Predvolebná kampaň a voľby v roku 1920 a mesto Prešov v obraze vybranej politickej tlače I.

Júl 21st, 2010 | By Mgr. Marián Ilek | Category: Články a štúdie

Voľby v roku 1920 znamenali pre väčšinu voličov v Československu možnosť vôbec prvý krát v živote zúčastniť sa volieb do najvyššieho zákonodarného orgánu krajiny, v ktorej žili. Z toho pramenil medzi obyvateľmi nepochybne veľmi čulý záujem o politické dianie. Práve prezentácia politických strán na stránkach novín bola jednou z foriem boja o voliča. Ústredným motívom predkladanej práce je snaha podať obraz predvolebného boja politických strán v meste Prešov vo voľbách v roku 1920 na základe vybraných politických novín. Hlavným zdrojom pri tvorbe práce boli noviny Slovenský východ, Šarišské hlasy, Slovák a Robotnícke noviny. Na základe štúdia menovaných novín podávame čitateľovi obraz predvolebného boja politických strán od začiatku januára do polovice apríla 1920, kedy sa uskutočnili voľby do poslaneckej snemovne Národného zhromaždenia, a následne i do senátu.

Pred voľbami v roku 1920 vychádzali v Prešove jediné po slovensky písané politické noviny, a to Šarišské hlasy, vychádzajúce od 6. apríla 1919 s podtitulom „Týždenný časopis pre hospodárske a kultúrne povznesenie obyvateľstva župy Šarišskej, úradný orgán župana v Prešove“, od februára 1920 vychádzali s podtitulom „Týždenný časopis pre hospodárske a kultúrne povznesenie obyvateľstva župy Šarišskej“. Tieto noviny napriek svojmu nezávislému a nepolitickému názvu hájili záujmy jedinej politickej strany, a to Slovenskej národnej a roľníckej strany. Ďalšie politické strany bojujúce o priazeň voličov boli nútené tento „hendikep“ redukovať rôznymi spôsobmi. Jedným bola distribúcia ústrednej tlače na územie východného Slovenska, a tým i do samotného mesta Prešov. Samozrejme popri tlači existovali aj iné a účinnejšie spôsoby boja o voliča. Nenahraditeľné miesto však mali noviny z hľadiska informatívneho, nielen pre samotných voličov, ale hlavne pre miestne organizácie danej politickej strany. Prostredníctvom centrálnej tlače danej politickej strany dostávali jej miestne politické organizácie množstvo nenahraditeľných informácií a pokynov v súvislosti z nadchádzajúcimi voľbami. Navyše si treba uvedomiť, že v predvolebnej kampani v roku 1920 bola tlač jediným médiom a pri oslovovaní voličov nemala v tom čase ešte konkurenta v podobe rozhlasu.[1]

Voľbám v roku 1920 predchádzalo prijatie nového volebného poriadku. Zákony upravujúce volebný poriadok pre voľby do Národného zhromaždenia Československej republiky boli prijaté spoločne s ústavnou listinou 29. februára 1920 na 126. schôdzi revolučného Národného zhromaždenia. Ako vzor pri ich tvorbe slúžil volebný poriadok platný pre voľby do obecných zastupiteľstiev v roku 1919, ktoré sa však na území dnešného Slovenska neuskutočnili. Základné zásady volebného poriadku ako rovné, priame a tajné hlasovacie právo, počet členov poslaneckej snemovne a senátu, či zásada pomerného zastúpenia, boli zakotvené priamo v ústavnej listine. A tak nemohli byť v budúcnosti zmenené bez zmeny ústavy.

Ústavnou listinou bola daná zákonodarná moc do rúk dvojkomorového Národného zhromaždenia republiky Československej so sídlom v Prahe. V prípade potreby však bolo možné na základe §6 ústavnej listiny zvolať zasadanie aj do iného mesta na území republiky. Počet členov poslaneckej snemovne bol určený na 300, právo voliť mali občania Československej republiky starší ako 21 rokov.[2] Prvý krát volili a mohli byť aj volené do najvyššieho zákonodárneho orgánu krajiny i ženy.[3] Kandidovať na miesto poslanca mohli štátni občania starší ako 30 rokov.[4] Dĺžka volebného obdobia bola pre poslaneckú snemovňu určená v §11 na 6 rokov. Ako volebný deň bola určená v  §8 ústavy nedeľa.

Volebné predpisy bližšie upravujúce priebeh volieb do poslaneckej snemovne a senátu patrili medzi päť základných zákonov nového štátu. Volebný poriadok do poslaneckej snemovne bol prijatý pod č.123 Zb.z. a pozostával z 3 článkov, 7. hláv a 64§. Územie Československej republiky pre voľby do poslaneckej snemovne rozdeľoval v 1. článku na 23 volebných krajov. Pri každom kraji určoval sídlo krajskej volebnej komisie, okresy, ktoré tvoria volebný kraj a počet mandátov pridelených pre daný volebný kraj. Predsedom krajskej volebnej komisie pre 21. volebný kraj so sídlom krajskej volebnej komisie v Prešove bol Dr. Pavel Fábry (župan), miestopredsedom Dr. Vladimír Gallay (župný radca). Kraju bolo pridelených pre voľby do poslaneckej snemovne 10 mandátov, o ktoré zviedlo súboj päť politických subjektov.

Zákonodárstvo upravujúce volebné právo prijaté pred voľbami do Národného zhromaždenia v roku 1920 v medzivojnovom Československu bolo v porovnaní s pomermi panujúcimi v období Rakúsko-Uhorskej monarchie jednoznačným krokom vpred. Svojim charakterom položilo základy k fungovaniu demokracie v ČSR. Celkovo volebné zákony platné v ČSR i v ďalšom období určite neboli bez nedostatkov[5], ale jednoznačne môžeme povedať, že prevažovali ich pozitívne stránky.

