Bojovali v prvej svetovej vojne XVII. – vojak Pavol Kičinko

30. Apr 2017 | Autor: | Rubrika: Članky a štúdie, Z činnosti KVH Beskydy

quota 144 - trincea e soldati au AU

Prvá svetová vojna je nesporne významným komplexom udalostí, ktoré ovplyvnili  a výrazne formovali ľudskú spoločnosť. Svojou ničivou silou zasiahla v období rokov 1914-1915 aj naše územie. Od jesene 1914 až do jari 1915 bol územie dnešných okresov Bardejov, Svidník, Stropkov, Humenné, Medzilaborce a Snina miestom úporných bojov medzi ruskou armádou na jednej strane a rakúsko-uhorskou a nemeckou armádou na druhej strane. Tragickým výsledkom týchto bojov boli tisícky padlých vojakov zúčastnených armád.  Úporné boje však prebiehali aj na iných bojiskách. Tak ako u nás zomierali tisíce vojakov z cudziny, vojaci z nášho územia bojovali, krvácali a zomierali na iných bojiskách. Z územia dnešného Slovenska bolo v rokoch 1914-1918 zmobilizovaných viac, ako 400 tisíc vojakov, z nich viac, ako 60 000 padlo na bojiskách prvej svetovej vojny. Obyčajní ľudia, ktorí poslúchli mobilizačný rozkaz a odišli do nezmyselnej vojny. Mnohí z nich sa nikdy nevrátili. Po týchto ľuďoch sa vytrácajú aj posledné stopy ich existencie a to vojnové cintoríny, na ktorých sú pochovaní. Naše združenie sa venuje výskumu v oblasti cintorínov prvej svetovej vojny, preto vieme, akú majú mnohé z nich tristnú podobu.

Dnešná časť nášho seriálu sa bude venovať osudu jedného muža, vojaka Pavla Kičinka. Pred časom nás jeho rodina požiadala o objasnenie jeho vojnového osudu. V rodine sa zachovala iba informácia, že zomrel na talianskom fronte. Keďže sa nám mnohé podarilo objasniť, chceli by sme jeho príbeh predstaviť verejnosti.

Pavol Kičinko /Paul Kicsinko/

27.11. 1896 Zemplínska Teplica (okres Trebišov) – 1.11.1916 Jamiano (okres Gorizia)

Vojak Pavol Kičinko bol rodákom z obce Zemplínska Teplica. V čase jeho narodenia sa obec nazývala Secskeresztúr. Keď vypukla vojna mal 18 rokov. Jeho ročník nepatril medzi tie, ktoré boli povolané hneď na začiatku vojny. Rakúsko-uhorská armáda však na všetkých bojiskách utrpela hrozné straty a tak čoskoro bol povolaný aj ročník 1896. Spolu s inými odišiel aj Pavol Kičinko.

Jeho prvé kroky smerovali do Užhorodu, kde bol umiestnený doplňovací prápor užhorodského Pešieho pluku č. 66. Tu absolvoval základný výcvik a v rámci niektorej pochodovej roty odišiel na front. Pavol Kičinko bol zaradený do pochodovej roty, ktorá mala doplniť straty II. práporu, ktorý bol odlúčený od svojho pluku a v tom čase bojoval na talianskom fronte. Zvyšok Pešieho pluku č. 66 bojoval proti Rusom v Haliči.

Kote 144.

Kóta144 nad obcou Jamiano. Za udržanie tejto kóty platili rakúsko-uhorské jednotky ťažkými stratami.

Prápor ku ktorému bol priradený Pavol Kičinko  bol súčasťou 15. horskej brigády, ktorá patrila medzi jednotky 50. pešej divízie, ktorá už dlhé mesiace bojovala na talianskom bojisku. Nevieme presne, aký dlhý čas strávil Pavol na talianskom fronte, ale vieme presne, kedy sa jeho frontový osud naplnil. Pavol Kičinko padol 1.11.1916 v boji na kóte 144 Arupacupa (v slovinčine Gorjupa Kupa) nad talianskou obcou Jamiano (v slovinčine Jamlje). Zomrel v priebehu bojov, ktoré vošli do dejín pod menom Deviata bitka na rieke Soči.

quota 144 -Kóta144 nad obcou Jamiano. Na svahoch tejto kóty zahynul Pavol Kicsinko.

V tejto časti talianskeho frontu sa 5. rakúsko-uhorská armáda už celé mesiace bránila početným útokom talianskej armády, ktorá sa snažila preraziť z priestoru vtedy slovinskej obce Jamlje (Jamiano), ktorá ležala v smere talianskeho postupu na mesto Terst. Nad obcou Jamlje (Jamiano) sa nachádza spomínaná kóta 144 Arupacupa (Gorjana Kupa), počas vojny jej vojaci hovorili iba Kóta 144. Celé mesiace sa tadiaľto snažili Taliani  prebiť a obrana tohto kopca stála rakúsko-uhorských obrancov potoky krvi.

