Ján Capák – slovenský partizán v Bielorusku

Ján Capák sa narodil svojim rodičom ako jediné dieťa 7. 10. 1920 v Drietome, okres Trenčín.  Jeho rodičia pracovali ako bíreši na veľkostatku rakúskeho grófa až do kolektivizácie poľnohospodárstva Slovenska.

Ján Capák 1.10.1940 nastúpil na základnú vojenskú službu do Martina, kde absolvoval vodičský kurz a potom bol pridele­ný k pešiemu práporu. So slovenskou zaisťovacou divíziou do Bieloruska prišiel v apríli 1942.

Hneď po príchode do Bieloruska hľadal spojenie s miest­nymi partizánmi, lebo nechcel bojovať proti nim, ale spoločne s nimi prispieť k porážke fašizmu a obnove Československa, v ktorom už nechcel drieť ako jeho rodičia na cudzom majet­ku.

V lete 1943 vojenskú jednotku, v ktorej Capák slúžil ako vodič nákladného auta, premiestnili do malého mestečka Smoleviči v Minskej oblasti. Tu sa mu podarilo nadviazať spojenie s partizánskou spojkou 2. partizánskeho oddielu Komunard partizánskej brigády Ďaďa Koľa s Marusiou Viktorovnou Vikontevovou. Tá ho prostredníctvom náčelníka prieskumu bri­gády Vladimíra Rudneho previedla do partizánskeho oddielu v auguste 1943.

V oddieli bol Capák zadelený do prepadovej roty, ktorej ve­lil Ivan Surtajev. Zúčastnil sa na mnohých bojových akciách. Ako sa blížil rok 1944, boje boli čoraz tuhšie, lebo partizáni museli bojovať proti veľkej presile fašistov, ktorí si chceli zaistiť bezpečné ústupové cesty, ktoré blokovali partizáni. Začiatkom roku 1944 mnohé brigády v partizánskom zväzku, ktorému velil plukovník Roman Mačulskij, zvádzali urputné boje s po­četnými nemeckými vojskami o cestu medzi mestami Borisov a Begomeľ, ktorú blokovala brigáda Ďaďa Koľa.

Hovorí sa, že nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. V  časoch najťažších bojov v júni 1942 Ján Capák dostal vysoké horúčky. Ukázalo sa, že je to týfus. Odviezli ho do poľného partizánskeho lazaretu na ostrove Boguň obklopeného berezinskými a polickými močarinami na severozápade od jazera Palik.

V lazarete sa Capáka ujala doktorka Nina Petrovna Jevtichejevová, náčelníčka lazaretu, manželka bývalého komisára 8. partizánskeho oddielu Borisa Jevtichejeva Obaja manželia mali veľmi dobrý vzťah k Slovákom. Vďaka dobrým vedomos­tiam a lekárskej praxi mnohých partizánov z týfusu vyliečila, medzi inými aj Slováka Viliama Krpelana a určite by bola vyliečila aj Capáka, keby…

Nemcom sa podarilo preraziť slabnúcu partizánsku obra­nu a prenikli až na ostrov Boguň do poľného lazaretu. Zúrivo vraždili chorých a ranených partizánov, ktorých vyťahovali zo zemľaniek. Medzi nimi bol aj Ján Capák. Keď Nemci podľa uniformy zistili, že je Slovák, nestačilo im, že ho zastrelili, ale jeho telo obesili na konár smreka a dávkami zo samopalu rozstrieľa­li celé jeho telo. Podobne naložili aj s ďalšími dvomi Slovákmi – Pavlom Mackom, rodákom z Habury a s Antónom Pohlom zo Zemplínskych Hámrov. Len niekoľkým ľahšie raneným partizá­nom sa podarilo utiecť a skryť sa v močarinách. Stalo sa to asi 22. alebo 23. júna 1944. Neskôr partizáni pozbierali telá povraždených druhov a pochovali ich na partizánskom cintoríne pri obci Budeniči.

Koncom júna Bielorusko bolo oslobodené Červenou armádou a časť slovenských bieloruských partizánov odišla na front, aby ďalej bojovala proti Nemcom. Mnohí však ostali le­žať v lesoch, ich hroby zarástli trávou a po čase sa už ani neve­delo, kto tam leží. Počas bojov hroby neoznačovali ani krížmi, ani menovkami. Taká tvrdá a neľútostná bola realita vojny.

Po skončení druhej svetovej vojny mnohí partizáni sa šťastlivo vrátili domov, začali si zakladať rodiny a budovať vlastnú mierovú budúcnosť. Ťažko však bolo rodičom, ktorí márne vyčkávali svojich synov a ktorí nechceli uveriť, že nie sú viac medzi živými, že čakajú nadarmo. Tak to bolo aj s Capákovou matkou.