O priazeň voličov sa vo voľbách v roku 1920 uchádzalo v Československu 22 politických strán. Na Slovensku kandidovalo 9 politických zoskupení.[6] V prešovskom volebnom kraji sa o priazeň voličov uchádzalo, ako už bolo spomenuté, päť politických strán. Platné kandidátne listiny odovzdali tieto politické zoskupenia: Československá sociálnodemokratická strana robotnícka, Slovenská národná a roľnícka strana (zjednotili sa do nej slovenskí agrárnici a národniari), Československá strana socialistická, Združenie židovských strán a Československá ľudová strana na Slovensku (SĽS). Špecifikom územia východného Slovenska bolo, že išlo v podstate o okrajové územie, na ktorom žilo veľké množstvo príslušníkov národnostných menšín a aj samotné národné povedomie tu žijúcich Slovákov bolo na pomerne nízkej úrovni. Preto tu bol predpoklad zisku veľkého počtu hlasov pre národnostné strany. V prešovskom volebnom kraji z národnostných strán kandidovala iba strana židovská. Spomínaný predpoklad zisku veľkého množstva hlasov pre strany národnostných menšín tak mohol byť očakávaný skôr v druhom východoslovenskom volebnom kraji so sídlom v Košiciach. Do volebného boja tu zasiahla Maďarsko-nemecká kresťansko-socialistická strana a Maďarská národná strana. K pozitívnemu výsledku MNKSS určite napomohla i predvolebná dohoda tejto strany so SĽS. Na jej základe, predsedníctvom ľudovej strany, odporúčali svojim priaznivcom v Košiciach odovzdať svoje hlasy na spomínanú Maďarsko-nemeckú kresťansko-socialistickú stranu a v Prešove zasa naopak. Prostredníctvom tejto strany odporúčali v Prešove svojich priaznivcov na kandidátku SĽS.

K oficiálnemu vypísaniu a zverejneniu konkrétneho dátumu volieb do poslaneckej snemovne Národného zhromaždenia došlo 7. marca. Ministerstvo vnútra, do ktorého kompetencie daná záležitosť spadala, ako deň volieb do poslaneckej snemovne, určilo 18. apríl.

Predvolebná kampaň na stránkach „politickej“ tlače však začala už oveľa skôr ako v marci. Volebné prípravy politických strán započali už v roku 1919. Na stránkach tlače naberali na intenzite články s tematikou volebného boja od začiatku roka 1920. V januári sa noviny venovali predovšetkým článkom upozorňujúcim na administratívnu stránku volieb. Primárne sa venovali najmä zostavovaniu voličských zoznamov.[7] Výzvy a upozornenia pre voličov sa objavovali v novinách od prvých januárových vydaní.[8] Šarišské hlasy dokonca vydali zvláštne číslo, ktoré sa venovalo tejto problematike. Uverejnili v ňom kompletný prepis zákona o stálych voličských zoznamoch, boli tu rôzne modelové príklady ako má takýto zoznam vyzerať, ako a čo si v ňom má občan všímať pri svojom mene.[9] V úvodníku „zvláštneho“ čísla zo 6. januára 1920 autor vyslovil presvedčenie, že „šarišský Slovák bude voliť len slovenských zástupcov, ktorí budú zastávať jeho záujmy spoločne so záujmami celej Československej republiky“. Osobitne apeloval na ženy, ktoré dostali právo hlasovať prvýkrát v histórii: „… ženo slovenská… nezabudni, že nie pekné slová, ale činy hovoria o tom, či je voľakto hodný tvojej dôvery! …Voľ národne, voľ len tých, ktorí chcú tvoje blaho a blaho Československej republiky!“ Rovnaký apel smeroval aj k vojakom: „Vojaci českí a slovenskí! Celý národ hľadí k Vám s dôverou a očakávaním… Ukážte, že československý vojak je opravdivým vlastencom, ktorý všade a vždy má na srdci len blaho drahej, milovanej vlasti!“ Zdôrazňovanie dôležitosti správneho zapísania voličov do voličského zoznamu bolo ústrednou témou predovšetkým Slovenského východu. Na základe zákona o stálych voličských zoznamov z roku 1919 č. 663 Zb.z. voličské zoznamy vznikali každý polrok, a to bez ohľadu na to, či sa voľby konali alebo nie. Tvorili základ pre voľby do obecných zastupiteľstiev ako aj pre voľby do Národného zhromaždenia. Cieľom zostavovania voličských zoznamov bola možnosť dôkladnejšieho prevedenia „reklamácií“ a predovšetkým zjednodušenie a urýchlenie príprav volieb. Naopak nedostatkom zostavovania týchto zoznamov bolo, že časť voličov bola z výkonu svojho práva vylúčená, pretože sa neprihliadalo na prípadné zmeny, ktoré nastali v „medziobdobí“.[10] V námietkach podaných proti voličským zoznamom rozhodovali tzv. reklamačné komisie.[11] V roku 1920 bol zákon o voličských zoznamoch v súvislosti s prvými voľbami do Národného zhromaždenia čiastočne doplnený. Došlo k predĺženiu lehoty na vyloženie prvých stálych voličských zoznamov z 15. januára 1920 na 8. februára 1920.[12] Dôležitosť zapísania voličov vo voličských zoznamov si v plnej miere uvedomovali politické strany. Práve preto okrem iného prostredníctvom tlače upozorňovali voličov, aby sa presvedčili o správnosti zapísania svojho mena v týchto zoznamoch.

