Ľvov v rukách ruského nepriateľa

posledna bitka pri Ľvove

V posledných augustových dňoch muselo rakúsko-uhorské velenie reagovať na prvú porážku armády monarchie v Haliči na Gnilej Lipe. V tom istom čase prebiehala vo Východnom Prusku bitka v blízkosti dnešného Olsztynu (bitka pri Tannenbergu), kde sa nemeckej armáde podarilo viazať značnú časť ruských síl v podobe 1. a 2. armády, ktoré boli 2. septembra 1914 porazené. Na druhej strane východného frontu sa však rapídne zmenila situácia, pretože do centra nepriateľskej pozornosti sa dostalo hlavné mesto autonómnej provincie Haliče, Ľvov (nem. Lemberg) majúce nielen strategický, ale aj politický, ekonomický, dopravný, sociálny či vojenský význam, keďže tu pôsobil provinčný snem, vláda, školské úrady či finančné inštitúcie. Túto skutočnosť si uvedomovala aj ruská strana a z historického hľadiska bolo vždy dôležité pre vojenských predstaviteľov ovládnuť hlavné či inak dôležité mesto, nielen kvôli vyššie spomínaným faktorom, ale aj z hľadiska morálky vojenského stavu a civilného obyvateľstva. Rakúska strana sa obávala možného sympatizovania a následného odtrhnutia sa od monarchie, pretože Poliaci, Ukrajinci a Rusíni tvorili väčšinovú národnostnú štruktúru v Haliči a slovanská idea, jazyk, kultúra, náboženstvo či zvyky spájali práve tieto utláčané národnosti s cárskym Ruskom.

Náčelník generálneho štábu Conrad von Hötzendorf dostával nepriaznivé správy z haličského bojiska. Po neúspešných protiútokoch severne od Ľvova sa veľká časť vojska mala postupne stiahnuť k Ľvovu, čo sa však netýkalo Skupiny Daempfm, ktorá mala neustále útočiť a brániť ústup vojenských zložiek Rakúsko-Uhorska. AOK zvažovalo presun časti 4. armády proti nepriateľskému krídlu avšak to nebolo možné kvôli ich bojovej činnosti pri Komarowe. 3. armáda zoskupená práve v okolí Ľvova sa cítila ohrozená, a tak generál jazdectva Brudermann s náčelníkom generálneho štábu rozhodli o stiahnutí vojenských síl na líniu Mikolajow – Ľvov, ale Conrad nakoniec s týmto rozhodnutím váhal a nakoniec ho odložil až na 30. august. Aj 2. armáda operujúca úplne na južnej línií celého haličskeho bojiska dostala rozkaz k postupnému ústupu do oblasti východne od mesta Stryj s tým, že bez boja zanechajú Nizniow a Czernowitz, ale v ukrajinskom mestečku Halič velenie ponechalo 40 Lst Inf Bde z dôvodu zabezpečenia ústupu. Na prelome augusta a septembra sa podarilo 3. armáde dosiahnuť vytýčenú novú líniu, pričom XII a III zbor mali operovať medzi južnými časťami Ľvova a Dornfeldom a menšie jednotky mali pôsobiť na severe od mesta po Kulikow a Zolkiew.

Obrana Ľvova či jeho prenechanie do rúk nepriateľa záviselo od 3. a 4. armády. Posledný augustový deň prichádzali pozitívne správy z tábora od Brudermanna, ktorý popisoval, že muži pod jeho velením sú v dobrej kondícií a odhodlaní bojovať. Rakúsko-uhorským silám sa podarilo dokončiť ústup bez nejakých nepriateľských zásahov, iba Skupina Daempf zviedla menšie lokálne bitky s ruskými jednotkami v oblasti jedného dňa pochodu od Zolkiewa. Jediným problémom bola momentálna situácia XII zboru, pretože ten pôsobil čiastočne neorganizovane, a tak menšie zoskupenia boli poslané do priestoru 2. armády a zvyšok bol v Ľvove preskupený a prezbrojený a vyslaný na novovytvorenú obrannú líniu. VII zbor sa stiahol za rybníky Chodorow, zatiaľ čo ostatné jednotky boli už na území južne od Dnestru podľa posledných rozkazov AOK. Dobré správy prichádzali od generála Auffenberga, pretože práve vývoj v jeho sektore spätý s rýchlosťou manévrovania jeho jednotkami závisel od toho, či sa 3. armáda má stiahnuť do Wereszyce a bude tak možné zabrániť vpádu ruských vojsk do mesta. Aj názory na postavenie cárskej armády neboli jednotné. Časť veliteľského zboru predpokladala, že ruská strana sa bude viac tlačiť na sever s cieľom vykonať manévrovací obchvat a dostať tak generála Auffenberga pod tlak. Existovali tu však názory a obavy, že „moskali“ budú smerovať na severozápad práve cez hlavné mesto Haliče. Poľný podmaršál Heinrich Daempf so svojim oddielom nariadil brániť akýkoľvek útok zo severozápadu alebo západu. Obranou samotného mesta bol poverený XI zbor a južné časti mesta mal na starosti posilnený III zbor.

