Prešporskí ženisti v bojoch o Medzilaborce

17. Nov 2011 | Autor: | Rubrika: Članky a štúdie, Dokumenty

Prvý prienik ruských vojsk do slovenských Karpát v polovici novembra 1914 vyústil do ťažkých bojov v trojuholníku Snina – Medzilaborce – Humenné.   Táto operácia trvala tri týždne a skončila v polovici decembra 1914 ruským ústupom na územie súčasného Poľska. Po odrazení tohto útoku sa frontová línia dočasne stabilizovala na severnej strane Karpát. Nastala niekoľkotýždňová operačná pauza, ktorú znepriatelené strany využili na reorganizáciu svojich jednotiek a prisunutie posíl a zásob.   Pokoj zasnežených a mrazivých karpatských vrchov však netrval dlho. Dňa 23. januára 1915 rakúsko-uhorská 3. armáda generála Boroeviča prešla do ofenzívy s cieľom deblokovať obkľúčený fortifikačný komplex Przemysl.  Vojskám monarchie sa však ruskú obranu prelomiť nepodarilo.  Následne 27. januára 1915 zahájili jednotky 8. armády generála Brusilova vlastnú ofenzívu a opäť sa chopili strategickej iniciatívy.

Smerom na Medzilaborce postupovali divízie VIII. armádneho zboru  pod velením generálporučíka Vladimira Michajloviča Dragomirova.  Proti nim stál rakúsko-uhorský X. armádny zbor pod velením generálporučíka Josefa Krautwalda.  Ťažiskom najväčších bojov sa stal priesmyk Čerťižské sedlo medzi poľskou obcou Czeremcha a slovenskou obcou Čertižné. Ruské vojská si v tomto priestore prebojovali cestu cez hlavný karpatský hrebeň a prenikli do údolia rieky Laborec.

Zachovali sa spomienky očitého svedka, ktorý sa osobne zúčastnil týchto bojov.  Poručík Pál Molnár  v zime 1915 velil 5. rote 5. samostatného ženijného práporu, ktorý mal doplňovací obvod v Prešporku (Bratislava). Vo svojich memoároch napísal:

„Ofenzíva rakúsko-uhorských vojsk, ktorej cieľom bolo oslobodiť pevnosť Przemysl, skončila neúspechom. Ruské vojská zahájili svoju vlastnú ofenzívu a naša 2. pechotná divízia bola zatlačená hlbšie do Karpát. [1] Stáli sme na uhorských hraniciach a držali obranu na línii Kalinov –Habura – výšina Stredná hora. (Kóta 488,8)  Naša divízia v  intenzívnych a krvavých bojoch v januári 1915 utrpela ťažké straty. Na začiatku februára 1915 jej štyri pechotné pluky disponovali iba 600 bojaschopnými vojakmi.  Jednalo sa o poľské, ukrajinské a bosniansko-hercegovinské pluky, ktoré boli v predchádzajúcich bojoch citeľne oslabené a poriadne preriedené.  Najlepšia situácia bola v 5. rote 5. samostatného ženijného práporu, ktorá si zachovávala dostatočnú bojaschopnosť. Moji ženisti boli nasadení vždy v prvej línii spolu s pechotnými plukmi a svojimi technickými prostriedkami sa im snažili uľahčiť plnenie náročných bojových úloh. Mnohokrát prekonávali hranice ľudských možností a v mrazivej zime po pás v snehu pomáhali opevňovať postavenia pechoty. Robili všetko preto, aby prispeli k zlepšeniu stále sa zhoršujúcej situácie našej divízie.

Popoludní 3. februára 1915 o 14:00 veliteľstvo 2. pechotnej divízie vydalo mojej 5. ženijnej rote rozkaz na stiahnutie sa z prvej línie k Medzilaborciam. Našou úlohou bolo vybudovať a opevniť zákopy na výšine Kýčera, ktorá sa nachádzala na sever od mestečka.  Z tejto výšiny bolo možné paľbou kontrolovať dve cestné komunikácie so spevneným povrchom vedúce do Medzilaboriec, ktoré mali veľký operačno-taktický význam. Rozkaz na vybudovanie tejto druhej obrannej línie bol prezieravý, pretože veliteľstvo našej divízie vedelo o kritickej situácii na fronte a poznalo morálny stav vojakov v zdecimovaných pechotných plukoch. Medzi tým útvary našej divízie už ustúpili na čiaru Kalinov – Borov – kóta 683 (výšina Brúsy)  a hrozilo, že nepriateľ ich bude tlačiť ďalej na juh. V tomto prípade moja ženijná rota mala za úlohu udržať postavenia na výšine Kýčera a kryť ústup našej divízie.

