Rytiersky kríž Rádu Márie Terézie za boje pri Výrave a Svetliciach

K oživeniu bojovej činnosti  v údolí Laborca došlo v druhej polovici marca 1915.  Intenzívne boje na tomto úseku karpatského frontu boli zapríčinené   významnou zmenou operačno-strategickej situácie.  V dôsledku kapitulácie rakúsko-uhorského fortifikačného komplexu okolo Przemyslu  22. marca 1915 došlo k uvoľneniu ruských vojsk, ktoré túto pevnosť obliehali už od novembra 1914.  Veliteľ Juhozápadného frontu, generál delostrelectva Nikolaj Iudovič Ivanov, presvedčil ruské Vrchné veliteľstvo (Stavku) využiť tieto sily pri jeho pokuse o prelomenie rakúsko-uhorskej obrany v Karpatoch. Táto ofenzíva bola koncipovaná veľmi ambiciózne a jej cieľom bol nielen prienik do nížin karpatskej kotliny, ale aj celkové vyradenie Rakúsko-Uhorska z vojny. [1]
Na jar 1915 rakúsko-uhorská armáda pociťovala akútny nedostatok vycvičených záloh a od začiatku vojny utrpela veľmi citeľné straty, takže nová ruská ofenzíva predstavovala pre Habsburskú monarchiu akútnu hrozbu.  Závažnosť tejto hrozby bola o to väčšia, že nemecký spojenec nesplnil svoje predvojnové sľuby a nedokázal za 7 týždňov vyradiť z vojny Francúzsko a presunúť svoje sily proti Rusku.  Rakúsko-Uhorsko tak namiesto pôvodne plánovaných 7 týždňov čelilo  ruským vojskám už 7 mesiacov  a odolnosť jeho armády bola na jar 1915 vystavená zaťažkávacej skúške.

Rozhodujúca ruská ofenzíva na karpatskom fronte začala postupne od 19. marca 1915. Na frontovom úseku na východ od údolia Laborca začali boje 24. marca 1915 a v tomto priestore útočili jednotky tzv. Kombinovaného armádneho zboru, ktorému velil generálporučík Sergej Fjodorovič Dobrotin. Tento armádny zbor podliehal 3. armáde generála pechoty Radko Dmitrieva. Velenie zboru určilo priestor medzi obcami Výrava a Svetlice ako jedno z miest prielomu rakúsko-uhorského frontu a na tomto mieste úseku útočili pluky 44. pechotnej divízie generálporučíka Sergeja Fjodoroviča Dobrotina. Obranu na tomto úseku držala 34. pechotná divízia generálmajora Juliusu von Birkenhain, ktorá podliehala XIX. armádnemu zboru   generálporučíka Ignaza von Trollmann. Tento armádny zbor sa nachádzal na ľavom krídle rakúsko-uhorskej 2. armády, ktorej velil generál jazdectva Eduard von Böhm-Ermolli. Útvary 34. pechotnej divízie zaisťovali spojenie s jednotkami 3. armády generála pechoty Svetozara Boroeviča a ruské útoky medzi Výravou a Svetlicami tak smeroval proti veľmi citlivému  miestu na styku dvoch rakúsko-uhorských armád.

Napriek tomu, že ruská armáda na jar 1915 už pociťovala vážny nedostatok delostreleckej munície a domáca výroba nestačila plniť požiadavky frontu, tak  na rozhodujúcu ruskú ofenzívu v Karpatoch boli vyčlenené všetky disponibilné rezervy.  Pocítili to aj rakúsko-uhorskí obrancovia na líniách v okolí Výravy a Svetlice, ktorí sa každodenne stávali cieľom intenzívnej delostreleckej paľby. Pod jej krytím ruská pechota opakovane postupovala k ich postaveniam a keď sa priblížila do dostatočnej blízkosti, prechádzala do masových útokov na bodáky. Zatiaľ čo Rakúsko-Uhorsko v tejto fáze vojny už pociťovalo nedostatok vojakov, Rusko s tým zatiaľ nemalo žiadne problémy a z ľudských zdrojov impéria Romanovcov boli pravidelne dopĺňané všetky bojujúce jednotky ruských vojsk. Posledný ruský pokus o prelomenie karpatského frontu  vyústil do krvavých bojov, ktoré si na oboch stranách vyžiadali obrovské straty na životoch. Len v okolí Výravy padlo 2.680 rakúsko-uhorských, ruských a nemeckých vojakov, ktorí boli pochovaní na vojenskom cintoríne pod výšinou Kudrovec.  Ďalších 124 vojakov bolo pochovaných  na dvoch vojenských cintorínoch v katastri Svetlice. Približne 9.000 – 10.000 vojakov utrpelo v okolí týchto obcí zranenia alebo bolo zajatých.

