Generálplukovník Rudolf slobodný pán Stöger-Steiner von Steinstätten

Rudolf Stöger sa narodil 26. apríla 1861 v mestečku Pernegg v Štajersku. V mladosti stratil otca a jeho matka sa druhýkrat vydala. Zobrala si dôstojníka Josefa Steinera. Steiner bol vyznamenaným veteránom dánskej kampane a velil Pluku tyrolských cisárskych strelcov č. 1. Do dôchodku odišiel v hodnosti plukovníka. Skúsený dôstojník si mladého Rudolfa obľúbil a ovplyvnil ho vo výbere kariéry. Pre Rudolfa bol Steiner vzorom a preto v roku 1878 nastúpil ako kadet k  Práporu poľných strelcov č. 9. Po začatí bosnianskej kampane nastúpil do pechotnej kadetky v Liebenau. Školu ukončil s dobrými výsledkami a k svojej jednotke sa vrátil v hodnosti poručíka (1880). V štúdiu pokračoval na viedenskej Vojnovej škole. V roku 1886 ju úspešne ukončil a v hodnosti nadporučíka nastúpil k štábu 50. pešej brigády, neskôr 8. horskej brigády a nakoniec 18. pešej divízie. Medzitým bol povýšený do hodnosti kapitána. V roku 1891 jeho nevlastného otca povýšili do šľachtického stavu. Rudolf začal používať priezvisko Stöger-Steiner. Od roku 1892 môže používať titul a prídomok nevlastného otca. Stal sa tak barónom Rudolfom Stöger-Steinereom von Steinstätten. V tom istom roku sa čerstvý šľachtic oženil s Máriou linkovou z Grazu. Mali spolu dve deti, chlapca a dievča. Jeho syn zomrel v detstve.

Od roku 1899 pôsobil ako inštruktor taktiky pri Vojnovej škole vo Viedni. V tejto funkcii bol povýšený do hodnosti majora. Po troch rokoch strávených na vojnovej škole sa vracia k veleniu. Nastúpil k Pešiemu pluku č. 12 (Infanterieregiment Parmann Nr.12). Od roku 1901 pracoval v komisii, ktorá posudzovala výber kandidátov na povýšenie. V tomto zaradení získal hodnosť plukovníka (1903) a bol ocenený Rádom Železnej koruny III. triedy.

V roku 1907 prevzal velenie Pešieho pluku č. 74 (Infanterieregiment Freiherr von Schönaich Nr.74) v Liberci. Po dvoch rokoch strávených pri pluku prevzal velenie 56. pešej brigády v Gorizii. Hodnosť generálmajora získal v roku 1909 a po povýšení sa znova vrátil k vojenskému školstvu. Stal sa veliteľom armádnej streleckej školy v Bruck an der Leitha. Od roku 1912 nastúpil do funkcie veliteľa 4. pešej divízie  v Brne. V tom istom roku bol povýšený do hodnosti poľného podmaršala.

Po začiatku vojnového konfliktu sa generál Stöger-Steiner so svojou 4. pešou divíziou pripojil k 4. rakúsko-uhorskej armáde generála Auffenberga. Výborne si viedol najmä v bitke pri Krasniku. Počas nasledujúcich dní sa 4. pešia divízia zúčastnila bojov pri mestách Zamość, Komarów a po ústupe rakúsko-uhorských jednotiek sa zastavila v Tuckowe. Počas druhého útoku sa jeho divízia dostala k rieke San. Za príkladne velenie získal Rád Železnej koruny II triedy s vojnovou dekoráciou.

V novembri 1914 sa 4. pešia divízia presúva ku Krakovu, kde sa stala súčasťou 1. armády. Pre potreby nasledujúcich útočných operácii bola táto divízia doplnená o ďalšie jednotky a pôsobila pod názvom kombinovaná divízia Stöger-Steiner. Po mesiacoch statického boja  sa začiatkom mája 1915 divízia zapojí do útočných operácii. Jednotky kombinovanej divízie prekročili rieku Dunajec a postúpili k Visle. Počas tejto operácie obsadili Annopol a Josefów. Za tieto úspešne boje bol zahrnutý celou plejádou vyznamenaní.

