Hodnotenie slovenského štátu v čase totalitnej vlády Hlinkovej slovenskej ľudovej Strany

Analýza moderných slovenských dejín 21. storočia v súčasnosti absentuje výskumom histórie Židovských náboženských obcí (ŽNO) na regionálnej úrovni. Cieľom článku je preto na regionálnom pôdoryse zemplínskeho mesta i okresu Vranov nad Topľou stručne priblížiť čitateľovi históriu tunajšej židovskej minority v čase autonómneho a následne samostatného slovenského štátu. Československo ako suverénny štátny útvar sa počnúc rokom 1939 rozpadlo. 15. marca 1939 si Nemecká ríša privlastnila Čechy a Moravu, čím vznikol Protektorát Čechy a Morava. Slovensko sa pretvorilo v samostatný autonómny štát. Rozhodol o tom Slovenský krajinský snem 14. marca 1939 po správe Dr. Jozefa Tisu. O tom, že vyhlásenie slovenského štátu bolo aj v radoch vranovského obyvateľstva prijaté „pozitívne“ nás ubezpečujú slová v ľudáckom periodiku Slovenská sloboda: „Radostná zvesť o vyhlásení samostatného slovenského štátu rozletela sa ako blesk po Vranove. V celom okrese spôsobila táto zvesť neopísateľné nadšenie. Ľudia, shromaždení okolo ampliona na námestí, hneď i s HG soradili sa do sprievodu a pochodovali cez celé mesto. Pred hotelom „Tatra“ bola vztýčená slovenská zástava za spevu slovenskej hymny „Hej, Slováci!“ K obecenstvu prehovoril za Hlinkovu slov. ľud. stranu  A. Džatko. O význame dňa prehovorili: okresný náčelník A. Lejko, oblastný veliteľ HG E. Džatko a okresný veliteľ J. Helmeczy. Na konci zaspievali národnú pieseň „Kto za pravdu horí“. Dojímavá slávnosť sa zakončila slávnostným pochodom HG. Mesto bolo ozdobené zástavami a večer slávnostne osvetlené.”

Prvý slovenský štát sa zrodil na želanie A. Hitlera „bleskovo“ (blitzschnell) a súčasne v nepriaznivých podmienkach, keď v celom stredoeurópskom priestore dominoval vplyv nacistického Nemecka a južné Slovensko už patrilo horthyovskému Maďarsku (Viedenská arbitráž). Slovensko, tak de facto vystupovalo ako medzinárodne uznaný štát, ktorý vznikol iba pol roka pred vypuknutím druhej svetovej vojny. Jeho suverenita bola zabezpečená medzinárodnou zmluvou, ktorá bola podpísaná 23. marca 1939 medzi Nemeckou ríšou (J. von Ribbentrop) a Slovenskom, nazvaná aj „ochrannou zmluvou“. Podľa nej Nemecko prebralo ochranu nad vnútorným zriadením a územnou integritou Slovenska na 25 rokov. Tieto okolnosti spôsobili vo vládnych kruhoch úplnú poslušnosť a oddanosť Nemeckej ríši.

Bezprostredne po vytvorení slovenského štátu sa do centra politického diania dostáva najsilnejšia politická strana na Slovensku – Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS). Jubilejný rok dvadsiateho výročia podpísania Pittsburskej dohody na základe hesla: „Jeden Boh, jedna strana, jeden vodca!“, inicioval zjednotenie všetkých (nezakázaných) politických strán s HSĽS v Stranu slovenskej národnej jednoty (SSNJ). Takto zjednotená HSĽS – SSNJ sa končiac rokom 1938 stala jedinou stranou Slovákov (štátostranou), založenou na národnom a autoritatívnom princípe. Vedenie štátostrany sa postupne diverzifikovalo. Ľudácki radikáli boli zhromaždení okolo V. Tuku a A. Macha a v opozícii voči nim stálo klerikálne „umiernené“ krídlo reprezentované J. Tisom. Vnútropolitický boj medzi pronemeckými radikálmi a  skupinou umiernených sa navonok prejavil v súperení medzi Hlinkovu gardou (HG) a HSĽS. Nakoniec umiernená skupina zatlačila radikálov do defenzívy.

