História vojenského rádu svätého Georgija a jeho nositelia vo velení 48. pešej divízie

6. Feb 2008 | Autor: | Rubrika: Članky a štúdie, Faleristika

Vojenský rád svätého veľkomučeníka a víťazonosca Georgija bol založený 26. novembra 1769 cárovnou Katarínou II. a stal sa najvyšším vojenským vyznamenaním Ruskej cárskej ríše. V prvom štatúte tohto vojenského rádu sa uvádzalo: „Ani honosný pôvod, ani zranenia utrpené v boji nezakladajú právo na získanie tohto vyznamenania. Vojenský rád svätého Georgija bude udelený len tomu, kto nielenže bude dodržiavať vojenskú prísahu a plniť svoje veliteľské povinnosti, ale kto navyše dokáže svoju chrabrosť a prevedie hrdinský skutok“. Medzi takéto skutky napríklad patrilo, ak veliaci dôstojník svojím osobným príkladom motivoval podriadených vojakov k dobitiu nepriateľskej delostreleckej batérie, alebo iného významného vojenského objektu. Rovnako sa cenilo aj ubránenie vlastného významného vojenského objektu, pričom veliaci dôstojník mal osobne viesť svojich vojakov v boji a motivovať ich vlastnou odvahou. Dobový štatút schválený cárovnou Jekaterinou II. špecifikoval aj podobu každého zo štyroch stupňov vojenského rádu svätého Georgija a stanovil spôsob, akým sa má nosiť na vojenskej uniforme. Charakteristickou sa stala pásikavá oranžovo-čierna stužka, na ktorej boli jednotlivé vyznamenania pripnuté.

Po nástupe cára Pavla I. na trón bola platnosť štatútu vojenského rádu svätého Georgija pozastavená a k jej obnoveniu došlo až počas vlády cára Alexandra dňa 12. decembra 1801. Nakoľko bol tento vojenský rád určený len pre dôstojníkov, cár Alexander I. dňa 13. februára 1807 zaviedol tzv. „Zvláštny odznak vojenského rádu svätého Georgija“, ktorý bol prvým vyznamenaním určeným pre poddôstojníkov a radových vojakov. Tento zvláštny odznak sa stal predchodcom neskôr vytvoreného a všeobecne známeho Georgijevského kríža. Po nástupe cára Nikolaja I. na trón došlo k prijatiu nového, v poradí druhého štatútu vojenského rádu svätého Georgija, ktorý bol schválený 6. decembra 1833. V tomto dokumente sa už veľmi podrobne a detailne opisovali príklady vojenskej chrabrosti a hrdinských skutkov, za ktoré mohli dôstojníci získať toto vyznamenanie. Na rozdiel od minulosti nový štatút stanovoval aj výšku finančnej penzie, ktorá bola vyplácaná jeho nositeľom. Popri tom zaviedol aj možnosť získať najnižší stupeň vojenského rádu svätého Georgija nielen za bojové skutky, ale aj za počet rokov odslúžených v armáde. Toto vyznamenanie mohol získať každý dôstojník, ktorý odslúžil 25 rokov, čo podľa mnohých súčasníkov trochu devalvovalo jeho cenu. Túto možnosť zrušilo rozhodnutie cára Alexandra II. z 15. mája 1855, v dôsledku ktorého sa vojenskému rádu svätého Georgija vrátil jeho výhradne bojový charakter. Zároveň bola zavedená modifikácia týkajúca sa „Zvláštneho odznaku vojenského rádu svätého Georgija“ a od tohto momentu mohli aj poddôstojníci a radoví vojaci získať toto vyznamenanie v štyroch stupňoch.

Posledný, tretí štatút vojenského rádu svätého Georgija bol schválený cárom Mikulášom II. dňa 10. augusta 1913. Popri štyroch stupňoch dôstojníckych vyznamenaní tohto rádu bolo vytvorené aj špeciálne vyznamenanie nazývané „zlatá georgijevská šabľa“ s vygravírovaným nápisom „Za chrabrosť“. Dovtedajší „Zvláštny odznak vojenského rádu svätého Georgija“ bol transformovaný do dvoch typov vyznamenaní určených pre poddôstojníkov a vojakov. Vznikol Georgijvský kríž udeľovaný v štyroch stupňoch a Georgijevská medaila udeľovaná taktiež v štyroch stupňoch. V roku 1913 sa tak zavŕšila genéza vojenského rádu svätého Georgija do podoby, v akej sa stala známou počas prvej svetovej vojny.

Nový štatút taktiež spresnil procedúru udeľovania dôstojníckych vyznamenaní jednotlivých stupňov. Kvôli tomuto učelu boli vytvorené špeciálne komisie – tzv. „Georgijevské rady“, ktoré boli zložené zo služobne starších nositeľov vojenského rádu svätého Georgija. Títo dôstojníci boli poverení posudzovaním návrhov na vyznamenanie a rozhodovaním o ich udelení. Zároveň platilo pravidlo, že personálne zloženie Georgijevskej rady rozhodujúcej o udelení zlatej georgijevskej šable bolo iné ako personálne zloženie Georgijevskej rady rozhodujúcej o udelení patričného stupňa vojenského rádu svätého Georgija.

