Príprava a priebeh deportácií v okrese Vranov nad Topľou

Vpád nemeckých vojsk (Wehrmachtu) do Poľska 1. septembra 1939 pripravil pre celý svet v poradí druhú kataklizmu, kde okrem strachu a neistoty sa „hlavným problémom“ stala „židovská otázka“. Po konferencii vo Wannsee začiatkom roka 1942 nabralo vyriešenie tejto otázky v stredoeurópskom priestore jednoznačný smer v zmysle ich fyzickej likvidácie. Rovnaká situácia zavládla aj na Slovensku. Vznik samostatného slovenského štátu v rozpätí rokov 1939 – 1945 definitívne spečatil osudy obyvateľov Mojžišovej viery. Moc na Slovensku prevzala HSĽS a priestor novovytvorenej Slovenskej republiky prestal byť pre židovskú minoritu bezpečným. Pri príležitosti 70. výročia týchto smutných udalostí, ktoré si v tomto roku pripomíname, uvádzame priebeh prvej a druhej etapy deportácií v okrese Vranov nad Topľou, obohatený o nové archívne zistenia.

Úvodná príprava deportácií

Po prevzatí moci nacistami v Nemecku pod vedením strany NSDAP (Národnosocialistická nemecká robotnícka strana) a ich predsedu Adolfa Hitlera, neskoršieho ríšskeho kancelára, dominovalo takmer v celom stredoeurópskom priestore urýchlené vyriešenie „židovskej otázky“ v zmysle ich fyzickej likvidácie (konferencia vo Wannsee). Tento krok bol logickým vyústením danej situácie v štyridsiatich rokoch 20. storočia. Proces likvidácie a arizácie židovských podnikov viedol na území Slovenska k pauperizácii židovského obyvateľstva. Vyradením Židov z hospodárskeho života sa objavil nový problém, a to sociálny. „Ožobráčení“ Židia, zbavení všetkých hmotných prostriedkov sa stali bremenom spoločnosti.
Okres Vranov nad Topľou patril podľa územnosprávneho členenia do Šarišsko-zemplínskej župy. Šarišsko-zemplínska župa bola územnosprávnym celkom, na území ktorého žilo až do deportácií v roku 1942 najviac Židov. Podľa údajov Ústredne Židov žilo v roku 1941 na území Šarišsko-zemplínskej župy vyše 28 tisíc Židov (28 739), čo bola približne jedna tretina všetkých Židov žijúcich v tomto období na území Slovenska. Zároveň podľa údajov zo sčítania ľudu ku 15. decembru 1940 bolo v okrese Vranov nad Topľou z celkového počtu obyvateľov 34 998, 1 821 (5,2 %) obyvateľov židovskej národnosti.

Počiatočná príprava deportácií v okrese začala evidenciou Židov. Dňa 12. februára 1942 nariadilo ministerstvo vnútra vykonať Súpis Židov na celom území Slovenska. Evidencia Židov pozostávala zo všeobecnej evidencie a evidencie práceschopných Židov. Na základe týchto pokynov sa mal vyhotoviť zoznam A, B, C. Súpis Židov sa mal previesť naraz a bezpodmienečne mal byť skončený 6. marca 1942. Podľa tejto evidencie bolo na území Slovenska podrobne spísaných vyše 89 tisíc osôb. Následne v nadväznosti na tento súpis, dňa 21. februára 1942 ustanovilo Prezídium ministerstva vnútra výnosom číslo 14-D4-510/1-1942 vykonanie prezentácie všetkých práceschopných a práceneschopných Židov mužského a ženského pohlavia od 16 do 45 rokov.

Prípravy na akciu „Dávid“ prebiehali veľmi rafinovane. Aby sa Židia nemohli vyhnúť evidencii bola im už 25. februára 1942 obmedzená možnosť sťahovať sa z obce (mesta) ich terajšieho bydliska. Ďalšie nariadenia schválené ministerstvom vnútra sa týkali zväčšenia židovských hviezd z pôvodných 6,5 cm na 10 cm, taktiež od 12. marca 1942 museli byť označované židovské domácnosti.
Prezentácia Židov mužského pohlavia vo veku 16 ‒ 45 rokov prebehla vo Vranove nad Topľou 25. februára 1942 v čase od 9.00 do 17.00 hod. a Židov z ostatných obcí Vranovského okresu 26. februára v rovnakom čase. Súpis Židov ženského pohlavia vo vyššie uvedenom veku sa realizoval 27. februára 1942 v čase od 9.00 do 18.00 hod. Súpisu podliehali vdovy, slobodné a rozvedené ženy vo veku 16 ‒ 45.  Evidenciu vykonávala prezentačná komisia zriadená v sídle tunajšieho okresu, zložená z okresného náčelníka Alexeja Lejka, okresného veliteľa Miestnej organizácie Hlinkovej gardy Eduarda Džatka a obvodného lekára.