Styk krídel dvoch rakúsko-uhorských armád bol na tomto mieste vystavený enormnému ruskému tlaku a prielom frontu medzi Výravou a Svetlicami by mal pre vojská Habsburskej monarchie kritické dôsledky. O veľkom operačnom význame tohto priestoru svedčia vysoké ocenenia dôstojníkov a vojakov, ktorí sa vyznamenali  v bojoch na prelome marca a apríla 1915.  Medzi nich patril aj nadporučík Zoltán Laczhegyi zo 101. pechotného pluku, ktorému za bojové nasadenie pri obci  Výrava bol udelený Rytiersky kríž vojenského Rádu Márie Terézie.  Nadporučík Z. Laczhegyi sa tak stal  jedným z veľmi malého počtu nositeľov tohto najvyššieho rakúsko-uhorského vojenského vyznamenania. (Z celkového počtu 8 miliónov príslušníkov  ozbrojených síl Habsburskej monarchie toto vyznamenanie počas Prvej svetovej vojny získalo iba 110 dôstojníkov). Predstavu o bojoch v okolí Výravy a Svetlíc si môžeme vytvoriť na základe vojnovej kroniky rakúsko-uhorského 101. pechotného pluku, ktorá bola po skončení vojny publikovaná v knižnej podobe:

„Od 24. marca sme pociťovali silnejúci tlak Rusov.   Tušili sme, že je to  dôsledok pádu pevnosti Przemysl. Nepriateľ totiž začal prisúvať na front nové sily. Naše velenie nám túto informáciu oznámilo až s oneskorením a tušenie sa premenilo na neblahú skutočnosť.  Dobitie Przemyslu sme prežívali s veľkým zármutkom a ľútosťou. Mnohí z nás spomínali na svojich kamarátov a spolubojovníkov, ktorí bránili obkľúčenú pevnosť. Uvedomovali sme si, že ruské vojská viazané obliehaním Przemyslu sa uvoľnili a budú použité na prelomenie karpatského frontu a vpád do Uhorska. Všetci príslušníci pluku sa začali dôkladne pripravovať na ťažké boje, o ktorých vedeli, že čoskoro vypuknú.

Nášmu 101. pechotnému pluku velil podplukovník Ferenc Pabst. Boli sme súčasťou 67. pechotnej brigády generálmajora Lauingena, ktorá patrila do 34. pechotnej divízie generálmajora von Birkenhain. Od 27. marca sa sústreďovanie ruských posíl pred naším úsekom frontu už nedalo skryť a velenie rozhodlo o stiahnutí celej divízie za hlavný karpatský hrebeň.  Z postavení pri obci Zubeńsko v Haliči (južne od mestečka Lupków) sme sa presunuli  do novej obrannej línie medzi obcami Výrava a Svetlice, ktoré už ležali na uhorskej strane hranice. Pozície na kóte 580 „Gušina“ zaujal I. prápor a ostatné dva prápory sa sústredili v Svetliciach.  Z tejto obce sa IV. prápor následne presunul do pozícií na kóte 716 „Parilov vrch“. Náš pluk zároveň prešiel pod velenie 57. pechotnej brigády plukovníka Wöllnera.[2]

Blížili sa Veľkonočné sviatky a všetci dúfali, že ich v pokoji oslávime. Rusi však mali iné plány.  Veľký piatok pripadol na 2. apríla a v tento deň nepriateľ zaútočil na postavenia pluku, ktorý bol naším pravým susedom. Moskali prelomili jeho obranu a za našim chrbtom sa začali objavovať ich hliadky. Kapitán Pichler aj s 15. rotou boli poverení vytlačením  ruských hliadok z nášho priestoru. V tento deň sme sa dozvedeli aj potešujúcu správu – v našom tyle sa rozvinujú jednotky „Beskiden Korps“, ktoré poslalo spojenecké Nemecko. Do našich postavení dorazili nemeckí delostreleckí pozorovatelia, ktorí robili obhliadku terénu a rekognoskáciu frontovej línie.

Nasledujúci deň 3. apríla na Veľkú sobotu sa cieľom ruského útoku stala  kóta 523 „Casciki“ (hrebeň Čiastky). Nepriateľ už v ranných hodinách prenikol do zákopov 94. pechotného pluku a začal ohrozovať aj naše pozície.  Podplukovník Dörfler, ktorý velil bojovej skupine brániacej tento úsek, vyslal do protiútoku tri roty nášho 101. pechotného pluku. Nasledoval odvážny bodákový útok, ktorý získal späť dobité postavenia a jeho výsledkom bolo sto zajatých Rusov. Utrpeli sme však značné straty a v tomto boji padol kapitán Hugo Scharl[3] a dôstojnícky čakateľ Gyaraki. Ďalší dvaja dôstojníci utrpeli zranenia – György Kraszkó a Általános Békésmegyei.

