História vojenského duchovenstva v habsburskej monarchii VI. – Výstroj poľného kuráta
23. Dec 2009 | Autor: Mgr. Juraj Červenka | Rubrika: NovinkyJuraj ČERVENKA
Uniforma. Počas prvých mesiacov svetovej vojny ešte neexistovala jednotná uniforma pre duchovných pôsobiacich na bojisku. Avšak z praktických, ako aj bezpečnostných dôvodov sa pristúpilo k zavedeniu jednotného ošatenia vo farbe poľnej šede. Navyše šatstvo, pozostávajúce z rôznych doplnkov pôsobilo, minimálne nedôstojne.[1] Súčasťou uniformy predpísanej v roku 1915, bola klerická sukňa, preložený golier, náprsné vrecko, dlhé, resp. krátke nohavice, gamaše a dôstojnícka čiapka.[2] V zázemí bolo rozšírené používanie čiernej uniformy.[3] Zásobovanie uniformami, tak ako napr. pechoty, tak aj poľného duchovenstva bolo v rakúsko – uhorskej armáde nedostatočné. Biskup Bjelik spomínal na korešpondenciu od farára pracujúceho 13 dní v zákopoch v neuveriteľnom ošatení, čiastočne od dôstojníkov, čiastočne od mužstva obdržaného, keďže jeho pôvodná uniforma sa predtým zničila a batožina stratila.[4] Opačným extrémom bolo, pred domácim obyvateľstvom, vedomé zatajovanie kňazskej príslušnosti. Miestni obyvatelia, vidiac duchovného, často v nezvládnuteľnom počte žiadali u kňaza pomoc pri riešení rôznych krívd, vzniknutých vojnovými udalosťami.[5] Kurát, ako vojenská osoba, však v prvom rade musel slúžiť pre potreby vojakov.
Poľné a prenosné kaplnky
Duchovnej službe v roku 1910 bolo pri posádkach, nemocniciach a pevnostiach, po celej monarchii k dispozícii 13 vojenských kostolov a 84 kaplniek.[6] Počas mobilizácie si kuráti mohli vziať 220 prenosných kaplniek, čo sa ani zďaleka nepribližovalo k ideálnemu počtu. A ako vojna pokračovala, ako sa zväčšovalo územie pôsobenia armády podunajskej monarchie a zvyšoval sa počet vojakov odvedených na rozličné fronty, tak stúpal aj dopyt po poľných kaplnkách.
Vo veľa prípadoch sa však, v dôsledku namáhavého spôsobu transportu, stali nové kaplnky dopravované na front nepoužiteľnými, prípadne sa dostali do rúk nepriateľa.
Vedenie duchovnej služby preto apelovalo na organizácie a aj fyzické osoby, o prispenie ľubovolného finančného obnosu na výstavbu kaplniek. Ministerstvo vojny tak získalo 129 nových poľných kaplniek. Vďaka značnému finančnému daru z mnohých zbierok, ktorý činil výšku 200 000 korún, bolo možné vystavať 360 ďalších kompletných poľných kaplniek, alebo kaplniek prenosných.[7] Istý viedenský obyvateľ daroval k účelom poľného duchovenstva značné prostriedky na zariadenie nemocničnej kaplnky. Zároveň sa zaviazal o uhradenie výsady okrasných rastlín v okolí kaplnky.[8]
Rozšírené bolo odovzdávanie rôznych predmetov kňazmi slúžiacimi na farnostiach a odovzdávanie ich pre potreby duchovnej činnosti v poli. Kaplnky sa uplatňovali v prípade pozičnej vojny. Stavali sa za zákopmi a v rámci prebiehajúcej bojovej situácie sa v nich konali pravidelné bohoslužby.[9] Ich budovanie bolo spojené so značnou improvizáciou. Niekedy bol oltár postavený z debien od munície, ako strecha a koberec sa použili stanové plachty a sviečky bývali napichnuté na bajonetoch. Na tirolskom fronte existovali oltáre a kaplnky vybudované z blokov ľadu, alebo priamo vysekané do ľadovca.[10] Kaplnky existovali aj ako súčasť nemocníc v poli. Tie bývali zariadené väčšinou v stodolách, alebo horárňach.
