Slovenské vysťahovalectvo koncom 19. storočia a začiatkom 20. storočia v celoeurópskom kontexte III.
19. Mar 2010 | Autor: Mgr. Marián Ilek | Rubrika: Novinky
Dôležitým dokumentom, ktorý nás oboznamuje o príčinách slovenského vysťahovalectva, sú tiež články vychádzajúce v súdobej tlači. Už v začiatkoch masového vysťahovalectva reagujú Národné noviny pod titulom Úpadok obyvateľstva z roku 1881 na túto problematiku takto: „…trenčianska stolica má po celom svete rozmiestnené ohromné zástupy obyvateľstva mužského, ktoré drotársko-plechárskym remeslom hľadajú po svete živnosť svojej rodine… Nastalo hromadné sťahovanie do Ameriky a čiastočne aj do Ruska, kde kto vie aká koho budúcnosť očakáva… Starajte sa o zavedenie primeraných odborov priemyslu… Postarajte sa, aby poľné hospodárstvo sa zvelebiť mohlo, menovite, ale postarajte sa pre ten ľud o dobré nižšie a vyššie školy…“[1] Autor tohto úvodníka tu načrtáva príčiny vysťahovalectva, akými bola takmer nemožnosť zamestnať sa v rodnom kraji, taktiež načrtáva problém, akým v tej dobe bol nedostatok škôl. Ďalšie úvodníky z rokov 1881 a1882 pomenúvajú príčiny slovenského vysťahovalectva ešte priamejšie. Úvodník z roku 1881 považuje za hlavné príčiny slovenského vysťahovalectva okrem iného: nevzdelanosť ľudu a zmieňuje sa aj o prebytku obyvateľstva, čo malo pravdepodobne súvis s návrhmi na ďalšiu kolonizáciu riedko obývaných častí dolnej zeme… Úvodník z roku 1882 – Proti Amerike – si všíma nadmerný úbytok obyvateľstva predovšetkým z východoslovenských žúp: „…Až teraz, keď len zo samého Zemplína a Šariša vysťahovalo sa 10 000 ľudu, začinajú sa hýbať kruhy vláde blízke. Teraz, keď podľa počítania, že jeden práceschopný muž tvorí pre štát 3000-zlatový kapitál, prišli na to, že vysťahovaním tých 10 000 ľudí utrpeli sme 30,000.000 zlatých škody… Slovák opúšťa svoju rodnú hrudu, len keď už je celkom ubiednený a bôľom skúsil, že na nej nemá podmienok žitia… Slovák začína sa sťahovať až za naších dní… Štát, ktorý nepostaral sa poskytnúť svojmu občianstvu pramene výživy, akým ľudským právom môže doniesť zákon, ktorý zaviazal by každého k tej hrude vami nevďačnou urobený…“[2]
Na prelome 70. a 80. rokov 19. storočia začali prichádzať do Budapešti hlásenia zo severovýchodných žúp Uhorska – zo Šariša, Zemplína – o húfnych odchodoch obyvateľstva do zámoria.[3] Znamy je napriklad list giraltovského slúžneho Františka Bornemisszu podžupanovi Šarišskej župy Žigmundovi Péchymu z 19. septembra 1879, v ktorom mu oznamuje, že „v Toplianskom okrese sa chudobné obyvateľstvo pre tohtoročnú slabú úrodu a následný hlad bez pasu a bez akéhokoľvek súhlasu či oznámenia hromadne sťahuje do Ameriky“. …„Toto sťahovanie má o to smutnejší ráz, že medzi sťahujúcimi sú hlavne osemnásťroční až devätnásťroční práceschopní mládenci súci na odvod, pričom odchádzajú nie pre zárobok, ale práve pre vyhnutie sa vojne“. Ďalším počinom, ktorý upozorňoval na problematiku vysťahovalectva boli petície, ktoré začali organizovať župné úrady i spolky maďarských veľkostatkárov, tieto petície už okrem toho, že poukazovali na narastajúce vysťahovalectvo, pomenovali aj jeho príčinu a tou podľa nich bola činnosť vysťahovaleckých agentov, ktorí vyvíjali svoju agitačnú činnosť v zastupení rôznych lodiarskych spoločností. K najznámejším patrili firmy Karol Timmel v Hamburgu a F. Missler v Brémach.[4] Agentúra Karola Timmela v Hamburgu poslala každému záujemcovi podrobné inštrukcie spolu s lodným cestovným lístkom a v prípade záujmu železničný cestovný lístok platný v USA spolu s mapou, na ktorej bola vyznačená trasa a cieľová stanica. Zaujímavosťou tejto agentúry bolo, že vydávala propagačný materiál v slovenčine. Spoločnosť mala k dispozícií 11 lodí, ktoré premávali na linke Hamburg – New York, cestovné bolo odstupňované podľa rýchlosti spojenia a pohodlia. Na parníkoch sa za cestovný lístok platilo 83 zlatých a cesta trvala 9 – 10 dní, modernejšie, expresné lode absolvovali vzdialenosť za 6 až 6 a pol dňa a lístok v tretej triede tu stál 89 zlatých.[5] Ďalšia vysťahovalecká agentúra F. Misslera sídlila v Brémach a okrem toho, že zabezpečovala spojenie Brémy – New York, jej lode premávali od 9. júla do 13. októbra aj na trase Brémy – Baltimor a poštovné parníky, ktoré táto spoločnosť vlastnila prepravovali ľudí aj do Filadelfie a Galvestonu v Texase.[6] Činnosť vysťahovaleckých agentov bola rovnako charakteristická pre všetky východzie oblasti vysťahovalectva v Európe.