Zaujímavým je zistenie, že nie všetci Židia sa na prezentáciu dostavili. Svoju neúčasť, samozrejme, ani neospravedlnili. Žandárska stanica vo Vranove nad Topľou 13. apríla 1942 podala oneskorené hlásenie o Židoch, ktorí sa nedostavili na prezentačnú akciu. Trestné oznámenie bolo podané na Ľudovíta Strausa, Jakuba Lazara Hopkoviča, Bernáta Goldšteina, Adolfa Guttmanna, Pavla Ehrengrubera, Ericha Wintnera a Laurela Weisa z Hencoviec. K sporným prípadom patrili: Aladár Mandel (býval vo Vyšnej Radvani, bol prešetrovaný Žandárskou stanicou vo Vyšnej Radvani), František Grünfeld (býval v Nižnom Hrabovci, odišiel do Bardejova na neznáme miesto), Leopold Špira (býval vo Vranove nad Topľou a 14. februára 1942 sa odobral na neznáme miesto), Majer Rosenwasser (vo Vranove bol neznámy), Vojtech Schwartz (tiež neznámy), Ladislav Schwartz (odišiel do Palestíny), Ervin Klein (býval v Krupine), Max Schönberger (býval v Poši, na prezentáciu sa mal dostaviť v Sečovciach), Eugen Kichermann (v čase prezentácie bol v nemocnici v Humennom), Abrahám Friedmann (býval vo Vranove nad Topľou, od odvodu bol oslobodený).

Prvá etapa deportácií

Súpis židovských dievčat a žien prebiehal obdobne. Dňa 27. februára 1942 okresný náčelník Alexej Lejko zaslal ministerstvu vnútra do Bratislavy zoznam, ktorý obsahoval 218 osôb. Dňa 25. marca 1942 niektoré židovské dievčatá a ženy opúšťajú územie Slovenska. Ich „exodus“ sa zapísal do dejín slovenského štátu v podobe prvého židovského transportu, v ktorom boli okrem Vranovčaniek aj dievčatá a ženy z Humenného, Trebišova, Stropkova, Michaloviec, Sabinova, ale aj Starej Ľubovne, Popradu, Spišskej Starej Vsi a Levoče (Tatranská župa). Celkový počet židovských dievčat a žien bol 594. Dňa 21. marca boli z jednotlivých miest prevezené do kasární „pod Gerlachom“ a o štyri dni večer o 20.20 hod. sa transport pohol z popradskej stanice. Slovenské územie vlak opúšťal krátko po 4. hodine ráno 26. marca. V ďalšom chlapčenskom transporte bolo odvezených niekoľko stoviek mladých vranovských Židov s výnimkou tých, ktorí podliehali vojenskej prezenčnej službe.

O situácii, aká zavládla v meste, sa dozvedáme zo situačného hlásenia Alexeja Lejka: „Sústreďovanie Židov vyvolalo medzi Židmi veľké rozrušenie… Sústreďovanie Židov v tunajšom okrese doteraz sa prevádzalo pekným výsledkom a počet dezertovaných Židov je malý. Úplné odstránenie Židov bude mať veľký úspech pre árijské obyvateľstvo.“
Po vyhotovení a odoslaní zoznamov z prezentácie židovských žien a mužov, kompletizoval sa aj Súpis Židov. Do zoznamov A, B a C boli zapísaní všetci Židia žijúci v okrese. Hoci sa zoznam A vyhotovil dvojmo, zoznam B štvormo a zoznam C trojmo, v spisoch Prezídia ministerstva vnútra tieto zoznamy za okres Vranov nad Topľou chýbajú. Jediným zdrojom informácií sú torzovité hárky Súpisu Židov vyhotovené obvodnými notárskymi úradmi, v ktorých sa nachádzajú Židia z jednotlivých obcí (ako napr. z Čemerného, Dobrej nad Ondavou atď.).

