Nebojácny príslušník rakúsko-uhorského 66. pešieho pluku

Tlač v období prvej svetovej vojny bola pre verejnosť najdôležitejším zdrojom informácii. Je samozrejme, že obraz vojny, ktorý noviny sprostredkovali obyvateľstvu, bol odlišný od reality. Napriek nánosu propagandy sa dajú v novinách nájsť aj cenné informácie, preto je dobová tlač dôležitým zdrojom informácii. Z času na čas sa objavili zmienky o individuálnom hrdinstve vojakov, či vyznamenaní konkrétnych vojakov a dôstojníkov. Bolo medzi nimi aj niekoľko rodákov zo Zemplína, ktorým sa to podarilo a boli oslavovaní v novinách ako národní hrdinovia. Jedným z nich bol čatár rakúsko-uhorského 66. pešieho pluku Ján Dely.

Boje pri Rudniku (ilustračný obrázok)
Boje pri Rudniku (ilustračný obrázok)

Ján Dely bol synom obvodného notára Ondreja Delyho zo Sniny. Civilným povolaním bol hospodársky úradník – cestný komisár v Humennom. Hneď na začiatku vojny narukoval k vojsku, získal najprv miesto vo vojenskej kancelárii, no zakrátko ho poslali na severný front, odkiaľ sa vrátil zranený už koncom roka 1914. Krvácajúc z ôsmych rán sa dostal do vojenskej nemocnice v Prahe a neskôr do mesta Mezőkövesd, kde ho už čakal pochvalný list od veliteľstva 4. armády ešte za boje pri mestečku Rudnik nad Sanom v Haliči, kedy útočiac granátmi a ekrazitom s nasadeným vlastného života spôsobil nepriateľovi veľké škody, čo mu vynieslo ocenenia veľkou zlatou aj striebornou medailou, ako aj povýšenie do hodnosti strážmajstra.[1]

Vo februári 1916 vyšiel v miestnej tlači článok „Egy igazi hős. A hadügyminiszterium egy zempléni fiu vitézségéről.“ (Skutočný hrdina. Ministerstvo obrany o hrdinstve jedného zemplínskeho chlapca.), ktorý podrobne  opisuje osudy vojaka od roku 1914.

Ján Dely
Ján Dely

Ján Dely bol pred vojnou ako slobodník pridelený za pisára ku vojenskému doplňovaciemu veliteľstvu v Užhorode. Po vypuknutí vojny sa dobrovoľne prihlásil a bol zadelený k 16. rote 66. pešieho pluku. Hneď pri prvej ako aj druhej ofenzíve sa vyznamenal, za čo bol ocenený bronzovou medailou za chrabrosť. Pri útoku na jednu kótu, ktorú zanovito bránili Rusi sa dostali pod silnú paľbu a pri pomalom postupe bol slobodník medzi prvými, ktorí skočili do nepriateľských zákopov, kde zabil viacero nepriateľov a s niekoľkými spolubojovníkmi 34 rusov dostal do zajatia. Pritom utrpel strelné poranenie hlavy, čo ho však nezastavilo v ďalšom boji na línii. V bitke pri Magierówe s dvoma vojakmi svojou presnou bočnou paľbou odstavil dva nepriateľské guľomety. Vtedy bol vyznamenaný bronzovou medailou za chrabrosť. Neskôr, medzi 23. októbrom a 3. novembrom 1914 sa na oboch brehoch rieky San odohrávali ťažké boje. Užhorodský pluk bojoval vtedy pri meste Rudnik, kde okolo tamojšieho kaštieľa prebiehali urputné boje. Na západnom brehu rieky boli ako ruský, tak aj užhorodský 66. peší pluk, takže kaštieľ bol presne uprostred bojových línií, v ktorého blízkosti však bola aj jedna hospodárska budova, kde ako si to slobodník Dely všimol, sa začali zhromažďovať ruskí vojaci a pripravovať sa odtiaľ na protiútok. Dely sa pod rúškom tmy sám rozhodol preskúmať situáciu, vyliezol na rozstrieľanú strechu budovy, kde spozoroval vo vnútri sa zhromažďujúcich vojakov ako aj dvoch príslušníkov 25. pešieho pluku ležiacich v komore. Po tom, ako zachránil týchto dvoch sa vrátil do zákopov a vypýtal si povolenie vyhodiť budovu do povetria. Nasledujúcu noc sa mu podarilo umiestniť v jednej z komôr domu ekrazit so zápalnou šnúrou, ktorú zapálil, zoskočil zo strechy a ukryl sa v blízkej brázde. Po obrovskom výbuchu mu únikovú cestu, ktorú si deň vopred vyznačil, paľbou zabezpečovali vlastní vojaci. Slobodníka Delyho po tomto trúfalom skutku povýšili na čatára a vyznamenali striebornou medailou za chrabrosť 1. triedy. Zvyšok osádky budovy sa ukryl za jej ruiny a pripravoval sa na útok. Dely spozoroval, že Rusi kopú k budove smerujúci zákop. S pomocou niekoľkých dobrovoľníkov, ozbrojený bombami sa v noci znovu prikradol k ruinám budovy, kde už boli pripravení Rusi vyzbrojení granátmi, ktoré chceli hodiť na zákopy. Delyho skupinka sa na nich po vhodení bômb vrhla a strhol sa boj muža proti mužovi. V boji utrpel čatár Dely viacero poranení od bajonetov aj striel. Na ruke sa zranil tak vážne, že mu museli jeden prst amputovať. Po tomto hrdinskom čine bol vyznamenaný zlatou medailou za chrabrosť. Medzitým ho povýšili na strážmajstra. Po tom, čo sa vystrábil zo zranení, sa ihneď hlásil pri prvom prápore pripravenom na pochod a šiel na bojisko, kde opäť preukázal svoju odvahu. Uprostred marca na brehu Dnestra pri Harasymive viedol úspešne dve čaty svojej roty do útoku, počas ktorého ho však jedna dum-dum strela zranila na nose a oku tak nešťastne, že na ňom prišiel o zrak . Za to bol vyznamenaný striebornou medailou za chrabrosť 2. triedy, resp. ho neskôr vymenovali za zástupcu dôstojníka.[2]

[1] In Zemplén. Roč. 46, č. 18 (24. 2. 1915), s. 2.

[2] In Zemplén. Roč. 47, č. 17 (26. 2. 1916), s. 2. Pozri tiež Magyar Hősök 1914-1916. (Zost.) Kornel Tábori. Budapest : A Pesti Napló Kiadása. 1916. S. 77-78.

Zdroj: Prvá svetová vojna a východné Slovensko. Zost.:Martin Drobňák – Viktor Szabó, Humenné : Klub vojenskej histórie Beskydy, 2014. ISBN 978-80-971858-5-5