Počas prvej svetovej vojny sa v ruskej cárskej armáde objavili aj kolektívne georgijevské vyznamenania udeľované vojenským útvarom ako celku. Jednalo sa o georgijevské zástavy, georgijevské štandardy, georgijevské trúby a georgijevské rohy. V prípade, že sa osobnou statočnosťou v bojových podmienkach vyznamenal aj vojenský duchovný, získal právo nosiť svoj náprsný kríž na oranžovo-čiernej georgijevskej stužke.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny v roku 1914 boli na veliteľstvách frontov a pri štáboch armád vytvorené Georgijevské rady. Neskôr 21. januára 1916 bola vytvorené aj špeciálna petrohradská Georgijevská rada pôsobiaca v hlavnom meste Ruskej cárskej ríše. Tieto rady mali okrem stálych členov (služobne starší nositelia vojenského rádu svätého Georgija) aj dočasných členov, ktorými boli frontoví dôstojníci vyznamenaní týmto rádom. Títo dočasní členovia boli počas svojich návštev pri vyšších štáboch prizývaní zúčastniť sa zasadaní Georgijevských rád a spolurozhodovať o udeľovaní jednotlivých stupňov vyznamenania.

V spomínanom období sa zrodilo aj najvyššie georgijevské vyznamenanie – „zlatá georgijevská šabľa vyzdobená briliantmi“. V rokoch 1914 – 1917 bolo týmto vyznamenaním ocenených len 8 dôstojníkov: generál jazdectva veľkoknieža Nikolaj Nikolajevič Romanov, generálporučík Vladimir Aleksandrovič Irmanov, generálporučík Samed-bek Sadyk-bek Mechmandarov, generálporučík Sergej Fjodorovič Dobrotin, generál pechoty Platon Aleksejevič Lečickij, generál jazdectva Pjotr Pjotrovič Kalitin, generál jazdectva Aleksej Aleksejevič Brusilov a generálporučík Anton Ivanovič Denikin.

Po februárovej revolúcii v roku 1917, keď bol zvrhnutý cár Nikolaj II, došlo k rýchlemu rozkladu ruskej armády. Na vlne demokratizácie bol vrchným veliteľom armády generálom jazdectva A.A.Brusilovom vydaný rozkaz č.534 z 28. júla 1917, ktorý zmenil systém udeľovania georgijevských vyznamenaní. Zmena spočívala v tom, že poddôstojníci a radoví vojaci získali možnosť byť vyznamenaní dovtedy výhradne dôstojníckym rádom svätého Georgija. Naopak dôstojníci získali možnosť byť vyznamenaní Georgijevským krížom a Georgijevskou medailou, ktoré boli dovtedy udeľované výhradne poddôstojníkom a vojakom. Jediným formálnym znakom, ktorý odlišoval tieto „demokratické“ georgijevské vyznamenania od predošlých, bola vavrínová ratolesť pripnutá k oranžovo-čiernej stužke. Historikom je známych približne 2000 dôstojníkov, ktorí boli v roku 1917 vyznamenaní niektorým zo štyroch stupňov Georgijevského kríža s vavrínovou ratolesťou. Oproti tomu poznáme len dva prípady, keď v roku 1917 poddôstojníci získali najnižší IV. stupeň vojenského rádu svätého Georgija s vavrínovou ratolesťou. Jednalo sa o práporčíka Osetínskeho jazdeckého pluku Konstantina Sokajeva a práporčíka 1. batérie 71. delostreleckej brigády Josifa Stratonoviča Firsova.

Po boľševickom októbrovom prevrate v roku 1917, keď sa k moci dostal Leninov režim, v zanikajúcej ruskej armáde ešte ostalo pôsobiť niekoľko Georgijevských rád. Sú známe rozhodnutia o udelení georgijevských vyznamenaní na rumunskom fronte a kaukazskom fronte, ktoré boli schválené už v chaose občianskej vojny v roku 1918. Paralelne so vznikom organizovaného odboja proti boľševikom došlo aj k obnoveniu georgijevských vyznamenaní. Na severe európskej časti Ruska bola vytvorená antiboľševická Najvyššia správa Severnej oblasti, ktorá v lete 1918 obnovila činnosť štátnych orgánov a vládnych inštitúcií podľa vzoru spred októbra 1917. Zároveň obnovila aj udeľovanie tradičných vojenských vyznamenaní vrátane georgijevských. S mandátom úradu generálneho gubernátora Severnej oblasti vznikli dve Georgijevské rady, ktoré rozhodovali o udeľovaní týchto vyznamenaní. Jedna z nich fungovala pri štábe Vrchného veliteľa tejto oblasti a druhá rada fungovala pri Veliteľstve ruských vojsk v Murmansku. Na rozdiel od iných Georgijevských rád vytvorených počas občianskej vojny, tieto dve rady sa už nezaoberali staršími návrhmi na udelenie vyznamenaní za boje počas prvej svetovej vojny, ale len návrhmi na udelenie vyznamenaní za boje proti boľševikom.

