Lokálne bojové operácie na fronte v Haliči v prvý septembrový týždeň v roku 1914

Posledné augustové dni prvého roka Veľkej vojny sa niesli v znamení striedavých úspechov a neúspechov rakúsko-uhorskej armády na haličskom bojisku. Víťazstvom generála pechoty Moritz von Auffenberga pri Komarówe[1] nadviazala dunajská monarchia na úspech ďalšieho velikána v spoločnej cisársko-kráľovskej armáde generál jazdectva Viktora Dankla.[2] Avšak ani tieto dve veľké víťazstvá nad cárskou armádou nezabezpečili rozhodujúcu porážku nepriateľa, ktorý náhlym postupom do oblasti Ľvova zaskočil Armeeoberkommando (AOK). Náčelník generálneho štábu Franz Conrad von Hötzendorf sa nezmohol na žiaden odpor a radšej stiahol všetky jednotky z hlavného mesta Haliče, čím uľahčil Moskaľom[3] zabratie strategicky dôležitého priestoru, z ktorého mohli koordinovať ďalšiu vojenskú činnosť na pôde dualistickej monarchie. Ruskú generalitu posmelilo aj nečakané víťazstvo nad rakúsko-uhorskou armádou na Gnilej Lipe z 29. a 30. augusta.[4] Táto situácia na frontovom poli predznamenala dlhotrvajúcu a krvavú vojnu na území súčasného Poľska a Ukrajiny, kde bojovalo a padlo za rakúskeho cisára a zároveň aj uhorského kráľa množstvo Slovákov.

Čiastočný neúspech rakúsko-uhorskej armády na haličskom bojisku spôsobil miernu paniku v radách vrchného veliteľstva, pretože sa neočakávala taká rezistencia od ruskej armády. Conrad nechcel čakať na ďalší ruský útok a možný prielom frontovej línie v miestach, kde bolo jeho vojsko porazené a demoralizované. Aj preto prvý septembrový týždeň bol z pohľadu strategického plánovania veľmi dôležitý.

 V skorých raných hodinách 2. septembra dostalo pravé krídlo 1. armády[5] (generálplukovník Viktor Dankl) pokyn na presun k mestu Lublin. „Przemyselský“ X zbor[6], ktorý bol súčasťou 1. armády, pod velením generála pechoty Huga Meixnera von Zweienstamma. Jeho úlohou bolo  podporiť celé vojsko útokom z línie Fajslawice-Krzczonow. Aj „bratislavský“ V zbor[7], v ktorého radách bola zahrnutá 37. honvédska divízia a časť „komárňanskej“ 33. pešej divízie, dostal rozkaz na postup smerom na Lublin. Ani ruská strana neváhala a bez nejakého rozkazu začala všeobecnú ofenzívu, pričom si neuvedomovali, že sa kedykoľvek môžu dostať do obkľúčenia. Ruský generál Evert spozoroval zložitú situáciu, a tak vyslal oddiel granátnikov pod velením generála Mrozowského[8], aby zaútočili v okolí mesta Biskupice[9] v blízkosti Lublinu.

Frontová línia v Haliči 2_septembra

Frontová línia v Haliči 2. septembra v roku 1914

Rusi zastihli pravé krídlo 24. pešej divízie postupujúcej smerom na obec Trawniki, pričom vojská dualistickej monarchie sa dostali do veľkého nebezpečenstva, pretože cárske jednotky prekročili západný breh Wieprzu. Do značných nepríjemností sa dostala aj 2. pešia divízia spolu s 37. honvédskou pešou divíziou. Celý X zbor bol pod veľkým tlakom Moskaľov a generál pechoty vidiaci zúfalstvo svojich jednotiek, rozhodol o presune zboru späť do oblasti Lopiennik Russki a Izdebno. Bol presvedčený, že v nasledujúcich dňoch práve on začne mohutnú ofenzívu aj s podporou Landwehru. Armádne velenie rakúsko-uhorskej 1. armády súhlasilo s týmto ústupom, keďže vedelo o komplikovanej situácii X zboru, ktorý bol 11 dní v permanentnom nasadení na frontovej línii. Conrad však tajne dúfal, že „bratislavský“ V zbor a „przemyselský“ X zbor môžu byť úspešné v oblasti ruského útoku, kde mala byť údajne nasadená iba ruská rezervná divízia.