Lvov

Pohľad na front v Haliči v okolí Ľvova 1. septembra 1914.

Ani 1. septembra situácia v okolí Ľvova nepripomínala ťažké vojenské strety, aké sme mohli vidieť v podobnom čase pri Krasniku, Krasnostawe, Gnilej Lipe, Komarowe či Lubline. Jedine Skupina Daempf zvádzala menšie šarvátky s cárskym nepriateľom, ktoré však nemali veľký význam a skôr šlo len o provokačné manévre. Aj veliteľstvo 3. armády sa vrátilo do okolia Ľvova z Grodeku, kde pôsobilo na konci augusta, aby lepšie manévrovalo prípadnú celkovú defenzívu. Velenie Rakúsko-Uhorska zjavná nečinnosť Ruska vyhovovala, pretože potrebovalo každú hodinu na zlepšenie stavu svojich zborov prisunutých do Ľvova. Pokojná situácia umožnila aj Hermannovi Kövessovi, ktorý v neskoršej fáze vojny pôsobil aj na území súčasného Slovenska, prisunúť 4500 mužov zo svojho XII zboru do Dornfeldu s vedomím toho, že nebudú okamžite využiteľní kvôli vyčerpania z presunu.

2. armáda pod velením generála jazdectva Eduarda von Böhm-Ermolliho obsadzovala na juhu dôležité strategické miesta. VII zboru spolu s 20. honvédskou pešou divíziou získali obe strany Dnestru pri Mikolajewe, ďalšie vojenské zoskupenia vytvorili líniu medzi mestami Stryj a Stanislau a obrana Bukoviny bola prenechaná domácim jednotkám, garde a milíciám. VII zbor bol síce vzdialený od Ľvova, ale v prípade ruského útoku mal byť okamžite prisunutý k 3. armáde krídelným manévrom alebo v prípade dostatočného priestoru mal vyplniť medzeru, ktorá by vznikla medzi defenzívnymi jednotkami Ľvova a XII zborom. Kooperácia medzi 2. a 3. rakúsko-uhorskou armádou bola nevyhnutná pre zachovanie možnosti vytlačenia Rusov z Haliče.

Náčelník generálneho štábu sa odhodlal k jednému z najodvážnejších rozhodnutí na haličskom fronte. Po víťazstve Auffenbergovej armády sa mala drvivá väčšina jednotiek pripraviť na možný postup smerom na Ľvov. Len 2 pešie divízie a 1 jazdecká divízia mali zabezpečiť bezpečný a bezproblémový ústup ruskej armády, čo bolo veľmi riskantné zo strany monarchie, pretože Conrad nemal presne dislokované cárske jednotky v tejto oblasti. Rakúsko-uhorská 4. armáda mala držať všetky možné komunikácie smerujúce k hlavnému mestu Haliče v prípade potreby. V žiadnom prípade neuvažoval o ústupe aj kvôli tomu, že predvojnové plány počítali s tým, že zadržia nepriateľa 6 až 7 týždňov a v prípade obsadenia Ľvova by ruská strana získala manévrovací priestor s určitou psychickou výhodou.

pohladnica znazornujuca porazku R_U v Halici 1914_1915

Obrazné zobrazenie vývoja na východnom fronte sa uplatnilo aj na poštových známkach.