Ako vojak z povolania som bol v päťdesiatych rokoch odvelený do Trenčína na veliteľstvo východného vojenského okruhu. Ako dôstojník som veľa cestoval a mal som príležitosť stretnúť sa aj so svojimi bývalými partizánskymi druhmi z Bieloruska. Považoval som za svoju povinnosť navštíviť aj príbuzných tých, o ktorých som vedel, že v boji padli. Rodičov Jána Capáka sa mi dlho nedarilo nájsť.

Až prišiel august 1968. Na tretí deň po vstupe armád Varšavskej zmluvy na naše územie v obci Drietoma v nočných hodinách havarovalo osobné vozidlo typu gazík, pričom prišli o život dvaja soviet­ski vojaci. Bola to obyčajná havária, ale v neobyčajnej dobe. Velenie Sovietskej armády tvrdilo, že šlo p kontrarevolučnú činnosť našich československých vojakov, ktorí sovietskych vojakov zavraždili. Také obvinenie by nemuselo ostať bez ná­sledkov, a preto hneď ráno, len Čo som prišiel do práce, ma volal generálporučík Samuel Kodaj a vyslal ma do Drietomy celú záležitosť prešetriť. Šiel som v civile autom. Cestou som si premyslel, že sa najprv zastavím v drietomskej krčme, kde určite môžem získať prvé informácie, lebo z krčmy chlapi chodia neskoro domov. Tam som sa dozvedal, že vodič za volantom gazíka pravdepodobne zaspal a vbehol s vozom do priekopy tak nešťastne, že gazík svojou váhou pridlávil dvoch vojakov.

Okrem tejto záležitosti ma v dedine však zaujala ešte jedna vec. Keď som pred krčmou stranou zaparkoval svoje auto, aby neprekážalo silnej vojenskej kolóne, ktorá tiahla smerom na Moravu, zbadal som pri samej ceste sedieť na stoličke starú paniu. Bola tak blízko cesty, že ju mohlo ľahko zraziť niektoré z áut. Podišiel som k nej a opýtal som sa:

—         Pani, a to sa nebojíte sedieť tak blízko cesty, veď vás môže zraziť auto. Prečo tu vlastne sedíte?

Pomaly zodvihla hlavu, pozrela na mňa a ticho povedala:

—        Čakám tu na svojho syna, lebo odišiel do Ruska na front a dosiaľ sa nevrátil. Asi ostal tam a teraz sa mi s Rusmi vráti domov.

—        A ako sa volal váš syn?

—         Pánko môj, môj syn sa volal Janko Capák, bol šoférom u vojakov.

Hneď mi napadlo, že to môže byť Capákova matka. V krčme som stretol predsedu národného výboru, ktorý ma podrobne a pravdivo informoval o celej havárii a potvrdil mi to, čo hovorili aj občania. Ja som upozornil predsedu na pani Capákovú, ktorá vonku čaká na svojho syna. Predseda však vedel len to, že Ján Capák ako slovenský vojak padol niekde na východnom fronte. No mne to nedalo pokoj a tak, keď som si splnil svoje povinnosti, znovu som zašiel za pani Capákovou a začal som sa jej podrobnejšie vypytovať na syna. Presviedčala ma, že jej syn žije, že doma má list od jeho kamaráta Janka Škvaru, ktorý jej napísal po vojne. Janka Škvaru som dobre poznal, boli sme spolu v jednej brigáde. Požiadal som pani Capákovú, či by mi mohla list ukázať. Ochotne ma doviedla do rodinného domče­ka a ukázala mi list, ktorý jej Janko Škvara poslal koncom roku 1945 z Poľska, aj fotografiu jej syna. Spoznal som ho. Š ľútos­ťou som jej začal rozprávať, že jej syn zahynul v bojoch ako bieloruský partizán. Podrobnosti o jeho smrti som zamlčal, len som jej povedal, kde bol pochovaný. Ale neverila mi. Nie div, mala vyše osemdesiat rokov a v jej predstavách bol jej syn živý. Rýchlo sa vrátila na svoju stoličku, aby náhodou nezmeš­kala jeho príchod.

V roku 1969 som začal pracovať v Komisii pre vydávanie osvedčení podľa zákona 255 Zb. Považoval som za svoju po­vinnosť vybaviť osvedčenie aj pani Capákovej. Ako svedkovia podpísali bojovú charakteristiku Jána Capáka Samuel Falťan, Viliam Krpelan a ja. Dosvedčili sme, že Ján Capák zahynul v Bielorusku. Osvedčenie som osobne doručil pani Capákovej, ale ho ani nechcela prijať. Jej materinské srdce nemohlo pri­pustiť, že jej jediný syn je mŕtvy a do svojej smrti verila, že sa jej vráti. Vojna si môže vybrať aj takúto daň.

Zdroj: RJABIK, Michal: Osudy bývalých slovenských bieloruských partizánov. 1. vydanie. Bratislava: CCW, 2005. s. 28-32. ISBN 80-89166-06-7

Uverejnené s láskavým súhlasom autora.