O deň neskôr, 3. septembra, veliteľ V zboru, generálplukovník Paul Puhallo von Brlog[10], súhlasil s ústupom avšak v operačnom priestore „bratislavskej“ 14. pešej divízie nechal iba 27. pešiu brigádu a v oblasti pôsobenia 33. pešej divízie zanechal tri batalióny. Ostatné vojenské zložky boli pričlenené k 37. honvédskej pešej divízií, kde sa zaradili na pravé krídlo. Puhallo mal teda k dispozícií 32 bataliónov a 18 batérií, s ktorými mal smerovať na mestečko Piaski, vzdialené jednu noc pochodu. Počas pochodu sa spustil silný lejak, ktorý podmočil terén, a tak sa peší presun stal náročnejší. Okrem toho sa vyvrátila skutočnosť, že ruská armáda nedisponuje veľkým počtom jednotiek.

72. peší pluk

Príslušníci “bratislavského” 72. pešieho pluku niekde na ruskom bojisku.

Vojenské zoskupenie pod velením ruského generála Mrozowského pokračovalo v postupe proti X zboru, čo však využili rakúsko-uhorskí vojaci. Moskali povzbudení poslednými udalosťami v okolí, vtrhli do lesa pri sídle Lopiennik Russki. Avšak odtiaľ boli vytlačení 24. pešou divíziou a 10. pochodovou brigádou. „Bratislavský“ V zbor sa stal inšpiráciou pre „przemyselský“ X zbor a veliteľ generál pechoty Meixner nariadil svojim vojakom zaútočiť na mestečko Piaski. Útok začal ešte v dopoludňajších hodinách. Bojové nadšenie veľmi skoro vystriedalo zúfalstvo, keďže 10. pochodová brigáda sa musela ešte do obeda stiahnuť a 24. pešia divízia po ťažkom boji radšej ustúpila. Pre bežného čitateľa nie sú tieto bojové akcie zo začiatku septembra známe a neprikladá sa im ani veľká váha, ale práve 3. septembra reálne hrozilo, že ruské jednotky sa dostanú do priestoru medzi V zborom a X zborom. Slabo vyzbrojená 3. jazdecká divízia nemohla mať ambíciu zastaviť Moskaľov na ceste vpred pri vidine vyradenia dvoch zborov, ktoré zohrali dôležitú úlohu v bitke pri Krasniku. Jediný úspech zaznamenalo ľavé krídlo 45. pešej divízie, ktorej sa podarilo udržať priestor medzi riekou Wieprz a hlavnou cestou smerujúcou do Lublinu. Počas celého dňa prichádzali do hlavného stanu veliteľstva správy s negatívnym obsahom. Ruská armáda tlačila vojská dualistickej monarchie, tak generálovi pechoty von Meixnerovi[11] neostávalo nič iné len sa stiahnuť so svojím zborom na líniu Gorzkow-Izdebno, čo malo byť realizované 4. septembra.

Celkový vývoj na bojovom poli zaujímal aj veliteľstvo generálplukovníka Viktora Dankla.[12] Uvedomovali si, že ruská armáda útočiaca juhovýchodne od Lublinu je v kvalitatívnej aj kvantitatívnej výhode a ich útočná sila nemohla byť zastavená, pretože 1. armáda disponovala vysílenými mužmi, a tak nemohli pomyslieť na žiaden protiútok. Za každú celu žiadali „bratislavský“ V zbor so slovenskými vojakmi a „przemyselský“ X zbor, aby zadržali  nepriateľa pokiaľ to bude možné. Nebrali však ohľad na to, že medzi vyššie spomínanými armádnymi zbormi vznikala medzera, ktorú kryla iba 3. jazdecká divízia. Na pomoc boli povolané oddiely plukovníka Herzmanského. Tie však boli schopné zasiahnuť do celkového vývoja až ráno 4. septembra prekročením rieky Wieprz južne od Tarnogora po dlhom a vyčerpávajúcom pochode.