Situácia sa začala nepriaznivo vyvíjať v noci z 1. na 2. septembra pred samotným príchodom 4. armády do operačnej zóny. Niekoľkokrát spomínaná Skupina Daempf úspešne odrážala ruské útoky, avšak v noci 1. septembra zachvátila maďarské jednotky panika, ktorá sa preniesla aj na vedľajšiu 23. honvédsku pešiu divíziu. Tento stav prinútil kompetentných ustúpiť na predmestie Ľvova, kde však prepukol ešte väčší chaos z možného útoku moskaľov, ktorí medzitým južne od Zolkiewa nachytali 11. honvédsku jazdeckú divíziu nepripravenú a taktiež táto divízia ustúpila do priestoru Janowa. Správy od pozorovateľov hlásili príchod ruských jednotiek do hustých lesov severozápadne od Ľvova, čím definitívne padol obranný plán 3. armády a všetci si uvedomovali, že ani 4. armáda nebude schopná poskytnúť pomoc v dostatočnom čase. Južne od Ľvova VII a XII zbor nedokázali spoločne kooperovať a vytvorila sa medzi nimi medzera. Armádne velenie sa dostalo pod veľký tlak a muselo čím skôr konať.

lemberg

Ľvov patril medzi najväčšie mestá v Haliči s bohatou históriou.

Ráno, 2. septembra, generál Brudermann požiadal AOK presunúť jeho armádu za Wereszycu s cieľom vytvoriť silné obranné postavenia a pripraviť sa na možný zásah cárskych vojsk. Conrad tomuto návrhu vyhovel a 3. armáda sa stiahla z Ľvova, čím bol osud mesta spečatený a odovzdaný bez boja do rúk cárovi. Posledné zložky armády monarchie sa stiahli z jednotlivých častí mesta v popoludňajších hodinách. Obsadením mesta sa AOK muselo zaoberať aj otázkou možného postupu nepriateľa do Karpát, a preto tlačili 2. rakúsko-uhorskú armádu do oblasti Drohobycz – Komarno. Ruskí generáli 3. a 8. armády si uvedomili svoje šance na východe až 31. augusta, kedy očakávali ťažké boje s rakúsko-uhorským protivníkom, čo sa až tak nepotvrdilo a 2. septembra sa im otvorili brány samotného mesta spolu s tisíckami zajatcov a 114 kusmi delostreleckej techniky. Do rúk nepriateľa padli aj fortifikačné zariadenia v celej oblasti budované monarchiou ešte pred vypuknutím vojny. Čo je však zaujímavé, tlač v monarchii, ktorá informovala o celkovom dianí na fronte, zľahčovala celkový vývoj a stratu hlavného mesta Haliče. Aj na základe toho môžeme vidieť dôležitosť propagandy a snahu presvedčiť domáce obyvateľstvo o tom, že vojna je nevyhnutá.

Dôležité centrum Haliče sa v rokoch 1914 a 1915 stalo ruskou korisťou. Obsadením Ľvova jednotkami monarchie sa vytvoril priestor pre ďalšie vojenské operácie v okolí Lublinu ale najmä v priestore Rawe-Russkej, kde došlo k ďalšej porážke cisárskej armády, čo ukončilo prvú fázu boja o Halič, ktorý bol mimoriadne sledovaný aj v zahraničí, pretože boje vo Východnom Prusku nedosiahli taký markantný význam a táto strata pre Rakúsko-Uhorsko malo ďalekosiahle následky pre ďalší vývoj nielen v Haliči. Po páde Ľvova už nikto nepochyboval, že vojna proti cisárskemu Rusku sa zmení na dlhotrvajúci a krvavý konflikt.

rusi

Ruské vojská bez odporu rakúsko-uhorskej armády obsadili Ľvov.

 

Zdroje :

1. Osterreich-Ungarns Letzter Krieg 1914 – 1918, Erster Band: Das Kriegsjahr, Wien : Verlag der Militarwissenschaftlichen Mitteeilungen, 1930. s. 229 – 312

2. N. Golovin. The Great Battle of Galicia (1914): A Study in Strategy. In. The Slavonic Review. s. 25–47.

3. http://www.austro-hungarian-army.co.uk/

4. http://www.valka.cz/