Civilné obyvateľstvo a Karpatsko-dukelská operácia

Od vypuknutia Slovenského národného povstania sa odbojové hnutie na východnom Slovensku dostalo do zložitej situácie. Pre samotnú realizáciu povstania boli dôležité najmä jednotky dvoch východoslovenských divízii rozmiestnených v Karpatoch. Ich prekvapivé odzbrojenie nemeckým wehrmachtom v rámci operácie Kartoffelernten spôsobilo povstaniu ťažký úder. Vojenské jednotky, ktoré mali otvoriť cestu cez Karpaty sovietskej armáde boli zlikvidované, vojaci zajatí alebo na úteku. Územie východného Slovenska bolo čoskoro obsadené nemeckou armádou a úplne stratilo pre povstanie akýkoľvek význam.

Vzhľadom na vývoj udalostí sa Šarišsko-zemplínska župa a jej obyvatelia v poslednej fáze vojny ocitli v zložitej situácii. Už 4. augusta 1944 bolo územie Šarišsko-zemplínskej župy a okresov Stará Ľubovňa, Spišská Stará Ves i Kežmarok vyhlásené armádnym velením za operačné pásmo a zvyšok za zápolie [1] (spočiatku, aby nevypukla panika, sa toto vyhlásenie ani neprezentovalo na verejnosti).

Po vypuknutí povstania nemecká armáda prestala Slovensko považovať za spojenca, čo fakticky znamenalo, že územie Slovenského štátu sa stalo už len obyčajnou okupovanou krajinou. Táto skutočnosť predstavovala jeden z rozhodujúcich faktorov determinujúcich vzťahy nemeckých jednotiek a civilného obyvateľstva v Šarišsko-zemplínskej župe. Aj keď režim zostal lojálny Nemecku, drvivá väčšina obyvateľstva Slovenska už nacistické Nemecko nepovažovala za spojenca, ale za nepriateľa, proti ktorému bolo potrebné nejakým spôsobom bojovať.

Po začiatku Karpatsko-duklianskej operácie prebiehali boje spočiatku na území Poľska, no ústupom nemeckej armády na juh sa bojové operácie preniesli aj na územie Slovenska. Obyvateľstvo severovýchodných okresov Slovenska s napätím a obavami očakávalo prechod frontu a príchod osloboditeľskej sovietskej armády. Pod vplyvom frontových udalostí a bojových či deštrukčných operácií partizánov sa štátny aparát na východe Slovenska postupne rozpadal. Vyvrcholili aj represívne akcie zo strany okupačných jednotiek.

Wehrmacht pri ústupe aplikoval taktiku tzv. spálenej zeme (tá sa bytostne týkala najmä obyvateľov oblastí, cez ktoré prechádzal front). Nemci spálili alebo zničili mnoho dedín na severovýchode Slovenska. Jednou z najviac poznačených oblastí bol okres Svidník. Nemecké bojové jednotky a jednotky bezpečnostnej polície SIPO i služby SD spolu s oddielmi POHG podnikali tvrdé represívne akcie nielen proti partizánom, ale aj proti civilnému obyvateľstvu.[2] I napriek tomu, že platili rôzne nariadenia o správaní sa vojakov voči civilnému obyvateľstvu, nie vždy sa dodržiavali.

V rámci zdokonaľovania nemeckej obrany vrchné armádne velenie rozhodlo o nasadení civilného obyvateľstva – ľudia tak boli nútení kopať zákopy a podporovať wehrmacht aj po materiálnej stránke. Výkopových prác sa mali zúčastňovať všetci obyvatelia – nie vždy ale všetci ľudia prišli (svedčí o tom i správa veliteľa posádky nemeckej brannej moci,[3] v ktorej sa sťažuje na nedostatok osôb – konkrétne tu píše, že „…kopať zákopy prišlo len asi 100 osôb, hoci mali prísť skoro všetci“).

Jeden z posledných prejavov radikalizácie pomerov predstavoval fakt, že v čase, keď najvýchodnejšie oblasti Slovenska ostali mimo kontroly režimu, sa malo pristúpiť k záverečnej fáze riešenia židovskej otázky. Táto vlna deportácií bola už zrealizovaná v podmienkach nemeckej okupácie – sústreďovanie a odsun židov[4] mali opäť veľký vplyv na nálady obyvateľstva, stupňovala sa tiež vlna odporu voči okupantom i režimu.