Ústup pravého krídla 1. armády dualistickej monarchie bol nevyhnutný. Do celkového vývoja prehovorila aj 4. armáda generála pechoty Moritza von Auffenberga, ktorého zbory museli úplne zmeniť svoje plány. 3. septembra sa mali zhromaždiť na línii Tomaszow-Korczmin. Do pochodu sa dal aj „košický“ VI zbor s množstvom Slovákov v peších plukoch spadajúcich pod armádne teleso. Všetky zbory mali postúpiť smerom na Niemirow-Magierow. V tyle 4. armády bola ponechaná Skupina arcivojvodu Jozefa Ferdinandada[13], ktorá mala za každú cenu zabrániť konfrontácii Auffenbergovej armády s 5. ruskou armádou. Arcivojvoda Jozef Ferdinand dostal rozkaz zatlačiť 5. ruskú armádu až za rieku Bug čím vlastne mala byť zabezpečená ochrana východného krídla 1. a 4. rakúsko-uhorskej armády. Dôležitou súčasťou bola rekognostácia terénu a postavenia nepriateľa. Pre tento účel bola vyčlenená 2. jazdecká divízia, ktorých členovia sa mali zamerať na ruské vojská v smere na Krylow. Hlásenie jazdeckej divízie bolo viac ako pozitívne. Nepriateľ bol na ústupe za rieku Bug a ďalšie správy hlásili posun Moskaľov do oblasti južne od Hrubieszowa a Grabowieca.  Pre jednotlivých veliteľov bolo dôležité, že Rusi neprejavili väčší záujem o bojovú činnosť, pretože všetky armádne zložky vyžadovali určitý čas na oddych. V tomto momente bola dôležitá kooperácia 3. a 2. rakúsko-uhorskej armády, ktoré pôsobili v tomto sektore. Vďaka všetkým strategickým manévrom sa podarilo vyprázdniť oblasť Ľvova, ktorá bola obsadená ruskou armádou a nehrozili tak žiadne ďalšie straty.

Frontová línia medzi Bugom a Wieprzom 2_ az 6_ september

Situácia medzi riekami Visla a Wieprz medzi 2. až 6. septemberom

Bolo zrejmé, že niektoré jednotky ruskej armády smerujú do Karpát, ale čo sťažovalo situáciu AOK bol fakt, že netušili ako početná sila sa snaží prebiť k prírodnej prekážke oddeľujúcej Halič od Uhorska. Keďže 3. rakúsko-uhorská armáda dostala príkaz, aby sa zhromaždila na línii Grodek – Jaworow. VII zbor[14], patriaci pod 2. armádu dualistickej monarchie, mal podporiť XII[15] zbor operujúcu na rieke Wereszyca a v prípade potreby, spoločne mali podniknúť výpad proti nepriateľským jednotkám. Pri pohľade na mapu zistíme, že 4. a 5. septembra zostali Karpaty bez vojenskej ochrany. Pri rýchlom postupe cárskej armády smerom na Karpaty, bolo poverené Vojenské veliteľstvo  v Ľvove, kvôli obsadeniu hlavného mesta Haliče bolo presťahované do Mukačeva, aby spomalilo ruský postup. Okrem toho disponovali slabšími jednotkami pochodových práporov a ďalšími zabezpečovacími jednotkami.

