Poľný zbrojmajster Pavol Kray – barón Krajovský a Topoľský

9. Feb 2010 | Autor: | Rubrika: Osobnosti

Pavol Kray sa narodil 5. februára 1735 v slobodnom kráľovskom meste Kežmarok a rovnako ako jeho otec Jakub a brat Alexander, aj on sa rozhodol pre vojenskú kariéru. No zatiaľ čo jeho otec to dotiahol do hodnosti kapitána a brat do hodnosti majora, Pavlova kariéra bola omnoho slávnejšia. Pavol Kray patril medzi najvýznamnejších vojenských veliteľov Habsburskej monarchie konca XVIII. storočia a je priam zarážajúce, že napriek jeho zásluhám mu bol v slovenskej, českej, maďarskej či rakúskej historiografii venovaný len minimálny záujem.

Študovať začal v rodnom meste Kežmarok. Potom navštevoval Banícku akadémiu v Banskej Štiavnici a konečnou zastávkou bola Inžinierska akadémia vo Viedni, ktorá bola v tej dobe už pod vojenským velením. Po skončení štúdií si Pavol Kray vo svojich 19 rokoch zvolil vojenskú kariéru a 3. apríla 1754 vstúpil do pešieho pluku Samuela Hallera (neskôr pluk č. 31) ako dobrovoľnícky dôstojnícky kandidát v hodnosti desiatnika. Pluk bol odvelený na Moravu. Neskôr, pri Königgrätzi, bol 1. apríla 1757 Pavol Kray povýšený na práporčíka. Ešte toho istého roku, 16. apríla, bol preložený do nového pešieho pluku (neskôr pluk č. 39.) vytvoreného Jánom Pálffym 15. decembra 1756. V nasledujúcich dvoch desaťročiach posielali do Pálffyho pluku regrútov najmä zo Spiša, s ktorými sa kežmarský rodák dokázal bez problémov dohovoriť.

Sedemročná vojna bola príležitosťou pre nadaného Kraya, čo sa odrazilo aj v jeho rýchlom kariérnom postupe. Zúčastnil sa mnohých ťažení (Schweidnitz, Vratislav, Leuthen, Olomouc) a 22. novembra 1757 bol povýšený na podporučíka. Následne 22. mája 1759 na nadporučíka. V roku 1760 sa zúčastnil bitky pri Landshute a 15. augusta 1760 bol pri Liegnitzi zranený. Po zotavení sa stal pomocným dôstojníkom veliteľa sliezskej habsburskej armády, generálporučíka Kazimíra Jozefa Draskovicha, kde sa zúčastnil obliehania pevností Neisse a Glatz. Potom, čo jeho veliteľ padol do pruského zajatia, bol prevelený späť k svojmu pluku a zúčastnil sa protiútoku v okolí Heidersdorfu v roku 1762. V tom istom roku bol povýšený do hodnosti podkapitána. Po sedemročnej vojne ho opäť odvelili, pracoval v pravidelne kuriérskej službe a neraz ho poslali k spojeneckému ruskému veleniu cez nepriateľské pruské územie. Nakoniec 1. marca 1766 získal vo svojom pluku hodnosť kapitána.

Počas príprav na vojnu o bavorské dedičstvo ho 1. apríla 1778 povýšili na štábneho dôstojníka a ako major bol postavený do čela dvoch granátnikých rôt. Z tohto obdobia je významná aj jeho činnosť v okolí Bardejova, kde v roku 1782 riadil stavbu ciest a mostov.

Dňa 8. novembra 1783 bol povýšený na podplukovníka a premiestnený k 2. sikulskému pohraničnému pešiemu pluku (neskôr pluk č. 6). V roku 1784 bol poverený potlačením povstania v Sedmohradsku a zajatím jeho vodcu Horeu. Z listu jeho bratovi zo dňa 20. decembra 1784 sa dozvedáme, že úlohu začal plniť na čele 400 mužov a neskôr dostal posily z pohraničných husárskych a sikulských plukov. Koncom roku 1784 sa odohrali prvé strety v stolici Hunyad a listu zo dňa 5. januára 1785 už podáva správu, že 27. decembra 1784 zajal Horeu i Kloska. Týmito úspechmi dosiahol 12. februára 1785 vymenovanie za druhého plukovníka vo svojej jednotke. Ešte toho istého roku riadil chytanie povstalcov, ktorí ušli z Gyulafehérváru, za čo bol 31. decembra povýšený vojenským velením na plukovníka a premiestnený do Orlátu, kde sa stal veliteľom 1. pohraničného pešieho pluku Oláhov.