Ženisti pristúpili k vytváraniu druhej obrannej línie ešte v ten istý deň a v práci pokračovali aj 4. februára 1915.  Po celý čas sme sa nachádzali pod paľbou ruských delostreleckých batérií, ktoré stáli pri obci Habura,  vôbec sa nemaskovali a boli dobre viditeľné.  Po vybudovaní a opevnení zákopov na Kýčere sme tieto postavenia bojovo obsadili.  Následne sme boli popoludní o 16:00 vystriedaní jedným práporom 40. pechotného pluku. Z veliteľstva našej divízie sme dostali rozkaz presunúť sa do Medzilaboriec a pripraviť mestečko na obranu pred nepriateľským útokom.  Zároveň sme mali časť ženistov vyslať na kótu 533, ktorá sa nachádzala na západ od mestečka. Ich úlohou bolo vybudovať a opevniť zákopy pre jednu rotu pechoty.

Práce boli zahájené ešte podvečer toho istého dňa. Už sa stmievalo, keď tri čaty ženistov začali v  medzilaboreckých domoch vysekávať strieľne tak, aby sa skupiny budov mohli navzájom kryť paľbou. V priestore medzi pravým brehom riečky Vydranka a ľavým brehom rieky Laborec boli vybudované zákopy a palebné postavenia pre guľomety.  Táto obranná línia bola zabezpečená drôtenými zátarasami a prekážkami. Na uliciach boli postavené barikády a najväčšie budovy boli prispôsobené na kruhovú obranu.  Tieto oporné body som obsadil najodvážnejšími ženistami, na ktorých som sa mohol spoľahnúť, že neustúpia. Štvrtá čata mojej roty sa medzitým presunula na kótu 533, kde vytvorila obranné postavenie. Neskôr o 21:00 ju vystriedala pechotná rota, ktorá na tejto kóte zaujala obranu.  V týchto neskorých večerných hodinách 4. februára 1915 sa štáb X. armádneho zboru aj veliteľstvo 2. pechotnej divízie ešte stále nachádzali v Medzilaborciach.

Okolo 23:00 sa pozície mojich ženistov v mestečku dostali pod paľbu pechotných zbraní, ktorá prichádzala z výšiny Kýčera. Onedlho sme uvideli, ako sa po ceste smerom od obce Vydraň približujú roztrúsené skupinky rakúsko-uhorských vojakov.  Popri nich sa mihali siluety poľných kuchýň, ktoré ťahali cválajúce kone.  Ustupujúci vojaci patrili k 40. pechotnému pluku a 4. bosniansko-hercegovinskému pechotnému pluku našej divízie.  Moji ženisti ich zastavili a dozvedeli sa, že krátko predtým sa pozície oboch plukov stali cieľom nočného útoku, pri ktorom Rusi vtrhli do ich zákopov.  Aj keď sme neverili všetkému, čo vzrušeným hlasom rozprávali, znepokojovala nás skutočnosť, že Rusi prenikli až k výšine Kýčera.  Okamžite sme prijali nutné protiopatrenia. Vydal som rozkaz, aby vojaci 1. a 3. čaty mojej ženijnej roty prerušili opevňovacie práce a zaujali obranu. Ich postavenia boli posilnené vojakmi ustupujúcich plukov. Vojaci 4. čaty zatiaľ  pokračovali v ženijných prácach v mestečku. Vojakov 2. čaty, ktorí sa vrátili z kóty 537, som si ponechal v zálohe.

V našich postaveniach sa objavovalo čím ďalej tým viac neorganizovane ustupujúcich vojakov. Pred barikádou na jednej z medzilaboreckých ulíc som stretol veliteľa 4. bosniansko-hercegovinského pechotného pluku majora Kuchinku, ktorý priviedol skupinu vojakov              s dvoma guľometmi. Potvrdil správy, ktoré sme sa dozvedeli od ustupujúcich – Rusi prelomili našu prvú obrannú líniu a postupovali vpred.  Spojenie medzi plukmi a prápormi našej divízie bolo prerušené a pechota ustupovala na juh. Vojaci sa sťahovali cez lesy po výšinách, ktoré sa nachádzali na západ a na východ od Medzilaboriec. V dôsledku toho sa na komunikáciách vedúcich do Medzilaboriec nenachádzali žiadne naše sily a nepriateľovi už nič nestálo v ceste. Ak by mestečko nebolo mojimi ženistami pripravené na obranu, tak situácia by bola úplne kritická. Major Kuchinka prevzal velenie nad všetkými útvarmi, ktoré sa sústredili v Medzilaborciach a 5. ženijná rota sa stala jeho oporou.  Disponibilné guľomety pridelil mojim ženistom. Umiestnili sme ich na barikádach tak, aby  jeden ostreľoval cestu vedúcu z Vydrane a druhý ostreľoval cestu vedúcu z Borova. Vykonanie týchto obranných opatrení major Kuchinka nahlásil na veliteľstve 2. pechotnej divízie, ktoré sa ešte stále nachádzalo v mestečku.

