Bojovali v prvej svetovej vojne XV.

stefan durci

Prvá svetová vojna je nesporne významným komplexom udalostí, ktoré ovplyvnili  a výrazne formovali ľudskú spoločnosť. Svojou ničivou silou zasiahla v období rokov 1914-1915 aj naše územie. Od jesene 1914 až do jari 1915 bol územie dnešných okresov Bardejov, Svidník, Stropkov, Humenné, Medzilaborce a Snina miestom úporných bojov medzi ruskou armádou na jednej strane a rakúsko-uhorskou a nemeckou armádou na druhej strane. Tragickým výsledkom týchto bojov boli tisícky padlých vojakov zúčastnených armád.  Úporné boje však prebiehali aj na iných bojiskách. Tak ako u nás zomierali tisíce vojakov z cudziny, vojaci z nášho územia bojovali, krvácali a zomierali na iných bojiskách. Z územia dnešného Slovenska bolo v rokoch 1914-1918 zmobilizovaných viac, ako 400 tisíc vojakov, z nich viac, ako 60 000 padlo na bojiskách prvej svetovej vojny. Obyčajní ľudia, ktorí poslúchli mobilizačný rozkaz a odišli do nezmyselnej vojny. Mnohí z nich sa nikdy nevrátili. Po týchto ľuďoch sa vytrácajú aj posledné stopy ich existencie a to vojnové cintoríny, na ktorých sú pochovaní. Naše združenie sa venuje výskumu v oblasti cintorínov prvej svetovej vojny, preto vieme, akú majú mnohé z nich tristnú podobu.

Autorom dnešnej časti seriálu je pán Jozef Macko. Za poskytnuté fotografie a informácie ďakujeme.

Ján Dolinský

(DD.MM. 1890, Lešť, okres Zvolen – DD.MM.  1952

Ján Dolinský sa narodil v roku 1890 v rodine majetného gazdu, ktorý vlastnil rozsiahle hospodárstvo a usadlosť v extraviláne obce Lešť (Lest, Hont vármegye) v časti chotára nazývanej Laz Dolinský (dnes súčasť VVP Lešť). Jeho prvá žena umrela na suchoty a tak sa ako 22-ročný vdovec v roku 1912 oženil s mladučkou 14-ročnou Annou Turanovou, dcérou z neďalekej a obdobne bohatej gazdovskej rodiny, ktorú prezývali Turákovci.

Ján Dolinský v medzivojnovom období.

Po vypuknutí vojny bol povolaný do armády, zatiaľ čo jeho mladší brat Ondrej bol ponechaný na hospodárstve. Narukoval k 26. pešiemu pluku a bojoval na Východnom fronte v Karpatoch proti Rusom. Tu aj padol do zajatia a bol internovaný v zajateckom tábore v meste Sizram na rieke Volga.

Tam bol pridelený za paholka do kulackej rodiny. Napriek ťažkej práci, biednej strave a príkremu zaobchádzaniu zo strany majiteľov gazdovstva, to bol stále lepší život ako v zavšivavenom a preplnenom zajateckom tábore. A hoci príležitosti i boli na útek ani nepomýšľal. Všade naokolo bola šírošíra step, domov tisíce kilometrov a kozáci v pátrajúcich jednotkách zabíjali takýchto utečencov zo zajatia na mieste, kde ich dostihli.

Spomínal ako sa v senníku kde prespával každý večer s plačom modlil a snažil sa nájsť silu žiť ďalej. Vojna a jeho zajatie sa ťahalo roky a on už nedúfal, že ešte uvidí svoju ženu a blízkych. Na fotografiu zaslanú domov cez Červený Kríž napísal na zadnú stranu: „Žena moja premilená, tu sa na mňa do sýtosti vynadívaj, bo ma už viacej živého neuvidíš.“

V zajatí strávil tri roky, ale nakoniec sa dočkal konca vojny a spolu s ostatnými zajatcami sa vydal na cestu domov. Nie však na západ, ale smerom na východ vo vlaku po Transsibírskej magistrále až do Vladivostoku. Tam sa nalodil na loď a tou sa preplavil okolo Ázie a Afriky do Európy do jadranského prístavu Terst. Ďalej pokračoval pešo až domov do novovzniknutej ČSR.

Ján Dolinský (vpravo) na fotografii zo zajatia, ktorú zaslal domov prostredníctvom ČK.

