História vojenského duchovenstva v habsburskej monarchii XI.

Juraj ČERVENKA

Duchovenstvo 5y - male fotoO činnosti a dôležitosti práce poľných kurátov v c. a k. armáde počas prvej svetovej vojny, veľa prezrádzajú nasledujúce krátke úryvky z dobovej korešpondencie:

Posledný habsburský cisár a uhorský kráľ Karol I. (IV.) napísal o klére pôsobiacom pri vojsku aj túto myšlienku: “Vojenské a námorné duchovenstvo si môže s hrdosťou pripomínať pastierov, padlých na poli cti, ich hrdinstvo a nebojácnosť pred smrťou, svedomitosť a obetu, ktorými v dňoch veľkého zápasu, v hodinách boja a nebezpečenstva vykonávali ich sväté poslanie.” Vo svojom uznaní dodával, že mal veľa krát možnosť presvedčiť sa o ich požehnanej činnosti. “Neprestajne počúvam, ako služobníci Boží, ideálne chápajúci svoje povolanie, bez akéhokoľvek strachu pred nebezpečenstvom a ťažkosťami, doň nasadili to najlepšie čo sa v nich skrýva.” dodal panovník.[1]

“S najvernejšou a najnezištnejšou obetavosťou, bez vnímania nebezpečenstva života a zdravia, ako v bojových líniach, tak aj v liečebných zariadeniach, plní svoju slávnu misiu. V najlepšom zmysle pôsobí na ducha bojovníka a trpiacim a zomierajúcim dáva útechu.” písal o činnosti duchovného pri vojakoch poľný maršál slobodný pán Conrad von Hötzendorf.[2]

Generaloberst Böhm-Ermolli v roku 1917 jasne pozitívne hodnotil vzdelávací a morálny vplyv poľného kléru, možný však iba za cenu mnohých návštev zákopov a získania si tak dôvery zo strany vojakov. “So získanou dôverou bol kňaz schopný oveľa účinnejšie vplývať na vedomie mužov, podnecoval ich … k statočnosti a keď bolo nevyhnutné, prebúdzal a posilňoval ich zmysel pre povinnosť k monarchii a vlasti vhodnými ponaučeniami.”[3]

Takto bolo poľnou poštou poslané veľké množstvo korešpodencie, v ktorej sa spomína hrdinstvo božích služobníkov. “Všetci poľní duchovní pri Dione, bez rozdielu konfesie, si pre svoju obetavú činnosť zaslúžia najväčšiu chválu.”[4]

“Robil všetko pre zachraňovanie mŕtvol, upravovanie hrobov a cintorínov a pokiaľ bolo možné aj pre slávnostné pochovávanie. Robil všetko pre to, čo tím mŕtvym hrdinom malo patriť.”[5] Konkrétne tieto slová, sú o kurátovi Teofilovi Hordinskom. Hordinski však je iba jednou ukážkou z množstva morálnych činov.

Generálplukovník Slobodný pán[6]Puhallo von Brlog napísal v Bratislave, v apríli roku 1917 o pôsobení poľných kurátov v Karpatoch, počas prvých, veľmi chladných mesiacov roku 1915. Tých zimných bojov sa von Brlog sám zúčastnil. Podľa listu si vojenské duchovenstvo, napriek nepriateľským strelám, bez akéhokoľvek zaváhania plnilo svoje povinnosti a s plnou obetavosťou zachraňovalo ranených a zomierajúcim uľahčovalo posledné dni života.[7]

Generálplukovník Boroevič von Bojna písal, taktiež v apríli roku 1917 z poľa, ako poľné duchovenstvo uľahčuje pôsobenie armády a vždy splní všetky náboženské potreby, každého člena oddielu.[8]

Prvá svetová vojna sa ako strašný požiar rozpálila nad starým kontinentom a postupne začala nešťastne zasahovať aj do osudov ľudí žijúcich mimo Európu. “Veľká vojna”, ktorá mala za pár týždňov skoncovať so všetkými vojnami, trvala nakoniec viac než štyri roky a so sebou zobrala životy vyše 15 miliónov ľudí, z toho viac ako tretiny civilistov. Svetový konflikt skoncoval s doterajším chápaním a predstavou vojenstva a ľudstvu ukázal dokonalé prostriedky vedenia vojny, nebývalé mrhanie životmi vojakov, masové zverstvá na civilistoch, či genocídu. Vojaci, zo dňa na deň vyrušení zo svojho dovtedajšieho života sa stali v krátkom čase svedkami hromadného vraždenia. Predtým jednoduchí sedliaci, remeselníci, podaktorí z nich mešťania, robotníci, či učitelia, sa zrazu v uniforme a so zbraňou v ruke ocitli v krutej realite vojnového kolotoča. Šokovaní, veľakrát nervovo zrútení zo všadeprítomnej smrti, mŕtvolného pachu a neprestávajúceho hrmenia nepriateľskej kanonády stále viac spoznávali fyzické i psychické vysilenie. Boli to ľudia žijúci dňom i nocou v ohrození života, v bahne a špine, medzi potkanmi a všami, o hlade a zime. Vojaci sa stávali dennodenne svedkami utrpenia a smrti, zaspávali za hluku paľby a v noci ich budili výbuchy delostreleckých granátov v tesnej blízkosti. Zobúdzali sa pohľadom na hnijúce mŕtvoly svojich spolubojovníkov, ktoré na “území nikoho” nemal kto pochovať. Väčšina z nich veriaci ľudia, pred vojnou zvyknutí plniť si svoje náboženské zvyky, túžili po duchovnej opatere. Svedkovia každodenného utrpenia nebývalých rozmerov potrebovali na bojisku služobníka Božieho – poľného duchovného.

