Generálplukovník Arz von Straussenburg

Generálplukovník Arz von  Straussenburg sa narodil 16. júna 1857 v Hermannstadte (Sibiu, Rumunsko). Bol typickým predstaviteľom saskej šľachtickej rodiny z prostredia Sedmohradska. Šľachtický titul nedržala jeho rodina ešte veľmi dlho. Do šľachtického stavu bol povýšený jeho starý otec, pôvodne vedúci pošty v Hermannstadte. Jeho otec bol evanjelickým kňazom. Po skončení štúdia na gymnáziu sa prihlásil na právo.  V roku 1876/77 sa prihlásil ako jednoročný dobrovoľník do armády a slúžil v Prápore poľných strelcov č. 23 (Feldjägerbataillon Nr.23 ). Po skončení svojej služby úspešne zložil skúšky pre dôstojníkov v zálohe. Služba v armáde sa mu zapáčila a rozhodol sa vstúpiť do armády, ako aktívny dôstojník.  V máji 1878 bol povýšený do svojej prvej dôstojníckej hodnosti poručíka. Naďalej slúžil pri svojej pôvodnej jednotke. V rokoch 1878-88 navštevoval Vojnovú školu vo Viedni.  V štúdiu dosahoval veľmi dobré výsledky a stal sa dôstojníkom generálneho štábu. V službe pokračoval v rôznych štábnych funkciách II. zboru so sídlom vo Viedni. V tomto období bol povýšený do hodnosti kapitána.. Istý čas strávil ako pobočník generálneho armádneho inšpektora  poľného zbrojmajstra baróna Schönfelda. V tejto funkcií zotrval do roku  1896 a potom sa opäť vrátil do štábnych funkcií. Po návrate do štábnej služby bol povýšený na majora.

Opäť pôsobil v štábe II. viedenského zboru. V štábe arcivojvodu Eugena dosahoval veľmi dobré pracovné výkony a bol povýšený do hodnosti podplukovníka. V roku 1901 bol preveleny k Pešiemu pluku č. 34 (IR 34, Košice). V službe pri pluku sa dlho neohrial a bol opäť preložený k štábu. V tom istom období (1902) bol povýšený do hodnosti plukovníka. Na štábe zboru mal na starosti personálne otázky. V roku 1903 sa oženil s maďarskou šľachtičnou Stefániou von Tomka Tomkahaza und Falkusfalva. Mali spolu jednu dcéru Steffie.

Rok 1908 znamenal výrazný prelom v jeho kariére. Získal prvú generálsku hodnosť (generálmajor) a stal sa veliteľom 61. pešej brigády. V čele tejto brigády zožal veľký úspech najmä na veľkých jesenných manévroch v roku 1911. Za skvelé výsledky vo velení brigády bol odmenený ďalším postupom. V roku 1912 prevzal velenie 15. pešej divízie v Miškolci. Onedlho bol povýšený do hodnosti poľného podmaršála. Vo velení zostal sotva rok a bol povolaný na Ministerstvo vojny do Viedne. Tu ho zastihlo vypuknutie vojny.  Hneď na začiatku vojny požiadal o velenie a dostal naspäť svoju 15. pešiu divíziu. Spolu s ňou sa zúčastnil druhej bitky pri Komarowe. V septembri 1914 prevzal velenie VI. zboru (VI. Armeekorps) po generálovi Boroevičovi. Aktívne sa VI, zbor prejavil pod jeho velením v bitke pri Limanowe-Lapanow. Jeho zbor sa nachádzal na pravom krídle zostavy 4. armády. Jednotky VI. zboru dokázali uskutočniť obchvat nepriateľského postavenia, čo viedlo k víťazstvu v bitke.

V období od novembra 1914 do apríla 1915 sa jeho zbor zdržiaval v sektore pred Gorlicami. Jednotky pod jeho velením sa úspešne zúčastnili ofenzívy pri Gorliciach v  máji 1915. Jeho zbor bol súčasťou nemeckej 11. armády generála poľného maršala Augusta von Mackensen. Ako poľný veliteľ si získal rešpekt nemeckých dôstojníkov. Ako súčasť nemeckej armády sa jeho zbor zúčastnil bitiek pri Gródku-Magierowe, či Brest-Litewsku v auguste 1915.

V súvislosti s hrozbou vstupu Rumunska do vojny na strane Dohody bol generál Arz von Straussenburg povýšený do hodnosti generála pechoty a vymenovaný za veliteľa novo vytvorenej 1. armády. So svojou armádou sa pripravoval na obranu Sedmohradska pred Rumunmi. Keď v auguste  1916 nakoniec Rumuni napadli oblasť Sedmohradska boli obranné jednotky pripravené a v spolupráci s 9. nemeckou armádou v priebehu dvoch mesiacov inváziu odrazili. V tomto období si získal úctu armádnych špičiek, ale aj samotného cisára Karola I.

