Od mobilizácie k prvým bojovým stretom v auguste 1914 v Haliči

E003TE Austro-Hungarian uhlans in Galicia, 1914

Iba niekoľko týždňov po atentáte na následníka rakúsko-uhorského trónu bolo zrejmé, že Rusko sa postaví na ochranu malého slovanského kráľovstva, Srbska, čo následne určilo hlavné priority náčelníka Generálneho štábu Rakúsko-Uhorska. Conrad sa obával cárskej armády a dobre vedel, že aj keby presunul všetky zložky armády z Balkánu do Haliče, tak by čoskoro čelil obrovskej presile nepriateľa. Aj napriek tomu sa Hötzendorf nevzdával svojej útočnej filozofie a jedine preventívny útok by mohol zabrániť porážke na bojovom poli. Diplomatická činnosť medzi spojencami sa zintenzívnila. Najväčšie starosti mal najvyšší predstaviteľ armády Rakúsko-Uhorska, pretože sa obával vpádu ruskej jazdy do Haliče ešte pred 8. augustom, čo bol konečný dátum pre ukončenie mobilizačnej činnosti cisárskej armády. Armeeoberkommando (AOK) plánovalo nasadenie vojsk na území za Dnestrom ďalej od hraníc, aby nedošlo k žiadnym konfliktom na hraniciach.1 Aj menšie oddiely (celý IX. zbor) v Ľvove, Berežanoch a Černoviciach2 sa mali stiahnuť do Ottynii, Martinowa a Samboru ak by boli napadnuté a prečíslené ruským vojskom. Hlavným cieľom týchto jednotiek bolo zadržať prípadný vpád ruskej jazdy do vnútrozemia, kde by reálne hrozilo zastavenie mobilizačného procesu a zrútenie celého systému. Avšak do konca mobilizácie sa okrem menších stretov na hraniciach nič vážne nestalo.

Napätie narastalo aj medzi oboma najvyššími vojenskými predstaviteľmi Rakúsko-Uhorska a Nemecka, Conradom a Moltkem. Hötzendorf začínal pochybovať o nemeckej podpore, načo reagoval 3. augusta Moltke telegrafom, že nemecká strana už vytvorila vojenské sily určené pre východný front. Najväčšia úloha bola zverená do rúk generálovi 8. armády Maximiliánovi von Prittwitzovi3. Druhou operačnou skupinou bol zbor Landwehru pod velením generála Remusa von Woyrscha.4 12. augusta mala nemecká generalita poslať záložné jednotky, ktoré mali byť nasadené na celom úseku frontovej línie podľa potreby. Po ukončení mobilizácie Rakúsko-Uhorsko na východe disponovalo celkovo 38 ½ divíziami, 2 pešími brigádami, 8 brigádami Landsturmu, 10 jazdeckými divíziami a väčším množstvom delostreleckej techniky rôzneho typu a veku.

Ruský nepriateľ začal so všeobecnom mobilizáciou 30. júla aj keď cár Mikuláš váhal, ale nakoniec súhlasil s týmto krokom. Veľké úsilie smerujúce k vojnovému konfliktu prejavili najmä dve popredné osobnosti – náčelník generálneho štábu a minister zahraničných vecí. Práve Nikolai Yanushkevich a Sergej Dmitrijevič Sazonov prinútili cára k vyhláseniu mobilizačnej povinnosti. Cárske Rusko už malo skúsenosti z bojiska v prvých rokoch 20. storočia5, a preto armáda v roku 1914 bola lepšie pripravená ako rakúsko-uhorské vojsko. Ruská generalita mohla nasadiť do vojny dokopy 2 700 000 mužov6, pričom tento počet by sa mohol zvýšiť až o 900 000 chlapov pôsobiacich v rôznych milíciách, pevnostných oddieloch či záložných jednotkách. V najhoršom prípade sa cár mohol spoľahnúť na jednotky z ázijskej časti Ruska.7 Cárska armáda, o ktorej panuje všeobecný názor, že nedisponovala dobrým technickým zázemím, mala k dispozícií približne rovnaký počet delostreleckej techniky ako armáda cisára Františka Jozefa.