Otvorené prejavy antisemitizmu

Počas trvania prvej Slovenskej republiky osobitnou kapitolou bol vzťah HSĽS k židovským občanom, ktorý prešiel niekoľkými etapami. Nastolený protižidovský kurz sa neprejavoval len v normotvorbe slovenského štátu, ale aj v umelo vytváranej ľudáckej propagande, ktorá sa usilovala prezentovať Židov ako nepriateľov – škodcov (pamätná reč prezidenta Jozefa Tisu na dožinkovej slávnosti v Holíči) slovenského národa. Na stránkach ústredných ľudáckych denníkov Gardistu a  Slováka boli vnútropolitické i medzinárodné vojnové udalosti vysvetľované ako dielo nepriateľskej a rozvratnej činnosti domácich, resp. zahraničných Židov (Židia nesú zodpovednosť za vypuknutie vojny, Židia ako maďaróni a sympatizanti Maďarska, Židia zapríčinili stratu južných území Slovenska a pod.). A priori nás o tom ubezpečujú aj slová Gardistu: „Gardista nezabúda, že Židia sú vinní za vojnu!“

Úsilím propagandy bolo na verejnosti vzbudiť dojem voľby buď – alebo. Buď slovenská reprezentácia obmedzí a zlikviduje židovské panstvo, alebo v opačnom prípade Židia rozložia a zlikvidujú slovenský národ. Jasne formulovaná oficiálna propaganda nedávala k dispozícii žiadnu inú alternatívu. V značnej miere tomu napomáhali aj otvorené prejavy antisemitizmu, ktoré HSĽS a HG používali na cielené formovanie žiadanej verejnej mienky.

Už v období autonómie štátu existoval na Slovensku antisemitizmus v modifikovaných podobách. Prvou a hlavnou príčinou antisemitizmu bolo hospodársko-sociálne postavenie Židov (vidina Žida ako úžerníka, ktorý sa obohacuje na úkor ostatných). Za ďalšiu príčinu vyhroteného antisemitizmu možno pokladať nacionálnu izolovanosť slovenských Židov (Židia nie sú Slováci, rozprávajú po maďarsky, nemecky a jidiš). V značnej miere k  izolácii Židov prispela aj ich náboženská odlišnosť. Klasický konfesionálny antisemitizmus v zmysle „Židia ukrižovali Krista“, neprispieval ku kladnej odozve väčšinového kresťanského obyvateľstva. Poslednou rovinou, ktorú môžeme nájsť v slovenskej politike, bol politický antisemitizmus. Židia ako prívrženci ľavicovo orientovanej politiky (predstavitelia „židoboľševizmu, voľnomyšlienkarstva, prípadne aj liberalizmu“) boli ostro konfrontovaní s nacionalisticky konzervatívno-klerikálnou HSĽS.

O tom, že antisemitizmus u Vranovčanov pretrval aj po 2. svetovej vojne, dozvedáme sa z udalostí dní 12. a 13. októbra 1946. „ (…) O 1100 hod. predseda Mestského národného výboru spolu so svojím spoločníkom a s dvomi bývalými partizánmi násilne vnikli cez otvorené okno do domu židovského spoluobčana. Ten sa dal okamžite na útek. Jeden z útočníkov ho však vonku dostihol a surovo zbil. Dôvodom tejto výtržnosti bolo cielené zaistenie si bytu, vtedy izraelitskej modlitebne. Na spomínané osoby bolo vznesené trestné oznámenie Okresnému súdu vo Vranove nad Topľou pre zločin násilia proti súkromným osobám. (…)“ Ďalšie výtržnosti sa odohrali 13. októbra 1946 v cukrárni aj v hostinci asi okolo 2230 hod.. „ (…) Na prítomných židovských občanov boli vznesené nemiestne nadávky a poznámky. Tieto počiny boli oznámené Národnej bezpečnosti vo Vranove nad Topľou a posúdené ako priestupky voči verejnému poriadku. Všetky uvedené skutočnosti boli úradne zaznamenané vrchným strážmajstrom Národnej bezpečnosti. (…)“

Hodnotenie slovenského štátu v čase totalitnej vlády HSĽS je po viac ako siedmich desaťročiach nesmierne ťažké. Vyžaduje si rozsiahly výskum a štúdium domácich a  zahraničných archívnych prameňov, edícií publikovaných dokumentov, odbornej literatúry monografického charakteru či iných uverejnených zdrojov (dobová tlač). Verím však, že pre súčasnú slovenskú spoločnosť a vranovské obyvateľstvo (z  Vranova bola vysídlená takmer 1/3 rodákov), je zdrojom morálneho poučenia a vyvarovania sa chýb z minulosti.

S menšími úpravami uverejnené v periodiku Vranovské noviny: LUPČO, Martin. Pred 70 rokmi preletela Vranovom „radostná zvesť“ o vyhlásení samostatného štátu. Slovenský štát v čase totalitnej vlády Hlinkovej SĽS. Vranovské noviny, roč. 41, 2009, č. 9, s. 5.