Rakúsko-uhorský zásobovací dôstojník na fronte v údolí Laborca

Na pozadí dramatických udalostí I. svetovej vojny sa v slovenských  Karpatoch odohrávali individuálne príbehy jednotlivých ľudí.  Tak, ako to býva v každej vojne, tragické chvíle a traumatizujúce zážitky boli iba vrcholom ľadovca  ľudského utrpenia.  Pod „hladinou“ sa skrýval každodenný únavný stereotyp frontového nasadenia. Vojaci bojujúcich armád len s vypätím všetkých síl zvládali náročné vojnové podmienky. Vyčerpávajúca fyzická námaha pri opevňovaní zákopov, udržiavaní komunikácií a prísune zásob, neustále psychické vypätie pri hliadkovaní a pozorovaní, stále prítomná hrozba ochorenia, zranenia alebo smrti, to všetko vplývalo na bojaschopnosť a morálku ľudí oblečených do uniforiem.  Niekedy sa však to tohto kolobehu zamiešali aj tragikomické situácie, ktoré so sebou nevypočítateľne prinášal vojnový život.

Jedna z takýchto situácií je opísaná v reportáži rakúsko-uhorského vojnového korešpondenta Lajoša Pilisi, ktorý sa v zime a na jar 1915 pohyboval na karpatskom fronte medzi údoliami riek Ondava a Laborec.  Ide o príbeh zásobovacieho dôstojníka, ktorý svoje zážitky porozprával L. Pilisimu pri ich stretnutí v Humennom. Zaujímavosťou je skutočnosť, že tento zásobovací dôstojník bol pôvodom Slovák alebo prinajmenšom pochádzal zo zmiešaného prostredia, pretože z príbehu vyplýva jeho znalosť slovenčiny. Samotná reportáž bola napísaná 8. apríla 1915 v Humennom:

„Predpoludním naša brigáda vyrazila dopredu, ale v tyle sme sa to dozvedeli až v popoludňajších hodinách. Ja, zásobovací dôstojník nadporučík Veress, som okolitý terén poznal ako svoju dlaň a preto som sprevádzal poľnú kuchyňu na ceste k našim postupujúcim jednotkám.  Na poľnej kuchyni sa viezol pohonič koní a kuchár. V trojici sme vyrazili smerom k frontovej línii. Bolo jasné a slnečné jarné počasie  a cesta bola rozjazdená a zablatená. Približovali sme sa k bojisku, ale všade vládlo tiesnivé ticho.

Obrátil som sa na kuchára a nadviazal rozhovor. Išlo o vojaka vysokej postavy, ktorého som sa spýtal – „Tak ako sa máš, kamarát? Vieš, čo je nového?“.  Nedôverčivo sa na mňa pozrel a lámanou maďarčinou odvetil – „Noviniek je veľa,  avšak nemal by som o nich hovoriť“. Jeho slová ma prekvapili – „Aké sú to do čerta novinky, keď sa o nich vie, ale nemá sa o nich hovoriť? Aké tajomstvo to môže byť?“  Vojak sa ku mne naklonil a spýtal sa – „Môžem vám to povedať po slovensky?“ Keď som kývol hlavou, tak spustil – „Včera som od chlapov z 19. pluku počul, že Nemci už dávno obsadili Varšavu, ale nedali to do novín. Nemci sú zvláštny národ, majú divnú povahu a nevedia sa ničomu tešiť.  Tiež sa rozpráva, že vojna čoskoro skončí a nás pustia domov. Pápež vraj vybavil mier a čaká sa už len na súhlas tureckého sultána“. Zadíval som sa na toho mudrlanta a spýtal sa – „Keď všetko vieš, tak mi povedz, prečo je dnes také ticho a nepočuť dunenie diel“.  Vojaka moja otázka nezaskočila a bez zaváhania odvetil – „Delá  nepočuť preto, lebo sa z nich nestrieľa“. Zasmial som sa a povedal – „Vyzerá to tak, že meškáme. Na tomto úseku frontu platí nepísané pravidlo, že počas obedňajšej prestávky znepriatelené vojská na seba nestrieľajú. Zdá sa, že obedňajšia prestávka už začala a naša poľná kuchyňa ešte nedorazila“.  Kuchár zakričal na pohoniča, aby zrýchlil, a ja som tiež popohnal svojho koňa.

