Pavol Macko a Anton Pohl – slovenskí partizáni v Bielorusku

10. Mar 2012 | Autor: | Rubrika: Osobnosti

Pavol Macko sa narodil v Habure v okrese Medzilaborce v dobrej a usporiadanej rodine, ktorá mala v obci prirodzenú autoritu. Anton Pohl sa narodil v Zemplínskych Hámroch v robotníc­kej rodine. Obaja nastúpili na základnú vojenskú službu 1. 10.1941 do Bardejova k 4. guľometnej rote 6. pešieho pluku. Boli zaradení do 2. guľometnej čaty. Macko bol strelcom ťažkého guľometu, Polil bol nabíjačom. Napriek tomu, že boli rozdielnej národnos­ti i náboženstva, vojna ich spriatelila na celý život až po smrť. V    marci 1942 guľometnú rotu poslali na front. Obaja priatelia sa dostali do Bieloruska. Po prvej neúspešnej protipartizánskej akcii Anton Pohl bol zadelený na poľné jatky v meste Petrikov v bieloruskom Polesí, kde ho urobili vedúcim trojčlennej rozvoznej skupiny. S Mackom sa vídali menej, ale ich priateľstvo tým neutrpelo, ba naopak, zosilnelo.

‘ Z divíznych poľných jatiek sa rozvážalo mäso pre všetky vojenské jednotky, ktoré strážili trať z Bugu na Gomeľ, zo železničnej stanice Muľarovka. Hradská cesta z Petrikova do Muľarovky v dĺžke asi 10 kilometrov viedla hustým lesným po­rastom. Je samozrejmé, že cesta bol pod kontrolou 125. parti­zánskej brigády, ktorá pôsobila v tomto rajóne.

Pohla na možnosť stretnutia sa s partizánmi upozornili zamestnanci jatiek, ktorí pri porcovaní a balení mäsa a mä­sových výrobkov vždy urobili osobitný balík pre partizánov. Medzi slovenskými vojakmi a partizánmi bola tichá nepísaná dohoda. Partizáni si na svoj prídel vždy počkali na inom mies­te, aby si ho v tichosti vyzdvihli bez zbytočných prestreliek. Vyhovovalo to obom stranám. Pohl mi o tom sám rozprával, keď sme sa stretli v Muľarovke, kde po nociach hliadkoval náš guľometný voj, aby strážil úsek Muľarovka – Ptič,

Nespomínam si, ako dlho pracoval Pohl v jatkách, ale v lete 194.2 sme sa opäť stretli v obci Ptič, kde sa vtedy nachádzal štáb 2. pešieho pluku i naša guľometná rota. Mal som možnosť sa s ním bližšie zoznámiť a poznať ho ako zásadného antifašistu a dobrého vlastenca. Taký bol aj Pavol Macko, ktorého som po­znal ako krajana z našej dediny, kde mu žili rodičia i jeho milá, s ktorou mal malú dcérku. Preto by sa bol rád vrátil domov, ale napokon sa s Pohlom dohodli na tom, že odídu k partizánom. Zasvätili ma do svojich plánov, lebo chceli zbehnúť tak, aby ich velenie divízie nevyhlásilo za zbehov, ale za nezvestných. V ta­kom prípade by doma úrady neprenasledovali ich rodiny.

Keď zaisťovacia divízia bola premiestnená z Polesskej ob­lasti do Minskej, podarilo sa mi nadviazať spojenie s kapitá­nom Krasovským, veliteľom partizánskej rozviedky brigády Ďaďa Koľa. Dohodol som s ním stretnutie s Mackom a Pohlom, aby si dohovorili prechod k partizánom. Ja som to tiež pláno­val, ale sme sa neviazali na seba, keďže sme slúžili v rozdiel­nych čatách.

Macko s Pohlom v 2. partizánskom oddieli boli pridelení do slovenskej cyklistickej partizánskej čaty a ja som sa neskôr do­stal ako guľometník do partizánskej prepadovej roty Ivana Sur- tojeva. začiatkom roku 1944 2. partizánsky oddiel premiestnili k 5. oddielu. Pohl a Macko ako guľometníci spolu s Krpelanom a Šuťákom boli zaradení do bojovej roty a ja som sa stal velite­ľom štvorčlennej rozviedky 5. oddielu.

Guľometníci boli vždy hlavnou palebnou silou pechoty v obrane i v útoku. Keď nemecká armáda 4. apríla kombinova­nými silami zaútočila proti partizánskemu zväzu plukovníka Romana Mačulského v akomsi trojuholníku medzi mestami Borisov — Begomeľ — Minsk — Borisov, deň čo deň zúrili ťažké boje, ktoré neraz prerastali na boj muža proti mužovi. Nemci okrem pechoty používali proti partizánom aj delostrelectvo, le­tectvo a vo vhodnom teréne aj obrnenú techniku. Partizánske jednotky, aby sa nedostali do obkľúčenia, museli ustupovať a budovať stále nové obranné pozície proti nemeckej presile.