Na základe zákona o stálych zoznamoch voličských bolo mesto Prešov rozdelené na 4 volebné obvody. Pre každý volebný obvod bola zriadená miestna volebná komisia. Každá volebná komisia mala svojho predsedu, prísediacich a náhradných prísediacich. Predsedami miestnych volebných komisií v Prešove boli: Emil Herblay (mešťanosta), Dr. Aladár Bohm (pravotar), Bela Klein (správca pozemkovej knihy), Ján Villec (predseda sirotskej vrchnosti). Úlohou prešovského mešťanostu Emila Hreblay bolo členov volebných komisií o tomto vymenovaní písomne upozorniť a následne začať v zmysle §7 vyššie spomenutého zákona o volebnom poriadku pre voľby do poslaneckej snemovne Národného zhromaždenia so zostavovaním voličských zoznamov.

Voľby v roku 1920 priniesli v porovnaní s poslednými voľbami Čechov a Slovákov v bývalej monarchii obrovský nárast počtu voličov. V prešovskom volebnom kraji žilo 201 508 oprávnených voličov. Podľa informácie v denníku Slovák bolo v Prešove do voličských zoznamov zapísaných 7310 voličov, z ktorých bolo 3129 mužov a 4181 žien.[13] Ako už bolo spomenuté vôbec prvýkrát sa mohli volieb zúčastniť ženy. A to nielen ako voličky, ale samé sa mohli uchádzať o hlasy voličov na kandidátkach strán. Politické strany si silu „ženských“ hlasov uvedomovali veľmi dobre. Išlo predsa minimálne o polovicu oprávnených voličov. Jednou z možnosti, ako si získať hlasy žien, bolo uverejňovanie agitačných článkov v novinách.[14] Tie pribúdali s blížiacim sa termínom volieb, a tak stránky novín zapĺňali predovšetkým v apríli. Čiastkovo sa však autori tejto téme venovali počas celej predvolebnej kampane už od januára.

Volebná agitácia sa pomaly rozbiehala a strany organizovali množstvo predvolebných zhromaždení. Reakciou na predvolebný boj bola výzva Československého klubu pre politickú výchovu ľudu. Išlo o apel na politické strany a ich praktiky vo volebnom boji. „Vieme dobre, že sú určité hranice, až ku ktorým sa môže ísť. Žiadame preto všetky politické strany, ich vodcov, rečníkov, agitátorov, aby politický boj viedol sa vždy v medziach slušnosti a i tento bol výchovou ľudu.“[15] S prosbou na zverejnenie sa politický klub obrátil na všetky redakcie novín. Treba však povedať, že zmienku o volebných zhromaždenia v mesiaci január viažucim sa k mestu Prešov, prípadne k celému volebnému kraju, sa nám nepodarilo nájsť. Šarišské hlasy a Slovenský východ sa o konaniach politických zhromaždení dokonca vôbec nezmieňovali. Slovák a Robotnícke noviny zasa prinášali obraz o dianí v tomto ohľade len zo západného Slovenska. Zmena však nastala už vo februári. Už v prvom februárovom vydaní Šarišských hlasov sa objavuje výzva predsedníctva k sympatizantom národnej a roľníckej strany, aby sa začali v čo najväčšej miere organizovať a zakladať nepolitické organizácie strany.[16] Podobné výzvy boli uverejňované aj v Slovenskom východe.

Charakteristickým pre „stranícky“ systém medzivojnového Československa bola snaha strán vytvárať množstvo pridružených, záujmových, odborových i hospodárskych organizácií. Politické strany sa tak snažili svojimi aktivitami v rôznych nepolitických oblastiach života neustále oslovovať potencionálnych voličov. Tým neustále vo väčšej či menšej miere zasahovali do života bežných ľudí. Prísľubom kariéry alebo iba obyčajným poskytnutím možnosti kultúrneho vyžitia si k sebe pevne pripútavali určitú časť verejnosti, a tým sa vytvoril dojem a nie iba dojem, ale trvalý rys československej spoločnosti, a to vysoký stupeň politizácie verejného života.[17] Už pred voľbami v roku 1920 pôsobilo aj na území východného Slovenska množstvo takýchto organizácií. Veľmi intenzívne si sieť takýchto organizácií budovala hlavne SNRS. Počas celého predvolebného boja vyzývala, aby prívrženci strany zakladali miestne organizácie Slovenskej národnej a roľníckej strany, ponúkala im návody ako postupovať pri zriaďovaní takýchto organizácií.[18] Spolkové aktivity, ako navonok nepolitická činnosť politických strán, potom hrali v získavaní voličstva veľkú úlohu, pretože práve takýmito aktivitami sa politické strany približovali obyčajným ľuďom.

