Cesta k prvej svetovej vojne a vojenské plány veľmocí so zreteľom na oblasť Karpát

Prusko-francúzska vojna jasne určila základné mantinely, v ktorých sa v nasledujúcich rokoch vyvíjala zahraničná politika veľmocí na konci 19. a začiatku 20. storočia. Kým politika Otta von Bismarcka, o ktorého odchode z kresla kancelára sa premiér Veľkej Británie lord Salisburý vyjadril: „…že povedie k veľkej pohrome, ktorej účinok budeme pociťovať vo všetkých kútoch Európy“, sa snažila aj za cenu často až “hybridných partnerstiev“ a navzájom si odporujúcich spojení zaistiť v Európe status qou a zabezpečiť udržanie Francúzska v izolácii, o politike jeho nástupcov sa to už povedať nedá. Výsledkom bolo, že na prelome storočí už môžeme pozorovať dva základné mocensko-politické bloky. Utváranie jedného z blokov započal ešte Otto von Bismarck, ktorý pochopil dlhodobú neudržateľnosť spojenectva s cárskym Ruskom, a preto korigoval smer zahraničnej politiky cisárskeho Nemecka, čo vyvrcholilo podpísaním tajnej spojeneckej zmluvy medzi Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom vo Viedni 7. októbra 1879, známej ako Dvojspolok. Taliansko najmä po nezhodách s Francúzskom upriamilo svoju pozornosť na Nemecko a Rakúsko-Uhorsko aj napriek tradičným vzájomným problémom medzi týmito krajinami. Výsledkom bolo podpísanie zmlúv vo Viedni 31. mája 1882, ktorými vznikla vojensko-politická aliancia Nemecka, Rakúsko-Uhorska a Talianska – Trojspolok.

Zbližovanie budúcich dohodových mocností začalo podpísaním spoločnej francúzsko-ruskej tajnej vojenskej dohody, v ktorej sa Rusko zaväzuje, že v prípade napadnutia Francúzska zo strany Nemecka alebo Talianska (podporovaného Nemeckom) využije všetky dostupné sily na napadnutia Nemecka. Naopak Francúzsko vyjadruje svoj záväzok v prípade napadnutia Ruska zo strany Nemecka alebo Rakúsko-Uhorska využiť všetky dostupné sily na útok voči Nemecku (článok 1. francúzsko-ruskej vojenskej dohody). Táto vojenská dohoda bola neskôr 4. januára 1894 rozšírená na spojeneckú zmluvu. Ďalším dôležitým medzníkom vo vytváraní budúcej Dohody bolo podpísanie britsko-francúzskej zmluvy 8. apríla 1904 na zámku Cloud pri Londýne, známej pod názvom Srdečná dohoda. Svojím obsahom zmluva síce nebola oficiálnou spojeneckou zmluvou, ale riešila spory oboch veľmoci v mimoeurópskych oblastiach, čo vytváralo do budúcna priestor na užšiu spoluprácu. Dôkazom toho boli od roku 1906 pravidelné vzájomné konzultácie, ktoré sa konali v otázkach vojenských záležitosti. Za medzník vo vytváraní protiváhy Trojspolku – mocenského paktu Dohody, môžeme považovať podpísanie zmluvy medzi Veľkou Britániou a Ruskom v Petrohrade 31. augusta 1907. Táto zmluva, podobne ako v prípade Francúzska Srdečná dohoda, riešila sporné otázky oboch veľmocí.

V predvečer vypuknutia prvej svetovej vojny môžeme v Európe pozorovať de facto dva proti sebe stojace zoskupenia. Trojspolok verzus Dohoda. Aj napriek tomu Dohodové mocnosti ešte nemôžme považovať za spojenecké krajiny, keďže s výnimkou rusko-francúzskej zmluvy nemajú zakotvené vzájomne spojenecké dohody. Až do podpísania Londýnskych zmlúv 4. januára 1914 tieto veľmoci spája ibaé vyjasnenie a eliminácia vzájomných konfliktov a najmä spoločný nepriateľ.

