História vojenského duchovenstva v habsburskej monarchii X. – Počet nasadených poľných kurátov počas I. svetovej vojny

Duchovenstvo 8 - male fotoO tom, ako stúpal počet poľných duchovných pri vojsku svedčí fakt, že armáde, Landwehru a Honvédu bolo k 31. júlu 1914 k dispozícii dovedna 441 rímskokatolíckych a 56 gréckokatolíckych poľných duchovných. K 30. septembru 1916 sa ich počet zvýšil na 1841 mužov v prípade rímskokatolíckeho kňažstva a 177 mužov u gréckokatolíckeho kňažstva.[1] Za normálnych okolností bol pre jednu divíziu pridelený tzv. divízny farár, pri detašujúcom oddieli, či pluku pôsobil kurát. U každej divízie slúžilo od 12 do 22 duchovných.[2] Nikdy však nebol dosiahnutý ich dostatok. Najlepšia situácia bola v nemocničných zariadeniach, keďže tu popri kurátoch malo zastúpenie aj civilné duchovenstvo. Naopak najvyšší nedostatok sa prejavoval u oddielov starajúcich sa o budovanie zákopov, delostrelectva a zásobovačov. Na tieto súčasti armády sa začalo pamätať až nariadením o rozšírenia stavov armádneho duchovenstva z 21. júla 1916[3]

Vojenskí duchovní boli hodnosťou dôstojníci, čo nachádzalo neobľubu vo vojenských dôstojníckych kruhoch. Kurát – dôstojník, nižšieho sociálneho pôvodu, ktorý nebol príslušníkom ani nemeckej, ani maďarskej národnosti, bola pre vyškolených dôstojníkov skutočnosť ťažko stráviteľná.

Nedostatok poľného duchovenstva

Od vypuknutia vojny, až po jej posledné dni sa vojaci monarchie, všetkých konfesií, bojujúci na všetkých frontoch a sústredení vo všetkých častiach impéria, stretávali s nedostatkom duchovenstva. Pre predstavenie si vtedajšej situácie, slúži zopár nasledujúcich príkladov.

V telegrame, odoslanom v októbri 1914 z Banskej Bystrice na poľný superiorát do Košíc, žiada v miestnej záložnej nemocnici pôsobiaci kurát, posily kvôli zúriacej cholerovej epidémii. Jeho požiadavke sa následne vyhovelo vyslaním troch duchovných na spomínané miesto.[4]

Farský úrad v Senci referoval v marci 1915 o veľkom počte tam sa nachádzajúcich poľských a rusínskych vojakov, pre ktorých nebola zabezpečená prítomnosť kňaza. Muži mali byť onedlho povolaní na front a vzhľadom na blížiace sa veľkonočné sviatky, dožadovali sa svätej spovede. Farský úrad preto naliehal o čo najrýchlejšie vybavenie žiadosti o pridelenie grécko-katolíckeho duchovného.[5]

Niekedy sa dokonca stávalo, že vojaci oddielov bez kňaza, ktorí sa už týždne nezúčastnili na sv. omši, pri stretnutiach s kurátmi, prosili o odslúženie bohoslužby aj pre nich.[6]

Duchovná útecha mala byť vojakom poskytovaná, pokiaľ bolo možné, v ich materinskom jazyku.[7] Problémy však často vyplývali z mnohojazyčnosti a mnohokonfesionálnosti vojska monarchie, ako aj zo vzdialeností deliacich jednotlivé superioráty. Napr. z čiernohorského mesta Nikšič, v ktorom sa práve nachádzala po rumunsky hovoriaca posádka, bola telegraficky zaslaná prosba do Temešváru o urýchlené pridelenie gréckokatolíckeho, po rumunsky hovoriaceho kuráta. Bolo práve pred Veľkou Nocou roku 1917 a navyše mnohí vojaci boli ťažko chorí a niektorí aj zomreli bez duchovného.[8]