Do popredia záujmu novín sa vo februári na rozdiel od januára dostavajú správy o organizovaní rôznych verejných zhromaždení, či politických porád. Verejné zhromaždenia predstavovali pre politické strany významnú možnosť na prezentovanie svojho programu a oslovenie voličov. Práve noviny plnili úlohu potencionálneho zdroja informácií pre tých voličov, ktorí sa chceli zúčastniť. Rôzne dôvody im v tom však zabránili. Zároveň tiež noviny plnili informačnú úlohu tým, že upozorňovali na čas a miesto konania. Už od začiatku februára prinášali spravodajstvo z verejných zhromaždení ľudu predovšetkým Šarišské hlasy. Prvé spravodajstvo z takéhoto zhromaždenia priniesli v nedeľu 8. februára 1920. Venovali sa zhromaždeniu, ktoré sa uskutočnilo 1. februára v Prešove pred bankou „Tatra“.[19] Jedným z hlavných rečníkov bol Kornel Stodola. Z hľadiska nami sledovanej problematiky je dôležitá predovšetkým záverečná časť jeho reči, kde sa zmieňoval o aktivitách niektorých politických strán. „Keď vám naši nepriatelia nahovárajú, že vám niekto berie vieru, neverte im, lebo oni robia akoby mali monopol na vieru, ale sami neveria nič. My sme kresťania a svojej viery si vziať nedáme…“[20] V závere sa prítomní uzniesli založiť v Prešove Politický klub, ktorý by viedol politiku v duchu národnom. Ustanovený bol 8. februára 1920, kedy bol tiež schválený jeho program: „Politický klub bude stáť na programe strany národnej a roľníckej, ktorá celkom odpovedá potrebám všetkých vrstiev ľudu a zabezpečuje jeho lepšiu budúcnosť.“ Členom sa mohol stať každý občan Prešova. Bol tiež zvolený výbor. Predsedom sa stal hlavný slúžny Perčina, podpredsedovia boli: mešťanosta Herblay a hlavný mestský notár Josef Magyar. Zároveň tu tiež bola informácia, že prvá schôdza sa bude konať 15. februára.[21] Už týždeň na to sa konalo v Prešove ďalšie verejné zhromaždenie. Išlo o schôdzku roľníkov, na ktorej boli oboznámení s programom SNRS, a ktorému následne vyslovili aj dôveru a odporúčali tak učiniť všetkým „spolubratom“, ktorí sa tejto schôdze nezúčastnili. V ich odporúčaní nechýbalo tiež zdôraznenie, že „… strana národná a roľnícka je nám tiež zárukou, že tiež naše požiadavky náboženstva budú riešene tak, ako to naša po sta a sta rokov zachovávaná viera v Bohu žiada… nechceme silu svoju prenášať na desať strán, ale odporúčame jednu mocnú stranu politickú, stranu národnú a roľnícku…“ [22]

Podľa nariadenia ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska právomoc povoľovať a zakázať verejné zhromaždenia prináležalo županom. SĽS obviňovala županov, že sa úmyselne snažia zamedzovať zhromaždeniam ľudovej strany. Ako príklad uviedla Šarišskú župu, kde povolenie na organizovanie ľudového zhromaždenia pod patronátom SĽS bolo zamietnuté z dôvodu nedostatočne administratívne upravenej žiadosti. Slovák však toto obvinenie nepripúšťal a tvrdil, že žiadosť spĺňala všetky náležité podmienky. „Sláva! Živio! To je logika, to je demokracia! …Tí patentovaní petrolejoví vladári skutočne si myslia, že ich vyzývavosť a bezočivosť nebude mať hraníc…“[23] V tom istom čísle môžeme nájsť tiež zmienky o tom, že sa úmyselne zamedzuje aj distribúcii Slováka. Ako príklad tu boli dané blízke Lemešany, kde vraj istý český kontrolór zakázal Slováka vydať a rovnako na neho prijímať predplatiteľské poplatky s odôvodnením, že je zakázaný.[24] Osobe šarišského župana Fábryho sa venoval Slovák neskôr, keď pripomínal jeho očividné nadržiavanie SNRS napriek tomu, že navonok sa snažil prezentovať nestranne. V rubrike všeličo tu autor ironizoval jeho poslušnosť a rovnako tak i už nami spomínané politické zhromaždenie v Prešove. „Na prešovskom zhromaždení agrárnej-roľníckej strany, za ktorú sa zvolávatelia akiste hanbili, lebo na velikánskych plagátoch ani firmu svojej strany nepodali, slávnostne sa vyslovil župan Fábry: Ja stojím nad stranami, ale kto sa opováži oproti roľníckej strane agitovať – toho mi oznámte.“[25]

Podobne ako v januári aj februárové vydania novín uverejňovali články týkajúce sa volebných príprav.[26] Voliči boli oboznamovaní s náležitosťami týkajúcimi sa aktívneho, pasívneho volebného práva, spôsobu hlasovania a spočítavania hlasov. Začiatkom februára ešte stále nebol známy presný dátum konania volieb, ani rozdelenie volebných krajov s počtom prislúchajúcich mandátov. Špekulácie nad možným dátumom prinášali noviny neustále.[27] Napriek neznámemu dátumu volieb porady a stretnutia dôverníkov politických strán boli organizované stále vo väčšom množstve. Na východnom Slovensku výrazne organizovala tieto porady najmä SNRS.[28] O porade dôverníkov SNRS v Prešove informovali Šarišské hlasy 21. februára v mimoriadnom vydaní. V úvode autor zdôraznil fakt, že napriek tomu, že malo ísť o poradu dôverníkov strany, „sa dostavilo na ňu toľko pospolitého ľudu z celej župy Šarišskej, že sa táto porada zmenila na verejnú schôdzu, na ktorej sa zúčastnilo viac ako 4000 ľudí zo všetkých okresov rozsiahlej župy“. Tomuto zhromaždeniu predchádzala v Prešove ešte jedna udalosť v ten deň a tou bolo zhromaždenie mešťanostov, slúžnych, notárov a richtárov, ktorú zvolal prešovský župan Fábry. O tejto porade sa zmienil aj Slovák samozrejme z úplne iného uhla pohľadu. Autorom bol jeden z pozvaných notárov. Na margo porady poznamenal, že išlo skôr o zhromaždenie agrárnej strany. Kritizoval osobu župana, ktorý hostil 200 – 300 ľudí a chudobný človek dostane 1,5 kg múky na mesiac. Rovnako poukázal na správanie väčšiny tam prítomných. „Po shromaždení bol spoločný obed, muzika hrala, a tí veľkí zbožní kresťania mäso žrali prvý piatok veľkého pôstu.“[29] Z tohto zhromaždenia sa presunul župan Fábry na spomínanú poradu, aby ju otvoril. Vo svojej reči niekoľko krát pripomenul, že okrem úradníckeho postu aj on je občan, ktorý je zapísaný vo voličských zoznamoch a sám chce prispieť k pozdvihnutiu blahobytu v republike. A o správnom „smere“, ktorý povedie k tomu blahobytu, presviedčal tu prítomný dav. „Dnes si musíme pohovoriť o smere, ktorým pôjdeme ďalej. Tento smer je ľahko uhádnuť. Vidím ho tuna… smer, ktorým chceme kráčať, je ten, ktorý chce udržať republiku. Ten je v programe národnej a roľníckej strany… Musíme sa usilovať, aby sa roľník mal dobre, lebo potom sa pozdvihnú i ostatné triedy.“ Ďalším tradičným rečníkom bol Kornel Stodola. „My pôjdeme do volieb s povedomím našej sily. My nie sme proti tým organizáciám, ktoré tvoria štátotvorný živel…, ale žiadame súlad života.“ V tejto svojej reči sa dotýkal aj iných strán. Priamo zaútočil na kresťansko-sociálnu stranu: „Čítali ste včera v novinách, že táto strana vyslala na schôdzku do Prešova maďarských rečníkov… Čo chcú medzi našim ľudom? …My chceme mať našich slovenských rečníkov, lebo kto nehovorí našim jazykom, je nám aj srdcom cudzí.“[30] Vo svojej reči ďalej tiež varoval predovšetkým ženy pred obvineniami, „že vraj naša strana berie ľudu vieru. My nie sme proti viere, lebo dobre vieme, že je to studnica vody živej že vierou sa človek zošľachťuje.“[31] Ani dianie na tejto porade neuniklo pozornosti Slováka.[32]

