Bojovali v prvej svetovej vojne XVI. – nadporučík Albert Fridrich Meško

Obrázok (21)

Prvá svetová vojna je nesporne významným komplexom udalostí, ktoré ovplyvnili  a výrazne formovali ľudskú spoločnosť. Svojou ničivou silou zasiahla v období rokov 1914-1915 aj naše územie. Od jesene 1914 až do jari 1915 bol územie dnešných okresov Bardejov, Svidník, Stropkov, Humenné, Medzilaborce a Snina miestom úporných bojov medzi ruskou armádou na jednej strane a rakúsko-uhorskou a nemeckou armádou na druhej strane. Tragickým výsledkom týchto bojov boli tisícky padlých vojakov zúčastnených armád.  Úporné boje však prebiehali aj na iných bojiskách. Tak ako u nás zomierali tisíce vojakov z cudziny, vojaci z nášho územia bojovali, krvácali a zomierali na iných bojiskách. Z územia dnešného Slovenska bolo v rokoch 1914-1918 zmobilizovaných viac, ako 400 tisíc vojakov, z nich viac, ako 60 000 padlo na bojiskách prvej svetovej vojny. Obyčajní ľudia, ktorí poslúchli mobilizačný rozkaz a odišli do nezmyselnej vojny. Mnohí z nich sa nikdy nevrátili. Po týchto ľuďoch sa vytrácajú aj posledné stopy ich existencie a to vojnové cintoríny, na ktorých sú pochovaní. Naše združenie sa venuje výskumu v oblasti cintorínov prvej svetovej vojny, preto vieme, akú majú mnohé z nich tristnú podobu.

Dnešná časť nášho seriálu sa bude venovať iba jednej osobe. V článku je opísaný životný príbeh dôstojníka rakúsko-uhorskej armády Alberta Fridricha Meška. Fotografie pochádzajú zo zbierky Jozefa Krúpu. Text je prevzatý zo súhlasom autora Petra Andráša z  knihy Dejiny rodu Meško  1190-2010.

Albert Fridrich Meško

(21.júna 1890 Vyšný Kubín – 13.mája 1915 Dolný Kubín)

rodičia Jób Meško Alberty a Johanna rodená Meško

súrodenci : Jozef Koloman Meško a Jolana Žofia Mešková

Vo veku 17 rokov v  roku 1907 ukončil gymnaziálne štúdiá v Dolnom Kubíne maturitnou skúškou. Vyrástol z neho mladík klasickej pôvabnej štíhlej postavy, pružný a očarujúci potomok ušľachtilej rasy. Na tvári obrúbenej hladkými gaštanovými vlasmi sa mu zračila vážnosť a hĺbka ducha. Každým nervom prežíval obdobie horúčkovitej dychtivosti, opojený a krutý čas dospievania. Zdobila ho skromnosť, ktorá prezrádzala skutočnú vznešenosť, prirodzená bezprostrednosť mladíka, ktorá vyžarovala dôstojnosť, ktorú si ani neuvedomoval. Svoje postavenie a svoje úspechy prijímal s rovnakou samozrejmosťou ako vzduch ktorý dýchal.

Albert Fridrich Meško s rodinnou návštevou počas svojej služby v Budapešti.

Prvý raz obliekol uniformu a postavil sa na dvore kasární v Budapešti medzi ostatných mladých šľachtických adeptov Marsovej služby. Prísny veliteľ prechádzal popred nastúpených nováčikov a čítal mená. Albertovi Fridrichovi sa od strachu neovládateľne roztriasli kolená. Dôstojník zrazu zdvihol hlavu a zvolal „Melyik az a Meskó ? “ („Ktorý to je ten Meško ? “) Albert Fridrich vystúpil z radu. Zmocnila sa ho bázeň hraničiaca z hrôzou. Veliteľ podišiel k nemu, niekoľkokrát si ho premeral a so záujmom sa ho spýtal : „ Honnan van ?“ („ Odkiaľ ste ?“)   „Felso Kubínból“ ( „Z Vyšného Kubína“), odpoveď bola odrazu nečakane hrdá a pevná. Mindegyvik Meskó Felso Kubínból van“ („Každý Meško je z Vyšného Kubína “) odpovedal dôstojník čiastočne na vlastné myšlienky. V tom okamihu spadla z Alberta- Fridricha všetka hrôza a prvý raz vypäl v hrdom poznaní vlastnej ceny.