Strádanie kňazov bolo citeľné aj vo vlakoch prevážajúcich ranených a chorých vojakov z bojiska do zázemia a na zhromažďujúcich nástupištiach. Pokiaľ aj duchovní pracovali na týchto miestach, bolo ich málo a množstvo postihnutých sa veľmi ťažko zvládalo. Kurát Joachim Mayr zažil po príchode vlaku so zranenými na stanicu v Salzburgu nepríjemnú skúsenosť. V prednej časti súpravy sa nachádzal väčší počet vojakov, ktorých zdravotný stav sa počas transportu rapídne zhoršil. Chlapi prosili o vyspovedanie, keďže duchovný, ktorému sa spovedali ešte na bojisku im nerozumel a tak ich spoveď neuspokojovala.[9]

Z tohto dôvodu patrili kňazi slovenského, či českého pôvodu k veľmi žiadaným. Popri znalosti slovenského a českého jazyka a samozrejmému ovládaniu nemčiny, alebo maďarčiny, si pomerne ľahko dokázali osvojiť ďalšie slovanské jazyky, najmä poľštinu. To malo v prípade mnohonárodnostného vojska Rakúsko – Uhorska neoceniteľné výhody. Vhodná národnosť duchovného a teda neexistujúce jazykové problémy, znamenali veľa krát “roztopenie ľadov” u vojakov aj miestnych obyvateľov v slovanských krajoch. “Opravdovou slavianskou pohostinnosťou ma prijali” spomínal Michal Buzalka na stretnutia s Poliakmi.[10] Ale ani slovanský pôvod neriešil komplikácie vzniknuté z jazykovej bariéry. Istá rehoľná sestra českej národnosti slúžiaca vo vlaku prevážajúcom chorých a ranených z bojiska, pre jazykovú bariéru nezvládala prácu so slovinskými a bosniackymi vojakmi. V celom vlaku sa nenašiel nikto, kto by dokázal v tejto ťažkej situácii pomôcť.[11]

Kvôli častému výskytu problémových spovedí, bol vydaný mnohorečový spovedník Novus confessiarius polyghottus. Na odstránenie jazykovej bariéry slúžila latinská jazyková predloha. V nej boli jednotlivé otázky a hriechy očíslované rovnako, ako v ďalších 13 jazykoch.[12] Kňaz používal počas spovede latinskú verziu a spovedajúci sa ukazoval na jednotlivé čísla zrkadla v konkrétnom jazyku. Keďže sa s touto zaujímavou pomôcka dalo spovedať v úplnej tichosti, bola cenená aj ako prostriedok úplného spovedného tajomstva v nemocniciach, kde pacienti ležali tesne vedľa seba.

Počet padlých, ranených a zajatých poľných kurátov

Nedostatočné množstvo poľných kňazov ešte viac prehlbovali úmrtia pri konaní si povolania, mnohé zranenia, nehody, choroby, epidémie a tiež padnutie do zajatia.

Na následok smrteľných zranení pri výkone svojho povolania padlo v priebehu prvej svetovej vojny 11 poľných kňazov. Medzi nich patrili rímskokatolícki poľní duchovní V. Rozman, A. Blumenschein, G. Dizmacsek, J. Andolšek, E. Stumpf, F. Hämmerle, J. Vonavka, P. Némčansky, A. Paissani a A. Speiser a gréckokatolícky poľný duchovný S. Proskurnicki.[13]

Rôzne, pri vojsku často sa vyskytujúce choroby si u poľného kňažstva vybrali vysokú daň. Jednalo sa najmä o zápal pľúc, choleru, črevný týfus, škvrnitý týfus, tuberkulózu, dyzentériu, ale aj chrípku. Medzi príčinami smrti sa objavila aj smrť vyčerpaním a dvaja duchovní zahynuli pri lavínovom nešťastí. Konca vojny sa celkovo nedožilo ďalších 43 kurátov, konkrétne rímskokatolícki poľní duchovní J. Beer, F. Botek, J. Bulovec, L. Burics, J. K. Gornbach, S. Grabenschweiger, A. Gnidovec, J. Hlavsa, S. Japol, F. Kosik, F. Krische, G. Langer, A. Les, F. Lonc, R. Latzkovits, J. Majer, P. von Mixich, B. Martin, J. Muslin, J. Mojžiš, W. Nekula, J. Pinter, J. Pospisil, L. Burics, A. Rǔśar, F. Sadek, P. R. Schwarz, K. Siepravski, S. Simon, J. Sysel, S. Szymaszek, J. Tyll, A. Urban, F. Weber, J. Wojcik, A. Wörndle a J. Zapletal, rímskokatolícky námorný duchovný J. Benzon a gréckokatolícki poľní duchovní S. Choman, T. Jarema, V. Gizak, M. Sobolta a F. Szszurko.[14]