Druhý marcový týždeň volebný boj v tlači na čas zatienili informácie súvisiace s oslavami 70. narodenín prezidenta Tomáša G. Masaryka. Takmer celé 10. číslo Šarišských hlasov zo 7. marca sa venovalo tejto udalosti. Až v závere môžeme nájsť krátky článok s názvom „K volebnému boju“. Autor podpísaný skratkou „l“ upozorňoval na to, že volebné agitácie len pred nedávnom začali vo väčšej miere a „my vidíme, že boj nevedie sa presvedčovaním, vysvetľovaním programu určitej strany, vecným výkladom, no napadaním osôb, osobne zastúpených druhej politickej strany… Takto sa vo volebnom boji pokračovať nesmie.“[33] Spomínané oslavy narodenín T. G. Masaryka zaplnili z väčšej časti aj vydania Slovenského východu. Tejto téme sa venoval predovšetkým 7. marca 1920.[34] Slovenský východ sa niekoľko krát vrátil k udalostiam v Prešove. Zdôrazňoval, že prešovská sociálnodemokratická organizácia ako jediná v meste striktne odmietla účasť na oslavách prezidentových narodenín. K spoluúčasti vyzývala všetky prešovské spolky Československá beseda. Nakoniec prešovskí sociálni demokrati urobili v rámci osláv určité kroky, ktoré však mestská vrchnosť považovala skôr za oslavu, ako za provokáciu, pretože počas osláv narodenín prezidenta, ktoré sú štátnym sviatkom, bolo dovolené vyvesiť jedine vlajky v štátnych farbách. „V deň slávnosti vyvesili sociálni demokrati červené zástavy na kaviareň New-York a na robotnícky dom.“ Svoju účasť na oslavách odmietla prešovská sociálnodemokratická organizácia prípisom podpísaným predsedom Františkom Drahušom a tajomníkom Čajkom, pričom sa neskôr ukázalo, že podpis Čajky bol falošný a on sám o tom nevedel. Čajku autor označil za jedného z mála národne uvedomelých Slovákov v prešovskej sociálnej demokracii. Z toho autor vyvodil, že tvorcovi spomínaného dopisu muselo záležať na veľmi rýchlom expedovaní dopisu, aby ho pán Čajka nemohol ovplyvniť.[35]

Oživením politického diania na východe republiky bola návšteva ministra Hodžu v Prešove. Do mesta prišiel už večer 12. marca. Cieľom jeho návštevy bolo oboznámenie sa s priebehom príprav na nadchádzajúce voľby v meste. Ráno 13. marca sa zúčastnil dôvernej porady dôverníkov SNRS. Výsledkom bolo predstavenie kandidátov za SNRS za Šarišskú župu.[36] Spravodajstvo o tejto porade dôverníkov priniesli aj Šarišské hlasy z 21. marca. Na tejto porade dôverníkov strany sa jednomyseľne rozhodlo, že kandidátom za župu Šarišskú za SNRS do poslaneckej snemovne budú: Juraj Sopko z Naršan, Juraj Bomba z Bardejova a náhradníkom bude Jozef Sabol z Budimíra (bývalý legionár).[37]

————————————————————–

1 S rozhlasovým vysielaním v Československu sa začalo až v roku 1923. Bratislavské štúdio začalo vysielať v roku 1926, košické v 1927 (aj keď sa tu pokusne vysielalo už v roku 1925). Veľkým problémom boli nevýkonné vysielačky a veľmi pomalé pribúdanie poslucháčov. Na chudobnom Slovensku bol rozhlas stále skôr luxusnou atrakciou. Mal slabý signál a vysoké koncesionárske poplatky. Situácia sa začala zlepšovať až koncom 20. rokov.

2 Aktívne volebné právo okrem vekového obmedzenia zakotveného v ústave bolo vo volebnom poriadku pre poslaneckú snemovňu bližšie špecifikované nutnosťou minimálne trojmesačného trvalého pobytu v niektorej z obcí Československej republiky: „Počítajíc zpět ode dne vyložení voličských seznamů, a kteří nejsou tímto zákonem výslovně vyloučeni z práva voliti.“ Táto podmienka znamenala, že cenzus pobytu sa tak predlžoval na 9 mesiacov. Nevzťahovalo sa to pre príslušníkov „ozbrojených zložiek“ republiky. Volebné právo občanov bolo obmedzené na jednu obec a mohlo byť vykonané len osobne. Aj tu platila výnimka pre vojakov. Príslušníci týchto zložiek mali právo voliť v obci, „ve které jsou službou přikázáni v den vyložení voličských seznamů“. Z práva voliť boli vylúčení všetci občania republiky, ktorých meno sa nenachádzalo v stálych voličských zoznamoch.