V noci zo 4. februára na 5. februára 1915 bola relatívne dobrá viditeľnosť. Jednalo sa o prekrásnu zimnú mesačnú noc a terén v snehom pokrytej bielej krajine bolo možné pozorovať do veľkej vzdialenosti.  Čoskoro sme uvideli Rusov, ktorí systematicky postupovali k Medzilaborciam. Vojakom 4. čaty som nariadil okamžite prerušiť opevňovacie práce a zaujať obranu.  Moje tri ženijné čaty držali pozície od brehu rieky Laborec až po cestu z Vydrane. Na ľavo od nás sa rozmiestnili vojaci 40. pechotného pluku, ktorí držali pozície až po breh riečky Vydranka.  Do tých budov, ktoré boli premenené na oporné body našej obrany, som vyslal vojakov 2. čaty. Väčšina tejto čaty však naďalej ostávala v zálohe.

Okolo polnoci ruskí vojaci zaútočili na Medzilaborce.  Medzi kostolom a riekou Laborec sa im podarilo vniknúť do mestečka a došlo k boju zblízka. Tento krvavý boj muža proti mužovi vyústil do vzájomného zabíjania sa. Do protiútoku som vyslal 2. čatu, ktorej sa podarilo nepriateľa vytlačiť z Medzilaboriec. Ruské útvary za sebou zanechali množstvo mŕtvych, ranených a zajatých. Na ostatných úsekoch obrany sa protivníkovi nepodarilo preniknúť do mestečka a jeho útoky boli odrazené. Ruskí vojaci sa následne stiahli za výšinu Kýčera.[2] Počas tohto nočného boja Medzilaborce  opustil štáb X. armádneho zboru ako aj veliteľstvo 2. pechotnej divízie.  Pred svitaním 5. februára 1915 o 04:00 nám bol doručený rozkaz nariaďujúci ústup z mestečka.

Nasadenie  5. roty 5. samostatného ženijného práporu v rozhodujúcej miere prispelo k ubráneniu Medzilaboriec a odrazeniu ruského nočného útoku. Pomohli sme tak pribrzdiť nepriateľský postupu na Humenné a taktiež sme zachránili pred zajatím štáby, ktoré sa ešte nachádzali v Medzilaborciach.  Vybudované obranné postavenia a bojaschopnosť ženistov zmarila ruský plán na prekvapivé obsadenie mestečka z chodu. Protivník bol odrazený a prinútený rozvinúť svoje sily. Rusi po našom ústupe z Medzilaboriec postupovali ďalej iba opatrne a vpred vysielali už len prieskumné hliadky.  V dôsledku toho naša 2. pechotná divízia získala čas na reorganizáciu, preskupenie a zachytenie sa na obrannej línii južne od Medzilaboriec“.[3]

Po ťažkých bojoch v hornatom zasneženom teréne a po veľkých stratách na oboch stranách sa inercia ruského útoku vyčerpala a rakúsko-uhorské jednotky zastavili postup protivníka na línii obcí Sukov – Krásny Brod – Čabalovce – Sterkovce – Výrava.  Následne v období od polovice februára do polovice marca 1915 bol frontový úsek na juh od Medzilaboriec relatívne stabilný a tamojšia situácia nadobudla charakter zákopovej vojny.

——————————————-

[1] Vo februári 1915 tejto divízii velil generálmajor Karl von Langer.
[2] S týmto miestom je osudovo spojený aj životný príbeh ruského vojaka a neskoršieho sovietskeho dôstojníka Ivankina.   Počas druhej svetovej vojny v novembri 1944 bojom o Medzilaborce velil sovietsky generál V. F. Gladkov a podplukovník Ivankin bol jeho zástupcom. Generál Gladkov vo svojich spomienkach uviedol, že  Ivankin padol počas prudkých bojov o výšinu Kýčera: „Zahynul náš vojnový kamarát, veterán divízie, človek     s krásnou dušou, obľúbenec vojakov. Zahynul na tom istom mieste, kde pred 30 rokmi bojoval počas Prvej svetovej vojny ako radový vojak a kde bol vtedy ranený do nohy“.
[3] MOLNÁR, Pál: A Pozsonyi utászok gyalogharcban. In: A Felvidék és Kárpátalja hadtörténete 1914 – 1918. Budapest : De Sgardelli Caesar, 1931, s. 103 – 108.

Zdroj:

MOLNÁR, Pál: A Pozsonyi utászok gyalogharcban. In: A Felvidék és Kárpátalja hadtörténete 1914 – 1918. Budapest : De Sgardelli Caesar, 1931, s. 103 – 108.

Be Sociable, Share!
Tags: , ,

Komentáre sú deaktivované.