Od septembra 1787 sa jeho pluk pripravoval na vojnu s Turkami. Od februára 1788 boli jeho vojaci zaradení do pohraničnej obrany od priesmyku Vulkán po priesmyk Vöröstrony. Tu podal vynikajúci vojenský výkon najmä riadením obranných bojov pri priesmyku Vulkán a postavení pri Hátszegu. Za úspešné účinkovanie v protitureckej vojne bol 21. decembra 1789 vyznamenaný rytierskym krížom vojenského Rádu Márie Terézie a 18. marca 1790 bol povýšený na generálmajora. Na jeho žiadosť ho v septembri 1790 panovník povýšil aj na baróna. Prívlastok ,,Krajovský” dostal ako spomienku svojho odvážneho nájazdu proti Turkom do tejto oblasti, ktorá je dnes územím Rumunska. Zároveň dosiahol, aby od augusta 1791 mohol obsadiť miesto v Hornej tabuli Uhorského snemu.

Pavol Kray, teraz už člen zboru generálov a aristokracie, dosiahol svoje najprenikavejšie úspechy v koaličných vojnách proti revolučnému Francúzsku. Na žiadosť veliteľa Clerfayta bol Kray 1. apríla 1793 preložený do rakúskeho Nizozemska, do veliteľstva predsunutej pešej brigády. Tu mu boli podriadené tri nemecké granátové prápory, dva maďarské pešie prápory, dva tyrolské strelecké roty a jeden sedmohradský vojenský útvar. Prvý významnejší úspech znamenala obrana Orchies 24. októbra a znovuobsadenie pevnosti Marchiennes 30. októbra 1793. Počas týchto vojenských akcií sa mu podarilo zajať päť nepriateľských práporov. Za velenie pri Famars, Courtrai a Menine bol jeho výkon 7. júla 1794 odmenený veliteľským krížom vojenského Rádu Márie Terézie. Ďalšie úspechy ho čakali pri Charleroi, Landrecy a Fleurus.

Po skončení tejto výpravy vojenské vedenie prevelilo generálmajora Kraya k arcivojvodovi Karolovi na nemecký front, k mužstvám na obranu rieky Rýn. Ako veliteľovi predsunutých oddielov mu podriadili 2 husárske a 1 strelecký pluk, 3 pohraničné prápory, 1 srbský vojenský útvar, ďalej 8 tyrolských a 6 nemeckých streleckých rôt. V roku 1795 Kray vynikol pri bojoch o udržanie obrannej línie pri Mainzi, za čo bol 5. marca 1796 povýšený na poľného podmaršala s platnosťou od 16. mája 1796. Roku 1796, už na čele divíznej sily, 10 peších práporov a 16 jazdeckých jednotiek, pokračoval vo vojenských úspechoch v okolí Wetzlaru. Po víťazstve 16. júna 1796, veliac 14 tisícom mužom, pokračoval v úspešných operáciách pozdĺž Rýna pri Ambergu a Würzburgu. Z tohto ťaženia sa nám taktiež zachovali spomienky na Krayovo šľachetné gesto v Altenkirchene, keď vybranými husármi nechal preniesť telo smrteľne zraneného francúzskeho generála Marceaua, za čo mu poďakoval aj hlavný veliteľ Francúzov, generál Castelvert. Roku 1797 však proti presile nedokázal zaistiť obranu dolnorýnskych postavení, a následne po prímerí bol nútený objasniť porážku pred vojenským súdom, ktorý zvolali do Heidelbergu. Aj keď odsúdený nebol, strávil dva týždne vo väzení a to ho roztrpčilo natoľko, že požiadal o prepustenie zo služby, čo však vedenie odmietlo. Dostal dovolenku a krátke mierové obdobie strávil v Pešti, kde si už skôr kúpil mestský dom.

