Dve zabudnuté tragédie na východnej hranici na prelome rokov 1945/46.

Banderovci – slovo, ktoré sprevádza takmer každého, kto sa narodil alebo žil v Uličskej alebo Ublianskej doline[1],  prostredníctvom príbehov ľudí, ktorí prežili jej búrlivé povojnové obdobie 1945 – 1947. Nepamätám si však, aby sa aspoň v jednom rozprávaní o banderovcoch  spomenulo, že ide o akúsi Ukrajinskú povstaleckú armádu (UPA). Vždy boli spájaní predovšetkým s prívlastkom, že sú to banditi, ktorí miestnym obyvateľom brávali jedlo, dobytok, nenávideli komunistov a Židov, ktorých dokonca i zabíjali. Dodnes rezonujú medzi jej obyvateľmi udalosti okolo vrážd civilných obetí v Novej Sedlici, Uliči a Kolbasove.[2]  Ako ukazujú archívy, civilných obetí v uvedenom období bolo v tejto oblasti viacej. Nestáli však za nimi príslušníci UPA. Dlhé desaťročia sa o nich mlčalo, pretože pravdepodobne nezapadali do kontextu obrazu o banderovcoch, aký o nich chcela mať komunistická ideológia.
V období medzi vraždami komunistov v obci Nová Sedlica (23. – 24. november 1945) a vraždami Židov v Uliči a Kolbasove (6. december 1945) došlo k tragickej udalosti zabitia civilov v obci Ubľa dňa 30. novembra 1945. K tragédii došlo v doline Radovo [3] pri kóte Krivuľa (472 m n.m.), kde v uvedenom čase sovietske vojská na novovytýčenej štátnej hranici medzi Československom a Sovietskym zväzom zriadili protibanderovský oporný bod.

Na uvedené udalosti spomína Michal Sirka (٭1935, Ubľa) z Uble nasledujúco[4]  : „To poľovačka bыla. Spravca tu bыv Černega iz Stašins’koji Roztokы. Šlи na poľovaňa. To ňaňko muj bыv hajnyk. Vnи pušlи, tu po Nastas’i. Tam bыla hranyca. No a teper’ka tam bыly rus’ki (sovietski vojaci – pozn. autora). To vnи maly obsadženoj proty banderovcum, hranicu od Bereznoho. No a vnи dumaly, že to vnи banderovci. Bo to aj šandari bыly tam na poľovački, z SNB. A to každыj bыv tak vboločenыj, šo mav. To nebыly uniformы. Tutы v šandars’kum a tutы v civiľu. Rusы si dumaly, že to banderovci suť. I vnи spoza hranici striľaly. A tutы opätovali. Ta tam vpav Babej, Černega i Čop. A muj ňaňko mav avtomat na holovi, Vže ho vojak mav na mušci. A ňaňko jakos’ stиh skočity i davka pušla. A pak ňaňko utik. To taka bыla nahoda. Tutы šlи na poľovaňa a tutы banderovcu čekaly“.[54]

Zmienku o tomto incidente nachádzame iba v hlásení Oblastného veliteľstva Národnej bezpečnosti v Humennom zo dňa 3. decembra 1945, kde sa uvádza: „Dňa 30.11.1945, pri konanej rázii hliadkou stanice NB Ubľa, za spoločnosti lesného personálu na udanlivých pytliakov v lese“Na-stať“ (Nastaz – pozn. autora)., obvod stanice Ubľa, prepadnutá bola táto výprava v lese neznámou ozbrojenou skupinou. Neznáma ozbrojená skupina vystrelila na výpravu asi 30-40 rán, ktorým padol za obeť dvaja lesní hájnici, ktorí boli pravdepodobne zastrelení. Zpráva o tomto bola podaná dňa 1. decembra 1945, o 12.50 hod. Oblastnému bezpečnostnému referátu v Košiciach, telefonický. Podrobnú zprávu som doteraz nemohol predložiť, nakoľko stanica NB Ubľa prípad vyšetruje a zprávu doteraz nepodala“. [6] Ako dopadlo vyšetrovanie nevieme, nakoľko žiadna správa z neho sa nezachovala a v období socializmu sa o tomto prípade nesmelo hovoriť.