V prípade sibírskej časti Ruska ostáva ešte mnoho nejasných otázok okolo udeľovania georgijevských vyznamenaní. V tejto oblasti odboj proti Leninovmu režimu koordinoval admirál Alexander Vasiljevič Kolčak, ktorý vystupoval ako Vrchný vládca Ruska a Najvyšší veliteľ armády. Pri jeho štábe fungovala Georgijevská rada a jej rozhodnutia o udelení georgijevských vyznamenaní boli zverejňované v novinách „Ruská armáda“. Toto periodikum vychádzalo v Omsku a bolo oficiálnym tlačovým orgánom vlády admirála A.V.Kolčaka. Ďalšie Georgijevské rady v tejto oblasti pôsobili pri veliteľstve Východného frontu, pri štábe Sibírskej armády, pri štábe Západnej armády a pri štábe vojsk atamana generálporučíka Grigorija Michajloviča Semenova.

Pred nedávnom získali historici aj indície o fungovaní Georgijevskej rady na severozápade európskej časti Ruska. Objavili sa totiž informácie o udelení georgijevských vyznamenaní príslušníkom protiboľševického odboja, ktorí slúžili vo vojskách generála Nikolaja Nikolajeviča Judeniča a taktiež pôsobili v Pobaltí v spolupráci s tamojšími nemeckými dobrovoľníckymi jednotkami. Avšak archívne dokumenty priamo potvrdzujúce, že v tejto oblasti fungovala Georgijevská rada, neboli zatiaľ nájdené.

Po skončení občianskej vojny v Rusku a po víťazstve Leninovho režimu bola história vojenského rádu svätého Georgija na 80 rokov prerušená. K jej obnoveniu došlo 8. augusta 2000, keď prezident Ruskej federácie Vladimir Vladimirovič Putin prijal dekrét č.1463 a schválil nový štatút vojenského rádu svätého Georgija a Georgijevského kríža. V tomto dokumente sa špecifikuje podoba vyznamenania, spôsob jeho nosenia na vojenskej uniforme a kritériá jeho udelenia. Podľa nového štatútu „vojenským rádom Svätého Georgija môžu byť vyznamenaní služobne starší dôstojníci vyšších hodností, ktorí budú veliť bojovým operáciám na obranu vlasti pri napadnutí a zaistia úplnú porážku nepriateľa“.

Súčasťou pestrej mozaiky, z ktorej sa skladá história vojenského rádu svätého Georgija, je aj bojové pôsobenie nositeľov tohto vyznamenania v okolí miest Snina a Humenné v novembri 1914. V tejto začiatočnej fáze prvej svetovej vojny prenikla na územie súčasnej Slovenskej republiky ruská 48. pešia divízia, ktorá od 20.11.1914 do 1.12.1914 operovala v dnešnom sninskom a humenskom okrese. Nasledujúce riadky prinášajú životopisné profily veliteľského zboru tejto divízie podľa stavu v novembri 1914. Uvedení dôstojníci boli počas rusko-japonskej vojny a prvej svetovej vojny ocenení viacerými stupňami vojenského rádu svätého Georgija a dvaja z nich získali jedno zo svojich vyznamenaní práve za boje v okolí Sniny a Humenného.

PRÍLOHA

48. pešia divízia XXIV. armádneho zboru 8. armády Juhozápadného frontu

(november 1914, západná Halič a Karpaty)

veliteľ 48. pešej divízie: generálmajor Lavr Georgijevič Kornilov

náčelník štábu 48. pešej divízie: plukovník AlexanderIvanovič Kavtoradzev

veliteľ 1. pešej brigády: (velením dočasne poverený veliteľ 189. Izmailského pešieho pluku)

veliteľ 2. pešej brigády: generálmajor Christo Nejkovič Kojčev

veliteľ 48. delostreleckej brigády: generálmajor Arnoľd Christoforovič Šuľman

veliteľ 189. Izmailského pešieho pluku: plukovník Stepan Zacharovič Potapov

veliteľ 190. Očakovského pešieho pluku: plukovník Pavel Nikolajevič Ljubavskij

veliteľ 191. Largo-Kaguľského pešieho pluku: plukovník Vjačeslav Alexandrovič Karlikov