V  jedno skoré ráno začiatkom mája roku 1943 nemecké ve­lenie dvoma silnými vojenskými zoskupeniami udrelo na par­tizánsku obranu v lesnom masíve západne od obce Mstiž. Tu sa dlhý čas partizánom darilo držať fašistov v šachu a nedovo­ľovali im obnoviť premávku na ceste Zembin – Begomeľ. Ne­mci cestu potrebovali. Svoje vojenské zoskupenia viedli zo zá­padu na východ smerom na Mstiž, kde sa mali stretnúť. Jedno útočilo na obranu partizánskej brigády plukovníka Železňaka, druhé na obranu brigády Ďaďa Kola. Nemecká skupina, ktorá útočila od obce Gorelyj Lug, západne od obce Usochy prelomi­la partizánsku obranu a postupovala na Mstiž. 5. partizánsky oddiel sa ocitol v obkľúčení a hrozilo, že bude odrezaný od brigády a zlikvidovaný. Rýchlym a nečakaným protiútokom sa však oddielu podarilo spojiť s brigádou. To ho zachránilo, ale za cenu ťažkých strát na živej sile.

Medzi ťažko ranenými partizánmi boli aj Slováci Pavol Mac­ko a Anton Pohl. Po prvej pomoci, ktorú im sanitári poskytli na mieste, ich partizáni na nosidlách odniesli do poľného partizánskeho lazaretu brigády, ktorý sa nachádzal na malom ostrovčeku Boguň v berezinsko-palických močiaroch.

Nemci sa však nemohli vzdať svojho plánu uvoľniť cestu Borisov -Begomeľ, a preto museli pokračovať v boji proti parti­zánskym jednotkám, ktoré sa stiahli až do berezinsko— palic- kých močiarov. Bol to boj na život a na smrť. Nemcom sa podarilo vytlačiť slovenských partizánov od Be- reziny severne od jazera Palik, čo im otvorilo cestu do močarísk z východu. 22. alebo 23. júna 1944 sa nemeckému protipartizán- skemu oddielu, v ktorom bolo aj veľa zradcov sovietskeho štátu, podarilo dostať až na ostrov Boguň do poľného lazaretu našej brigády. Tu si brutálnym spôsobom vylievali svoju zlosť a nená­visť na bezbranných ranených i na týfus chorých ľuďoch.

Fašistom sa dostali do rúk aj ranení Macko a Pohl a na týfus chorý Ján Capák. Keď podľa uniforiem zistili, že sú to Slováci, nepostrieľali ich hneď, ale najprv ich obesili na konáre smre­kov a potom ich telá dávkami zo samopalov doslova rozpoltili.

Skupina Slovákov, bieloruských partizánov príslušníkov partizánskej brigády Daďa Koľa 2. partizánskeho oddielu Komunárd, okres Smoleviči, október 1943        Návrat z bojovej akcie, v popredí: P. Macko, S. Foľan, A. Pohl, M. Rjabik, R. Palcút, J. Macko, V. Morochovič

Ich mŕtvoly neskôr partizáni pochovali a po vojne preniesli na vojenský cintorín v Budeniči. Tu snia svoj večný sen spolu so svojimi bieloruskými druhmi. Pavol Macko nikdy svoju dcérku vo vlasti neuvidel.

Rodinná dráma rodiny Mackovcov v Habure smrťou ich syna však neskončila. Pri oslobodzovaní dediny Červenou armádou Hanka Gajdošová, Mackova milá, vybehla so svojou dcérkou v náručí z horiaceho domu na dvor práve v tom mo­mente, keď naň dopadol delostrelecký granát. Črepiny smrteľ­ne zasiahli i Mackovo dievčatko.

Keď som po skončení vojny navštívil Mackovcov, aby som ich informoval o synovej smrti, žiaľom zronení rodičia sa roz­hodli vysťahovať do Sovietskeho zväzu, aby boli bližšie k sy­novmu hrobu.

Vyhľadal som aj rodinu Antona Pohla. Od jeho otca som sa dozvedel, že slovenské úrady od tých čias, ako ich syn prebe­hol k partizánom, považovali rodinu za nepriateľov kresťan­ského štátu a tak sa k nej aj správali. Pohlovi sa teda nepodarilo rodičov ušetriť pred prenasledovaním. Otec však ťažko znášal i to, že ani po vojne nová vládna moc prostredníctvom svojich úradov rodičom ani nevyslovila sústrasť nad stratou syna.

Ale takí sme ľudia! Na obete rýchlo zabúdame.

Tento text je prepisom z pôvodného diela. Je uverejnený so súhlasom autora.

Zdroj: RJABIK, Michal: Osudy bývalých slovenských bieloruských partizánov. 1. vydanie. Bratislava: CCW, 2005. s. 48-51. ISBN 80-89166-06-7

Be Sociable, Share!
Tags: , , , , ,

Komentáre sú deaktivované.