Pri uvedenom incidente so sovietskymi vojakmi vtedy padli správca Lesnej správy v Ubli Peter Černega (٭1904, Runina) a dvaja lesní hájnici Juraj Babej (٭1921, Ubľa) a Andrej Čop (٭1905, Ubľa). Tou neznámou ozbrojenou skupinou bola skupina sovietskych vojakov, ktorá spoza sovietskej hranice zahájila streľbu na československé štátne územie na nič netušiacich lesníkov a žandárov v presvedčení, že sú to banderovci. Všetci žandári a lesníci, okrem troch, ktorí boli zasiahnutí, sa rozutekali.  Keď sovietski vojaci zistili, že to neboli banderovi, pretiahli mŕtvé tela za hranicu, aby ich zabitie argumentovali nelegálnym prekročením štátnej hranice. Táto tragická udalosť mala údajne pokračovanie v podobe medzinárodného súdu v Prahe, na ktorom boli obvinení sovietski vojaci odsúdení a vdovám po zabitých lesníkoch boli priznane dôchodky. Vdovy po lesníkoch na súde zastupoval Michal Piteľ zo Stakčínskej Roztoky, ktorý bol vtedy bezpečnostným referentom Okresného úradu v Snine.

K málo známym faktom patria i informácie o tom, ako počas obdobia bojov proti banderovcom dochádzalo ku konfliktom medzi miestnym obyvateľstvom a príslušníkmi československej armády. I keď sa z uvedenými dokumentmi museli pri ich štúdiu vo Vojenskom historickom archíve oboznámiť viacerí historici, vo svojich prácach ich neuvádzajú. Príkladom je prehliadaná udalosť, ktorá sa odohrala 12. februára 1946 v obci Beňatina, kde došlo k zabitiu 27-ročnej Heleny Smoligovej a poraneniu 16-ročného Juraja Godžu vojakom Jánom Balajom z 39. pešieho pluku, samostatného práporu 3. roty v Ubli, prideleného k pohraničnému strážnemu oddielu v Dúbrave. Podľa skutkovej podstaty v uvedený deň: „Asi o 22 hodine dňa 12. februára 1945 prišli na svadbu aj miestni mládenci a to Ján Lupjan – bajusa – Juraj Lupjan – bajusa – a Ladislav Rožkár, ktorí súc podnapití začali v miestnosti vyspevovať.

Vojak Ján Balaj zamiešal sa medzi vyspevujúcich mládencov, aby nespievali z čoho vznikla medzi vojakom Jánom Balajom a Jurajom Lupjanom hádka, ktorá sa začínala v ruvačku. Tu vojak Ján Balaja strhol pušku z ramená, odistil a zaujal postoj k paľbe, smerom na Juraja Lupjana. Toto vidiac Ján Lupjan, priskočil k vojakovi Janovi Balajovi a snažil sa tomuto vytrhnúť pušku z rúk. Jánovi Lupjanovi prišiel na pomoc jeho brat, Juraj Lupjan a tak vojak Ján Balaj, Ján Lupjan a Juraj Lupjan zápasili o pušku Jana Balaja.