Takéto mocensko-politické rozloženie malo zásadný vplyv aj na formovanie vojenských doktrín a plánov jednotlivých krajín. Väčšia koordinácia nastala medzi generálnymi štábmi Nemecka a Rakúsko-Uhorska. Príkladom môže byť ubezpečenie náčelníka nemeckého generálneho štábu Helmutha von Moltkeho ml. z 22. januára 1909, kedy ubezpečil náčelníka generálneho štábu rakúsko-uhorskej armády Conrada von Hötzendorfa, že môže rátať s vojenskou pomocou spojenca aj v prípade, keď monarchia napadne Srbsko a Rusko začne mobilizovať. V dôsledku tejto úzkej spolupráce, ale aj pod vplyvom Balkánskych vojen došlo k dopracovaniu vojenských plánov pre nástup rakúsko-uhorských síl na predpokladané fronty v prípade budúcej vojny. Rakúsko-uhorský vojnový plán a mobilizačný systém bol koncepčne previazaný s nemeckým vojnovým plánom vypracovaným v rokoch 1891 – 1905 A Schlieffenom a na novšie pomery modifikovaný pod vedením H. von Moltkeho ml. Vychádzal z troch možných alternatív, a to z alternatívy označenej ako Prípad B, čiže vojny proti Srbsku, resp. Srbsku a Čiernej Hore. Alternatíva označená ako Prípad R počítala s vojnou s Ruskom. Kombinácia predchádzajúcich dvoch alternatív pre prípad vojny Rakúsko-Uhorska za podpory Nemecka s Ruskom, Srbskom a Čiernou Horou zároveň dostala označenie Prípad B-R. V plánoch generálneho štábu existovali aj alternatívy pre riešenie konfliktu s Talianskom (Prípad I) či potreba obranného postavenia v prípade zásahu Rumunska. Tieto alternatívy však boli považované za menej pravdepodobné.

Celý vojnový a mobilizačný plán počítal s rozčlenením armády do troch rozdielne silných zoskupení: Sled A (A-Staffel), Sled B (B-Staffel) a na Armádnu skupinu MGB “Minimálna skupina Balkán“ (Minimalgruppe Balkan). Najsilnejším zoskupením bol Sled A, ktorý bol primárne určený na nástup proti Rusku v prípade vojny s Talianskom proti tejto krajine. Celkovo tvoril zhruba 3/5 branných síl monarchie. V dôsledku predpokladu, že Rusko zmobilizuje s časovým oneskorením, sa počítalo nasadiť tento sled počnúc 18. dňom mobilizácie do oblasti Haliče. Bojové zoskupenie Sled B tvorilo viac než 1/5 branných síl monarchie. S nasadením tohto zoskupenia sa počítalo vo všetkých troch možnostiach, a to vojny so Srbskom, vojny s Ruskom alebo vojny so Srbskom a Ruskom zároveň. V prípade vojny so Srbskom sa počítalo s jeho nasadením spoločne so skupinou MGB na južnom bojisku, čím by došlo k nadobudnutiu prevahy nad protivníkom, čo by vytvorilo predpoklady na dosiahnutie úspechu v relatívne krátkom čase. V tomto prípade (Prípad B) by Sled B a skupinu MGB posilnili tiež dve jazdecké divízie Sledu A. V prípade postupu podľa Plánu R alebo Plánu B-R mal Sled B nastúpiť proti Rusku, kde by podporil Sled A.