Veľkonočnú nedeľu 4. apríla  ruské delostrelectvo zahájilo sústredenú paľbu na kótu 580 „Gušina“ a najsilnejšie ostreľovalo jej západnú stranu.  Táto paľba trvala nepretržite do 16:00. Po jej prerušení zahájili ostreľovanie našich pozícií ruské guľomety a krátko na to sa ozval mohutný pokrik útočiacich Moskaľov. Do zákopov sme okamžite poslali zálohy a paľba našich pechotných zbraní ruský útok odrazila. Po jeho skončení sme mali pocit, že sa jednalo iba o prieskum bojom. Keď sa nepriateľská pechota stiahla, tak ruské delostrelectvo obnovilo ťažké ostreľovanie našich pozícií, ktoré pokračovalo až do zotmenia. Počas noci protivník viedol rušivú delostreleckú paľbu salvami, ktorú smeroval nielen na naše zákopy, ale aj do hĺbky našich postavení, kde predpokladal umiestnenie záloh.

Veľkonočný pondelok 5. apríla opäť začal ruskou delostreleckou paľbou.  Nepriateľ od 10:00 ostreľoval kótu 580 „Gušina“ a sústredil  sa na jej vrchol, ktorým sa zo severu na juh tiahli naše zákopy. V niektorých momentoch získavala táto paľba väčšiu intenzitu a o 13:00 sa zmenila na bubnovú paľbu, ktorá trvala do 14:00.  Posledných 15 minút sa k ostreľovaniu našich pozícií pridalo aj 10 až 12 ruských guľometov.  Pod krytím tohto palebného koncertu sa k našim postaveniam  začala približovať veľká skupina nepriateľských vojakov. V prvom zákope sa nachádzali štyri roty 94. pechotného pluku a jedna rota nášho 101. pechotného pluku, ktoré tento útok nedokázali odraziť. Rusi prenikli do ich postavení a obsadili časť zákopov. Nepriateľské delostrelectvo okamžite prenieslo paľbu do hĺbky našich pozícií na okraj lesa s cieľom znemožniť zálohám organizovať protiútok.

Naši vojaci pod tlakom päťnásobnej ruskej početnej prevahy ustupovali a krok za krom sa sťahovali naspäť.  Popri tom však kládli zúrivý odpor a protivník bol nútený zapojiť do boja ďalšie sily, čím sa jeho prevaha ešte zväčšila. V tomto momente začali do prednej línie konečne prichádzať aj naše zálohy a jednotlivé roty sa postupne zapájali do boja.  Nastupovali do protiútokov, ktoré sa končili v ťažkých a krvavých bojoch na bodáky. V tejto kritickej situácii sa obzvlášť vyznamenal nadporučík Laczhegyi, ktorý nečakal na rozkazy a  iniciatívu prevzal do vlastných rúk. Zastával funkciu zástupcu  veliteľa práporu a na vlastnú zodpovednosť vyrazil do rozhodujúceho protiútoku, ktorý definitívne vytlačil Rusov z našich pozícií. Vo veľkej miere tak prispel k nášmu víťazstvu a bol vyznamenaný Rytierskym krížom vojenského Rádu Márie Terézie.

Nepriateľ utrpel ťažké straty a množstvo jeho vojakov ostalo ležať pred našou obrannou líniou a v našich zákopoch. Na bojisku sme pozbierali viac ako 1.200 pušiek, ktoré sme ukoristili Rusom, a do tylu sme odviedli okolo 600 zajatcov. Naše straty dosiahli 33 padlých, 175 ranených a 600 nezvestných, ktorí skončili v ruskom zajatí. Najviac sa vyznamenali dôstojníci a vojaci 1., 2., 10., 11. a 12. roty, ktorí sa nebojácne bok po boku bili s nepriateľom a v strašnom dvojhodinovom boji z blízka  udržali svoje pozície. Náš 101. pechotný pluk tak pomohol ubrániť tento dôležitý úsek na krídle 2. armády.  Po odrazení tohto ruského útoku sa aktivita nepriateľa výrazne znížila a na našom úseku frontu zavládol relatívny pokoj.  Rusi vo svojich pokusoch o prienik do vnútrozemia Uhorska už nepokračovali. Velenie 2. armády vysoko ocenilo hrdinstvo nášho pluku a jeho statočná obrana bola spomenutá v celoarmádnom rozkaze.