Chabé zabezpečenie Karpát na začiatku septembra cárske vojská nevyužili a svoj útok smerovali na západné krídlo 1. armády generálplukovníka Viktora Dankla.[16] Ruská armáda disponovala väčším počtom mužov schopných k boju, čo ruskému veleniu dodalo sebavedomie.[17] Bolo jasné, že AOK nebude riskovať a skôr sa bude sústrediť na defenzívu južne od Lublinu. Z pohľadu národných dejín je dôležité zvýrazniť pôsobenie vojenských jednotiek, ktoré povolávali mužov do armády z územia Slovenska, pričom „bratislavský“ V zbor zohral významnú úlohu pri obranných akciách medzi 4. a 6. septembrom. Veliteľ V zboru generálplukovník Paul Puhallo von Brlog úspešne čelil ruskému XVI zboru, posilnenému menšími oddielmi, východne od Bystrzcya. Po menších bojových stretoch sa ruské armádne velenie spolu s generálom Evertom rozhodlo zasadiť rakúsko-uhorskej armáde rozhodujúci útok na línii X zboru. Hlavný útok zverili už vyššie spomínanému generálovi Mrozowskému. Intenzívna delostrelecká príprava prinútila AOK zmeniť ich plány, najmä X zbor bol vo veľkom ohrození, pretože nebol pripravený na možný ruský útok. Generálplukovník očakával posily, s ktorými by sa odvážil zasadiť úder Moskaľom, pričom útok mal smerovať na odblokovanie Lublinu. Lenže X zbor nebol schopný boja a tak sa ho generalita rozhodla stiahnuť. V kritickej situácii mali byť prisunuté ďalšie jednotky. Viktor Dankl požiadal arcivojvodu Jozefa Ferdinanda o pomoc. Bojová skupina arcivojvodu promptne zareagovala a vydala sa na pochod. Mali byť nasadení v blízkosti mesta Zamosc, ale ak si uvedomíme skutočnosť, že počasie bolo daždivé, terén podmočený a jednotky unavené, tak k 5. septembru boli jednotky arcivojvodu Jozefa Ferdinanda vzdialené od miesta bojov 1. armády asi 50 km. Nemecké jednotky, sledujúce situáciu, boli v tom čase západne od mesta Krasnik a v prípade potreby mali byť prisunuté podľa potreby, pričom sa najviac počítalo s tým, že budú nasadené na západnom krídle 1. armády.

Nasledujúci deň, 5. septembra, pokračovala bojová nečinnosť ťažko skúšaného X zboru, ktorý  táboril na oboch stranách rieky Zolkiewka. Aj „bratislavský“ V zbor dostal rozkaz od armádneho velenia na ústup, pričom počas nočného pochodu ruské vojská zaútočili na 33. pešiu divíziu[18], ktorá po úspešnom odrazení nepriateľa, sama podnikla výpad. Nepriateľský voj bol nútený zastať v Gielczewe a generálplukovník Puhallo zaujal nové pozície. Jedine „bratislavská“ 27. pešia brigáda[19] pod velením generálmajora Georga Schariczera von Rény[20]  musela v raných hodinách zanechať vlastné pozície západne od mestečka Bychawa kvôli silnému ruskému tlaku. Keďže ústup západného krídla nešiel podľa plánu, generál jazdectva Viktor Dankl nariadil protiútok na 5. a 6. septembra s cieľom získať stratené pozície.

Rozhodujúci stret sa odohral zo 4. na 5. septembera medzi 12. pešou divíziou poľného podmaršála Paula Kestraneka a ruskými jednotkami, ktoré boli porazené a dokonca sa podarilo rakúsko-uhorskému vojsku zajať približne 1600 nepriateľských vojakov, čo znepokojilo ruské velenie, a to vydalo rozkaz svojim armádnym zborom, XVIII a XIV, aby sa vyhýbali nejakému väčšiemu bojovému nasadeniu. V sektore „bratislavského“ V zboru dochádzalo k bojovej činnosti, ale boli to skôr menšie lokálne strety, čo vyhovovalo najmä X zboru zažívajúceho krízu v posledných dňoch.