Počas jeho zajatia hospodárila jeho manželka Anna za pomoci jeho brata Ondreja a rodičov. Anna mala mladšiu sestru Zuzanu a tá sa tajne zasnúbila s Jánom Lackom, ktorý však pochádzal z chudobných pomerov. Rodina sa o tom dozvedela a chcela tento vzťah prekaziť. Kedže i Ján Lacko musel narukovať na Východný front, osnovali podvod. Za pomoci sfalšovaného listu presvedčili Zuzanu, že jej snúbenec padol. Potom jej dohodili za manžela Jánovho brata Ondreja. Takéto vzájomné švagrovské manželstvá neboli v majetných rodinách zriedkavosťou. Tým sa mala zabezpečiť väčšia súdržnosť rodiny a hlavne nedeliteľnosť majetkov, aby ostali v rodine a pokope. Nakoniec zlomená a apatická Zuzana pristala a i na dohováranie sestry Anny, sa za Ondreja sa vydala. Po vojne sa však Ján Lacko vrátil živý a zdravý a klamstvo vyšlo na povrch. Zuzana nikdy nezabudla manželovi, rodičom ale i sestre, že ju takto podviedli.

Sestry Anna (vpravo) a Zuzana Dolinské rod. Turanové počas vojnových rokov 1914-18. Za povšimnutie stojí strohý kroj bez výšiviek a tmavej farby, ktorý sa nosil počas vojny ako prejav smútku a spolupatričnosti s pozostalými po padlých z obce.

Ján Dolinský si v počas bojov, v zajatí i cestou domov viedol denník, kde robil denné zápisky. Po návrate domov si tento jeho denník zapožičiavali rodinní príslušníci hlavne po padlých, ktorí sa chceli čo to dozvedieť o osude svojich blízkych. Bohužiaľ sa u daktorej rodiny denník „stratil“. Pravdepodobne si ho ponechala ako akúsi relikviu a spomienku na svojho blízkeho. To je škoda, lebo by to bolo určite v dnešnej dobe zaujímavé čítanie a prínosné i pre historické bádanie. Ján Dolinský zomrel v roku 1952 pravdepodobne na infarkt, pár mesiacov pred vysídlením z priestoru budúceho VVP Lešť. Podľa rozprávania ho našli ležať na poli kde oral za záprahom.

 

Štefan Ďurči

(DD.MM.RRRRR, Senohrad, okres Krupina – DD.MM.RRRR, Senohrad, okres Krupina)

Osudy Štefana Ďurčiho mi úplne nie sú známe, ale bol bohatým gazdom v obci Senohrad (Szénavár, Hont vármegye). Po vypuknutí vojny narukoval k 26. pešiemu pluku konkrétne k 44. pochodovému práporu a 11. pochodovej rote ako hornista, teda ako trubač ( KuKIR No 26, 44. Marsch Batalion, 11. Marsch Kompanie) a počas bojov na Východnom fronte padol do zajatia. Po vojne sa vrátil zo zajatia a stal sa starostom obce, ktorá vzápätí musela čeliť vpádu maďarských boľševických vojsk. Dodnes je v obci známy príbeh ako svojou odvahou a rozvážnym konaním zachránil dedinu od násilných rekvirácii a vypálenia ako sa stalo v neďalekom Dačov Lome.

 

Štefan Ďurči ako regrút pred odchodom na front.

 

Marsch Kompanie Štefana Ďurčiho je pripravená tiahnuť do boja.

Hornista (trubač) Štefan Ďurči.

11. pochodová rota niekde v zápolí frontu.

11. pochodová rota 44. práporu 26. pešieho pluku počas zimného ťaženia v poli.

Spolubojovníci z obce Senohrad v ruskom zajatí (zľava) Štefan Čierny, Pavol Šimák, Štefan Ďurči.

Spolubojovníci z obce Senohrad v ruskom zajatí (zľava) Štefan Čierny, Pavol Šimák, Štefan Ďurči.

Fotografia – pohľadnica na front so záberom na obec Senohrad. Odosielateľom bol miestny farár Martin Čižmár a zasielal ju Štefanovi Ďurčimu. Text znel: „Milý Štefan ! Modlím sa k Čentochowskej Panne Márii o pomoc a víťazstvo, že by si sa ako víťaz za vlasť, šťastlivo vrátil domov. Pozdravujeme Ťa mnohí. Tvoj dobre pracujúci Martin Čižmár, miestny farár.“ Zaujímavé sú poznámky ceruzkou, ktoré si robil adresát o presune svojej jednotky.

Štefan Valach

(DD.MM.1893, Dobrá Niva – DD.MM. 1914/15, Karpaty)

Narodil sa v roku1893 v obci Dobrá Niva (Dobronya , Zolyom vármegye) v župe Zvolenskej v rodine bohatého gazdu. V roku 1913 sa oženil s Máriou Vitholdovou, ktorá pochádzala tiež z miestnej vplyvnej a majetnej rodiny. Ich sobášom sa spojili i rodinné majetky a Štefan sa tak stal jedným z najmovitejších gazdov v okolí. Vo februári 1914 prišlo na svet ich prvé dieťa, syn Štefan a v rodinne zavládlo uspokojenie, že majú dediča a bude mať kto pokračovať v hospodárstve i do budúcna. Po vypovedaní vojny Srbsku v júli 1914 zavládli v rodine obavy, ale Štefan bol z mobilizácie vyreklamovaný, vzhľadom na to, že ako majiteľ značného hospodárstva mal armáde odvádzať kontingenty obilia a koží.

