Poľný maršal Svetozar Boroevič von Bojna

Tvrdé karpatské boje v rokoch 1914/1915 výrazne ovplyvnil aj jeden z najlepších veliteľov rakúsko-uhorskej monarchie Svetozar Boroevič. Tento talentovaný profesionálny dôstojník to v armáde dotiahol k najvyšším métam a výrazne sa prezentoval najmä v obranných bojoch v Karpatoch, či neskôr na Talianskom fronte. Vojenská kariéra  tohto poľného maršala rakúsko-uhorskej armády bola skutočne pôsobivá. Budúci poľný maršal sa narodil v Umetići, v dnešnom Chorvátsku. Ako mnoho iných výrazných vojenských osobností rakúsko-uhorskej armády, aj on vyrastal vo vojenskej rodine. Vojenskú kariéru začal štúdiom na vojenskej škole v dnešnej Sremskej Kamenici a pechotnej kadetnej škole v Libenau, neďaleko Grazu.

Svoju vojenskú kariéru začínal od najnižších hodností. Dôstojníckym čakateľom sa stal v novembri 1874. V máji 1875 sa stal poručíkom a nastúpil k pešiemu pluku v Grazi. So svojím plukom sa zúčastnil v bosnianskej kampani z roku 1878. V tomto vojenskom ťažení preukázal výborné schopnosti. Bol vyznamenaný Vojenským záslužným krížom s vojnovou dekoráciou. V roku 1880 bol povýšený na nadporučíka. Ak si chcel otvoriť cestu k ďalšej kariére, musel opäť študovať. Absolvoval Vojnovú školu vo Viedni a od roku 1881 sa stal kádrovým dôstojníkom generálneho štábu. Štábnu službu začal plniť od roku 1883 pri 63. pešej brigáde.

V rokoch 1887-1891 si vyskúšal pozíciu učiteľa, pretože pôsobil, ako inštruktor na známej Tereziánskej vojenskej akadémii vo Viedenskom novom meste. Jeho práca bola odmenená vyznamenaním i ďalším hodnostným postupom. V máji 1892 bol povýšený na majora a o tri roky neskôr povýšil do hodnosti podplukovníka. V tomto období okrem štábnych funkcii velil 4. práporu Pešieho pluku č. 17 (IR 17) dislokovanom v Klagenfurte. V roku 1897 dosiahol hodnosť plukovníka.

V tomto období ho postretli aj významné zmeny v súkromnom živote. V roku 1899 sa oženil s Leontinou von Rosner, s ktorou mal syna Friedricha. Postupne zastával post náčelníka štábu v niekoľkých peších divíziach (ID 19,ID 18, ID 27 ).  Významná bola najmä pozícia náčelníka štábu VIII. zboru v Prahe, ktorú zastával v rokoch 1898-1904. Po dlhšom čase opustil štáby a vrátil sa k veleniu, keď v roku 1902 prevzal  14. pešiu brigádu dislokovanú v Petrovaradíne. V tejto veliteľskej funkcii bol povýšený na generálmajora. Zároveň bol povýšený do šľachtického stavu a začal používať šľachtický predikát von Bojna.

V roku 1908 bol povýšený do hodnosti poľného podmaršála a o rok neskôr sa stal veliteľom VI. armádneho zboru v Košiciach. V tejto funkcii zostal, až do vypuknutia vojny.  V roku 1913 bol ocenený udelením prestížneho titulu tajný radca a stal čestným majiteľom Pešieho pluku č. 51. Zároveň bol povýšený do hodnosti generála pechoty. To už sa pomaly dramatizovala medzinárodná situácia a hrozba veľkého medzinárodného konfliktu bola na obzore.

Poľný maršal Boroevič

Po vyhlásení mobilizácie bol jeho zbor zaradený do 4. armády generála Moritza von Auffenberga. Zúčastnil sa ťažkých bojov v Haliči ako veliteľ svojho zboru, až do septembra 1914. V septembri prevzal velenie 3. armády a čakali ho náročné boje v Karpatoch. Stabilizácia celého Východného frontu si vyžiadala oslabenie rakúsko-uhorských jednotiek v Karpatoch a tie sa ocitli v novembri 1914 pod výrazným tlakom. Kľúčovú úlohu pri obrane Karpát zohrávala práve 3. armáda generála Boroeviča. V ťažkých bojoch svoju úlohu zvládla a koncom decembra sa frontová línia v Karpatoch stabilizovala.

V januári 1915 v ťažkých podmienkach karpatského bojiska musela 3. armáda útočiť s cieľom odblokovať obkľúčenú pevnosť Przemysl. Postup 3. armády bol zastavený a naopak čoskoro musela čeliť ruskej ofenzíve. Ruským jednotkám sa podarilo prekročiť karpatské priesmyky a obsadiť časť dnešného severovýchodného Slovenska. Vyčerpaným rakúsko-uhorským jednotkám sa ruský útok podarilo zastaviť. Rakúsko-uhorskému veleniu bolo jasné, že 3. armáda osamotená pozície v Karpatoch  neubráni. Do Karpát pribudla aj 2. armáda generála Eduarda von Böhm-Ermolli.

Na prelome marca a apríla 1915 čelil Boroevič najväčšiemu tlaku ruských vojsk počas tzv. Veľkonočnej bitky. Aj s pomocou nemeckých posíl, Boroevičove jednotky svoje pozície ubránili. Generál Boroevič  v úlohe obráncu Karpát obstál a pomaly ho čakala ďalšia náročná úloha.

Poľný maršal Boroevič

 

V máji 1915 bol prevelený na Sočský front, aby prevzal velenie 5. armády. Obranou proti talianským pokusom preraziť cez Julské Alpy do vnútrozemia monarchie si získal najväčšiu slávu. Velil jednotkám pri všetkých 12. bitkách na rieke Soči. V máji 1916 bol povýšený do hodnosti generálplukovníka

V auguste 1917 prevzal velenie skupiny armád Boroevič a vo februári 1918 bol povýšený do hodnosti poľného maršála. Na Sočskej fronte zostal, až do konca vojny. Po rozpade monarchie  sa chcel usadiť v Juhoslávii, ale v novom štáte nebol vítaný. Odišiel do Rakúska, kde však už nedostal dôchodok, vzhľadom na svoje prvotné rozhodnutie. V posledných rokoch života, žil v skromných podmienkach. Zomrel 23. mája 1920 po záchvate mŕtvice v Klagenfurte. Jeho telo bolo prevezené do Viedne a pochované na Centrálnom cintoríne.  Výlohy spojené s pohrebom uhradil excisár Karol.

Hodnostný postup:

1.5.1875 – poručík
1.5.1880 – nadporučík
DD.MM.RRRR – kapitán
1.5.1892 – major
1.5.1895 – podplukovník
01.11.1897 – plukovník
1.5.1904 – generálmajor
1.5.1908 – poľný podmaršal
1.5.1913 – generál jazdectva
1.5.1916 – generálplukovník
1.2.1918 – poľný maršal

 

Zdroje:

http://www.austro-hungarian-army.co.uk/biog/boroevic.htm

http://en.wikipedia.org/wiki/Svetozar_Boroevi%C4%87

http://www.firstworldwar.com/bio/boroevic.htm