veliteľ 192. Rymnikského pešieho pluku: plukovník Kozma Timofejevič Petrovskij

NOSITELIA RÁDU SV. GEORGIJA

Lavr Georgijevič Kornilov

L. G. Kornilov sa narodil 18. augusta 1870 v Semipalatinskej oblasti v rodine štátneho úradníka. V roku 1889 ukončil štúdium v Sibírskom kadetskom zbore a postúpil na Michajlovské delostrelecké učilište, ktoré absolvoval v roku 1892. Získal hodnosť podporučíka a bol odvelený k Turkestanskej delostreleckej brigáde. Po troch rokoch služby spravil prijímacie skúšky a postúpil na Nikolajevskú akadémiu Generálneho štábu, ktorú ukončil v roku 1898 so striebornou medailou. Následne bol odvelený do Turkestanskeho vojenského okruhu, kde sa v rokoch 1899 – 1901 zúčastňoval mnohých prieskumných akcií v Kašgarii a vo východnom Turkestane. Bol vyznamenaný vojenským rádom svätého Stanislava III. stupňa a vojenským rádom Zlatej hviezdy Buchary III. stupňa. Po povýšení do hodnosti podplukovníka pôsobil v rokoch 1902 – 1903 v 1. turkestanskom streleckom prápore a v roku 1904 bol odvelený k službe v hlavnom štábe.

Po vypuknutí rusko-japonskej vojny sa dobrovoľné hlásil na front a v radoch 1. streleckej brigády bol nasadený do operácií v Mandžusku. Počas bojov sa vyznamenal a bol mu udelený vojenský rád svätého Georgija IV. stupňa a zlatá šabľa za chrabrosť. L. G. Kornilov bol povýšený do hodnosti plukovníka a po skončení rusko-japonskej vojny v roku 1905 slúžil v štruktúrach Generálneho štábu ruskej cárskej armády. V apríli 1907 bol vyslaný do Číny, kde plnil spravodajské úlohy. V roku 1911 bol poverený velením 8. Estljandskeho (estónskeho) pešieho pluku, ale už po dvoch mesiacoch bol prevelený k Zboru pohraničnej stráže do Zaamurského pohraničného okruhu a povýšený do hodnosti generálmajora. V júli 1913 bol poverený velením 1. brigády 9. sibírskej streleckej divízie.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny bol L. G. Kornilov 19.8.1914 poverený velením 48. pešej divízie. Počas bojov sa vyznamenal a na začiatku roku 1915 bol povýšený do hodnosti generálporučíka. Po prelomení ruského frontu pri Gorliciach bola väčšina 48. pešej divízie v okolí Duklianskeho priesmyku obkľúčená a L. G. Kornilov spolu so svojím štábom 23.4.1915 padol do rakúsko-uhorského zajatia. Za boje v Karpatoch bol vyznamenaný vojenským rádom svätého Georgija III. stupňa. V júli 1916 sa mu podarilo utiecť zo zajatia a dostať sa naspäť do vlasti, kde bol poverený velením XXV. armádneho zboru.

Ďalšiu vojenskú kariéru L. G. Kornilova zásadným spôsobom ovplyvnila februárová revolúcia. V marci 1917 bol poverený velením vojsk Petrohradského vojenského okruhu a 29.4.1917 sa stal veliteľom 8. armády. Dňa 27.6.1917 bol povýšený do hodnosti generála pechoty a 18.7.1917 bol Dočasnou vládou vymenovaný za vrchného veliteľa celej ruskej armády. L. G. Kornilov sa však pokúsil zasiahnuť do vnútropolitického diania a vystúpil proti Dočasnej vláde. V dôsledku tzv. „kornilovskej vzbury“ bol 27.8.1917 odstránený z funkcie vrchného veliteľa a spolu so svojimi podporovateľmi bol zatknutý.

Boľševický októbrový prevrat dramaticky zasiahol aj do života L. G. Kornilova. Vo vzniknutom chaose bol 19.11.1917 na základe rozhodnutia vrchného veliteľa generála N. N. Duchonina prepustený z väzby a presunul sa na juh Ruska do donskej kozáckej oblasti. Dňa 6.12.1917 v meste Novočerkassk zahájil spolu s generálom M. V. Alexejevom formovanie tzv. Dobrovoľníckej armády určenej na boj proti Leninovmu režimu. Následne 25.12.1917 sa stal veliteľom tejto bielogvardejskej armády a zahájil ozbrojený odboj proti boľševikom. O tri mesiace neskôr L. G. Kornilov dňa 31.3.1918 padol v bojoch o Jekaterinodar (v súčasnosti Krasnodar) a bol pochovaný v osade Gnadau. Hneď 3.4.1918 túto osadu obsadili červenoarmejci, telo L. G. Kornilova exhumovali a následne verejne zohavili a nechali spáliť.

Alexander Ivanovič Kavtoradzev

A. I. Kavtoradzev sa narodil 17. augusta 1866 v Astrachánskej gubernii v rodine miestnej šľachty. V roku 1887 ukončil Nikolajevský inštitút sirôt v Gatčine a vstúpil do armády ako radový vojak. Krátko slúžil v 92. Pečorskom pešom pluku a ešte v roku 1887 postúpil na moskovské pechotné junkerské učilište. Toto učilište absolvoval v roku 1889 a v hodnosti podporučíka bol odvelený k 101. Permskému pešiemu pluku. V rokoch 1893 a 1894 spravil prijímacie skúšky na Nikolajevskú akadémiu Generálneho štábu, ale z dôvodu nedostatku miest nemohol nastúpiť do štúdia. Podarilo sa mu to až v roku 1896, ale štúdium neukončil a v roku 1899 bol prevedený k Zboru pohraničnej stráže. V roku 1901 bol odvelený do Zaamurského pohraničného okruhu a slúžil v jeho štábe.