V júni 1915 odchádza Stöger-Steiner  na taliansky front. Tu prevzal velenie XV. armádneho zboru. Zbor sa nachádzal na línii Tolmino – St. Lucia – Auzza. V novembri 1915 bol povýšený do hodnosti generál pechoty. Počas ďalších rokov vojny sa jeho zbor zúčastnil ôsmych bitiek na rieke Soči. Svojimi nadriadenými bol hodnotený ako zodpovedný a schopný veliteľ. V júni 1916 získal prestížny titul tajný radca. V roku 1917 sa začal zhoršovať jeho zdravotný stav. Frontové nasadenie jeho stav ešte zhoršovalo. Na návrh generálplukovníka Boroeviča sa vzdal velenia. Boroevič ho odporučil pre zaradenie do vojenskej správy.

Nový cisár robil mnohé personálne zmeny na dôležitých postoch. Generál Stöger-Steiner dostal ponuku vykonávať  funkciu ministra obrany. Do tejto funkcie bol vymenovaný 12. apríla 1917. Vykonávať funkciu ministra v spletitých podmienkach rakúsko-uhorskej politiky nebola ľahká úloha. Po nástupe do funkcie začal rozsiahlu reorganizáciu ministerstva. Rozpustil mnohé oddelenia a naopak zriaďoval nové. Zriadil nové inštitúcie, ako napríklad Generálny inšpektorát pre repatriáciu vojnových zajatcov a pod. Celkove reformoval ministerstvo, takým spôsobom, aby bolo schopné zvládať zložité úlohy vojnovej doby. Za túto prácu bol ocenený samotným cisárom.

Stöger-Steiner síce zožal úspechy ako organizátor, ale jeho účinkovanie v politických kruhoch úspešne nebolo. Bol politickým amatérom a nemal šancu vyrovnať sa skúseným politickým intrigánom. Mnohé jeho návrhy boli blokované maďarskými politikmi, čo ho značne znechucovalo. K pracovným problémom sa opäť pridali zdravotné, a preto viackrát zvažoval odchod do dôchodku. V apríli 1918 bol povýšený vyšším šľachtickým titulom. Zároveň sa stal čestným majiteľom (oberstinhaber) svojej bývalej jednotky Prápor poľných strelcov č. 9. V máji 1918 nasledovalo povýšenie do hodnosti generálplukovníka.

Posledné vojnové týždne sa situácia v monarchii zhoršovala každým dňom. Skolabovalo zásobovanie potravinami, začali sa nepokoje a demonštrácie. Po kapitulácii chcel odísť do dôchodku, ale na príkaz cisára mal zabezpečovať demobilizáciu porazenej armády. Nová politická moc sa v decembri 1918 rozhodla cisárskeho ministra zbaviť. Do dôchodku odišiel vo veľmi zlom zdravotnom stave. Usadil sa v Grazi, kde 12. mája 1921 zomrel.

Vojenská kariéra:

1880 – poručík
1886 – nadporučík
1890 – kapitán
1899 – major
1900 – podplukovník
1903 – plukovník
1909 – generálmajor
1912– poľný podmaršal
1915 – generál jazdectva
1918 – generálplukovník


Vyznamenania:

Vojenský záslužný kríž
Rád Železnej koruny III. triedy
Rád Leopolda
Rád Železnej koruny II. triedy s vojnovou dekoráciou
Železný kríž II. triedy(Nemecko)
Železný kríž I. triedy(Nemecko)
Rád Leopolda
Bronzová záslužná medaila
Rád Červeného orla (Prusko)
Rád Albrechta (Sasko)
Rád koruny (Wirtembersko)

Zdroje:
1. http://www.austro-hungarian-army.co.uk
2. DUSCHNITZ, A.: Der oberste kriegsherr und sein stab, Viedeň 1908
3. http://www.weltkriege.at/Generalitaet/02%20Generaloberst/genob.htm
4. http://www.firstworldwar.com