Počas príprav na novú vojnu bol Pavol Kray v septembri 1798 prevelený na taliansky front, kde ho postavili na čelo divíznej sily o počte 12 247 mužov, nachádzajúcich sa na benátskom území medzi Veronou a Piavou. Tu postavil na obranu z morskej strany obranné batérie a zorganizoval flotilu v počte 2 200 mužov. Po smrti kniežaťa Fridricha musel dočasne prebrať veliteľskú pozíciu spojeneckých vojsk v počte 84 088 mužov až do príchodu ruského maršala Suvorova 20. marca 1799. Spočiatku viedol obranné boje, no potom na čele 46 peších práporov a 84 jazdeckých rôt prešiel do protiútoku a 26. marca 1799 pri Legnane a 5. apríla 1799 pri Magnane zvíťazil. V ďalšom priebehu na čele oddelenej divíznej sily 27 420 mužov rozšíril počet svojich víťazstiev, 21. apríla obsadil Bresciu a 9. mája Peschieru. Jeho obrovským úspechom však bolo obkľúčenie a po trojmesačnom obliehaní dobytie pevnosti Mantova 27. júla, kde stál na čele približne štyridsať tisícového vojska. Ponechajúc za sebou posádky sa pripojil k hlavným silám pri Alessandrii a 15. augusta stál na čele 50 peších práporov a 20 jazdeckých jednotiek ako veliteľ pravého krídla a mal výrazný podiel na víťazstve pri Novi a 17. septembra pri Fossane. Nie náhodou bol Pavol Kray známy ako ”záchranca Talianska”, ”hrozný Kray” či ”najobľúbenejší syn víťazstva.”

Uznaním jeho činnosti v Taliansku bolo povýšenie do hodnosti poľného zbrojmajstra 28. apríla 1799. Zároveň sa stal majiteľom pešieho pluku, ktorého vlastník bol predtým Anton Esterázy (neskôr 34. peší pluk). Taktiež dostal povolenie na kúpu komorského majetku v stolici Bács – Bodrog medzi Segedínom a Újvidékom so sídlom v obci Topolya. Svoje šľachtické meno tak mohol rozšíriť o prívlastok ”Topoľský”.

Vrchol jeho vojenskej kariéry prišiel 18. marca 1800 v Donaueschingene, kde od chorého kniežaťa Karola prebral velenie spojeného ríšskeho a cisársko – kráľovského vojska v južnom Nemecku. Kray spočiatku váhal, pretože vedel že ho čaká neľahká úloha. Vedel o nepríjemnej situácii monarchie i to, že bude musieť bojovať proti presile. A tak dopredu známe nepriaznivé pomery síl ani jemu neumožnili odvrátiť porážku pri Stockachu 3. mája 1800, či 5. mája pri Meßkirchu. Nasledovala séria zrážok v okolí Ulmu a 26. júna v krvavej bitke pri Neuburgu osobne riadil útok svojho 30 000 vojska. Už 25. júna 1800 písal svojmu bratovi: ,,Od začiatku výpravy som bol príliš slabý, aby som súpera v prevahe mohol rozhodne poraziť.” Aj keď za porážky nemohol, krátko po uzavretí Parsdorfského prímeria bol cisárom 31. júla 1800 odvolaný z najvyššieho velenia a preložený do dôchodku. Zvyšok života strávil tento významný kežmarský rodák na svojich majetkoch a sčasti vo svojom dome v Pešti, kde 19. januára 1804 zomrel. Pochovaný je vo farskom kostole v Pešti a od roku 1888 niesol na znak úcty jeho meno 67. cisársky a kráľovský peší pluk.

Použitá literatúra:

ZACHAR, Jószef: Késmárktól a világhírnévig: Kray Pál táborszernagy (1735 – 1804). In: Armáda, mesto, spoločnosť od 15. storočia do roku 1918. Zost. V. Dangl. – János J. Varga. Bratislava : VHÚ, 2002, s. 186 – 202.

HOLLINS, David: Austrian commanders of the napoleonic wars. Oxford : Osprey publishing, 2004. 64 s. ISBN 1-84176-664-X.

http://www.napoleon-series.org/research/biographies/Austria/AustrianGenerals/c_AustrianGeneralsK.html#K73

http://en.wikipedia.org/wiki/P%C3%A1l_Kray

Be Sociable, Share!
Tags: , , ,

Komentáre sú deaktivované.