Príhoda ukazuje aké dobré meno mali v armáde Meškovci. Ich prítomnosť okamžite vzbudzovala záujem a zvedavosť. Elegancia mladého dôstojníka hneď upútala pozornosť nadriadených, ktorí zaradili Alberta -Fridricha ku uhorskej korunnej stráži v Budapešti. Čoskoro prišli prvé povýšenia. Dvadsaťtri ročný už bol nadporučíkom. Na tie časy to bola mimoriadna kariéra. Boli to žiarivé a veselé roky, lebo veselosť patrila k fascinujúcemu životu budapeštianskych kaviarní a bulvárov. Albert – Fridrich zatieňoval eleganciou a vynucoval si úctu a obdiv miestnej nobility. Oslňoval svojím skvelým zjavom a prirodzenou ušľachtilosťou vystupovania. Mal mužne nenútené atletické držanie tela, z tváre mu žiarila hrdá bojová majestátnosť, zušľachtená láskavým pohľadom. Bol šľachticom nielen rodom, ale aj zovňajškom: s drobnými fúzami a rukami, oslnivým vystupovaním a podmanivým úsmevom. V jeho tvári sa skrývala sviežosť a jeho tmavé oči odzrkadľovali víziu závratného života. Pôvab mladosti sa v ňom spájal s galantnosťou, láskavou povahou a vycibrenou etiketou.

Bol miláčikom rodiny. Volali ho proste Frigyes, Frico. Nikdy neprišiel domov bez toho, aby každému v rodine nepriniesol darček či drobnú pozornosť. Jeho prítomnosť dodávala reči oheň a vínu život. Mal radosť s toho, že mohol rozprávať o živote v hlavnom meste a obaja rodičia žili v odblesku Fridrichovej žiarivo sa rozvíjajúcej kariéry. V jeho osobe sa mala naplniť všetka ctižiadosť veľkého rodu. Nikto nerátal s náhodnými obratmi a so silami, ktoré sa z vôle osudu pripletú do cesty. Okolo roku 1913 sa len šťastnou náhodou vyhol súboju s akýmsi dôstojníkom. To sa však už na oblohe jeho života zbierali ďalšie oveľa ničivejšie mračná.

Leto roku 1914 bolo horúce. Život kráčal svojím každodenným krokom, nikto nečakal niečo mimoriadne. Odrazu koncom júna rozbúrili pokojné stojaté vody správy zo Sarajeva. Srbi zavraždili následníka trónu Františka Ferdinanda a jeho manželku Žofiu Chotkovú. Krajina zmeravela. Cisár nekonal zbrklo. Až 23. júla adresovala monarchia srbskej vláde ultimátum. Dva dni na to Belehrad odpovedal v zmierlivom duchu, prijal ultimátum s drobnými výhradami, ktoré by mu umožnili zachrániť si pred vlastným národom a pred svetom tvár. 26. Júla Viedeň srbskú odpoveď odmietla. Dva dni na to v utorok 28. júla vyhlásila Belehradu vojnu. Neznamenalo to okamžité vojenské akcie. Nikto sa na vojnu nepripravoval, situácia zaskočila všetkých aktérov rovnako. Monarchia potrebovala týždne k tomu , aby vyslala svoje armády do poľa. V ten istý deň začalo Rusko mobilizovať svoje sily pozdĺž hranice s habsburským mocnárstvom, 29. júla 1914 však už Rakúšania začali demonštratívne ostreľovať Belehrad. 30. júla vyhlásila Viedeň i Petrohrad všeobecnú mobilizáciu.

Frico Meško ( v strede) na fronte.

V habsburskom súštátí začala mobilizácia. Nástup chlapov do vojny prebiehal v nefalšovanom ovzduší nadšenia a opojenia. Všade hrala hudba, národy ríše boli v povznesenej nálade. „Do jesene budeme doma,“ kričali zo smiechom vojaci, pochodujúci ulicami miest. „Kým lístie zo stromov opadne, všetkému bude koniec!“