Najaktuálnejšou otázkou v tomto období bolo zásobovanie. Od naplnenia základných potrieb závisela lojalita obyvateľstva, chod vojnového hospodárstva i situácia v sloven­ských, resp. v nemeckých ozbrojených zložkách. Ťažkosti rástli zo dňa na deň. Ako vyplýva z niektorých hlásení plynulosť zásobovania mala (spolu s ex­cesmi nemeckého vojska) na situáciu omnoho väčší vplyv, než napr. povstanie.[5] Zásobovanie východného Slovenska bolo vzhľadom na tunajšie hospodárske pomery i vojnovú situáciu pomerne dobré, postupne sa však zhoršovalo. Neskôr sa v dôsledku bojov, rekvirácií a krádeží celý proces zásobovania musel realizovať výlučne z miestnych zdro­jov.

Ďalší dôležitý faktor predstavovala evakuácia. Prvá výzva na dobrovoľné opustenie domovov kvôli aktuálnej vojnovej situácii bola zverejnená už 4. apríla 1944 a týkala sa územia okresov Bardejov, Svidník a Medzilaborce.[6] Nútená evakuácia sa pod tlakom vonkajších faktorov začala v polovici októbra. Realizovaná bola postupne, v niekoľkých vlnách (podľa posunov frontu), pod dohľadom vládneho poverenca a župana v súčinnosti s nemeckou armádou. Vo väčších sídlach mala pomerne bezproblémový priebeh, pretože tunajšie obyvateľstvo bolo čiastočne eva­kuované už skôr, v dôsledku náletov. Horšia situácia bola na vidieku. Tam na priebeh evakuácie dohliadala nemecká branná moc, ktorá od obyvateľstva odkupovala, resp. častejšie brala potraviny i domáce zvieratá, čo vyvolávalo nespokojnosť a obavy.[7]

Obyvatelia boli kruto prenasledovaní najmä kvôli tomu, že pomáhali partizánom, prípadne sa sami zúčastňovali odboja. Nemci takmer úplne zničili obec Tokajík. Táto tragická udalosť sa stala v nedeľu 19. novembra 1944. Okrem toho, že dedinu vypálili, pričom úplne zhorelo 27 domov a 28 hospodárskych budov, zabili aj 32 mužov.[8] Medzi dediny, ktoré Nemci zničili iba čiastočne, patrila Brusnica, Jakušovce, Kolbovce, Korunkovce, Potočiky, Soľník, Turany a Vojtovce.[9]

Civilné obyvateľstvo bolo ohrozované aj v iných okresoch. V okrese Michalovce to bola napr. obec Poruba pod Vihorlatom. V auguste 1944 totiž prišiel do dediny jeden z útvarov nemeckej armády a vojaci začali z obchodu i blízkych domov brať občanom zásoby múky, slaniny, strieľali sliepky a ošípané. Obyvatelia sa postavili na odpor a so zbraňami v ruke začali brániť svoj majetok. Na streľbu zišli z lesa i partizáni a v následnej prestrelke sa zachránili len traja esesáci. Po tejto udalosti štáby partizánskych skupín Jastrib a Borkaňuk presídlili z Poľany (ide o lúku pod Vihorlatom) do obce – konkrétne do domu Andreja Čukylu.[10]

V septembri 1944 partizánska rozviedka zachytila správu o tom, že sa chystá odveta voči dedine Poruba pod Vihorlatom. Dňa 3. novembra 1944, okolo desiatej hodiny, obkľúčili dedinu nemecké jednotky a následne ju vypálili (obec horela 2 dni). Okupačné jednotky zároveň zabili 13 občanov. Najmladší z nich, Andrej Pehanič mal iba 10 rokov. Najstaršou obeťou bola viac ako 80-ročná starenka Michaličová. Adama Rejtu (mal 18 rokov) chytili pri pasení koni, odviedli ho na Bielu horu pri Michalovciach a tam ho popravili. Ďalšou z obetí bol 19-ročný Janko Kováč, ktorý sa po úteku do lesa vrátil po zabudnuté veci, no pri prechode cez záhrady ho okupanti zbadali a zastrelili.[11]

Okrem dedín nemecká armáda pri ústupe ničila i mosty, komunikácie, továrne a iné budovy, resp. logistické zariadenia. Deštrukcie sa vykonávali hlavne preto, aby spomalili postup Červenej armády, resp. aby uvedené zariadenia nemohli po obsadení územia využívať postupujúce jednotky.