Prešli sme ešte kúsok cesty, keď tu zrazu zapraskali výstrely. Počul som, ako mi okolo hlavy prefičali dve guľky.  Odskočil som medzi stromy napravo od cesty a povoz s poľnou kuchyňou ma nasledoval. Zišiel z cesty a zastal v priekope pod násypom. Pohonič vypustil opraty z rúk a kričal, kričal že ho trafili do chrbta.  Zoskočil som s koňa a podišiel k ranenému, aby som ho prehliadol. Zasiahli ho dve guľky – jedna ho škrabla na chrbte a druhá mu prestrelila lakeť.  „Na takéto zranenia sa nezomiera“ – upokojoval som ho a preväzoval jeho rany. Pozrel na mňa a odvetil – „Tiež si to myslím. Ak bude treba, tak svoju pušku v rukách udržím“.

Pohoničovi aj kuchárovi som nariadil, aby strieľali len keď ich napadnú. Sám som prebehol na druhú stranu cesty a skúmal okolie. Dôkladne som sa poobzeral a pomedzi stromy sa začal plaziť k miestu, z ktorého zazneli výstrely.  Zvláštnym spôsobom som si uvedomil, že je pekné jarné počasie a údolie sa začína zelenať a prebúdzať k životu. Zrazu som si všimol opustený zákop, z ktorého trčala hlaveň pušky. Ticho som sa  priblížil, rýchlo ju chytil a celou silou trhol. Na prekvapeného Moskaľa som namieril svoj revolver a po slovensky sa ho pýtal – „Koľký ste?“ – „Štyria“ – „Hliadka?“ – „Áno“ – „Kde sú ostatní?“ – „Išli sa pozrieť k ceste a overiť, či sme vás dostali“.  Vtedy ma napadla spásna myšlienka a svojho zajatca som sa spýtal – „Kedy si mal naposledy teplé jedlo?“ – „Veľmi dávno, viac ako pred tromi dňami“ – „Ak sa chceš poriadne najesť, tak choď za svojimi kamarátmi a povedz im, že keď nebudú strieľať, tak vás všetkých nakŕmim“. Keď odchádzal, tak som ešte dodal – „Keď ma neposlúchnete, tak zavolám svojich vojakov. Je nás viac ako vás.“

Po jeho odchode som si našiel dobrú pozíciu, zaľahol som a čakal. Asi po desiatich minútach sa Moskaľ vrátil a hovorí – „Kamaráti už čakajú pri vašej poľnej kuchyni“. Podozrievavo som si Rusa premeral a s namiereným revolverom nariadil, aby kráčal predo mnou – „Ak je to pasca, tak  ťa zastrelím“.  Po zalesnenom svahu sme sa spustili k ceste. V priekope vedľa nášho povozu som uvidel troch Rusov, ktorí sedeli s našim kuchárom a spokojne fajčili.  Keď som k nim podišiel, tak sa všetci postavili a zasalutovali mi. „Kde máte pušky“ – spýtal som sa.  Namiesto nich odpovedal náš ranený pohonič – „pán nadporučík, ich zbrane sú tu, sedím na nich. Krátko potom, ako ste odišli, tak sa objavili títo Moskali. Išli asi po vôni – priamo k našej poľnej kuchyni. Pripravili sme im pascu. Ja som sa skryl a istil nášho kuchára, ktorý ostal na mieste. Ten im po slovensky povedal, že okolie je plné našich vojakov a akýkoľvek odpor je márny“.

S dvojhodinovým meškaním sme dorazili k našim postupujúcim jednotkám. Veliacemu majorovi som ohlásil  príchod teľacieho guľášu, tvarohových rezancov, kávy a štyroch zajatcov“.  [1]

—————————————-

[1]PILISI, Lajos: A Kárpáti harcokból, Budapest : Athenaeum, 1915, s.99-104

Zdroj:

PILISI, Lajos: A Kárpáti harcokból, Budapest : Athenaeum, 1915, s.99-104