Po krvavej Veľkonočnej bitke v Karpatoch nastala operačná prestávka, ktorú sme využívali na posilňovanie obranných postavení na kóte 580 „Gušina“.  Naše zákopy boli poničené a vyžadovali si opravu a rekonštrukciu. Predpokladali sme, že tento kľúčový bod obrany sa stane cieľom ďalších ruských útokov. Tieto očakávania sa však nenaplnili a nepriateľ udrel  v susedstve. Dňa 11. apríla Rusi zaútočili na kótu 716 „Parilov vrch“, ktorá sa nachádzala vpravo od výšiny „Gušina“. Túto výšinu bránil IV. prápor nášho pluku pod velením majora Erlacha. Moskali sa pred svitaním priplazili do blízkosti zákopov a potom vo viacerých vlnách zaútočili.  Naši vojaci boli týmto útokom prekvapení a IV. prápor bol čiastočne obkľúčený. Napriek statočnej obrane veľa jeho príslušníkov padlo do ruského zajatia.

Protivník sa pokúšal rozšíriť prielom v obrane, čomu okamžite čelili naše zálohy.  Kapitán Pichler aj s 15. rotou sa presunuli z výšiny „Gušina“ a spolu so zálohou 94. pechotného pluku sa pripravovali k protiútoku na výšinu „Parilov vrch“. Kapitán Pichler vyslal na prieskum hliadky, ktoré mu po návrate oznámili  veľmi cenné informácie. Po vyhodnotení situácie zvolil najvhodnejší smer úderu a zahájil protiútok. Rusi sa urputne bránili a neustále prisúvali posily, takže naši vojaci postupovali iba  krok za krokom.  Boj rozhodol hromadný útok na bodáky, ktorý skončil našim víťazstvom.  Do zajatia padlo 400 Rusov, pričom naša 15. rota zajala 150 z nich.  Tento počet prevyšoval početný stav vojakov v samotnej rote!  My sme stratili 9 padlých a 20 zranených vojakov.

Po tomto boji zavládol na úseku nášho pluku opäť pokoj, ktorý trval viac ako týždeň. Tento čas sme využili na rotáciu našich vojakov medzi prvou líniou a blízkym tylom, kde sa príslušníci pluku podrobili zdravotným prehliadkam a hygienickej očiste. V prvom rade boli zaočkovaní proti týfusu. Vďaka novým odvšivovacím zariadeniam sa nám podarilo skoncovať aj s týmto problémom.  Taktiež sa výrazne zlepšilo naše zásobovanie a dodávky chleba sa stali pravidelnými. Poľné kuchyne prichádzali až do blízkosti našich postavení a zabezpečovali teplú stravu. Úspešné odrazenie nepriateľských útokov a nasledujúca operačná pauza a pokojná frontová situácia viedli k zvýšeniu disciplíny a zlepšeniu morálky našich vojakov.

Na konci apríla 1915 sa našim ľavým susedom stali nemecké útvary a my sme si veľmi cenili šikovnosť ich delostrelcov, ktorí sa rýchlo a presne zastrieľali na nepriateľské ciele.  Ich prítomnosť nám dávala pocit istoty a povzbudila bojový elán našich vojakov, pretože Nemci boli pre náš pluk rovnocennými partnermi, na ktorých bolo spoľahnutie. Veľkonočná bitka v Karpatoch priniesla nášmu 101. pechotnému pluku[4] dobré meno v celej armáde, ako aj slávu a uznanie. Za veľkých obetí sme nepriateľovi zabránili preniknúť na svätú zem rodného Uhorska“.[5]

Ruské vojská zaznamenali na prelome marca a apríla 1915 neúspechy aj na ostatných úsekoch karpatského frontu a táto útočná operácia vyčerpala ich ofenzívny potenciál.  Rozhodujúci pokus ruských vojsk o prekonanie Karpát  a vyradenie Rakúsko-Uhorska z vojny zlyhal. V polovici apríla 1915 sa situácia na fronte stabilizovala a najurputnejšie boje  v celej epopeji karpatských bitiek skončili. Ruské vojská vrhli do útoku posledné zálohy a zužitkovali všetky dostupné zásoby  munície, ale úspech nedosiahli. Rakúsko-uhorským vojskám sa z posledných síl podarilo udržať ich postavenia, ktoré boli bránené s vedomím, že ústup by znamenal prelomenie karpatského frontu a preniknutie protivníkových armád do vnútrozemia monarchie.