3 Volebné právo žien sa podobne ako v iných krajinách ani v Československu neprijímalo úplne bez problémov. Predovšetkým časť slovenského politického spektra sa postavila proti. Tvrdili, že „ženské volebné právo na Slovensku bude znamenať asi toľko, že každý farár bude mať vo voľbách nie jeden, ale ďaľších tisíc hlasov následkom vplyvu, ktorý vykoná na dušu slovenských ženičiek“. Naopak veľmi vehementne volebné pravo žien podporovala SĽS. Bližšie pozri PEROUTKA, F. 1991. Budování státu II. Praha : Lidové noviny, 1991, 3. vydanie, s. 978.

4 Pasívne volebné právo okrem toho, že kandidovať do poslaneckej snemovne mohli len občania Československej republiky, ktorí minimálne v deň volieb dovŕšili 30 rokov, bolo obmedzené 3-ročným štátnym občianstvom. Podmienka 3-ročného štátného občianstva sa však s pochopiteľných príčin nemohla vzťahovať pre voľby v roku 1920. Pasívne volebné právo sa tiež nevzťahovalo na určité triedy verejných zamestnancov. Politické strany tu celkovo bojovali o 10 poslaneckých mandátov.

5 Jediná vážnejšia námietka k volebnému poriadku platnému v medzivojnovom Československu sa mohla týkať rozdelenia mandátov na jednotlivé volebné kraje, či viazaných kandidátnych listín.

6 Z toho štyri strany boli „československé“, a to Československá sociálnodemokratická strana robotnícka, Slovenska národná a roľnícka strana (zjednotili sa do nej slovenskí agrárnici a národniari), Československá ľudová strana na Slovensku (SĽS), Československá strana socialistická. Zvyšné päť boli stranami národnostných menšín, predovšetkým najpočetnejšej z nich, a to maďarskej. Boli to Maďarsko-nemecká kresťansko-socialistická strana, Maďarsko-nemecká sociálnodemokratická strana, Maďarská maloroľnícka strana, Maďarská národná strana a Združenie židovských strán.

7 Z hľadiska prevedenia volieb mali kľúčový význam, pretože sa žiaden oprávnený volič bez zapísania do zoznamu nemohol zúčastniť volieb. Politickým stranám preto z pochopiteľných dôvodov muselo záležať na tom, aby ich potencionálni voliči v nich boli zapísaní.

8 Pomerne obsiahlo sa problematike zostavovania voličských zoznamov venoval Slovák. Okrem toho apeloval na miestne organizácie strany, aby nezameškali zostavovanie volebných komisií. Bližšie pozri: Miestnym organizáciám Slov. ľud. strany do pozornosti. In Slovák, roč. II, č. 1, 3.1.1920, s. 1-2. Prehlásenie pre voličov ohľadne zapisovania do voličských zoznamov vydala aj ČSSDSR. Bližšie pozri: Prípravy k voľbám. In Robotnícke noviny, roč. XVII, č. 1, 1.1.1920, s. 3.

9 Prvé voľby na slobodnom Slovensku. Zákon o stálych zoznamoch voličských – volebné právo majú všetci štátni občania bez rozdielu pohlavia. Slováci ukážu svoje národné a politické presvedčenie. In Šarišské hlasy, roč. II, zvláštne číslo, 6.1.1920, s. 1.

10 MATES, P. 1981. Vývoj volebního práva v buržoáznom Československu. Brno : Univerzita J. E. Purkyně, 1981, s. 83.

11 Dôvodom podania takejto námietky mohlo byť, že občan bol do zoznamu zapísaný neoprávnene alebo naopak doň nebol zapísaný, prípadne, že nie je správne uvedený jeho dátum narodenia alebo meno (označenie voliča), §10 tohto zákona. Proti ich rozhodnutiu sa mohol občan obrátiť ešte k volebnému súdu. Bližšie pozri: WEYR, F. 1924. Soustava československého práva státního. Praha : Fr. Borový, Nakladatelství v Praze, 1924, s. 122-125.

12 Autorom tohto návrhu bol Ivan Dérer. Jeho návrhom došlo tiež k menším zmenám týkajúcich sa činnosti reklamačnej komisie a námietok naň vkladaných. Konkrétne, o ktoré zmeny išlo pozri: NS RČS 1918 – 1920, tisk 2230. Zpráva ústavního výboru o návrhu člena Národního shromáždění Dr. Ivana Dérera na změnu a doplnění některých ustanovení zákona ze dne 19. prosince 1919, č. 663 sb. zák. a nař. O stálých voličských seznamech. Dostupné na http://www.psp.cz/eknih/1918ns/ps/tisky/T2230_00.htm

13 Chýrnik. In Slovák, roč. II, č. 21, 13.2.1920, s. 3. V publikácii Voľby do zákonodarných orgánov na území Slovenska 1920 – 2006 je len počet hlasov odovzdaných politickým stranám vyčíslený autormi na 8373. Bližšie pozri KRIVÝ, V. - ZEMKO, M. 2006. Voľby do zákonodarných orgánov na území Slovenska 1920 - 2006. Bratislava : Slovenská akadémia vied, 2006, s. 31.

14 Otázna je však ich efektívnosť. Gramotnosť, možnosť vôbec dostať sa k novinám, názor manželov, to všetko malo nesporne značný vplyv na formovanie politických názorov drvivej väčšiny žien.