Priebeh prvej etapy transportov, až do mája 1942 prebiehal bez legislatívneho podkladu. Snem 15. mája prijatím ústavného zákona č. 68/1942 Sl. z. o vysťahovaní Židov de iure legalizoval deportácie židovského obyvateľstva. Snem však nedal zákonu spätnú platnosť, čím nelegalizoval predchádzajúce vysťahovanie, ktoré sa tak stalo protiústavným. Zákon bol prijatý až potom, keď už bolo v rozpore s domácimi aj medzinárodnými právnymi normami od 25. marca 1942 odtransportovaných 38 169 spoluobčanov židovskej národnosti. Denník Gardista následne s uspokojením konštatoval: „Hlavné je, že Židia budú vysťahovaní, a že sa to deje zákonnou cestou.“

Rodinné transporty

Tzv. rodinné transporty (apríl ‒ október 1942), začali zo Slovenska odchádzať v polovici apríla. Najprv z mesta Trnava, potom z Nitry a Topoľčian. Začiatkom mája prišlo na rad aj východné Slovensko. Väčšina rodinných transportov, ktorá dorazila do Lublinu, ihneď po selekcii bola posielaná do tábora smrti Sobiboru. Iba počas prvej etapy transportov pohltili plynové komory a neskôr spaľovacie pece 5 799 Židov zo Slovenska.

Za mesiac máj malo byť zo Šarišsko-zemplínskej župy vypravených 14 transportov. Harmonogram bol zostavený 25. apríla 1942. Ministerstvo vnútra konštatovalo, že na to, „aby akcia mala hladký priebeh treba k nej ľudí zapracovaných. Preto odídu na východné Slovensko velitelia transportov hl. d. zástupcovia Ján Buzássy z Bratislavy, František Jarzmik zo Žiliny, Juraj Ország zo Serede a Štefan Franta z Popradu. Okrem toho odíde na východ 60 gardistov zo strediska Nováky a to 40 do Prešova a 20 do Michaloviec.“
Rodinný transport z Vranova nad Topľou mal byť vypravený 11. mája 1942 o 18. hodine. Za veliteľa bol určený hl. d. zást. František Jarzmik so zástupcom. Nakoniec sa termín posunul až na 18. mája 1942. V spomínaný deň odišlo z okresu Vranov nad Topľou 1 007 Židov cez Zwardoň do lublinskej oblasti v rámci „Akcie Reinhardt“ a menší transport do Popradu v počte 106 Židov. Transporty odchádzali zo železničnej stanice Čemerné, pretože železničná trať z Vranova nad Topľou do Prešova bola otvorená až v roku 1943. Podľa slov pamätníkov v čase od 11. do 18. mája boli vranovskí Židia sústredení v sústreďovacom tábore v Čemernom. Tábor sa nachádzal v budovách bývalého majetku grófa Hadik-Barkóciho v Čemernom, na jeho píle, v priľahlých budovách a sýpke. Tábor bol ohradený vysokým pletivom z drôtu a strážený. V tábore boli umiestnené všetky vekové kategórie Židov oboch pohlaví. Dokonca aj v tábore museli Židia nosiť žltú (Dávidovu) hviezdu na kabáte. Najbolestivejší pohľad bol na hladné deti. Zo spomienok rodáka Pavla Bindasa vyberáme: „Niektorí obyvatelia obce predsa len nabrali odvahu, a z domu prinášali k táboru hlavne potraviny. Odtiaľ však boli gardistami vyháňaní a nesmeli sa k ohrade tábora ani priblížiť. Preto rodičia na tento účel využívali svoje deti. Z domu neraz záhadne zmizla štvrtina, či polovička chleba, ba dokonca aj mlieko so súhlasom rodičov, pretože v tábore sa nachádzali deti.“

Rodinné transporty zo Šarišsko-zemplínskej župy smerovali do lublinskej oblasti na území dnešného Poľska, kde príslušníci SS umiestnili slovenských Židov v tzv. „prechodných“ getách (durchgangsghetto). Absolútnu väčšinu z nich buď deportovali ďalej do vyhladzovacích táborov, prípadne zavraždili počas likvidácie týchto get. Mnohí však zahynuli aj v dôsledku katastrofálnych hygienických podmienok, chorôb a hladu.
O politickej situácii v okrese za mesiac máj 1942 sa dozvedáme aj z hlásenia  Alexeja Lejka. V správe o Židoch uvádza: „Hlásim, že v tejto záležitosti za mesiac máj 1942 nemám nič zvláštneho oznámiť, len to, že následkom odtransportovania 1 113 Židov zostalo v tunajšom okrese už len 343 Židov.“ Následne v mesiaci jún 1942 tento stav klesol už iba na 150 ‒ 160 osôb židovskej národnosti. Išlo pravdepodobne o Židov, ktorí sa mohli zdržiavať v okrese na základe výnimky a boli nepostrádateľní vo verejnom a hospodárskom živote mesta.

