Rakúsko-uhorské fortifikácie v Haliči a ich vývoj pred prvou svetovou vojnou

4737130912235014

Rakúsko-Uhorsko po vytvorení konštitučnej monarchie pod vedením jedného panovníka a spojená iba tromi ministerstvami v roku 1867 sa stala druhým najväčším štátnym útvarom čo sa týka rozlohy[1] v Európe a treťou najľudnatejšou krajinou na kontinente po cárskom Rusku a cisárskom Nemecku.[2] Tieto základné číselné informácie predurčovali určitý potenciál stredoeurópskej absolutistickej monarchie, ktorá hraničila s možnými nepriateľmi ako Rusko či slovanské štáty na Balkáne s čím súviseli aj možné prípravy na prípadný vojnový stret armád. Z celkového pohľadu najväčšími ohniskami vypuknutia nepokojov a možného vtrhnutia nepriateľských vojsk boli južné a východné hranice Rakúsko-Uhorska, čím sa dôležitými strategicko-geografickými oblasťami stali územia severovýchodného Slovenska[3], Haliče a Bukoviny[4]. Význam Haliče vzrástol po rakúsko-maďarskom vyrovnaní, kedy sa stala hraničnou oblasťou práve s cárskym Ruskom a územie dnešného východného Slovenska sa stalo akýmsi tranzitným a zásobovacím priestorom pre vojenské operácie v Haliči. Závažným strategickým bodom bolo pripojenie Haliče k rakúskej časti a nie k uhorskej, čo sa javilo ako neprirodzené, pretože Uhorsko bolo priamo spojené s Haličou prostredníctvom cestnej a železničnej siete. Rakúska časť disponovala iba jediným komunikačným prepojením, a to z Viedne, cez Moravu do Krakova a následne až do Ľvova.

Samotná Halič sa teda dostala pod priamy vplyv Rakúskeho armádneho velenia (Armeeoberkommando), ktoré uvedomujúc si vojnové ohrozenie z východu, pripravovalo vojenský plán v prípade útoku aj napriek pozitívnym vzťahom Rakúska a Ruska z 19. stor. Nadštandartné vzťahy sa prejavovali aj po napoleonských vojnách, kedy došlo k deleniu samotného Poľska, či k vojenskej pomoci v revolučných rokoch 1848 a 1849. Určité ochladenie vzťahov došlo počas vojenských konfliktov v druhej polovici 19. storočia, ktoré môžeme charakterizovať ako storočie vzniku nových štátnych útvarov a budúcich spojencov Rakúsko-Uhorska Talianska a Nemeckého cisárstva. Spory medzi samotným Rakúskom a Ruskom sa zhoršili v poslednej tretine 19. stor., kedy obe krajiny prejavili obrovský záujem o expanziu na Balkán k Jadranskému moru a úžinám Bospor a Dardanely, ktoré boli dôležitým strategickým bodom. Druhou spornou oblasťou bolo územie už viackrát spomínanej Haliče, kde ruská politická elita nebola spokojná s prerozdelením Poľska a pripojením Haliče k habsburskej monarchii.

Územie Haliče bolo vopred predurčené za strategické miesto pre stret nepriateľských armád, kvôli svojmu rovinatému charakteru, čo by vyhovovalo postupujúcim ruským vojskám, ktoré počtom mali prečísliť rakúsko-uhorskú armádu. Jedinou prirodzenou hranicou oddeľujúcou severozápadné Slovensko a Halič boli Karpaty. Avšak na prelome rokov 1914 a 1915 sa ukázali ako priechodné, a to dokonca v zime, s čím sa až tak veľmi nepočítalo. Na zlé obranné zabezpečenia Haliče poukazoval Johann Habsburg, pričom zdôrazňoval, že ak by došlo k porážke rakúskych vojsk práve v tejto časti krajiny, tak by to mohlo mať fatálne následky pre celú monarchiu, keďže ruským vojskám by nič nebránilo v postupe do centra Uhorska, Budapešti, a odtiaľ do Viedne, čím by vlastne monarchia padla.[5] Johann Habsburg zdôrazňoval nutnosť vybudovať fortifikačné pevnosti, aby spomalili či prípadne úplne odrazili ruský útok. Hlavné pevnosti mali byť vybudované v Krakove, Ľvove a Przemysli. Na východnom Slovensku sa počítalo s vybudovaním obranných pevností v Prešove a v maďarskom Tokaji, s ktorými sa však nikdy ani nezačalo. Obrana Haliče nespočívala iba vo veľkých pevnostiach ako Krakov, Ľvov a Przemysl, ale aj menších fortifikačných predmostí v okolí riek San a Dnester, či menších pohotovostných jednotiek a bunkrov pri železničných mostoch a tuneloch.