Aj keď dopyt po kaplnkách počas trvania vojny stále stúpal, hodnota príspevkov a počet darov klesali so stále viac sa zhoršujúcou ekonomickou situáciou Rakúsko – Uhorska. Počet rímskokatolíckych a gréckokatolíckych poľných kaplniek sa aj napriek tomu zvýšil v poslednom roku vojny cez tisíc. Okrem takýchto skromných, drevených stavieb, mohol byť tiež ako kaplnka chápaný väčší, spolu s ostatnou výbavou pre vojsko prepravovaný kufor. Vo vnútri kufra sa nachádzali všetky rekvizity potrebné k celebrovaniu svätej omše a udeleniu sviatostí. Otvorený a pred vojsko postavený kufor slúžil ako oltár.[11]
Existovali tiež kaplnky umiestnené vo vnútri lodí c. a k. námornej flotily.[12]
Náboženské knížky pre vojakov
Jednou z úloh duchovenstva vo vojne bolo zasielanie modlitebných knižiek a iného náboženského čítania vojakom v poli a poskytnutie náboženskej literatúry a vzdelávania sa raneným a chorým vojakom v nemocniciach a lazaretoch.[13] Už od prvých týždňov vojny bolo zrejmé uľahčenie práce duchovných, zasielaním dostatočného množstva jazykovo zrozumiteľného náboženského čítania.[14]
V rakúskej časti monarchie bol preto apoštolským poľným vikariátom zriadený Centrálny úrad pre čítanie pre vojakov (Zentralstelle für Soldatenlektüre in Wien) Obzvlášť neúnavne s inštitúciou spolupracoval jezuita Alois Bogsrucker a ženská kongregácia Jungfrauenkongregation bei der Canisiuskirche in Wien. Do jari 1917 poslali na front, do nemocníc a dokonca aj do nepriateľských zajateckých táborov okolo 2 200 000 kusov kníh a brožúr. Literatúru pre vojakov mali taktiež na starosti krajské úrady. Švajčiarsky Červený kríž zasielal čítanie pre rakúsko – uhorských vojakov v zajateckých táboroch v Taliansku a Rusku.[15]
V Uhorsku mala najčinnejšie vydavateľstvo duchovnej literatúry Spoločnosť sv. Štefana v Budapešti (Szent István Társulat). Do augusta 1917 rozoslala spoločnosť cez 186 tisíc kusov najrôznejšieho náboženského čítania a súčasne neustále zaobstarávala modlitebné knižky pre bojujúcich. Bolo vydaných takmer dva milióny vojenských modlitebných knižiek, vrátane 165 tisíc po nemecky, 195 tisíc po slovensky, 240 tisíc po chorvátsky, po taliansky, poľsky, či rumunsky. Vydavateľstvo zaistilo 30 tisíc kusov modlitebných knižiek pre zranených vojakov a 100 tisíc exemplárov nedeľného evanjelia. Aj menšie vydavateľstvá, ako napr. Élet, či mnoho ďalších spoločností a jednotlivcov prispievali, v rámci svojich možností, na pozdvihnutie duchovného života vojakov na frontoch. Istý katolícky dámsky spolok z Budapešti zasielal vojakom značné množstvo náboženskej beletrie, kníh, zošitov, časopisov a kalendárov v rôznych jazykoch monarchie. Angažoval sa v organizovaní vojenskej knižnice a spolok mal aj svoj vojenský domov. Denne ho navštívilo približne 150 vojakov, ktorí trávili čas čítaním.[16]
Čím dlhšie trvala vojna, tým sa zvyšoval dopyt po modlitebných knižkách. Napokon bolo na popud poľného biskupa schválené, že každý vojak, ktorý o to požiada, dostane modlitebnú knižku vo svojom materinskom jazyku.[17] Kvôli vojnovým udalostiam sa čoraz viac rozvíjala poľná pošta, a tak bolo možné prevedenie zásobovania veľkého množstva kníh priamo na bojisko.[18] Knižky boli špeciálne vydávané pre mužov nachádzajúcich sa na bojisku. Tieto prostriedky na posilnenie duševnej sily a nachádzanie vnútorného potešenia obsahovali jednak modlitby (napr. modlitba pred bitkou, modlitba po bitke, modlitba počas ťažkého pochodu, modlitba zomierajúceho bojovníka a pod.), jednak rôzne napomínania a poučenia (o viere, o vojenskej prísahe, o opilstve, o samovražde a pod.). Vojakovi sa napr. pripomínalo, aby v prípade amputácie nestrácal chuť do života a vieru. “Konal si najťažšiu povinnosť a vyznamenanie Ťa bude zdobiť a bude ku cti.”[19] A na zreteľ sa dávala aj kresťanská povinnosť ohľaduplného správania sa k civilistom na nepriateľskom území. Kresťanský bojovník mal byť, vždy keď sa dalo, aj rytierom. S bezbranným nepriateľským vojakom sa malo zaobchádzať slušne. Veď bol napokon odvtedy nepriateľom, odkedy ho jeho štátnici povolali do zbrane.[20] Nesmelo sa zabúdať na to, že či v kasárňach, zákopoch, nemocniciach, alebo aj počas bodákového útoku, Boh je prítomný všade.[21]