Slabinou týchto plánov bolo neodhadnutie postojov Ruska, ale hlavne podcenenie rýchlosti, s akou Rusko zmobilizuje. V prípade realizácie Plánu B-R, čiže v situácii, kedy sa Rusko postaví na podporu Srbska, sa totiž plánovalo najprv presunúť Sled B na južné bojisko podľa Plánu B a až odtiaľ sa plánoval jeho presun do oblasti Haliče. Presun Sledu B do Haliče sa však mohol začať až po ukončení presunu Sledu A, to je po 18. dni mobilizácie, čo mohlo zapríčiniť omeškaný nástup Sledu B na severovýchodný front. Taktiež bolo treba počítať aj s omeškaním presunu Sledu A z dôvodu malej priepustnosti komunikácii v oblasti Karpát. Na ilustráciu priepustnosti komunikácii môže poslúžiť operačná armádna smernica o vojskovej prepravnej priepustnosti hlavných prechodov cez Karpaty s návrhom ich logistického zabezpečenia z 9. decembra 1870. Táto smernica charakterizuje hlavné komunikačné tepny do rakúskej Haliče. Pri charakteristike Dukelského priesmyku, ktorý sa nachádza na trase Vranov n/T – mestečko Dukla (Trasa VI.), a je najnižšou dostupnou cestou cez Karpaty (502 m.n.m.), sa uvádza možnosť bez prestávky vypravovať celé armádne zbory. Iná situácia je však pri Trase VII v smere z Humenného cez Medzilaborce do Sanoku, cez Lupkovský priesmyk (657 m.n.m.), kde je denná priepustnosť stanovená na jednu divíziu. Aj napriek neskoršiemu rozvoju železničnej dopravy či zväčšeniu záujmu o zlepšenie priechodnosti karpatských prechodov po vyostrení vzťahov s Ruskom sa nedá predpokladať, že došlo k zásadnému zlepšeniu vojskovej priechodnosti karpatských prechodov, čo sa nakoniec potvrdilo hneď v prvých dňoch prvej svetovej vojny.

Ruský generálny štáb vychádzajúc z dohody podpísanej s Francúzskom vo svojich operačných plánoch počítal s vojnou proti Nemecku a Rakúsko-Uhorsku. Náčelník generálneho štábu J.G. Žilinskij v operačnom pláne z roku 1913 počítal s dvoma základnými variantmi. Prvý variant vychádzal z predpokladu, že Nemecko zaútočí na Rusko v plnej sile skôr ako na Francúzsko. Druhý variant predpokladal upriamenie nemeckej pozornosti primárne na Francúzsko. Pre Rusko to znamenalo, že v tomto prípade je prioritným nepriateľom Rakúsko-Uhorsko, ktoré musí byť ako nemecký spojenec čo najskôr vyradené z vojny. Tomuto účelu zodpovedalo aj predpokladané rozloženie síl, ktoré počítalo s nasadením 48,5 divízii proti Rakúsko-Uhorsku a 30 divízii proti Nemecku. Oproti plánom z roku 1898, kde sa počítalo so začatím bojovej činnosti 25. týždeň po mobilizácii s výhľadom dosiahnutia víťazstva nad Rakúsko-Uhorskom do 30 – 35 dní, v roku 1913 sa Rusko zaviazalo už na desiaty deň vojny postaviť do zbrane 1,5 milióna vojakov a na 15. deň malo zabezpečiť nasadenie 800 tisíc vojakov proti Nemecku. V roku 1914 ruský generálny štáb pripravoval nový ofenzívny a mobilizačný plán, jeho dokončenie však prerušilo vypuknutie vojny, mobilizácia preto prebiehala podľa poslednej modifikácie operačného plánu z roku 1913. Veľkou slabinou Ruska boli komunikácie, najmä slabá železničná sieť, čo komplikovalo cieľ stanovený v operačnom pláne – rýchle víťazstvo vzhľadom na nemožnosť pohotového prísunu ľudských más na bojisko.