Hlavnou úlohou pevnostného systému mesta Krakov bolo chrániť dôležité komunikačné spojenia, prechádzajúce údolím rieky Visly a taktiež úzke priechody medzi hranicami monarchie a severnou stranou pohoria Karpát. Obrana sa sústredila do 57 km okruhu v okolí mesta a zahŕňala 16 hlavných obranných postavení, z ktorých 10 bolo v plnej zbroji, a ďalších 14 menších fortifikačných jednotiek ozbrojených len z polovice. Druhá línia sa rozprestierala v okruhu 24 km za prvým obranným postavením. Krakovská pevnosť disponovala 800 delami a stálou posádkou o sile 2 peších brigád Landsturmu, čo predstavuje 25 práporov.

Druhou významnou fortifikačnou jednotkou, dnes už na poľskej strane, ktorá sa preslávila 2 dlhotrvajúcimi obliehaniami, bola pevnosť v Pzremysli. Mesto počas prvých dvoch rokov vojny malo strategický význam kvôli železničnému spojeniu, ktoré sa tu zbiehalo z rakúskej časti monarchie cez Moravu a taktiež z Uhorska, pričom samotné obydlia sa dostali viackrát priamo do kontaktu s frontom. Cieľom pevnosti bolo chrániť pokračujúcu železničnú trať smerom na Ľvov a taktiež zabrániť ruskému vojsku postup do oblastí Karpát cez Užský priesmyk. Najväčšou nevýhodou boli železničné trate vedúce z Jaroslavli do Chyrowu práve cez Pzremysl, pretože ak by sa ich nepriateľ zmocnil a zahájil by rýchly postup smerom na samotné mesto, tak by sa dostalo do obkľúčenia nepriateľom.[6] Armádne velenie si bolo vedomé tejto situácie a zamýšľalo sa nad vybudovaním železničnej trate zo západnej strany mesta, ale nikdy sa k samotnej realizácii projektu nepristúpilo. Obranná zóna sa rozprestierala v 45 km okruhu a zahŕňala 17 hlavných bodov, ale iba 5 bolo plne vyzbrojených, a 19 menších oporných bodov, z ktorých len 7 disponovalo príslušnou vojenskou technikou. Po prelomení prvej línie mala zadržať nepriateľov postup druhé zoskupenie rozptýlené v 15 km okruhu, pričom na obranu bolo vyčlenených 956 diel, ktorých podporovalo ďalších 180 diel mobilného a rezerevného delostrelectva. Samotnú posádku pevnosti tvorili 2 pechotné divízie Landsturmu, čo zahŕňa celkovo 22 práporov.

1Obr. č. 1 – Železničný systém rakúsko-uhorskej monarchie v Haliči.

Rakúsko-uhorské vyrovnanie v roku 1867 prinieslo určité politické a administratívne zmeny, ale po dlhých rokoch rôznych kríz či vojen sa v oboch častiach monarchie prejavil nedostatok financií, čo sa následne odzrkadlilo aj v budovaní fortifikačných zariadení na hraniciach s nepriateľmi. S výstavbou pevnostných zariadení v Krakove a Pzremysli sa začalo ešte v 19. stor., ale pre nedostatok peňazí, boli práce vykonávané etapovite, čo v rýchlo sa vyvíjajúcom militaristickom odvetví spôsobilo nemalé problémy. V každom období vojenská generalita presadzovala inú defenzívnu filozofiu, ktorá sa zakladala na pokroku v oblasti delostrelectva. Väčšina prác bola vykonaná v 80. rokoch 19. stor. Pevnostné systémy boli obložené a vyvíšené tehlovými múrmi, pričom zbrane boli chránené násypmi.[7] V ďalších rokoch boli pevnosti modernizované a posilnené, čo spočívalo najmä v tom, že artiléria bola chránená železnými kopulami. Hlavnými zbraňami boli 15 cm húfnice a 15 cm minomety prepojené s pozorovacími stanicami, ktoré v prípade zahliadnutia nepriateľa, mali okamžite dať pokyn k ďalekonosnej streľbe. Na kratšie ciele sa využívali rýchlopalné kanóny ráže 8 cm. Takýmto vybavením disponovali iba v hlavných pevnostiach, o menších fortifikačných jednotkách sa to nedá povedať, pretože tam sa využívali zbrane staršej výroby, ktoré často nemali ani základné ochranné prvky. Systematizácia defenzívy neumožňovala nepriateľovi priamy útok na dané pevnosti, a preto musel využiť obliehaciu taktiku, čo samozrejme viedlo k obkľúčeniu pevností a zastavenia rýchleho a úderného postupu.

