ráno cez otvor pre dvere som v cele na druhej strane zbadal svojho dobrého priateľa Jozefa Kurtiša, rodáka z Bánoviec nad Bebravou. Premkol ma strach, či práve to nebude on, kto pre­zradí Nemcom, že ma pozná a povie, kto som.
Od Bielorusov, ktorí už prešli výsluchmi, som sa dozvedel, že Nemci zisťujú, kto kde a ako sa zúčastňoval na bojoch proti nemeckej okupačnej moci a podľa toho rozhodovali, či partizá­na zastreliť alebo ho poslať do zajateckého tábora v Nemecku. Veď tam potrebovali lacnú pracovnú silu.
Okolo desiatej som zbadal, že stráž odvádza Kurtiša na výsluch. V obavách som čakal, čo sa bude diať ďalej. Nervo­zita a nervové napätie mi nedovolili ani odhadnúť, ako dlho bol Kurtiš na výsluchu. Keď ho strážny priviedol do cely, začul som zrazu svoje meno. Vystúpil som z cely a hlásil sa strážnemu, ktorý ma viedol do miestnosti, kde vypočúvali väzňov,
Za stolom sedel nemecký kapitán, jeden poddôstojník, pisár a tlmočnlk-vlasovec. Pýtali sa ma, odkiaľ som a ako som sa do­stal k partizánom, čo som tam robil, na ktorých bojoch som sa zúčastnil. Tvrdil som, že som u partizánov robil len pomocné práce a občas strážne služby spolu s Bielorusmi, lebo partizáni nám celkom nedôverovali. Keď som sa k ničomu nepriznával, tlmočník sa ma na kapitánov príkaz zrazu spýtal:
Zajatec, a poznáte Slováka Kurtiša? On vás dobre pozná.
Ľutujem, ale nijakého Kurtiša nepoznám.
. – Lenže on vás pozná a všeličo nám o vás povedal.
Znova som opakoval, že nijakého Slováka Kurtiša nepo­znám. Tu kapitán prikázal doviesť do miestnosti aj jeho.
Stáli sme proti sebe zoči-voči. Vyšetrujúci nás chvíľu pozo­rovali, potom mi tlmočník povedal:
Zajatec, tvrdite, že vojaka Kurtiša nepoznáte. Potom ako je možné, že on tvrdí, že vás pozná. Napľujte mu do očí.
Pán tlmočník, tohto muža vidím po prvý raz v živote, a nemám dôvod napľuť mu do očí.
Nato sa tlmočník obrátil ku Kurtišovi a zlostne naňho vy­štekol:
Zajatec Kurtiš, pred chvíľou zajatec Rjabik povedal, že vás pozná a teraz to popiera. Tak mu zato, že klame, napľujte vy do očí!
Kurtiš pootočil hlavu, pozrel sa na mňa a odvetil:
Ja tiež tohto Slováka nepoznám a nemám dôvod naňho pľuvať.
To už kapitána rozzúrilo, vrhol sa na Kurtiša a tlmočník na mňa. Bili nás hlava-nehlava. Zúrili, lebo sa nedočkali divadla, ktoré chceli sami režírovať, a v ktorom by sme si s Kurtišom boli pred nimi vošli do vlasov. Napokon by nás ako banditov boli dali popraviť. Dobitých nás oboch vyvliekli z miestnosti.
Darovaíi nám život. Pravdepodobne rátali s tým, že nás zlá­kajú do Vlasovovej armády, ako už viacerých sovietskych par­tizánov, ktorí si takto zachraňovali život. Ale akýže by to bol život zradcov?! V tom sme boli s Kurtišom zajedno.
Obaja sme až do večera čakali, čo bude s nami ďalej, kedy nás popravia.
Prišiel večer a za tmy nás väzňov vyhnali na dvor. Odtiaľ nás eskorta odviedla na železničnú stanicu, kde nás napchali do vagónov pre dobytok a odviezli do Minska. Znovu sme sa ocitli vo väzení, natlačení v celách tak, že sme len posediačky mohli prečkať noc. Ráno nás opäť naložili do dobytčích vagó­nov a odtransportovali do Nemecka.
Nepamätám sa presne, či cesta trvala tri dni alebo viac. Vo vagóne nás bolo asi štyridsať. Bol tam sud s vodou a menší sud, ktorý mal slúžiť ako WC. A hoci sme nedostávali jesť, predsa len sa sud napĺňal a čoskoro sa vo vagóne nedalo vydržať pre príšerný smrad, lebo vonku bolo teplo a naše vagóny sa vetrali’ len cez malé zámrežované oblôčky.
V Nemecku som sa neohrial. Nemci nás Slovákov poslali do Bratislavy. Stále myšlienky a čakanie na smrť nielen mňa, ale aj mojich druhov zmáhalo fyzicky i duševne natoľko, že z tej cesty z Bieloruska do Nemecka a potom na Slovensko si vlastne skoro nič nepamätám, hoci pamäť mám doteraz dobrú. Spamätal som sa ažv Bratislave v Hurbanovej kasárni, kam nás odviezli.
Nemci dobre informovali slovenskú vojenskú prokuratúru, koho im doviezli, lebo v kasárni nás hneď prevzali ako boľ­ševikov a stalinských banditov. Týmito epitetami a bitkou nás častovali už pri preberaní. Boli sme šiesti: Robert Mitošinka, Jozef Štrbko, ktorých od nás ale oddelili, a Ladislav Palider, Juraj Klembara, Jozef Kurtiš a ja. Nás štyroch odviedli do väčšej miestnosti, kde bolo niekoľko slovenských dôstojníkov , poddôstojníkov i civilov, a predstavili nás ako zradcov nášho národa. Po tomto „predstavení“ nám vojenská eskorta založila železné putá a na nákladnom aute nás odviezla do vojenskej väznice.