Vo vysťahovaleckých oblastiach operovali zástupy oficiálnych i ilegálnych agentov, ktorí bez akýchkoľvek okolkov podnecovali ďalších záujemcov k trvalému vysťahovaniu.[7] Existovali dva typy vysťahovaleckých agentov. Prvou skupinou boli agenti, ktorí „verbovali“ v zastúpení amerických banských a priemyselných podnikoch. Zameriavali sa na nábor pracovnej sily pre tieto americké podniky. Čo sa týka samotného priebehu ako ich agitácia prebiehala dá sa predpokladať, že najprv sa snažili získať vysťahovalcov na základe kontraktu. Tento spôsob získavania vysťahovalcov spočíval na tom, že samotný vysťahovalec nemusel zaplatiť náklady na cestu vopred, ale mohol si ich odpracovať priamo v USA. Umožňoval to americký zákon z roku 1864, ktorý povoľoval uzatváranie takýchto kontraktov. Robotník sa musel zaviazať, že aspoň tri roky ostane v službách toho podniku do ktorého bol predaný, s výnimkou, že by ho smrť zastihla, alebo že niekoho iného získa výmenou za seba.[8] Americký kongres však zakrátko, roku 1885 prijal tzv. Foran Act, ktorým sa prisťahovalectvo robotníkov s uzavretým kontraktom zakazovalo, čo bola reakcia na požiadavky amerických organizácií, ktoré sa domnievali, že „contract labores“ zo strednej a juhovýchodnej Európy sú využívaní ako štrajkokazi.[9]
Druhú skupinu agentov tvorili agenti lodných spoločností. Lákanie agentov lodných spoločnosti malo súvis so stále sa zväčšujúcou konkurenciou paroplavebných spoločnosti. Každá paroplavebná spoločnosť sa snažila svoje lode zaplniť čo najväčším množstvom pasažierov. A práve úlohou agentov bola starostlivosť o prílev nových a nových vysťahovalcov, ktorí mali napĺňať lode smerujúce z Európy za oceán. Najvýznamnejšie paroplavebné spoločnosti sídlili v Anglicku, Nemecku, Francúzsku a v Holandsku. Boli to napr., Hamburg-Amerika Linie, Norddeutscher Lloyd, Red Star Line, Holand-Amerika Line, Compagnie Général Trans-atlantique. Čo sa týka emigrácie z východnej, juhovýchodnej a východu strednej Európy veľmi významné miesto tu zastávali najmä nemecké prístavy Hanburg a Bremy. Najmä od 90-tych rokov, keď začala nemecká migrácia do USA postupne klesať, začalo nemeckými prístavmi prúdiť stále väčšie množstvo migrantov z iných krajín. V rokoch 1894-1910 predstavovali nemecký emigranti z celkového počtu migrantov prechádzajúcich nemeckými prístavmi iba 12% (380 907), cudzinci predstavovali 88% (2 752 256).[10] Vo východnej Európe pôsobilo množstvo agentov týchto nemeckých paroplavebných spoločnosti. Postupne si títo agenti začali hľadať stále väčšie množstvo spolupracovníkov medzi miestnymi obyvateľmi. Z týchto ľudí sa tak vytvorila skupina tzv. subagentov. Subagentov stredoeurópskych krajinách získavali západoeurópske prepravné spoločnosti rôznymi náborovými akciami, nezriedka aj individuálnymi dopismi, ktorými sa obracali na obecných pisárov, na dedinských učiteľov a najmä na miestnych krčmárov, medzi ktorými boli často získavaní vhodní „verbovači“, ktorí celkom nenápadným spôsobom dokázali agitovať za pevne stanovenú odmenu pre vysťahovalectvo do Ameriky.[11]
Agenti a subagenti lodiarskych spoločnosti sa v záujme čo najväčšieho zisku pre seba dopúšťali často rôznych klamstiev a podvodov na miestnom obyvateľstve. Oni mali často na svedomí „optimistické listy“, prichádzajúce z Ameriky do starej vlasti príbuzným a známym vysťahovalcov.[12] V týchto listoch bol v prehnane ružových farbách opísaný život v USA, ktorý mal za cieľ zlákať ďalších vysťahovalcov. Agenti si často vymýšľali aj rôzne príbehy, ktorými sa snažili zlákať ľudí aby emigrovali do USA. O tom, aké neuveriteľné príbehy si boli schopní vysťahovaleckí agenti vymyslieť si môžeme spraviť obraz na základe asi jedného z tých najneuveriteľnejších, ktorý bol rozšírený v Rakúsko – Uhorsku. Tak napríklad rozšírili správu, že nástupca trónu Rudolf žije v južnej Amerike a zakladá tam spravodlivý štát.[13]