Ruská strana, využívajúca dokonalú špionážnu sieť8 priamo na území Haliče, vedela, že väčšina nemeckej armády udrie proti Francúzsku. Ruskí generáli vypracovali podobne ako rakúsko-uhorská strana operačné plány v prípade vojny, konktétne proti dvom nepriateľom – „G“ (proti Nemecku) a „A“ (proti Rakúsko-Uhorsku). Ruské armádne velenie (STAVKA) operatívne rozdelilo armádu do dvoch skupín, pretože predpokladali otvorenie dvoch frontov. 1. a 2. armáda pod velením generála Jilinského mala pôsobiť na severozápadnom fronte, pričom ak by to bolo nevyhnutné, tak aj 4. armáda sa mala pripojiť už k dvom vyššie spomínaným zoskupeniam. Na juhozápadnom fronte mala operovať 3.,5. a 8. armáda na čele s generálom Ivanovom. S takýmto rozmiestnením ruskej armády počítalo aj AOK, ktoré predpokladalo, že severná skupina generála Rennenkampfa mala ohrozovať Východné Prusko, stredná skupina mala čakať na hranici na rieke Narew, aby postúpili do oblasti medzi riekami Vislou a Bugom. Južná skupina podľa vrchného armádneho velenia Rakúsko-Uhorska mala obsadiť Halič. Rusko by v prípade silného útoku Centrálnych mocností uplatnilo obrannú taktiku ako v roku 1812, kedy sa vzdalo veľkého množstva územia a stiahlo sa až do vnútrozemia, kde by sa nemeckým vojskám postavili všetky dostupné vojská. Aj francúzsky spojenec mal čiastočné obavy z ruskej nečinnosti, a preto došlo k vzájomnej dohode o poskytnutí 800 000 ruských mužov proti Nemecku, čo by znamenalo, že 34 divízií by bolo nasadených vo Východnom Prusku a v Haliči by teda ostalo celkovo 46 ½ divízií.9

To, čo plánovala ruská strana, ostalo veľkým tajomstvom pre rakúsko-uhorskú generalitu, pretože ich systém špehovania či zisťovanie postavenia nepriateľských vojsk, zostal iba pri pozorovaní jazdeckými jednotkami, keďže zo 42 lietadiel rakúsko-uhorskej armády, väčšina bola vo veľmi zlom stave. K tomu samozrejme prispela aj ruská strana, ktorá nariadila jednotkám presuny výhradne v noci a cez deň sa mali utáboriť v priľahlých dedinách či hustých lesoch.

situacia_na_fronte_ 22_augusta

Prvé prieskumné strety s nepriateľom v Haliči v období, keď sa v Haliči zhromažďovala zmobilizovana rakúsko-uhorská armáda.