Nemecký generálny štáb pred vypuknutím vojny počítal s postupom podľa modifikácie Schlieffenovho plánu. Tento plán v roku 1905 vytvoril náčelník generálneho štábu Alfred von Schlieffenom. Podľa plánu sa mala nemecká armáda prevaliť cez Belgicko a severné Francúzsko a potom sa plynulo obchvatným manévrom presunúť k východu. Tento útok malo uskutočniť pravé krídlo, zatiaľ čo ľavé krídlo malo zotrvať v obrannom postavení na línii pevností Mety – Diedenhofen a Štrasburg – Mutzig. Iba desať divízií malo na východe držať ruskú armádu v šachu. Nemecký generálny štáb totiž, podobne ako rakúsko-uhorský, počítal s oneskorenou mobilizáciou Ruska. Moltke ml. Schlieffenov plán do značnej miery modifikoval. Na západnom fronte z obavy pred francúzskym protiútokom posilnil najmä ľavé krídlo, čím oslabil údernosť pravého krídla. Tento nedostatok si uvedomoval aj on sám, a tak na posilnenie pravého krídla využil mimo iné divíziu presunutú z východného frontu.

Po vyradení Francúzska, čo nemalo trvať viac ako niekoľko týždňov, malo Nemecko následne presunúť svoje sily na východný front proti Rusku. Rakúsko-Uhorsko malo v priebehu obdobia dokiaľ bude Francúzsko porazené odolávať tlaku ruských vojsk a udržať svoje postavenia až do príchodu posíl zo spojeneckého Nemecka. Neskorší vývoj však nepriniesol rýchlu vojenskú porážku Francúzka a tak Nemecko muselo čeliť vojne na dvoch frontoch. Rakúsko-Uhorsko v následku predvojnových operačných plánov už v prvých týždňoch vojny muselo čeliť značnému náporu ruských vojsk, ktorého ustatie nakoniec stalo rakúsko-uhorskú armádu veľa síl.

Zdroje:

1.SKŘIVAN, A: Evropská politika 1648 – 1914. Praha : Nakladatelství Aleš Skřivan ml., 1999. 272 s. ISBN 80-902361-3-2.

2.GILBERT, Martin: První světová válka. Brno: Nakladatelství BB/art, 2005. 759 s. ISBN 80-7341-563.

3.DANGL, Vojtech: Vojnové plány Rakúsko -Uhorska a ich modifikácie v lete 1914. In: Vojenská história, roč. 7, 2003, č. 2, s. 3 – 20.

4.DANGL, Vojtech – SEGEŠ, Vladimír: Vojenské dejiny Slovenská 1711 – 1914. Bratislava : Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, 1996. 241 s. ISBN 80-88842-02-6.

5.KLEIN, Bohuš: Vojsková priepustnosť hlavných ciest cez (Slovenské) Karpaty v 60. a 70. rokoch 19. storočia s návrhom ich logistického zabezpečenia. In: Vojenská história, roč. 6, 2002, č. 1, s. 96 -105.

6.UTKIN, Anatolij: Zabytaja tragedija – Rossija v Pervoj mirovoj vojne. Smolensk : Rusič, 2000. 640 s. ISBN 5-8138-0136-7.

7.KOVÁČ, Dušan: Karpatská zima 1914-1915 a jej vplyv na česko-slovenský odboj. In: Slovanské historické studie, 1997, č. 23, s. 23-34.

8.JAKOVLEV, Nikolaj: 1. augusta 1914. Moskva : Algoritm, 2002. 240 s.

9.PROKŠ, Petr: Konec říše Habsburků. Praha : ISV Nakladatelství, 2004. 268 s. ISBN 80-86642-25-9.

10.HART, Liddell: Histórie první světové války. Brno : Jota, 2001. 506 s. ISBN 80-7217-164-X.

11.Primary Documents: Franco-Russian Military Convention, 18 August 1892 [online], Michael Duffy, c2000-2007 [cit. 2008-04-13]. Dostupné na WWW: http://www.firstworldwar.com/source/francorussianmilitaryconvention.htm