O útrapách, ktoré číhali na duchovných v poli, svedčí aj správa o obrannom pluku č. 18 (K. k. Schützen – Regiment Nr. 18) z apríla 1917. Dovtedy sa totiž pri pluku vystriedali už štyria kuráti. Prvý z nich, Johann Ukleja sa už koncom augusta 1914 počas bojov pri pevnosti Przemysl[15] dostal do zajatia. Následne boli vojaci až do januára nasledujúceho roka bez kňaza. Ani Paul Jarosinski potom nezostal pri pluku dlho. Počas ťažkých bojov v Karpatoch o tri mesiace neskôr, bol potrebný na inom mieste a tak ho od pluku odvelili. Na jeho miesto vzápätí nastúpil Franz Czyzewicki. V októbri sa pluk znova ocitol bez kuráta, keďže obetavý Czyzewicki ochorel na týfus. O mesiac bol k pluku pridelený poľný kurát Thaddeus Olejniczak.[16]

Spolu 69 rímskokatolíckych, alebo gréckokatolíckych poľných duchovných sa dostalo do srbského, ruského a talianskeho zajatia, prípadne zostalo nezvestnými.[17]


[1] LIPUSCH, Viktor: Österreich – Ungarms katolische Militärseelsorge im Weltkriege. Wien: 1938, s. 98.

[2] SCHWINGHAMMER, Uwe: Die Militärseelsorge in Tirol (Diplomarbeit). Innsbruck: Universität Innsbruck, 1994, s. 10.

[3] K. A. Ap. F. V., Karton 160, Nr. 7433.

[4] K. A. Ap. F. V., Karton 160, Telegram: ss besterczebanya 483 s 20 3 1/50 -s.

[5] K. A. Ap. F. V., Karton 161, Nr. 3428, Szencz – Osterandacht.

[6] TISO, Jozef: Prejavy a články. Ed: Miroslav Fabricius, Ladislav Suško. Bratislava: Accademic Electronic Press, 2002, s. 61.

[7] K. A. Ap. F. V., Karton 160, Beistellung von Seelsorgern für die Krankenhaltstationen und Beobachtungsstationen.

[8] K. A. Ap. F. V., Karton 180, Nr. 46 515.

[9] K. A. Ap. F. V., Karton 160, Exh. Nr. 203, Begleitung der Verwundetenzüge.

[10] PETRANSKÝ, Ivan A.: Kňažské a biskupské pôsobenie Michala Buzalku,. In: Biskup Michal Buzalka. Ed.: Róbert Letz. Bratislava: Lúč, 2002, s. 58.

[11] K. A. Ap. F. V., Karton 160, Exh. Nr. 203, Begleitung der Verwundetenzüge.

[12] Spoveď bola možná, pokiaľ  vojak rozprával po česky, slovensky, nemecky, poľsky, rusky, ukrajinsky (rusínsky, rusniacky), srbochorvátsky, slovinsky, maďarsky, rumunsky, taliansky, anglicky, alebo francúzsky.

[13] LIPUSCH, Viktor: Österreich – Ungarns …, c. d., s. 80.

[14] LIPUSCH, Viktor: Österreich – Ungarns …, c. d., s. 81 – 83.

[15] LIPUSCH, Viktor: Österreich – Ungarns …, c. d., s. 84.

[16] K. A. Ap. F. V., Karton 180, Nr. 448/17, Bericht aus Res. Nr. 296 vom 14. April 1917.

[17] LIPUSCH, Viktor: Österreich – Ungarns …, c. d., s. 83 – 85.