Po vypuknutí rusko-japonskej vojny v roku 1904 bol A. I. Kavtoradzev prevelený k 3. Nerčinskému sibírskemu pešiemu pluku, kde sa vyznamenal v bojoch v Mandžusku. Bol povýšený do hodnosti kapitána a od marca 1906 slúžil v štruktúrach Generálneho štábu ako adjutant štábu 7. pešej divízie. V rokoch 1907 – 1908 pôsobil v 26. Mogilevskom pešom pluku a v apríli 1908 bol povýšený do hodnosti podplukovníka a prevzal funkciu náčelníka štábu Karsskej pevnosti. Po 6 mesiacoch bol odvelený k štábu 1. kaukazského armádneho zboru, kde slúžil vo funkcii štábneho dôstojníka pre špeciálne úlohy. V roku 1910 pôsobil ako veliteľ práporu v 263. Novobajazetskom pešom pluku. V roku 1911 bol povýšený do hodnosti plukovníka a prevelený do funkcie náčelníka štábu 2. kaukazskej streleckej brigády. V júli 1913 prevzal funkciu náčelníka štábu 39. pešej divízie, s ktorou vstupoval do prvej svetovej vojny.

Dňa 2.11.1914 (15.11. podľa gregoriánskeho kalendára) bol A. I. Kavtoradzev odvelený k 48. pešej divízii, kde prevzal funkciu náčelníka štábu. Avšak už na konci roku 1914 bol prevelený k 49. pešej divízii, kde taktiež pôsobil vo funkcii náčelníka štábu. Dňa 11.6.1915 bol poverený prevzatím funkcie náčelníka štábu 61. pešej divízie. O necelé dva mesiace 26.7.1915 bol prevelený do funkcie veliteľa 150. Tamanského pešieho pluku. Za svoje bojové nasadenie bol vyznamenaný vojenským rádom svätého Georgija IV. stupňa a zlatou georgijevskou šabľou. Dňa 18.4.1916 bol stiahnutý z frontu a prevelený do kádrovej zálohy pri štábe Dvinského vojenského okruhu a neskôr do kádrovej zálohy pri štábe Kyjevského vojenského okruhu. Do aktívnej služby sa vrátil 11.10.1916, keď prevzal velenie 27. kaukazského streleckého pluku. Následne bol 24.1.1917 poverený funkciou náčelníka štábu Kaukazskej pohraničnej pešej divízie.

Osudy A. I. Kavtoradzeva počas občianskej vojny v Rusku nie sú známe a historici disponujú len informáciou, že zomrel v emigrácii po roku 1933.

Christo Nejkovič Kojčev

Ch. N. Kojčev sa narodil 20. januára 1863 v meste Dronova v Bulharsku. V roku 1883 ukončil vojenské učilište v Sofii a v hodnosti podporučíka bol odvelený k 1. delostreleckému pluku bulharskej armády. V roku 1886 slúžil v 8. Primorskom pešom pluku a v roku 1887 opustil aktívnu službu a bol zaradený do zálohy v hodnosti poručíka. Dôvodom jeho rozhodnutia bol vstup do ruskej cárskej armády, do ktorej bol prijatý 1.11.1887.

Ch. N. Kojčev najsamprv slúžil v 15. delostreleckej brigáde a v roku 1892 získal hodnosť podporučíka. V tom istom roku bol prijatý na Nikolajevskú akadémiu Generálneho štábu a v roku 1896 bol povýšený do hodnosti kapitána. V tomto roku začal slúžiť v štruktúrach Generálneho štábu ako náčelník oddelenia pri štábe Zegržskej pevnosti. V rokoch 1897 – 1898 slúžil v Lejbgardovom Sankt-Peterburgskom pluku a následne v rokoch 1898 – 1900 pôsobil ako adjutant štábu VI. armádneho zboru. V roku 1900 pôsobil vo funkcii štábneho dôstojníka pre špeciálne úlohy pri veliteľstve Semirečenskej oblasti a následne v období rokov 1900 – 1901 slúžil vo funkcii staršieho adjutanta pri štábe Turkestanskeho vojenského okruhu. V rokoch 1901 – 1908 pôsobil v rámci Zboru pohraničnej stráže ako náčelník štábu jeho VII. okruhu. V roku 1904 bol povýšený do hodnosti plukovníka a v máji 1908 prevzal velenie 75. Sevastopoľského pešieho pluku. Následne v septembri 1913 bol povýšený do hodnosti generálmajora a poverený velením 2. pešej brigády 48. pešej divízie.