Deviata bitka na rieke Soči (Isonzo) sa začala 24. októbra 1916 obrovskou delostreleckou paľbou z talianskych diel. Ničivá paľba trvala niekoľko dní. Cieľom bolo oslabenie rakúsko-uhorskej obrany. Delostrelecká paľba spôsobovala obrancom straty, ničila ich obranné postavenia, ktoré museli neustále opravovať. Jedným z následkov ostreľovania bola aj vyčerpanosť rakúsko-uhorských vojakov. Po predchádzajúcich bojoch 5. rakúsko-uhorská armáda ešte nestihla doplniť svoje straty a tak všetci vedeli, že ich opäť čaká boj proti talianskej presile.

Prvé útoky Talianov sa začali 27. októbra 1916. Všetky prvé útoky boli na celej frontovej línii odrazené. Skutočné peklo sa začalo 1.11.1916, teda v deň, kedy Pavol Kičinko zahynul. Delostreľba bola taká intenzívna, že takmer paralyzovala akýkoľvek pohyb v rakúsko-uhorských zákopoch. Kruté boje prebiehali najmä v okolí obce Lokvica. Za cenu obrovského vypätia rakúsko-uhorské jednotky odrazili aj tento taliansky útok. Prispeli k tomu najmä zálohy od iných jednotiek z kľudnejších časti frontu. V priebehu týchto bojov zahynul aj Pavol Kičinko. Pri dedine Jamiano vyvrcholili boje, až nasledujúci deň, teda 2. novembra 1916. Talianom sa nepodarilo preraziť, hoci 5. rakúsko-uhorská armáda stála pred zrútením.

 mapa 1

Situácia na fronte počas 9. bitky na Soči (október-november 1916). Zvýraznená je kóta 144 nad obcou Jamiano.

Zaujímavé je, že Pavol Kičinko zomrel ďaleko od priestoru, ktorý bránila jeho jednotka. Pavol Kičinko bol vojakom II. práporu Pešieho pluku č. 66 (II/IR 66). Ten bol súčasťou 15. horskej brigády (15. GBrig). Táto brigáda patrila do 50. pešej divízie (50. ID). Táto divízia bola súčasťou XV. armádneho zboru. Jednotky tohto zboru boli súčasťou 5. armády, ale zbor bol rozmiestnený oveľa severnejšie pri meste Tolmino. Naopak oblasť okolo dediny Jamiano bránil XXIII. armádny zbor. To znamená, že Pavol Kičinko bol spolu zo svojimi druhmi prevelený zo svojho pokojnejšieho úseku frontu k dedine Jamiano, ako posila, pretože v tomto úseku chceli Taliani preraziť stoj, čo stoj.

Jamiano_cim_Mottola-Ruzzier (2)

Jamiano_cim au_JR 91 02

Vojnové cintoríny  v obci Jamiano. Tieto cintoríny boli medzivojnovom období zrušené.

Miesto pochovania Pavla Kičinka podľa úmrtného lístku bol Vojnový cintorín Jamiano. Problémom je, že neviem určiť na ktorom cintoríne, pretože v obci Jamiano boli až tri cintoríny. Dve z týchto troch cintorínov máme v prílohe na historických fotografiách. Ako sa ukázalo vojnové cintoríny v obci Jamiano mali zložitý osud. Po vojne talianske úrady dva z troch cintorínov uzavreli a   telesné pozostatky vojakov boli prenesené na vojnový cintorín Visintini. Tieto vojnové obete ešte ani vtedy nenašli pokoj, pretože aj cintorín Visintini bol zrušený v roku 1950 a ostatky vojakov boli prenesené na vojnový cintorín Palmanova. Aj posledný cintorín v obci Jamiano bol zrušený v roku 1970 a ostatky vojakov boli znova pochované na vojnovom cintoríne Prosecco. Tieto rušenia cintorínov je typický jav, kedy sa štátne úrady snažia ušetriť na údržbe vojnových cintorínov, takým spôsobom, že zrušia pôvodné cintoríny a vytvoria jeden veľký. Robia to takto mnohé štáty. Takže z týchto faktov vyplýva, že telesné pozostatky Pavla Kičinka sa nachádzajú buď na vojnovom cintoríne Palmanova alebo na vojnovom cintoríne Prosecco.

[NO_A_TERZI]_Cimitero_AU_Palmanova_01_[Ph_Gabriele_Menis]Vojnový cintorín Palmanova.

Cimitero_Guerra_austroungarico_Prosecco-752x535

Vojnový cintorín Prosecco.

Príbeh vojaka Pavla Kičinka je len jedným z mnohých tragických príbehov, ktoré napísal neľútostný osud v časoch prvej svetovej vojny. Z jednotlivých bojísk sa nevrátili mnohí muži z dnešného Slovenska a my sa budeme postupne snažiť ich príbehy pripomínať.

Be Sociable, Share!
Tags: , , ,

Komentáre sú deaktivované.