Nové poznatky o priebehu deportácií

O priebehu tzv. priebežných deportácií pred a po 18. máji 1942 máme len neúplné správy. V menšom počte transporty odchádzali z Čemerného do provizórnych sústreďovacích táborov v Poprade a Žiline. Okrem nich boli zriadené aj ďalšie v mestách: Bratislava-Patrónka, Sereď a Nováky. Z dokumentov Ústredne štátnej bezpečnosti je zrejmé, že v mužskom transporte bolo z celkového počtu 1 040 Židov dňa 4. apríla 1942 zo Žiliny do Lublinu deportovaných 61 vranovských Židov. Transport vrátane vranovských Židov dorazil do Lublinu 5. apríla a po selekcii sa väčšina Židov ocitla vo vyhladzovacom tábore Majdanek. V časovom slede následne dňa 12. mája 1942 nachádzame v konsignácii sústreďovacieho tábora v Žiline troch Židov z okresu, menovite Mórica Haasa z Jastrabia, Emanuela Hirschbergera zo Sečoviec a Auréliu Galkovú zo Sačurova. Súčasne po májových rodinných transportoch bolo dňa 12. júna 1942 deportovaných 71 Židov z okresu do sústreďovacieho tábora v Poprade. Odtiaľ boli Židia vyvezení do Lublinu (muži) a Sobiboru (ženy).

V týchto neľudských časoch sa našlo vo Vranove nad Topľou aj zopár jednotlivcov, ktorí sa snažili o záchranu židovských spoluobčanov. Na určitý čas uchránila pred deportáciou Arnošta Göröga pani Dobišová, Gejza Kornfeld žil na falošné papiere pána Kužmu a vďaka výdatnej pomoci vdp. Kolomana Líšku bolo od deportácií uchránených 38 Židov, ktorí boli prekrstení na evanjelickú vieru a. v. Po vojne získal evanjelický farár Koloman Líška za tento ušľachtilý čin spolu s bratom ocenenie „Spravodlivý medzi národmi“ a neskôr aj ocenenie „Cena mesta Vranov nad Topľou“. Výdatnú pomoc poskytli aj predstavení z ďalších konfesií, konkrétne z gréckokatolíckej cirkvi  (počet prekrstených Židov 32) a rímskokatolíckej cirkvi (počet prekrstených Židov 4). V dôsledku medzinárodných aj vnútropolitických udalostí (bitka o Moskvu a Stalingrad /dnes Volgograd/, protesty Vatikánu a domácich vysokých cirkevných funkcionárov) boli deportácie 20. októbra 1942 zastavené.

Druhá etapa deportácií

Druhá vlna deportácii začala v súvislosti s vypuknutím SNP a príchodom nemeckých jednotiek na naše územie. Od 30. septembra 1944 do 31. marca 1945 vyviezli zo Serede 11 532 osôb do Osvienčimu, Sachsenhausenu a geta v Terezíne. Podľa slov historika Ivana Kamenca: „Od konca septembra 1944 do konca marca 1945 odišlo zo Slovenska 13 transportov so židovskými osobami. (…) Bolo v nich vyvezených okolo 13 500 ľudí, z ktorých asi 10 tisíc zahynulo.“

Na základe situačných správ z Vranovského okresu z mája 1944 sa dozvedáme, že väčšina Židov bola evakuovaná a zostali tu len lekári, lekárnici a tí, ktorí žili v zmiešanom manželstve. Následne v októbri 1944 v správe o Židoch z hľadiska politického okresný náčelník Alexej Lejko píše: „Hlásim, že táto otázka stala sa už bezpredmetnou, lebo v tunajšom okrese židia nie sú.“
Definitívnu záchranu pre židovských obyvateľov znamenalo postupné oslobodzovanie Slovenska spod moci nacistického Nemecka. Po vojne Slovenská národná rada vo svojich prvých nariadeniach zrušila všetky protižidovské nariadenia a  židovských občanov zrovnoprávnila s domácim obyvateľstvom.