V radoch 48. pešej divízie bol Ch. N. Kojčev od augusta 1914 nasadený na fronte. Za boje v Haliči a Karpatoch bol vyznamenaný vojenským rádom svätého Georgija IV. stupňa a georgijevskou zlatou šabľou. Dňa 19.4.1915 bol poverený velením jednej z peších brigád 9. pešej divízie, ale už 20.7.1915 bol stiahnutý z frontu a prevelený do kádrovej zálohy pri štábe Minského vojenského okruhu. Do aktívnej služby sa vrátil 9.8.1916, keď bol poverený funkciou náčelníka štábu 8. sibírskej streleckej divízie. Na konci januára 1917 prevzal velenie 17. sibírskej streleckej divízie.

Osudy A. I. Kavtoradzeva počas občianskej vojny v Rusku nie sú známe a historici o ňom zatiaľ nedisponujú žiadnymi informáciami.

Arnoľd Christoforovič Šuľman

A. Ch. Šuľman sa narodil 2. septembra 1855. V roku 1872 nastúpil na 3. Alexandrovské vojenské učilište, ktoré ukončil v roku 1874 v hodnosti práporčíka. Bol odvelený k 2. delostreleckej brigáde a v rokoch 1877 – 1878 sa zúčastnil rusko-tureckej vojny v rámci XV. armádneho zboru. Vyznamenal sa v bojoch o Plevno a získal vojenský rád svätého Stanislava III. stupňa. V roku 1897 bol povýšený do hodnosti podplukovníka a poverený velením batérie v 2. delostreleckej brigáde. V júli 1901 bol prevelený k 3. granátnickej delostreleckej brigáde a v decembri 1904 bol povýšený do hodnosti plukovníka. V júli 1907 bol poverený velením 1. delostreleckého oddielu 3. granátnickej delostreleckej brigády. V apríli 1913 bol povýšený do hodnosti generálmajora a poverený velením 48. delostreleckej brigády.

Táto brigáda ako súčasť 48. pešej divízie bola od augusta 1914 nasadená na fronte. A. Ch. Šuľman padol do rakúsko-uhorského zajatia 23.4.1915 v okolí Duklianskeho priesmyku. V dôsledku vážnej choroby bol v roku 1917 prepustený zo zajatia a cez neutrálnu krajinu bol odoslaný do vlasti. Zomrel 8. augusta 1917 v Petrohrade a bol pochovaný v Moskve na Vedenskom cintoríne.

Stepan Zacharovič Potapov

S. Z. Potapov sa narodil 30. júla 1860 v Stavropoľskej gubernii v rodine miestnej šľachty. Po skončení Michajlovského technického inštitútu nastúpil v roku 1877 na vojenskú službu k inžinierskej špecializácii v oblasti Kubáne. V roku 1880 bol prevelený k 76. Kubáňskemu pešiemu pluku a odtiaľ v tom istom roku postúpil na Tiflisské pechotné junkerské učilište (v Tbilisi). Toto učilište absolvoval v roku 1883 v hodnosti podpráporčíka a v roku 1884 bol odvelený k 1. kaukazskému rezervnému práporu. V rámci neho následne absolvoval ženijné kurzy. V roku 1891 bol v hodnosti kapitána na vlastnú žiadosť prevelený k 3. Zakaspickému streleckému práporu a v roku 1893 bol prevelený ku Geok-Tepinskému rezervnému práporu. V roku 1898 bol povýšený do hodnosti kapitána a v rokoch 1907 – 1908 bol posádkovým veliteľom v meste Aschabad. V júli 1909 bol povýšený do hodnosti plukovníka a v novembri 1910 bol prevelený k 19. turkestánskemu streleckému pluku. V decembri 1912 prevzal velenie 189. Izmailského pešieho pluku, ktorý bol súčasťou 48. pešej divízie.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny bol S. Z. Potapov na čele tohto pluku od augusta 1914 nasadený na fronte. Za boje v Haliči a Karpatoch bol vyznamenaný vojenským rádom svätého Georgija IV. stupňa a zlatou georgijevskou šabľou. Dňa 26.3.1916 bol povýšený do hodnosti generálmajora a 29.5.1916 prevzal velenie 10. pešej divízie. Následne 22.1.1917 bol poverený velením 56. pešej divízie.

Osudy S. Z. Potapova počas občianskej vojny v Rusku nie sú známe a historici o ňom zatiaľ nedisponujú žiadnymi informáciami.

Pavel Nikolajevič Ljubavskij

P. N. Ljubavskij sa narodil 24. apríla 1857 v Rjazanskej gubernii v rodine miestnej šľachty. V roku 1875 ukončil Vladimirske vojenské učilište v Kyjeve a v ďalšom štúdiu pokračoval na 3. Alexandrovskomvojenskom učilišti. Toto učilište absolvoval v roku 1877 v hodnosti podporučíka a bol odvelený k 54. Minskému pešiemu pluku. V rokoch 1877 – 1878 sa zúčastnil rusko-tureckej vojny a bol vyznamenaný vojenským rádom svätej Anny IV. stupňa.