Štefan Valach

Rodinnú idylku však čoskoro narušila nová okolnosť. Zistilo sa, že Mária čaká druhé dieťa. Niekde by to bol dôvod na radosť, ale v bohatých rodinnách v tomto regióne bolo zvykom mať len jedného dediča, aby sa „grunty nedrobili“. (V minulosti v Uhorsku dedil len prvorodený, avšak nové zákony dávali právo na časť dedičstva každému potomkovi.) Štefan teda naliehal aby jeho manželka si od ešte nenarodeného dieťaťa „odpomohla“ za pomoci odvarov alebo „babice-anjeličkárky“. Ona však ako matka a hlboko zbožná žena takéto praktiky odmietala a tak ju nijako nemohol k tomu donútiť.

Zo vzdoru, alebo z pomsty aby svoju ženu vytrestal, sa prihlásil napriek vyňatiu z mobilizácie do armády ako dobrovoľník. Ako väčšina povolancov aj on veril, že vojna bude krátka záležitosť a do Vianoc bude doma. Pravdepodobne ho ako väčšinu povolancov z obce zaradili do zostavy 26. pešiemu pluku, ktorý bol dislokovaný na Vychodnom fronte kde bol nasadený proti ruským silám. Údajne sa v zostave 1. armády gen. Viktora Dankla zúčastnil už bitky pri Krasniku v dňoch 23.-25.8.1914. Neskôr na prelome rokov 1914/1915 jeho jednotka bojovala v treskúcej zime v karpatských zákopov. Tu i Štefan Valach padol.

Na fotografii Štefan Valach s manželkou Máriou rod. Vitholdovou pred odchodom na front.

Podľa rozprávania sedeli na poludnie v kryte zákopu, kde práve dostali menáž. Všade vládol relatívny kľud. Štefan sa zodvihol a chystal opustiť kryt. Na to mu jeden spolubojovník a vzdialený príbuzný z obce hovoril aby nikam nechodil, že je to nebezpečné, aby ostal v bezpečí krytu. On však jeho varovanie ignoroval s poznámkou: „I Rusi obedujú. Nebudú strieľať.“ Len čo však opustil bezpečie krytu zákopu, ozval sa výstrel a on padol mŕtvy k zemi.

Zatiaľ doma vrcholili oslavy krstín. V januári sa totiž narodil jeho druhý a ním nechcený syn Ján. Uprostred osláv sa vo dverách domu zjavil poštár, ktorý doručil jeho žene úradné oznámenie o jeho smrti. Radosť razom vystriedal nárek a zúfalstvo. Rodina prišla o manžela, otca a rozsiahle gazdovstvo o hospodára. Po vojne sa ženy – vdovy po padlých z regiónu dali dokopy a spolu s doprovodom putovali na hroby svojich manželov. Mária našla hrob svojho muža kdesi v Poľsku, v Karpatoch pod košatým dubom. Bohužiaľ vzhľadom na neskoršie udalosti v rodine sa o týchto veciach nerozprávalo a tak bližšie okolnosti a ani dokumenty sa nezachovali.

Vdova Mária Valachová rod. Vitholdová sa znovu vydala za vdovca Juraja Raniaka. Spletitosť vzťahov v rodine je zreteľná i z fotografie z roku 1932.

Mária, ktorá by veľké hospodárstvo bez manžela nezvládla, sa druhý krát vydala za vdovca Juraja Raniaka. Ten bol autoritatívnej až tyranskej povahy. Z prvého manželstva mal tri deti, dcéry Máriu, Annu a syna Juraja. Mária z manželstva so Štefanom mala dvoch synov Štefana a Jána.  S Jurajom Raniakom ešte mala syna Pavla. Nový gazda a otčim sa prejavil ako tyran, ktorý sa snažil nielen vymazať spomienku na svojho predchodcu na gazdovstve ale drakonickými trestami prinútil ujsť nevlastných synov domu (neskôr i syna ktorého mal s Máriou). Tí sa dali najať ako paholci k bohatým gazdovským rodinám, kde ich napriek tomu, že ich otčim obral i o dedičstvo prijali do rodiny a priženili sa tam. Prežili i druhú svetovú vojnu, boje na východe v ZSSR, i v SNP a nakoniec umreli v úctyhodnom veku.

Zdroje:

Všetky informácie a fotografie poskytol pán Jozef Macko.

PODPORTE NÁS:

Páči sa Vám činnosť Klubu vojenskej histórie Beskydy. Podporte nás:

IBAN: SK4511000000002623066419

Za každý dar ďakujeme.