V slovenčine vyšla “Modlitebná knižka pre vojakov” od spoločnosti sv. Štefana a “Boh moja nádej” vydaná Cyrilsko – Metodskou kníhtlačiarňou v Prahe. Ďalej bolo vydaných päť rôznych titulov v nemčine, dva v maďarčine, češtine a slovinčine a po jednom po taliansky, rumunsky, poľsky, chorvátsky a rusínsky. Vyšli aj dve námornícke modlitebné knižky, jedna po nemecky a jedna po slovinsky. Knihy boli zasielané poľnými superiorátmi vo Viedni, Budapešti, Krakove, Ľvove, Ostrave, Záhrebe, Bratislave, Grazi, Innsbrucku a Temešvári, a námorným superiorátom v Pule.[22] Iba za štyri letné mesiace roku 1917 tvoril počet vytlačených knižiek viac než 400 000 kusov.[23] Z nemocníc vo všetkých kútoch monarchie sa odosielali na jednotlivé konzistória a superioráty prosby, o poskytnutie náboženského čítania pre vojakov tej, či onej národnosti.[24] V katolíckych časopisoch sa často uverejňovali listy z frontu, kde vojaci vyjadrovali vďaku za pomoc, ktorú im knižky poskytli.[25] Obzvlášť cenná bola náboženská literatúra pre, od sveta odrezaných mužov, dlhé mesiace bojujúcich v snehu a ľade talianskeho frontu.[26]
Tiež existovali modlitebné knižky vydané pre veriacich príbuzných vojakov bojujúcich na frontoch. Grófka Alžbeta Pálffy zostavila maďarskú knižku “Ježiš Potešiteľ” a následne ju v slovenskom preklade vydali bratislavskí terciári.[27]
[1] K. A. Ap. F. V., Karton 181, Res. Nr. 3349, K. u. K. Armeegruppenkommando G. d. K. von Tersztyánszky.
[2] K. A. Ap. F. V., Karton 181, Nr. 606.
[3] K. A. Ap. F. V., Karton 181, Nr. 17288.
[4] GRUBER, Franz: Aus der Geschichte der Militärseelsorge und der Militärseelsorger in Österreich. Wien: 1987, s. 61.
In der unglaublichsten Kleidung, die er teils von Offizieren, teils von Mannschaften stückweise erhalten, weil seine ursprüngliche Adjustierung verbraucht und seine Bagage in Verlust geraten ist.
[5] TISO, Jozef: Prejavy a články. Ed: Miroslav Fabricius, Ladislav Suško. Bratislava: Accademic Electronic Press, 2002, s. 47.
[6] LEGLER, Johannes: Militärseelsorge in der österreichisch – ungarichen Armee von 1867 – 1918. Wien: Wiener Katholische Akademie, 1979, s. 40.
[7] LIPUSCH, Viktor: Österreich - Ungarms katolische Militärseelsorge im Weltkriege. Wien: 1938, s. 101.
[8] K. A. Ap. F. V., Karton 162, E. Nr. 438.
[9] K. A. Ap. F. V., Karton 180, Nr. 106.
[10] LEGLER, Johannes: Militärseelsorge…, c. d., s. 53.
[11] TISO, Jozef: Prejavy …, c. d., s. 92.
[12] K. A. Ap. F. V., Karton 160, Nr. 7812, Rosenkranz - Admiralschiff, Marinesuperiorat.
[13] K. A. Ap. F. V., Karton 160, Nr. 7433.
[14] K. A. Ap. F. V., Karton 160, Székesfehérvár, 1914 október hó 22.
[15] LIPUSCH, Viktor: Österreich-Ungarns …, c. d., s. 105.
[16] LIPUSCH, Viktor: Österreich-Ungarns …, c. d., s. 108.
[17] LIPUSCH, Viktor: Österreich - Ungarns …, c. d., s. 103.
[18] GROSSER, Pallotinerpater: Typisches aus der Tätigkeit eines Kavalleriepfarrers. In: Theologie und Glaube, 7, 1915, s. 304.
[19] E. K.: Boh moja nádej. Praha: Cyrillo – Methodejská Knihtlačiareň, 1916, s. 42.
[20] NIEZGODA, Piotr: Duchowny Towarzysz Broni, Wskazówki praktyczne i modlitwy przỹdatne żołnierzom. Wiedeń: 1917, s. 54.
[21] E. K.: Boh moja nádej …, c. d., s.4.
[22] LIPUSCH, Viktor: Österreich - Ungarns …, c. d., s. 103.
[23] LIPUSCH, Viktor: Österreich - Ungarns …, c. d., s. 103.
[24] K. A. Ap. F. V., Karton 160, Nr. 7433.
[25] E. K.: Boh moja nádej …, c. d., s. 4.
[26] LIPUSCH, Viktor: Österreich - Ungarns …, c. d., s. 105.
[27] E. K.: Boh moja nádej …, c. d., s. 4.