V atmosfére chaosu a neistoty, ktorá predznamenávala koniec voj­ny a pád Nemecka i ľudáckeho režimu, sa vykryštalizovala úplne nová situácia. Bola poznačená nevyhnutnosťou zaujať celkom jednoznačný občiansky postoj vo vzťahu k režimu, resp. upadnúť do úplnej pasivi­ty. Kým v predošlom období sa umiernení, alebo tiež vypočítaví ľudáci mohli kryť činnosťou v štruktúrach strany a tí agilnejší, radikálnejší sa zasa mohli prezentovať svojou aktivitou v HG, teraz už takéto, často alibistické či zištné delenie strácalo zmysel. Treba poznamenať, že v tejto existenciál­nej situácii sa ukázala skutočná, pravá tvár prívržencov režimu. Tí, ktorí dovtedy ešte nerezignovali, prechádzali pod vplyvom pudu sebazáchovy do pasi­vity, aby takto vyjadrili svoj negatívny postoj. Absolútnu vernosť režimu zachovalo len malé percento fanatikov, ktorí s ním boli spätí a zároveň zdiskreditovaní natoľko, že inú možnosť ani nemali. Za tých­to okolností sa slovenská vláda (po potlačení povstania) rozhodla stabilizovať pomery preve­rovaním spoľahlivosti štátnych a verejných zamestnancov. Podľa platných smerníc boli zriaďované legitimačné komisie, ktoré pozostávali z miestnych funkcionárov župy, HSĽS a HG (ústredná legitimačná komisia pracovala pri predsedníctve vlády). Úloha členov komisií spočívala v preverovaní sympatií zamestnancov voči partizánskemu hnutiu a voči povstaniu. Ľudia mali zároveň prisahať vernosť štátu.[12]

Spomínané javy boli príznačné pre vzťah nemeckej armády a civilného obyvateľstva počas Karpatsko-duklianskej operácie. Tieto vzťahy nikdy neboli jednoznačné, lebo sa neustále vyvíjali. Od počiatočnej náklonnosti voči armáde, resp. od nadviazania spolupráce s armádou cez ochladzovanie vzťahov až po odpor a nenávisť. Aj v roku 1944, keď už bolo jasné, kto vo vojne zvíťazí, nebol odpor občanov jednotný – kolaboranti sa totiž snažili rôznymi spôsobmi pomáhať Wehrmachtu, pretože dobre vedeli, že koniec vojny je aj ich koncom.


[1] PEKÁR, M.: Východné Slovensko 1939 – 1945. Prešov : Prešovská univerzita v Prešove, Filozofická fakulta, 2007. s. 138.

[2] RODÁK, J.: Fašistické represálie na východnom Slovensku. In: Fašistické represálie na Slovensku. Zost. HALAJ, D.: Bratislava: Obzor, 1990, s. 67.

[3] Štátny archív v Prešove, pobočka v Bardejove (ŠA PO, pob. BJ), Mestský úrad v Bardejove (MsÚ BJ) v rokoch 1919 – 1945, 7962/1944.

[4] PEKÁR, M.: Východné Slovensko 1939 – 1945. s. 136.

[5] PEKÁR, M.: Východné Slovensko 1939 – 1945. s.139.

[6] ŠA PO, fond Šarišsko-Zemplínska župa 1940 – 1944 (ŠZŽ 1940 – 1944), 1038/44 prez.

[7] PEKÁR, M.: Východné Slovensko 1939 – 1945. s.143.

[8] RODÁK, J.: Fašistické represálie…, s. 133.

[9] Tamže, s. 132, 133.

[10] JOSAY, J.: Monografia obce Poruba pod Vihorlatom, s. 3.

[11] Tamže, s. 3.

[12] PEKÁR, M.: Východné Slovensko 1939 – 1945. s. 135.

PODPORTE NÁS:

Páči sa Vám činnosť Klubu vojenskej histórie Beskydy. Podporte nás:

IBAN: SK4511000000002623066419

Za každý dar ďakujeme.