Po nástupe nového cisára na trón dochádzalo  k mnohým personálnym zmenám vo velení rakúsko-uhorskej armády. Medzi tými, ktorí museli odísť bol aj náčelník generálneho štábu Conrad von Hötzendorf. Na veľké prekvapenie všetkých, cisár zveril tento post generálovi Arzovi von Strausenburg. U cisára zrejme prevládli osobné sympatie k tomuto generálovi a najme fakt, že bol  nekonfliktnou osobnosťou. Ťažko povedať, či práve tieto vlastnosti boli tými pravými výhodami, ktoré boli potrebné pre tento post.

V priebehu roka 1917 sa rakúsko-uhorským jednotkám darilo zvládať za cenu vyčerpania celej krajiny priebeh bojov na všetkých frontoch. Dokonca boli zaznamenané aj úspechy. V roku 1917 došlo k zrúteniu ruskej armády, čo znamenalo opätovné získanie oblastí východnej Haliče a Bukoviny. Aj na talianskom bojisku sa armáda držala.

Vo februári 1918 bol povýšený do hodnosti generálplukovníka. Postupne sa však začala prejavovať nevýhody, ktoré vyplývali z toho, že Arz von Straussenburg nemal rád konflikty. Preukázalo sa, že  nemá osobné vlohy na takúto funkciu. Nedokázal obhajovať záujmy rakúsko-uhorskej armády voči požiadavkám nemeckého spojenca. Bol nerozhodný aj pri sporoch rakúsko-uhorských generálov, ktorí formovali hlavné rysy novej rakúsko-uhorskej ofenzívy. Jeho váhavosť sa naplno prejavila počas konfliktu dvoch poľných maršalov Conrada von Hötzendorfa a Svetozara Boroevića. Jadrom konfliktu bola jarná ofenzíva na rieke Piava v jari 1918.  Obaja poľní maršali požadovali, aby hlavný smer ofenzívy bol určený v úseku fronty, za ktorí zodpovedali a aby im bolo zverené hlavné velenie.

Výsledkom sporu bol kompromisné riešenie, ktoré viedlo k útoku v oboch smeroch, čo nemohla rakúsko-uhorská armáda vzhľadom na nedostatok síl zvládnuť. Výsledkom bola katastrofa na Piave, ktorá skončila rozvratom rakúsko-uhorskej armády. Arz von Straussenberg priznal svoj podiel na tejto katastrofe a vyvodil príslušné dôsledky. Chcel rezignovať na svoju funkciu, ale cisár jeho rezignáciu odmietol. Samotný cisár mal na tejto katastrofe tiež svoj podiel.

Kolaps vojenských síl Rakúsko-Uhorska si žiadal urýchlene uzavretie mieru. Snažil sa presadiť čo najrýchlejšie uzavretie mieru s Talianskom. Rozklad rakúsko-uhorských jednotiek bol obrovský. Do talianskeho zajatia sa dostali tisíce vojakov, ktorí sa v podmienkach všeobecného rozkladu armády nestihli stiahnuť z frontovej línie. V noci z 2. na 3. novembra sa cisár Karol vzdal hlavného velenia armády a vymenoval do tejto funkcie Arza von Straussenburga. Nový veliteľ mal mať na starosti už len záverečné povinnosti súvisiace s kapituláciou. Generálplukovník Straussenburg nijako netúžil po velení za týchto okolností. Nechcel, aby sa jeho meno spájalo s kapituláciou rakúsko-uhorskej armády, preto bol do funkcie hlavného veliteľa nakoniec vymenovaný poľný maršal barón Kövess.

Po skončení vojny, žil penzionovaný generálplukovník vo Viedni. Do svojho rodiska, ktoré sa medzitým stálo súčasťou Rumunska sa odmietol vrátiť. V prvom období bol jeho jediným príjmom príspevok z podporného fondu pre bývalých dôstojníkov. Až v roku 1926 začal poberať dôchodok z Maďarska, ale musel si poňho osobne dochádzať.  V neskoršom období publikoval svoje  spomienky a skúsenosti z vojny v dielach“ Dejiny Veľkej vojny 1914-1918“ a „ Boj a pád impéria“. Na rozdiel od niektorých svojich bývalých kolegov sa v týchto dielach nesnaží o politickú manifestáciu. V roku 1935 bol na jednej zo svojich ciest v Budapešti. Počas tohto pobytu dostal infarkt a 1.júla 1935 zomrel. Bol pochovaný zo všetkými poctami na cintoríne Kerepester v Budapešti.

Vojenská kariéra:

1878 – poručík
1883 – nadporučík
1890 – kapitán
1896 – major
1901 – podplukovník
1903 – plukovník
1908 – generálmajor
1912 – poľný podmaršal
1915 – generál pechoty
1918 – generálplukovník

Zdroje:

www.austro-hungarian-army.co.uk/
http://www.austro-hungarian-army.co.uk/biog/kritek.htm
http://www.weltkriege.at/Generalitaet/