V roku 1878 bol pridelený ako poradca k bulharskej armáde a pôsobil na vojenskom učilišti v Sofii. V roku 1879 bol uvoľnený zo služby v ruskej cárskej armáde, aby mohol formálne vstúpiť do bulharskej armády. Pôsobil v 2. družine v Kjustendile a v roku 1883 bol povýšený do hodnosti kapitána bulharskej armády. V roku 1884 bol prevelený k 2. Strumskému pešiemu pluku, v ktorom slúžil do roku 1885.

Dňa 16.9.1885 bol P. N. Ljubavskij uvoľnený zo služby v bulharskej armáde a znovu prijatý do ruskej cárskej armády. Nastúpil k 54. Minskému pešiemu pluku v hodnosti kapitána. V roku 1899 absolvoval kurz pre dôstojníkov streleckých jednotiek a v roku 1902 bol v hodnosti podplukovníka poverený velením 1. práporu 54. Minského pešieho pluku. Po vypuknutí rusko-japonskej vojny v roku 1904 bojoval v Mandžusku a bol povýšený do hodnosti plukovníka. V bojoch sa vyznamenal a bola mu udelená zlatá šabľa za chrabrosť. V októbri 1907 bol poverený velením 243. Zlatoustovského rezervného práporu a v júli 1910 prevzal velenie 190. Očakovského pešieho pluku.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny bol tento pluk v zostave 48. pešej divízie nasadený na fronte. P. N. Ljubavskij stál na jeho čele až do 22.11.1914 (5.12. podľa gregoriánskeho kalendára), kedy bol z dôvodu ochorenia stiahnutý z frontu. Do aktívnej služby sa vrátil hneď 11.12.1914, ale už o necelé tri mesiace bol 24.2.1915 opäť stiahnutý z frontu a prevelený do kádrovej zálohy pri štábe Kyjevského vojenského okruhu. Dňa 14.5.1915 bol povýšený do hodnosti generálmajora a zároveň prepustený z ruskej cárskej armády do penzie a odišiel žiť do mesta Samara.

Osudy P. N. Ljubavskeho počas občianskej vojny v Rusku nie sú známe a historici o ňom zatiaľ nedisponujú žiadnymi informáciami.

Vjačeslav Aleksandrovič Karlikov

V. A. Karlikov sa narodil 15. novembra 1871 v Syrdarinskej oblasti v rodine miestnej šľachty. V roku 1889 ukončil Nepľujevský kadetský zbor v Orenburgu a na ďalšie štúdium postúpil na Michajlovske delostrelecké učilište. Odtiaľ v roku 1891 prestúpil na 2. Konstantinovské vojenské učilište, ktoré ešte v tom istom roku absolvoval v hodnosti podporučíka. Následne bol odvelený k 3. turkestanskemu streleckému práporu. V roku 1895 spravil prijímacie skúšky a postúpil na Nikolajevskú akadémiu Generálneho štábu. Štúdium na tejto akadémii absolvoval v roku 1898 v hodnosti štábneho kapitána a začal slúžiť v štruktúrach Generálneho štábu. Bol odvelený k štábu Priamurského vojenského okruhu a v roku 1899 bol poverený funkciou staršieho adjutanta pri štábe Juho-Ussurijského vojenského zväzku. V roku 1900 prešiel na funkciu staršieho adjutanta pri štábe I. sibírskeho armádneho zboru a zúčastnil sa vojenského zásahu v Číne proti tzv. Boxerskému povstaniu. V rokoch 1902 – 1903 pôsobil v 23. Východosibírskom streleckom pluku a následne v júli 1903 bol prevelený do Generálneho štábu ruskej cárskej armády. V októbri 1906 bol poverený funkciou zástupcu vedúceho Ázijského oddelenia Generálneho štábu a od júna 1907 sám prešiel na túto riadiacu pozíciu. V apríli 1908 bol povýšený do hodnosti plukovníka a v roku 1909 velil práporu 4. fínskeho streleckého pluku.

Pri vypuknutí prvej svetovej vojny bol V. A. Karlikov na začiatku mobilizácie v auguste 1914 poverený velením 191. Largo-Kaguľského pešieho pluku 48. pešej divízie. Za boje v Haliči a Karpatoch bol vyznamenaný vojenským rádom svätého Georgija IV. stupňa a zlatou georgijevskou šabľou. Dňa 5.6.1915 bol povýšený do hodnosti generálmajora a 3.7.1915 bol poverený velením 2. pešej brigády 48. pešej divízie. Dňa 2.3.1916 bol prevelený k 3. granátnickej divízii do funkcie náčelníka štábu. Počas júla 1916 sa zúčastňoval zasadnutí Georgijevskej rady pri štábe 3. armády. Dňa 29.7.1916 bol poverený funkciou náčelníka štábu XXV. armádneho zboru. Počas októbra 1916 sa zúčastňoval zasadnutí Georgijevskej rady pri štábe 10. armády.