Nie, ešte stále nikto na nič tragické nepomyslel, veď žiadny štát sa na vojnu nechystal. Všetci verili, že sa rinčanie zbraní skončí silnými slovami a ústupkami Srbska. V najhoršom prípade sa počítalo s niekoľkodenným pochodom a s jeho prevalcovaním. Stačí si uvedomiť, že hlavný spojenec Rakúska, nemecký cisár Wilhelm II. sa 5.júla ( týždeň po sarajevskom atentáte) vypravil na výlet. Jeho jachta vyplávala do nórskych vôd. Náčelník nemeckého generálneho štábu Moltke bol na dovolenke. Nič nedokazuje jasnejšie, že sa nikto na vojnu nepripravoval. Aj Rusko dlho váhalo. Až 6. augusta 1914 vypovedalo Viedni vojnu. Británia sa k nemu pridala 10. augusta. Medzičasom 5. augusta nemecká armáda, obávajúc sa boja na dvoch frontoch , prikročila k akcii : rozhodla sa rýchlym úderom rozvrátiť francúzsky front a potom presmerovať svoje sily na východ. 5. augusta útokom na Lutych začala prvé vojenské akcie. Vypukla svetová vojna. Cisárske vojská prekročili 11. augusta 1914 Dunaj a zamierili na Belehrad. Dychtivý duch Fridricha Alberta Meška ho hnal na bojisko. Už počas nástupu cisárskych armád proti Srbsku bol ranený. Niektorí spomínajú priestrel brucha a zmrzačenie pravice, iní ešte aj akési zápalové ochorenie. O zraneniach hovorí vo svojich spomienkach aj Karol Izakovič. Tak či onak, pre Alberta Fridricha sa vojna skončila. Začala sa strastiplná cesta do tyla a ďalej do Budapešti. Voz s ranenými si zúfalo kliesnil cestu kolónami vojsk, smerujúcimi na juh na front. Alberta Fridricha operovali v nemocnici v Budapešti (u Dr. Korányiho, zaťa vyšnokubínského Árpáda Kubínyiho). Rodinný priateľ a sused Ľavotta písal 16.marca 1916 svojmu synovi o Fricových zraneniach z bojovej línie („švarmlinije“). Okrem zranenia, ktoré sa neskôr ukázalo byť smrteľným , spomína aj zranenie Fridrichovej pravej ruky. Píše synovi, aby sa držal svojho oficiera, aby ho poslúchal a bol mu za všetko povďačný, aby si cenil, že nemusí nastúpiť do frontovej línie. Nabáda ho, aby sa snažil ostať v zázemí, veď : … čo je to za radosť byť vo švarmlíniy, alebo byť takím mrzákom ako Frico nankin (Fridrich-Albert Meško Alberty), alebo Miško Rimanovje ? Ten že vraj príde o ruku- bol tiež veľmi ranený…

Nadporučík Fridrich Albert Meško (vľavo) na fronte.

Nedbalo ošetrené rany nešťastného mladíka zhnisali a vyžiadali si ďalšie operačné zákroky. Z Ľavotovho listu sa ďalej dozvedáme o tom, že Fridrichov brat Koloman Jozef Meško mal prísť domov, aby si mohol ukončiť gymnaziálne štúdiá. „Tak sa čosi povráva, že Kálmán príde tiež na urláub, že vraj Matúru zložiť, abi mohol byť oficierom. Síce Frico nánin je už navždy dot… je žobrák na pravú ruku. Od nás s gazdou nik nenarukoval pre jarné práce, iba Durdík išiel…“

Tak či onak po čase sa zdalo, že je všetko v poriadku. Bolesti ustúpili a pacientov stav sa zvoľna zlepšoval. Vstal z lôžka , znovu začal chodiť, posedávať na nemocničných chodbách, absolvoval aj kratšie prechádzky po dvore. Z Vyšného Kubína prišla za ním sestra Jolana Žofia so sesternicou Máriou. Izba bola priestranná a svetlá. Biele nemocničné kovové postele stáli vedľa seba vo vyrovnaných radoch, ako v kasárňach. Všetok prepych predstavovali čistá posteľ a kovový nočný stolík. Nad hlavou každého pacienta bola umiestnená čierna tabuľka s menom a hodnosťou postihnutého. Pri lôžkach stáli obyčajné drevené stoličky. Albert Fridrich ležal v rohu miestnosti. Po pravej strane mal okno, spoločnosť mu robili dvaja ďalší dôstojníci: jeden starší asi päťdesiatročný a druhý mladý, ktorý mohol byť približne vo Fridrichovom veku. Nech už boli jeho rany, akéhokoľvek charakteru, ukázali sa byť podstatne zákernejšie ako sa sprvu zdalo. Pooperačná rana sa zapálila a začala hnisať. Nepomohla už ani ďalšia operácia, ani starostlivá opatera barónky Soosovej. Previezli ho do nemocnice v Dolnom Kubíne. V nedeľu 13. mája 1915 ako 24 ročný umrel na pooperačné komplikácie.

Mŕtve telo mladého nadporučíka priviezli do Vyšného Kubína . Rakvu vyprevádzala celá obec. Pohreb sa konal v záhrade rodičovského domu. Na konci sprievodu kráčalo dvanásť vojakov- čestná stráž zložená s rezervistov. Smútočný zástup prešiel celou dedinou, zabočil do cintorína a vystúpil hore strmým svahom až ku kostolu. Vojaci ostali stáť dole na ceste. Keď potom rakva klesala do hrobu , vzdali nebohému poctu troma salvami.

Zdroj:

Fotografie zo zbierky Jozefa Krúpu

Text prevzatý so súhlasom autora Petra Andráša z knihy Dejiny rodu Meško  1190-2010

PODPORTE NÁS:

Páči sa Vám činnosť Klubu vojenskej histórie Beskydy. Podporte nás:

IBAN: SK4511000000002623066419

Za každý dar ďakujeme.