Vojenského kuráta, pochodujúceho spolu s mužstvom a vždy pripraveného na poskytnutie duševnej útechy. Kňaza, hoci neozbrojeného, no často pod nepriateľskou paľbou, v predných zákopoch, alebo podzemných podkopoch celebrujúci bohoslužby. No najmä, poľného duchovného – posledné utešenie zomierajúcich mužov. Mužov odchádzajúcich z tohto sveta tým najstrašnejším a najneľudskejším spôsobom. Mužov zvíjajúcich sa bolesťou, s dotrhanými, krvou zaliatymi telami. Vojenský kňaz denne udeľoval posledné pomazanie na ľadovo spotené čelo úbožiaka so stŕpnutou tvárou, nešťastníka, volajúceho po božej pomoci a uvedomujúceho si svoj koniec. Koniec, ďaleko od svojich najdrahších, od ktorých ho vojnové peklo odtrhlo pred mnohými mesiacmi, ba rokmi. Na bojisku, v poľných i mobilných lazaretoch, v nemocniciach v zázemí, všade tam, kde si vojna vyberala svoju daň sa stal poľný duchovný nevyhnutnosťou. Nevyhnutnosťou pre zúfalé, vojnou skúšané ľudské duše.


[1] LIPUSCH, Viktor: Österreich – Ungarms katolische Militärseelsorge im Weltkriege. Wien: 1938, s. 604.

Die Militär- und Marinegeistlichkeit kann mit Stolz auf die am Felde der Ehre gefallenen Priester, auf den Heldenmut und die Todesverachtung, auf die Pflichttreue und Selbstaufopferung hinweisen, mit welchen sie in den tagen des Großen Ringens, in den stunden des Kampfes und der Gefahr ihres heiligen Amtes walteten.

Als Korpskommandant und Führer einer Heeresfront hatte Ich oft Gelegenheit, Mich von dem Heldenmute und dem segensreichen Wirken der Feldgeistlichkeit zu überzeugen und immer wieder vernehme Ich, wie die Diener Gottes, in idealer Auffassung ihres Berufes, ihr Bestes einsetzen, weder Gefahr noch Mühe scheuen.

[2] K. A. Ap. F. V., Karton 180, Feldmarschall Freiherr Conrad von Hötzendorf.

In treuesten und selbstlosester Hingabe hat er ohne Achtung auf Leben und Gesundheit seine erhebene Mission eben so wohl in der Kampflinie als in den Sanitätsanstalten voll und ganz erfüllt, – auf den geist der kämpfer im besten sinne eingewirkt, den Leidenden und Sterbenden Trost gespendet.

[3] PLASCHKA, Richard S.: Contradicting Ideologies: The Pressure of ideological Conflicts in the Austro – Hungarian Army of World War I. In: The Habsburg Empire in World War. New York: Boulder, 1977, s. 110 – 111.

In possession of their confidence, the clergyman was able to work most effectively on the conscience of the men, spur them … to bravery, and – where necessary – awaken and strengthen their sense of duty toward the monarch and the fatherland with appropiate lessons.

[4] K. A. Ap. F. V., Karton 180, Nr. 442

Alle, bei der Dion eingeteilten Feldkurataten, jeblicher Konfession, verdienen für ihre Aufopfernde Tätigkeit das grösste Lob.

[5] K. A. Ap. F. V., Karton 180, Nr. 442

Für die Bergung der Leichen, Herrichtung der Gräbstätten, Regimentsfriedhöfe, wenn möglich feierliche Begräbnisse, tat er alles was die verstorbenen Helden ehren soll.

[6] Dedičný titul Freiherr.

[7] LIPUSCH, Viktor: Österreich – Ungarns …, c. d., s. 611.

[8] LIPUSCH, Viktor: Österreich – Ungarns …, c. d., s. 611.