Nasledujúci deň sa začalo vypočúvanie a o niekoľko dní v Justičnom paláci sa konalo súdne pojednávanie, na ktorom vojenský tribunál nás štyroch bývalých bieloruských partizá­nov odsúdil na smrť obesením.
V ten istý deň ten istý tribunál vyniesol rozsudok smrti aj nad piatimi bývalými príslušníkmi československej zahranič­nej jednotky, ktorí padli do nemeckého zajatia v bojoch pri Tobruku v severnej Afrike. Z nich sa pamätám iba na Jána Benku z Bratislavy, s ktorým som sa stretával aj po vojne.
Asi týždeň po vynesení rozsudku smrti nás deviatich od­súdencov eskortovali z Bratislavy do Nitry. Tu vo väznici ante mali vyčkať na svoju popravu.
V nitrianskej väznici nás nikto okrem väznených komunis­tov nevítal. Boli tu totiž zatvorení viacerí členovia Ilegálnych výborov KSS na čele s Viliamom Širokým, tí nás pozdravovali zakaždým, keď nás strážni viedli na dopoludňajšiu prechádz­ku na väzenský dvor. No človek odsúdený na smrť akosi nie je schopný vnímať slová povzbudzovania ani chvály za to, čo ako bývalí bieloruskí partizáni dokázali.
S Viliamom Širokým som sa vo väzení skontaktoval prostredníctvom väzenského knihovníka majora Stanislava Mareša, ktorý si tu.odpykával desaťročný trest. Dvakrát do týždňa nás v celách navštevoval so svojou debničkou plnou kníh a nosil nám správy, čo sa deje vonku na frontoch i doma. Žiaľbohu, že tento dobrý vlastenec sa slobody nedožil, lebo zahynul r.1945 v transporte väzňov v Rakúsku pri Melku, keď ich viezli do Mathausenit.
Nečakaná smrť je strašná, ale vari čakať na smrť je ešte hor­šie. Nevedeli sme „dňa ani noci”, kedy si po nás prídu, aby sme sa smrti pozreli priamo do tváre,
Už bolo po raňajkách 29. augusta 1944, keď som do cely z chodby začul nejaký hluk. Každú nezvyčajnú situáciu som vtedy hneď spájal so smrťou. Netušil som, že každé oddialenie sa od šibenice vtedy znamenalo priblíženie sa k slobode. Okolo desiatej strážny otvoril zvonku dvere na mojej cele a  miernym hlasom mi povedal:
Odsúdenec, vyjdite na chodbu a postavte sa čelom k stene.
Na chodbe som zbadal mimo Kurtiša, ktorého strážny ešte len púšťal z cely, svojich kamarátov, ktorých čakal rovnaký osud ako mňa. Prirodzene, že ma striaslo, lebo už som v du­chu videl, ako nás vedú pod šibenice.
Keď veliteľ stráže zavrel dvere aj za Kurtišom, podišiel na schodiště a rázne zavelil:
Odsúdenci, vpravo vbok, za mnou pochodom vchod!
Viedol nás do pojednávacej siene, kde sme sa opäť museli
postaviť čelom k stene a čakať.
Z vedľajšej miestnosti prišiel nejaký človek a pokojne za­velil:
Páni, otočte sa, chcem vám oznámiť, že v Banskej Bystri­ci vypuklo Slovenské národné povstanie.
Dopovedal a opustil miestnosť. Bol to dôstojník v hodnosti kapitána. My odsúdenci sme ostali v tej sieni stáť ako obare­ní a bezradní. Nevedeli sme si hneď uvedomiť, aké to môže mať pre nás následky. Zrazu akoby som sa prebral z hlbokého spánku:
Mládenci, sme slobodní, ideme z väzenia!
Ale, Michal, a kdeže pôjdeš, keď väzenie je zatvorené — ozval sa pochybovačné Klembara.
Poďme na chodbu a uvidíme, — povedal som a už som vykročil k dverám.
Na chodbe boli zhromaždení všetci komunisti a hlasno de­batovali s Viliamom Širokým. Pristúpil som k nim a volal som ich, aby šli s nami do Bystrice, široký na mňa dosť zlostne po­zrel a povedal:
Väzenie je zamknuté a tak sa nikam nejde.
Komunisti, členovia 2, a 3. ilegálneho výboru KSS, ostali teda v nitrianskom väzení, ale my sme z väznice odišli, lebo kapitán, ktorý nás informoval o Povstaní „zabudol” za sebou zamknúť bránu.
Len čo sme opustili väznicu, rozpŕchli sme sa, akoby medzi
nás niekto hodil granát. Ale všetci sme mali namierené k Zoboru, odkiaľ sme sa chceli čo najskôr dostať na povstalecké územie. A dostali sme sa. Mnohí z nás sa zúčastnili nielen bo­jov na Slovensku, ale aj na Morave a v Čechách, Ja som svoju partizánsku činnosť skončil na Morave v bojoch o oslobodenie Rožnova pod Radhošťom a Frenštátu pod Radhošťom.

Uverejnené z láskavým súhlasom autora.
Zdroj: RJABIK, M.: Osudy bývalých slovenských bieloruských partizánov, 2005, s. 73-79. ISBN 80-89166-06-7


Be Sociable, Share!
Tags: , ,

Komentáre sú deaktivované.