15 Všetkým politickým stranám na Slovensku! In Slovenský východ, roč. II, č. 25, 31.1.1920, s. 1.

16Slovenská národná roľnícka strana ide do volebného boja s heslom národnej solidarity, s heslom národnej pracovitosti a s programom pozitívnym… Slovenská národná a roľnícka strana stojí pod vedením mužov, ktorí bez výnimky už dosiaľ dokázali, že vedia a chcú nezištne pracovať za slovenský ľud.“ Slovenským voličom! In Šarišské hlasy, roč. II, č. 5, 1.2.1920, s. 2.

17 MALÍŘ, J. - MAREK, P. 2005. Politické strany 1861 – 2004. Brno : Doplněk, 2005, s. 536.

18 Slovenským voličom! Ako autor bolo podpísané predsedníctvo SNRS. In Šarišské hlasy, roč. II, č. 5, 1.2.1920, s. 2. Zakladajte miestne organizácie Slovenskej národnej a roľníckej strany! In Šarišské hlasy, roč. II, č. 9, 29.2.1920, s. 3.

19 Oznam o jeho konaní aj s výzvou, že sa jedná o voľby, preto je potrebné, aby sa na nej zúčastnil každý „upovedomelý“ Slovák a Čech, bol uverejnený v rubrike Chýrnik na s. 4 (1.2.1920). Na tomto zhromaždení podľa tohto oznámenia mali vystúpiť Ján Dubinský, Ferdinand Holomáň z Chminian, Kornel Stodola, Ondrej Šoltés, N. Bomba a Dr. Ján Halla.

20 Hlavné zásady politiky SNRS zhrnul takto: „My chceme mať autonómiu. Žiadame, aby vo veciach školstva, administrácie, hospodárstva a cirkevno-kultúrnych otázkach rozhodovali si Slováci sami, my zabezpečíme Slovensku v týchto otázkach autonómne (samosprávne) práva… Žiadame, aby boli rozdelené veľké majetky, ale aby bolo zachované súkromné vlastníctvo… Naša strana bojuje proti drahote a úžere… Ženy musia mať tie isté práva ako muži… Žiadame rovnosť pred zákonom pre všetky cirkvi… Naša strana bojuje tiež za blahobyt všetkých úradníkov, robotníctva, remeselníctva a obchodníctva. Ale odpusťte aj naším nepriateľom ako dobrí kresťania a podajte im ruku, aby sme žili spokojne ako bratia.“ Jedným z ďalších rečníkov bol župan Fábry, ten vo svojom vystúpení ozrejmil zhromaždeniu, ako sa bude voliť v novom slobodnom štáte. Reč p. vládneho referenta Kornela Stodolu na ľudovom zhromaždení v Prešove. In Šarišské hlasy, roč. II, č. 6, 25.2.1920, s. 1-2.

21 Bližšie pozri: Politický klub v Prešove. In Šarišské hlasy, roč. II, č. 7, 15.2.1920, s. 6.

22 Rezolúcia gazdov zo schôdzky v Prešove. In Šarišské hlasy, roč. II, č. 7, 15.2.1920, s. 2.

23 Hurrá! Živio! Senzácia! Predpísaný kolok atď. In Slovák, roč. II, č. 16, 7.2.1920, s. 2.

24 Všeličo. Čo sa robí so Slovákom. In Slovák, roč. II, č. 16, 7.2.1920, s. 2.

25 Bližšie pozri: Všeličo. Čo robí šarišský župan Fábry. In Slovák, roč. II, č. 21, 13.2.1920, s. 3.

26 Ako budeme voliť. In Slovenský východ, roč. II, č. 32, 10.2.1920, s. 1. Od volebného práva, rozdelenia Slovenska na volebné kraje, priebeh hlasovania, spočítanie hlasov. Na záver bol uvedený príklad, ako sa počítajú hlasy pri pomernom hlasovacom práve. Článok bol prevzatý z Národných novín. Tento článok vyšiel tiež v Šarišských hlasoch, ktoré ho prevzali 29.2. Vyšiel pod názvom „Akým spôsobom sa bude voliť?“ Podobne aj tu je vysvetlený priebeh volebných príprav a na konci nechýba príklad prepočítavania hlasov na základe pomerného hlasovacieho práva. V tom je pri počte potencionálnych získaných hlasov pre jednotlivé politické strany ešte viac naklonený SNRS, keď jej priznáva 120 000 z 180 000 možných hlasov. Samozrejme si uvedomujeme, že ide len o príklad. Ale tak optimisticky ladený mal určite vplyv na „jednoduché“ voličstvo. Bližšie pozri: Akým spôsobom sa bude voliť? In Šarišské hlasy, roč. II, č. 9, 29.2.1920, s. 2.

27 Autor článku „Slovenskí voličia!“ tu uvažuje nad možným urýchleným prevedením voľby pod vplyvom zahraničnopolitickej situácie. Zdôrazňuje dôležitosť rozhodnutia sa pre pravú politickú stranu so správnym politickým programom. „Všetky tie politické heslá majú v sebe dosť ušiam lichotivého, na prvé počutie okúzľujúceho, takže v politike menej zbehlý človek ťažko si vie rozhodnúť a posúdiť, ktorá strana a ktorý program je najpríhodnejší pre našu vlasť, pre opravdivé záujmy všetkých vrstiev národa slovenského.“ Orientáciu na politickej scéne navyše znepríjemňuje silná a štvavá kampaň politických subjektov proti sebe. Autor tu upozorňuje predovšetkým na činnosť promaďarsky orientovaných živlov. „Všetci nepriatelia a neprajníci slovenského ľudu blížia sa k nám ako vlci v ovčom rúchu. Majme sa na pozore! Neverme pekným, lichotivým rečičkám, neverme bezcenným sľubom!“ V závere autor podáva návod na správne rozhodnutie. Za prvú podmienku dôvery k danému politickému kandidátovi označuje minulosť a charakter uchádzača. Za druhé, by mal podľa neho každý pravoverný Slovák odovzdať svoj hlas výlučne Slovákovi. Slovenskí voličia! In Slovenský východ, roč. II, č. 40, 19.2.1920, s. 1.