Pri tomto zápase niektorý z uvedených, ale pravdepodobne vojak Ján Balaja potiahol za spúšť na puške z ktorej vyšla rana a keďže puška v čase výstrelu bola vo vodorovnej polohe s miernym zdvihnutím hlavne nahor, vystrelený náboj zasiahol v blízkosti stojaceho 16 ročného Juraja Godžu do predlaktia pravej ruky a za Godžom stojacu 27 ročnú Helenu Smoligovú, ktorú zasiahla do žalúdka. Helena Smoligová za niekoľko okamihov bola mŕtva a ani včasná lekárska pomoc by ju zachránila pri živote a Juraj Godžo utrpel zranenie, ktoré podľa lekárskeho svedectva sa zahojí behom 6 týždňov. Po tomto čine vojenská hliadka a aj ruvajúci sa mládenci ušli domov.“[7]

Udalosť sa stala na svadbe u Juraja Lupjana v Beňatine. Štyria vojaci, tvoriaci vojenskú hliadku, tam však nemali čo robiť. Hliadka nešla do služby totiž predpísanou trasou, ale: „zašla do obce Podhoroď, kde v tamojšom potravnom družstve na úver vypili liehové nápoje a zjedli potraviny v cene 1.200,-Kčs. Takto potužení vo večerných hodinách prišli do obce Beňatina, s.o. Sobrance, zašli do domu Juraja Lupjana, kde sa práve odbavovala svadba.“ Daná udalosť bola následne klasifikovaná ako zabitie človeka z nedbalosti![8]

___________________________________

[1] Uličská dolina s 9 obcami a Ublianska dolina s 15 obcami sa nachádzajú v okrese Snina. Sú najvýchodnejšími dolinami Slovenska. Z východu ich ohraničuje štátna hranica s Ukrajinou. Tá vznikla v roku 1945 odčlenením Zakarpatskej Ukrajiny z bývalého Československa a jej pripojením k vtedajšiemu ZSSR.

[2] Ide o vraždy, ku ktorým došlo v Novej Sedlici z 23. novembra na 24. novembra 1945 (Ivan Šiškan a Mikuláš Kireš) a zo 6. decembra na 7. decembra 1945 v Uliči (Alexander Stein, Ružena Steinova, Levia Riedermanová a Ester Klehrová) a Kolbasove (Adolf Schöchter, Šalomun Roth, Jozef Lieber, Helena Polláková, Gizela Lieberová, Estera Fankovičová, Gizela Grummerová, Estera Lieberová a Ján Laichter). K týmto vraždám je priraďovaný i Dávid Gelb z Novej Sedlice, ktorý bol 24. novembra 1945 násilne odvlečený a odvtedy je nezvestný. Bližšie pozri ŠMIGEĽ, M.: Vraždy židov a komunistov na severovýchodnom Slovensku v roku 1945: Kolbasovská tragédia. In: Acta historica Neosoliensia, č. 10/2007, s. 217 – 231.

[3]Dolina Radovo je rozsiahla dolina v k.ú. obce Ubľa. Pri určovaní hranice medzi Československom a Sovietskym zväzom v roku 1945 ju sovieti požadovali pričleniť k ich územiu. Hranica podľa ich návrhu mala schádzať z hrebeňa Nastazu vrchom Osoj nachádzajúcim sa tesne nad obcou Ubľa. Podľa tohto návrhu zastavaná časť obce Uble, tzv. Malá Ubľa sa mala stať súčasťou Sovietskeho zväzu.

[4]Výpovede sú zaznamenané v rusínskom nárečí, prepísané do slovenskej abecedy, pričom okrem nich sa používajú nasledujúce znaky: ы – zadná prostredná samohláska; и – fonéma, ktorá vznikla splynutím i a ы; ’ – palatalizovanosť spoluhlások.

[5]Výpoveď zaznamenaná dňa 20. januára 2008 v Ubli.

[6]Slovenský národný archív, f. Povereníctvo vnútra – bezp., šk. 1, č. 637/1945. Situačná správa OVNB Humenné, č. 204.dôv./45.

[7]Vojenský historický archív Bratislava, f. Operace „Banderovci“ 1945 – 1948, šk. 50, inv. č. 175. Balaj Ján a spol. voj. hliadka z Dúbravy, zabitie človeka z nedbalost – č.283/1946.

[8]Tamtiež.