O tom, že spôsoby vysťahovaleckých agentov mali naozaj ďaleko od čestných si môžeme urobiť obraz aj na základe vyhlásenia jedného z riaditeľov takejto firmy sídliacej v severnom Nemecku. Riaditeľ severo-nemeckej firmy Lloyd Wiegand na adresu praktík jeho zamestnancov povedal: „V Haliči pracujeme s ľudskou spodinou.“[14] Jedným z momentov, kedy boli tieto nekalé praktiky vysťahovaleckých agentúr odhalené bol na území Rakúsko – Uhorska tzv. wadowický monster proces z rokov 1889-1890.[15] Tento proces sa týkal agentúry nemeckej paroplavebnej spoločnosti „Hamburg-Amerika-Linie“, so sídlom v Osvienčime. Pod vedením Jakuba Klausnera a Simona Herza sa vytvorila sieť, ktorá sa podieľala na procese vysťahovalectva v tejto oblasti. Počas procesu pri ktorom sa snažili potencionálny vysťahovalci získať povolenie na vysťahovanie, dochádzalo ku korupcii. Ak sa obete odvážili odporovať boli vo zvlášť efektnej scéne „ odsudzovaní do väzenia a držaní v ňom – najčastejšie v chlieve – tak dlho, pokiaľ nedostali „rozum“.[16]
[1] BIELIK, F – BALAŽ, F.: Slováci v zahraničí. Martin : MS, 1989, s. 79.
[2] BIELIK, F – BALAŽ, F.: Slováci v zahraničí. Martin : MS, 1989, s. 79.
[3] JAKEŠOVÁ, E.: Uhorské zákonodarstvo a vysťahovalectvo Slovákov. In: Historické štúdie, roč. 36, 1995, s. 137.
[4] CHURÝ, S.: Cesty za lepším životom. In: Historická revue, roč. IX, č. 10, s. 27.
[5] CHURÝ, S.: Cesty za lepším životom. In: Historická revue, roč. IX, č. 10, s. 27.
[6] CHURÝ, S.: Cesty za lepším životom. In: Historická revue, roč. IX, č. 10, s. 27.
[7] BADE, J.K.: Evropa v pohybu. Praha : Nakladateľstí lidové noviny, 2005, s. 127.
[8] HANZLÍK, J.: Začiatky vysťahovalectva zo Slovenska do USA a jeho priebeh až do roku 1918, jeho príčiny a následky. In: Začiatky českej a slovenskej emigrácie do USA, Bratislava : Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, 1970, s. 76.
[9] JAKEŠOVÁ,E.: Uhorské zákonodarstvo a vysťahovalectvo Slovákov. In: Historické štúdie, roč. 36,1995, s.137.
[10] BADE, J.K.: Evropa v pohybu, Praha : Nakladateľstí lidové noviny, 2005, s 127.
[11] ŠINDELÁŘ, B.: Kořeny a povaha českéího vystehovalectví za kapitalizmu. In: Začiatky českej a slovenskej emigrácie do USA, Bratislava : Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, 1970, s. 40.
[12] ŠINDELÁŘ, B.: Kořeny a povaha českého vystehovalectví za kapitalizmu. In: Začiatky českej a slovenskej emigrácie do USA, Bratislava : Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, 1970, s. 41.
[13] ČULEN,K.: Dejiny Slovákov v Amerike. Bratislava : SLOVENSKÁ LIGA, 1942, s. 38
[14] BADE, J.K.: Evropa v pohybu, Praha : Nakladateľstí lidové noviny, 2005, s 127.
[15] ŠINDELÁŘ, B.: Kořeny a povaha českého vystehovalectví za kapitalizmu. In: Začiatky českej a slovenskej emigrácie do USA, Bratislava : Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, 1970, s. 42.
[16] ŠINDELÁŘ, B.: Kořeny a povaha českého vystehovalectví za kapitalizmu. In: Začiatky českej a slovenskej emigracie do USA, Bratislava : Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, 1970, s. 42.