28 Na východnom Slovensku boli zvolané do Rimavskej Soboty na 17.2. o 9:00 zo župy Gemerskej, na 20.2. o 9:00 v Prešove a na 22.2., tiež o 9:00 do Michaloviec zo župy Zemplínskej a Užhorodskej. Každá miestna organizácia bola vyzvaná, aby na tieto zjazdy vyslala najmenej 3 dôverníkov. Okrem nich mali prístup na poradu voľní členovia širšieho výkonného výboru z toho kraju a okresní tajomníci. Predmetom zvolania týchto porád boli otázky organizácie, volieb a voľby volebných výborov. Za každý slúžnovský okres mali byť zvolení 3 zástupcovia do volebného výboru toho volebného kraja. Chýrnik. In Slovenský východ, roč. II, č. 35, 13.2.1920, s. 2.

29 Bližšie pozri: Ľudák: Agrárnicka zábava v Prešove. Prvý piatok veľkého pôstu žrali mäso a muzika im hrala. In Slovák, roč. II, č. 33, 27.2.1920, s. 3.

30 V tom istom vydaní sa táto strana a predovšetkým Július Fleischman stali terčom útoku v článku autora podpísaného ako Gazda V. Reagoval v ňom na ustanovujúcu schôdzku kresťanskej socialistickej strany v Prešove 8.2. Hneď na začiatku si položil za cieľ „všetkých opravdových Slovákov na túto stranu upozorniť, aby sa mali na pozore“. „Slováci, dajte pozor na skrytých nepriateľov!“ Kritizoval hlavne J. Fleischmana: „Vo válke bol dôstojníkom u 67. pluku, ktorý bol v Prešove a potom v Užhorode. Opýtajte sa slovenských (maďarskí by Vám pravdu nevraveli) vojakov alebo dôstojníkov, ktorí u tohto pluku slúžili, a každý vám odpovie, že pán rečník bol militarista alebo niečo iného, ale nie socialista… Slováci, dajte si pozor na túto maďarónsku stranu! Nič im neverte! Takých vtákov dobre známe!“ Bližšie pozri Šarišské hlasy, roč. II, č. 8, 22.2.1920, s. 2.

31 Po ňom rečnil roľník Gerda z Kendíc a v závere vystúpil poslanec Dr. Halla. Vo svojej reči sa tiež nevyhol upozorneniu. „My ideme do volieb s otvoreným srdcom. Prídu medzi vás aj taký, ktorý nebudú hovoriť otvorene! Budú k vašim ženám hovoriť, aj zo spovednice, ako máte hlasovať. To sú kňazi strany kresťansko-sociálnej…Oni bojujú len za seba.“ V závere svojej reči nezabudol tu prítomnému davu vysvetliť ako sa bude voliť. V závere bola ústami pána Kerubu prečítaná rezolúcia, na ktorú odpovedal p. posl. Duchaj: „…môžem vám zdeliť, že sme jednali so stranou ľudovou, aby sme sa všetci spojili do spoločného boja za našu republiku. Ale táto strana má živly, ktoré nie sú priateľské našej republike. Tých my prevziať nemôžeme. Prial by som si, aby sme mohli skoro povedať, že sme ovce z jedného stáda.“ V závere prebehla voľba dôverníkov strany za jednotlivé okresy. Po skončení schôdze nasledovali porady dôverníkov strán. Veľké zhromaždenie šarišského ľudu v piatok 20. februára v Prešove. Celožupná verejná porada slovenskej národnej a roľníckej strany. In Šarišské hlasy, roč. II, zvláštne číslo, 21.2.1920, s. 2.

32 Šarišský ľudák: Kortešačka rolníckej strany v Šariši. In Slovák, roč. II, č. 16, 13.3.1920, s. 3.

33 l: K volebnému boju. In Šarišské hlasy, roč. II, č. 10 , 7.3.1920, s. 10.

34 Malú výnimku, týkajúcu sa našej problematiky tvoril krátky oznam v rubrike Chýrnik, týkajúci sa vyloženia voličských zoznamov po ich úprave reklamačnou komisiou. V duchu osláv 70. narodenín prezidenta sa nieslo aj číslo z 9. marca, ktoré na úvodnej strane rekapitulovalo priebeh osláv v Košiciach, ale aj v Prešove. Podobne aj vydanie z 10. marca, tu sa však už objavujú aj články súvisiace s administratívnou prípravou volieb.

35 Prešovská maďarská sociálnodemokratická organizácia nechcela oslavovať narodeniny prezidenta Masaryka. In Slovenský východ, roč. II, č. 65, 19.3.1920, s. 4.

36 Nasledovali všeobecné informácie týkajúce sa zaradenia Šarišskej župy do 21. volebného kraja. Minister Hodža v Prešove. In Slovenský východ, roč. II, č. 64, 18.3.1920, s. 2. Okrem informácií zo schôdzky dôverníkov SNRS v závere boli zverejnené informácie týkajúci sa vyhlášky o voľbách a náležitosti z nej vyplývajúcich, voličských zoznamov, zriadeniu a činnosti obvodných volebných komisií a o kandidátnych listinách.

37 Bližšie pozri Šarišské hlasy, roč. II, č. 12, 21.3.1920, s. 1.

Share and Enjoy:
  • Print this article!
  • Digg
  • Sphinn
  • del.icio.us
  • Facebook
  • Mixx
  • Google Bookmarks
Tags: ,

Comments are closed.