V dôsledku ruskej ofenzívy sa územie severovýchodného Slovenska stalo dejiskom jednej z kľúčových bitiek  Prvej svetovej vojny.   Do európskej vojenskej histórie vstúpili tieto boje ako „Veľkonočná bitka v Karpatoch“ a ruská vojenská historiografia ich označuje za „3. karpatskú bitku“. Rozhodujúci pokus ruských vojsk o prekonanie Karpát  a vyradenie Rakúsko-Uhorska z vojny zlyhal a na Východnom fronte došlo v dôsledku toho k celkovej zmene strategickej situácie. Rakúsko-uhorská armáda vydržala kritickú zaťažkávaciu skúšku a vytvorila podmienky pre sústredenie nemeckých záloh presunutých zo Západného frontu, ktoré potom 2. mája 1915 prešli do úspešnej ofenzívy pri Gorliciach.

Na začiatku mája 1915 bol prelomený ruský front v západnej Haliči a postup nemeckých a rakúsko-uhorských vojsk prinútil ruské velenie k okamžitému stiahnutiu jeho síl z južnej strany Karpát. Oblasti, o ktoré ruské vojská tvrdo a za veľkých strát bojovali od januára do apríla 1915, museli byť v priebehu niekoľkých dní opustené a posledné ruské jednotky ustúpili  cez Lupkovský priesmyk 7. mája 1915.  V dôsledku toho sa boje presunuli do východnej Haliče a front sa tak vzdialil od teritória súčasnej Slovenskej republiky. V ďalších rokoch Prvej svetovej vojny už bojové operácie naše územie nezasiahli.

————————————————–

[1] KERSNOVSKIJ, Anton: Istorija russkoj armii 1881 – 1916, Smolensk : Rusič, 2004, s.286-287

[2] Jednalo sa o dočasné prevelenie k 29. pechotnej divízií, ktorá na prelome marca a apríla 1915 bola pravým susedom materskej 34. pechotnej divízie.

[3] Tento dôstojník bol pochovaný na vojnovom cintoríne Svetlice I, ktorý je súčasťou obecného cintorína. Potvrdzuje to archívny dokument s náčrtom cintorína a zoznamom vojakov pochovaných v tejto lokalite.  Dokument vypracoval príslušník československého četníctva strážmajster  Jílek 15. mája 1924.  Tento vojnový cintorín navštívil deväť rokov po skončení bojov, zakreslil rozmiestnenie hrobov a z krížov opísal údaje o pochovaných obetiach vojny. Vo svojom dobovom zázname uviedol: „kapit. Hugo Šarl – p.pl.č.101“.

[4] Pechotný pluk č. 101 (Infanterieregiment Freiherr von Drathschmidt Nr.101) bol vytvorený v roku 1883. Jeho doplňovacím obvodom bola Békéscsaba v súčasnom Maďarsku. V júli 1914 pred vypuknutím Prvej svetovej vojny bolo národnostné zloženie pluku nasledujúce: 84% Maďari, 16% dolnozemskí Slováci a ďalšie národnosti. V auguste 1914 bol 101. pechotný pluk (I, III, a IV. prápor) v zostave 33. pešej brigády 17. pešej divízie (VII. armádny zbor) vyslaný do Vojvodiny proti Srbsku. Bojových akcií sa ale nezúčastnil, pretože okamžite po príchode do tejto oblasti bol prevelený na front v Haliči proti Rusku. Na Balkáne ostal iba jeho II. prápor, ktorý v zostave 2. horskej brigády (brigáda podriadená priamo XVI. armádnemu zboru) bojoval v Srbsku a Bosne a Hercegovine. V Haliči sa pluk po prvý krát dostal do boja 30. augusta 1914 pri Rohatyne.   Oficiálnym pamätným dňom v dejinách 101. pechotného pluku  bol 3. apríl 1915, ktorý súvisel s bojmi o výšinu „Gušina“ medzi obcami Výrava a Svetlice.  V období rokov 1914 – 1918 príslušníci pluku získali nasledujúce vyznamenania: 1 Rytiersky kríž vojenského Rádu Márie Terézie,  19 zlatých medailí za statočnosť,  712 strieborných medailí I. triedy za statočnosť, 2.840 strieborných medailí II. triedy za statočnosť a 2.882 bronzových medailí za statočnosť.

[5] MACHALEK, Pál: 101. Cs. és Kir. gy. ezred Tortenete 1883 – 1918, Budapest : Machalek Pál, 1934. 266 s.64-66

Zdroj:

MACHALEK, Pál: 101. Cs. és Kir. gy. ezred Tortenete 1883 – 1918, Budapest : Machalek Pál, 1934. 266 s.64-66