Ruská strana sa už neodhodlala k nejakej bojovej činnosti, pretože obávala sa ďalšej porážky a straty, čo využila protistrana a ruské váhanie dovolilo dunajskej monarchii preskupiť svoju armádu a takticky pripraviť ďalší postup. Generál jazdectva Viktor Dankl sa chopil príležitosti a vydal rozkaz Bojovej skupine Woyrsch, aby sa presunula na pravú stranu frontovej línie. Avšak to nemohlo postačovať na všeobecný útok, pretože jednotlivé jednotky boli od seba vzdialené, čím nemohlo dôjsť k efektívnej kooperácii. Úvahy o útoku na váhajúcich Rusov museli byť zmietnuté zo stola, keďže X zbor nebol schopný boja a taktiež delostrelectvo trpelo nedostatkom munície a radšej sa stiahlo za rieku San. Jediné, čo zostávalo armádnemu veleniu rakúsko-uhorskej 1. armády, bolo čakať na prísun posíl, v podobe Bojovej skupiny arcivojvodu Jozefa Ferdinanda, a materiálu.

Boj v okolí Lublina medzi 2_ a 6_ septembrom

Defenzívne postavenie rakúsko-uhorskej armády v blízkosti Lublina počas prvého septembrového týždňa.

Prvý septembrový týždeň sa neniesol v podobe veľkej bojovej činnosti jednej či druhej strany. Ruská aj rakúsko-uhorská armáda sa po veľkých vojenských operáciách v závere augusta pripravovali po taktickej aj logistickej stránke na ďalšie pokračovanie bojov v Haliči, pričom situáciu zhoršovalo aj prudko sa meniace jesenné počasie. AOK znepokojovala aj situácia na dôležitých železničných uzloch smerom z monarchie na front do Haliče, pretože sa z bojového poľa vracali transporty s ranenými vojakmi do zázemia a najmä začiatok septembra bol kritický, keďže počet ranených vojakov prevážaných do nemocníc v monarchii dosiahol 22 000 na deň. Chaos, ktorý vypukol na železnici, zastihol aj IV zbor, ktorý čakal 30 hodín na svoj transport na haličský front v Medzilaborciach.[21] Aj napriek tomu, že nemôžeme porovnávať vyššie spomínané manévre s tými pri Krasniku či Krasnostawe, musíme si uvedomiť, že aj lokálne strety nadobudli značný charakter v nasledujúcich dňoch či mesiacoch, kedy o víťazstve či prehre rozhodovali najmenšie detaily. Čo je pre nás dôležité je skutočnosť, že v týchto lokálnych stretoch bol zapojený aj „bratislavský“ V zbor, v ktorom bojovalo množstvo mužov z územia dnešného Slovenska.

 ————————————————–

[1] BURDA, Matúš: Bitka o Komarow (26.08. – 02.09. 1914). http://www.kvhbeskydy.sk/, 2015, [ cit. 15.09.2016 ]. Dostupné na webovej stránke (world wide web): http://www.kvhbeskydy.sk/bitka-o-komarow-26-08-02-09-1914/

[2] BURDA, Matúš: Bitka pri Krasniku – prvé veľké víťazstvo Rakúsko-Uhorska. http://www.kvhbeskydy.sk/,  2015, [ cit. 15.09.2016 ]. Dostupné na webovej stránke (world wide web): http://www.kvhbeskydy.sk/bitka-pri-krasniku-prve-velke-vitazstvo-rakusko-uhorska/

[3] Hanlivé označenie ruskej armády.

[4] BURDA, Matúš: Prvá porážka Rakúsko-Uhorska – bitka na Gnilej Lipe (29. – 30. august 1914). http://www.kvhbeskydy.sk/, 2015, [ cit. 15.09.2016 ]. Dostupné na webovej stránke (world wide web): http://www.kvhbeskydy.sk/prva-porazka-rakusko-uhorska-bitka-na-gnilej-lipe-29-30-august-1914/

[5] 2. septembra sa pravé krídlo rakúsko-uhorskej 1. armády nachádzalo severozápadne od Krasnostawu.

[6] X zbor pozostával z 2. pešej divízie a 24. pešej divízie.

[7] V zbor pozostával z 33. pešej divízie, 14. pešej divízie a 2. jazdeckej divízie.

[8] Generál Mrozowský disponoval približne 60 bataliónmi, z ktorých niekoľko bolo ešte len na ceste k miestu nasadenia.