Menšie jednotky na hraniciach dvoch starých štátnych útvarov boli v napätí a často medzi nimi dochádzalo k menším stretom. Conrad 18. augusta o 13:00 vydal rozkaz pre nasadenie 1. a 4. armády a aby vyčkali na prípadný útok z ruskej strany. Táto prvá línia vojsk by sa rozprestierala od Niemirowa až cez Cieszanów. Ďalej ich postavenie pokračovalo smerom na sever do vyššie položených miest a odtiaľ pozdĺž Tanewu až do dolnej časti rieky San. 4. armáda by zostala viac vzadu, čo by jej umožnilo lepšie manévrovanie v prípade napadnutia nepriateľa. Operačná línia bola dosiahnutá 21. augusta. Skupina „Sambor“ bola presunutá do Ľvovu, aby bránila obe krídla a zadnú časť samotného vojska. Na juhovýchode operovala skupina pod velením generála Kövessa presúvajúca sa do oblasti Dnestru. Všetky spomenuté armády mali zabezpečiť pokojné nasadenie balkánskych vojenských skupín, ktoré sa na železničných staniciach v Haliči objavili už 22. augusta.10 20. augusta o 20:00 Conrad vydal rozkaz na všeobecnú ofenzívu, čo znamenalo postup všetkých armád proti nepriateľovi. Aj 3. armáda sa postupne zapájala do vojenských plánov a mala sa presunúť na líniu Kulikow-Zolkiew-Magierow do 22. augusta. Po vydaní týchto rozkazov prišli viaceré správy o prekročení hraníc pri Husyatine, Tarnopole a Brode ruským jazdectvom. AOK vydalo 22. augusta o 15:00 príkaz na všeobecnú ofenzívu pre 1., 4., 3. a čiastočne aj 2. armádu, pričom hlavný útok mali viesť prvé dve spomínané armády a ich úlohou bolo dosiahnuť líniu Annopol-Frampol-Narol. 1. armáde sa podarilo získať spomínané oblasti, a týmto vlastne vybojovali prvý vojenský úspech na východnom fronte. Rozkazy boli vydané aj pre skupinu „Kummer“ a „Woyrsch“, ktoré sa mali pripojiť k 1. a 4. armáde a zaútočiť na nepriateľa medzi Vislou a Bugom, kde sa nepriateľ ešte len organizoval na pochod smerom do Haliče. 3. armáda mala na starosti obranu pred vpádom nepriateľa cez Brody, Radziechow a Sokal. Pri tejto operácii sa mohli spoľahnúť na čiastočnú pomoc 4. armády. Ešte pred samotným vypuknutím veľkých vojenských manévrov a bitiek sa odohralo niekoľko incidentov, ktoré mohli negatívne poznačiť rakúsko-uhorskú armádu. Prvým z nich bola smrť veliteľa jazdectva von Froreicha, ktorý sa rozhodol po ťažkom strete 17. augusta dopriať oddych svojim jednotkám. Avšak vo veľkej panike a po neúspechu jeho zložiek v stretnutí s ruskou armádou náhle zomrel. Taktiež zomrel aj nemecký veliteľ 4. pluku Ludwig von Holzhausen z Opavy. Bol zasiahnutý guľkou zo zálohy. Len tieto nešťastné úmrtia veliteľov ukazovali v akej situácii sa momentálne nachádza armáda monarchie, ktorá okrem národnostných problémov, prežívala momentálne stresujúce situácie plynúce z blížiaceho sa nepriateľa. K zlepšeniu morálky nedošlo ani po prvej čisto jazdeckej bitke 21. augusta, kde bola porazená 4. jazdecká divízia v Jaroslawici severne od Zborova, ale ani ruská strana nevyužila víťazstvo a nepostúpila do viac hĺbky. Obe strany si uvedomovali zložitú situáciu a nepodnikali žiadne riskantné kroky, aby nezostali v obkľúčení. Po preskupení armád a príchode posíl sa dve nepriateľské krídla na západe dostali veľmi blízko k sebe, čiže následne v priestore medzi Vislou a Bugom došlo k prvej veľkej zrážke dvoch armád, čím sa spustili veľké vojenské aktivity na východnom fronte, ktoré vyústili do bitky pri Krasniku, Komarowe či Lubline.

———————————————————-

1Aj napriek opatrnosti sa odohralo viacero konfliktov medzi ruskou a rakúsko-uhorskou stranou. Ako príklad môžeme uviesť menšiu zrážku jazdeckých jednotiek v Stojanowe 14. augusta či bitka pri Gumbinnene z 20. augusta, ktorá sa odohrala na hraniciach Východného Pruska a Ruska.

2V minulosti boli Černovice centrom Bukoviny, ktorá bola súčasťou Rakúsko-Uhorska.

3Pozostávala zo 4 ½ zboru, 1 jazdeckej divízie a 3 zmiešaných brigád Landsturmu.

4Celá skupina pozostával iba z 2 vojenských oddielov.

5Rusko do začiatku roka 1914 bojovalo vo viacerých vojnách či konfliktoch. V roku 1904 a 1905 súperila cárska armáda s Japonskom, ale konfliktom sa Rusko nevyhlo ani v Číne či na Prednom Východe.

630 zborov pozostávalo z 59 aktívnych peších divízií, 12 streleckých brigád, 31 záložných divizií, 23 jazdeckých divizií, 4 nezávislých jazdeckých brigád a 12 kozáckych divízií.

75 ½ sibírskych a turkmenistánskych zborov

8Na území Haliče a severovýchodného Slovenska bolo množstvo ľudi, ktorí sympatizovali s ruskou stranou (rusofili), a tak často za nejakú malú odmenu poskytovali cenné informácie ruskému armádnemu veleniu.

9Ruská strana aj keď s veľkou nevôľou poskytla Francúzsku vojenskú pomoc, pretože práve banky západného spojenca dodávali potrebné finančné zdroje do Ruska, ktoré financovalo svoj zbrojný program z roku 1913. Avšak päťročný cyklus sa nemohol naplniť kvôli vypuknutiu prvého globálneho konfliktu.

1025. augusta sa mal do Haliče z Balkánu presunúť aj Eduard von Böhm-Ermolli.

Zdroje :

Osterreich-Ungarns Letzter Krieg 1914 – 1918, Erster Band: Das Kriegsjahr, Wien : Verlag der Militarwissenschaftlichen Mitteeilungen, 1930. s. 1-215