Fortifikačný systém v Ľvove sa začal budovať v roku 1887 a počas prvej balkánskej krízy v roku 1912 bola pevnosť zväčšená a zmodernizovaná. V samotnom meste a aj blízkom okolí existoval systém násypov a iných obranných prvkov, ktoré boli vystužené, a tým sa defenzívna línia rozšírila až na 48 km okruh. Oproti Krakovu a Pzremyslu spočívala obrana Ľvova iba na 28 delách, pričom v krízových situáciách poľná armáda mohla poskytnúť určitý počet zbraní a mužov, ale je otázka, či by to stačilo na zastavenie nepriateľa.

Okrem Ľvova, Pzremyslu a Krakova sa budovali menšie obranné pevnosti na riekach San a Dnester už po roku 1854, ale najmň v 80. rokoch 19. stor. Spolu s pevnosťou Pzremysl mali zabrániť ruskému postupu zo severu a severovýchodu cez prípadné riečne priechody či mosty. Keďže sa očakávalo, že ruský útok nebude po celej dĺžke frontovej línie kontituálny, takže niektoré predmostia by boli zachované pre prípadný protiútok armády Rakúsko-Uhorska. Tieto priechody v Sieniawe, Jaroslawli, Mikolajowi, Halicz a Nizniove boli bránené menšou vojenskou posádkou, v ktorej bola zahrnutá aj artiléria strašieho typu. Ďalšie posádky v Nisa, Radymno, Koniuszki Siemanowski, Zydaczove, Zurawne, Martinowe a Zaleszczyki boli situované na západných brehoch riek San a Dnestru s menším počtom bojaschopných mužov v rozpätí 1 až 4 rôt. Poslednou zložkou defenzívnych opatrení bol systém 24 bunkrov s 25 člennou posádkou.

Obranné postavenia v Haliči mali viacero negatív. Jedným z najväčších bol nejednotný postup pri samotnej výstavbe, pretože každá pevnosť bola budovaná v inom čase a podľa inej predlohy a rôznej filozofie. Každý si predstavoval poslanie danej pevnosti v inej sfére, čím sa menili jej úlohy v danom strategickom priestore a s tým súvisela výstavba, výzbroj, technické zabezpečenie či samotný počet stáleho vojska v pevnosti. Aj napriek tomu, že v Krakove a Pzremysli sa ukazovali pevnosti ako mierne zastaralé, až samotná vojna preverila spôsobilosť fortifikačných zariadení, pričom hlavne Pzremysl sa dostal dvakrát do dlhotrvajúceho obliehania. Narozdiel od toho, pevnosti v Ľvove a na riekach San a Dnester boli počas „Veľkej vojny“ len veľmi málo používané v bojovom nasadeni.

————————————————————————–

[1]    676 648 km2

[2]    Približne 52,8 mil. obyvateľov v roku 1914.

[3]    Slovensko ako administratívny prvok v rámci Rakúsko-Uhorsko samostatne neexistoval. Len širšia vrstva inteligencie a predných presdstaviteľov politickej elity používala pojem Slovensko. Častejšie označenie severovýchodnej časti Uhorska bolo Felvidék, Ober Ungarn alebo Horné Uhorsko, pričom najväčší problém bolo s vyčlenením hraníc územia obývaného Slovákmi. Prirodzené hranice ako Dunaj na juhu, či Tatry na severe neboli úplne akceptované aj kvôli tomu, že maďarská väčšína chápala mnohonárodnostnú monarchiu ako celok jedného národa.

[4]    Od roku 1849 Bukovina bola samostatnou jednotkou v rámci Rakúska ako Bukovinské veľkovojvodstvo a po roku 1867 sa stala súčaťou Predlitavska, čo vlastne znamenalo definitívne oddelenie sa od Haliče.

[5]    Ruskej armáde mohlo pomôcť aj domáce slovanské obyvateľstvo, ktoré malo okrem podobného jazyka aj náboženské vierozvyznanie.

[6]    Pozri obrázok č. 1

[7]    Samotné delo bolo umiestnené v mierne vykopanej jame a obklopené zákopmi, čo sčasti bránilo priamemu zásahu nepriateľského delostrelectva.

 

Zdroj:

KLEIN, Bohuš: Vojenskohistorický potenciál územia Slovenska pred prvou svetovou vojnou. In. Slovensko vo vojnách a v konfliktoch 20. storočí. Zborník referátov z vedeckej konferencie (ed. ŠTEFANSKÝ, Michal – PURDEK, Imrich). Bratislava : Vojenský historický ústav, 2003, s. 11-24.

Osterreich-Ungarns Letzter Krieg 1914 – 1918, Erster Band: Das Kriegsjahr, Wien : Verlag der Militarwissenschaftlichen Mitteeilungen, 1930. s. 1-119.