[9] Biskupice sú od mesta Lublin vzdialené 30 km a práve tento útok mal za cieľ upútať pozornosť rakúsko-uhorskej armády.

[10] http://www.austro-hungarian-army.co.uk/biog/puhallo.htm

[11] http://www.austro-hungarian-army.co.uk/biog/meixnerh.htm

[12] Veliteľstvo rakúsko-uhorskej 1. armády muselo čeliť rýchlo postupujúcej cárskej armád. Ich postup začal už 2. septembra, pričom sa mali postaviť východnému krídlu Danklovej armády. Moskaľov lákalo veľmi ľahký cieľ v podobe Kummerovej skupine, ktorá držala potok Chodel neďaleko obce Wronów. Jednotky Kummerovej skupiny dokonale zaskočili ruské vojská a odrazili ich útok, pričom sám Kummer žiadal od vrchného velenia všeobecnú ofenzívu, na ktorú sa Viktor Dankl neodvážil a týmto váhaním sa možno pripravil o možnú výhodu, ktorú mohol využiť v nasledujúcich septembrových dňoch.

[13] Skupina arcivojvodu Jozefa Ferdinanda pozostávala zo 4 divízií – 3. pešia divízia, 4. pešia divízia, 8. pešia divízia a ľavé krídlo 13. pešej divízie – a z 2 jazdeckých divízií – 2. jazdecká divízia a 9. jazdecká divízia.

[14] „Temesvársky“ VII zbor pozostával zo 17. pešej divízie a 34. pešej divízie.

[15] XII zbor z mesta Sibiu pozostával zo 16. pešej divízie a 35. pešej divízie.

[16] Frontová línia sa na začiatku septembra tiahla od oblúka rieky Visla až po Karpaty.

[17] Proti 13 peším, 2 jazdeckým divíziám a 5 brigádam Landsturmu generálplukovníka Viktora Dankla stálo 22 peších a 6 ½ jazdeckých divízií.

[18] 33. pešia divízia pozostávala zo 65. pešej brigády, 66. pešej brigády, Pluku poľných kanónov č. 15 a Divízie ťažkých húfnic č. 5. V zostave 65. pešej brigády bol zaradený komárňanský 12. peší pluk a 66. pešia brigáda zahŕňala „ostrihomský“ 26. peší pluk. V oboch plukoch bojovalo množstvo vojakov pochádzajúcich z územia Slovenska.

[19] 27. pešia brigáda bola zložená zo Ženijného práporu č. 5, „trenčianskeho“ 71. pešieho pluku a „bratislavského“ 72. pešieho pluku.

[20]http://www.weltkriege.at/Generalitaet/03%20General/General_der_Infanterie/Schariczer/schariczer_kurz.htm

[21] BURDA, M.: Rakúsko-Vývoj železničnej siete v Rakúsko-Uhorsku do roku 1914. http://www.kvhbeskydy.sk/, 2015, [ cit. 04.08.2015 ]. Dostupné na webovej stránke (world wide web): http://www.kvhbeskydy.sk/vyvoj-zeleznicnej-siete-v-rakusko-uhorsku-do-roku-1914/

Ďalšie zdroje :

1. BATOR, Juliusz: Wojna Galicyjska. Krakov: Wydawnictwo EGIS, 2008. s 35-89. ISBN 978-83-7396-747-2.

2. HORVÁTH, Jakub: Boje v Karpatoch 1914-1915. Banská Bystrica: Jakub Horváth, 2014. s. 7-15. ISBN 978-80-971-688-0-3.

3. Osterreich-Ungarns Letzter Krieg 1914 – 1918, Erster Band: Das Kriegsjahr, Wien : Verlag der Militarwissenschaftlichen Mitteeilungen, 1930. s. 301 – 311

4. GOLOVIN, Nikolai. The Great Battle of Galicia (1914): A Study in Strategy. In. The Slavonic Review. 25–47.

5. Österreichische Illustrierte Zeitung, 27. september 1914, s. 51