Po februárovej revolúcii v roku 1917 V. A. Karlikov prevzal 20.5.1917 velenie 125. pešej divízie. Po boľševickom októbrovom prevrate sa postavil na stranu odboja proti Leninovmu režimu. Na začiatku roku 1918 sa stal náčelníkom štábu Orenburgského kozáckeho vojska generála Dutova. Dňa 26.8.1918 dočasne prevzal velenie Taškentského frontu a následne bol poverený funkciou riaditeľa Nepľujevského kadetského zboru v Orenburgu, v ktorom v mladosti sám študoval. Dňa 30.3.1919 bol povýšený do funkcie generálporučíka. Po porážke bielogvardejcov v sibírskej časti Ruska neemigroval, ale vstúpil do Červenej armády. Bol zaradený do kádrovej rezervy Západosibírskeho vojenského okruhu a následne do kádrovej rezervy Hlavného štábu Červenej armády. Dňa 24.3.1920 bol poverený funkciou styčného dôstojníka pre špeciálne úlohy pri Centrálnom soviete všeobecného vzdelávania a 15.10.1921 sa stal starším inšpektorom tejto štátnej organizácie. 1.7.1922 bol poverený funkciou zástupcu vedúceho Oddelenia predvojenskej brannej výchovy a na tejto pozícii pracoval do marca 1923.

Po roku 1923 odišiel zo štátnych služieb a pracoval v štatistickej kancelárii textilného závodu v Moskve. Ako 66 ročný bol 8.10.1937 zatknutý moskovským NKVD, ktoré ho obvinilo z rozvratnej činnosti a protisovietskej propagandy a agitácie. Na základe rýchleho rozhodnutia výnimočného mimosúdneho orgánu (tzv. „trojky“) bol V. A. Karlikov odsúdený k trestu smrti zastrelením. Poprava bola vykonaná 17.10.1937 a jeho telo bolo pochované na cintoríne Butovo – 3. V. A. Karlikov ako obeť stalinských represií bol posmrtne rehabilitovaný 6.2.1957.

Kozma Timofejevič Petrovskij

K. T. Petrovskij sa narodil 23. decembra 1861 v Kutaisskej gubernii v šľachtickej rodine. V roku 1881 ukončil kurzy pri Vladikavkazskom vojenskom gymnáziu a v štúdiu pokračoval na 2. Konstantinovskom vojenskom učilišti. Toto učilište absolvoval v roku 1883 v hodnosti podporučíka a bol odvelený k 15. Tiflisskému granátnickemu pluku. V rokoch 1887 – 1899 pôsobil v Tiflisskom kadetskom zbore (v Tbilisi) ako dôstojnícky vychovávateľ. Následne bol v roku 1899 prevelený k 80. Kabardinskému pešiemu pluku, v ktorom prevzal velenie 4. práporu. V hodnosti podplukovníka bol v novembri 1903 na vlastnú žiadosť prevelený k 12. Astrachánskemu granátnickemu pluku, v ktorom prevzal velenie 2. práporu. V marci 1905 bol povýšený do hodnosti plukovníka a v novembri 1906 prevzal velenie 242. Belebejevského rezervného pešieho pluku. V júni 1910 bol poverený velením 192. Rymnikského pešieho pluku, ktorý patril do zostavy 48. pešej divízie.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny bol K. T. Petrovskij na čele svojho pluku nasadený na fronte. Za boje v Haliči a Karpatoch bol vyznamenaný vojenským rádom svätého Georgija IV. stupňa a zlatou georgijevskou šabľou. Na začiatku roku 1915 bol povýšený do hodnosti generálmajora. Pri obkľúčení 48. pešej divízie v okolí Duklianskeho priesmyku bol ranený a 23.4.1915 padol do rakúsko-uhorského zajatia. Za boje v okolí poľského mestečka Dukla bol vyznamenaný vojenským rádom svätého Georgija III. stupňa. V zajatí sa nachádzal až do podpísania Brest-Litovského mieru medzi Centrálnymi mocnosťami a sovietskym Ruskom. Následne bol v roku 1918 prepustený a repatriovaný do vlasti.

Po návrate zo zajatia bol K. T. Petrovskij mobilizovaný do Červenej armády a pôsobil vo funkcii náčelníka pechotných kurzov v Smolensku. Jeho osudy po skončení občianskej vojny v Rusku nie sú známe a historici o ňom zatiaľ nedisponujú žiadnymi informáciami.

Preklad: Matúš KORBA


[1]V celom príspevku sú dátumy uvádzané podľa juliánskeho kalendára.

Článok je publikovaný s láskavým súhlasom jeho autora. V originály bol publikovaný ako súčasť zborníka z medzinárodnej vedeckej konferencie Prvá svetová vojna – boje v Karpatoch.

Be Sociable, Share!
Tags: , ,

Komentáre sú deaktivované.