Boje v Karpatoch (1914 – 1915) v širších súvislostiach

Dušan KOVÁČ

Boje v Karpatoch, ktoré prebiehali od jesene 1914 do jari 1915 sa síce vzťahujú na región Poloninských Karpát, teritoriálne teda na územie Haliče, Východného Slovenska a Ukrajiny a boli súčasne jedinými bojmi, ktoré sa odohrávali priamo na území Slovenska, je však nesporné, že tieto boje neboli iba lokálnou, či regionálnou záležitosťou, ale boli udalosťou, ktorá mala širší vojenský, politický a spoločenský dosah. Ak hovoríme o širšom význame, potom pod tým rozumieme širšie priestorové i časové súvislosti.

Z časového hľadiska je zaujímavá súvislosť medzi predchádzajúcim slovenským politickým myslením a slovenskými politickými programami na jednej strane a novou konšteláciou medzinárodných vzťahov, ktorá sa vytvorila v dôsledku bojov na východnom fronte.

Slovenské politické programy boli od začiatku, teda už od polovice 19. storočia, keď vznikol prvý konzistentný slovenský politický program vytvorený Ľudovítom Štúrom, zamerané na slovenskú kultúrnu a čiastočne aj politickú autonómiu Slovákov v historickom Uhorsku. Odchýlky od tohto programu neboli pre slovenskú spoločnosť a hlavne pre jej elitu, relevantné.[1] O uskutočnenie tohto programu sa Slováci pokúsili už počas revolúcie 1848 – 49 a to aj so zbraňou v ruke. Úspech nedosiahli. Poučenie, ktoré si z neúspechu urobili, bolo dôležité v dvoch smeroch. V prvom rade zaznamenali, že potlačenie maďarskej revolúcie sa udialo za výdatnej pomoci ruského cára. A po druhé, uvedomili si, že program autonómie, či federácie na etnickom princípe nemôžu presadiť na domácej politickej pôde, pretože takýto program bol v rozpore s princípmi, ktoré presadzoval viedenský dvor, dočasný víťaz nad revolúciou. Maďarská revolúcia presadzovala etnický princíp a koncepciu maďarského politického národa, ale v tej koncepcii nebolo miesto pre slovenské politické plány. Na domácej pôde sa tak slovenský politický program nemohol uskutočniť. Sám Ľudovít Štúr z toho vyvodil závery počas Krymskej vojny v svojom poslednom diele Slovanstvo a svet budúcnosti[2], v ktorom sa akoby vrátil ku Kollárovej myšlienke všeslovanskej vzájomnosti, ale už vo výrazne politickej podobe a kde dokonca Štúr – evanjelik presadzoval ideu prechodu k ortodoxii.

Táto historická skúsenosť poznačila slovenskú politiku a slovenské politické myslenie v celom nasledujúcom období, až do prvej svetovej vojny. Slováci zotrvávali na programe slovenskej autonómie[3], ktorý znamenal v podstate federalizáciu Uhorska na etnickom princípe, ale jeho uskutočnenie videli iba v radikálnej zmene európskych pomerov a teda aj v radikálnej zmene v Habsburskej monarchii. Takáto zmena mohla nastať iba v prípade vojnového konfliktu. Slováci spoliehali na takýto vojnový konflikt a na pomoc cárskeho Ruska. Posilnenie vplyvu Ruska v strednej Európe malo otvoriť brány k uskutočneniu slovenského politického programu rovnako, ako sa to dialo na Balkánskom polostrove v 70-tých a 80-tých rokoch 19. storočia. Tu treba vidieť korene slovenského mesianizmu orientovaného na Rusko a tiež mimoriadny záujem, ktorý venovali slovenské noviny i slovenská literatúra zahraničnopolitickým otázkam napriek tomu, že zahraničnú politiku nemohli nijako ovplyvniť.[4] Slovenská tlač tak pripravovala svojich čitateľov na to, že práve zo zahraničnopolitického vývoja môže vzísť aj nová šanca na riešenie slovenskej otázky. Keď roku 1914 vypukla svetová vojna a keď sa na vojne zúčastnilo Rusko na strane Dohody, informovaná slovenská verejnosť si v plnej miere uvedomovala dôležitosť tejto udalosti. A keď sa ruská armáda priblížila ku Karpatom, keď ich dokonca v novembri 1914 prekročila, spôsobilo to medzi slovenskou politickou elitou, ale aj u národne orientovanej slovenskej verejnosti, veľké nádeje. To je teda po časovej osi širšia súvislosť medzi slovenským politickým programom a bojmi v Karpatoch.

Druhou otázkou je, do akej miery ruská politika zodpovedala takýmto slovenským predstavám a koncepciám. Treba povedať, že ruská zahraničná politika už v čase revolúcie 1848 – 49, ale aj neskôr, počas Krymskej vojny, nesledovala nijaké slovanské, či všeslovanské idey. Bola to jednoducho imperialistická politika, ktorej cieľom bolo presadiť sa v Európe a tiež politika protirevolučná, pre ktorú bolo uchovanie dynastických princípov a zachovanie Svätej aliancie základným východiskom. Preto cár Mikuláš I. neváhal a prekročil so svojimi vojskami Karpaty, aby potlačil maďarskú revolúciu a pomohol svojmu „mladšiemu bratovi“ na habsburskom tróne. Počas Krymskej vojny sa však František Jozef nepostavil na stranu Ruska a tak vznikla vážna trhlina v rusko-rakúskych vzťahoch.[5] Ani potom však, nijako nie za ministra zahraničných vecí Alexandra Michajloviča Gorčakova, nenastala v tomto smere radikálnejšia zmena. Ruská politika bola poznamenaná protirakúskym resentimentom, nestala sa ale panslavistickou.[6] Situácia sa začala meniť, ale to tiež iba pozvoľna, až po nástupe nového cára Alexandra II. Nový cár už pri pohrebe svojho otca vyhlásil, že Mikulášovi I. „zlomila srdce rakúska zrada“, ale oprieť sa o nejakú panslavistickú politiku sa ani on nerozhodol. A to napriek tomu, že mu to radil jeden z jeho najvplyvnejších poradcov a dôverníkov, princ A. I. Barjatinskij.[7] Panslavistickú orientáciu mali skôr určité intelektuálne kruhy, ale do zahraničnej politiky sa tieto idey dostávali iba pozvoľna a predovšetkým až za posledného cára Mikuláša II. Nebol to však panslavizmus v pravom slova zmysle. Išlo iba o to, aby sa imperiálna ruská politika mohla oprieť o sympatie a vplyv slovanských národov na Balkáne a v strednej Európe. Pri vypuknutí vojny potom ruská propaganda intenzívne pracovala v tom smere a sľubovala všetkým Slovanom oslobodenie od Habsburgovcov, Nemcov, Maďarov, ale aj od židov, čím prejavovala nielen svoj antisemitizmus, ale počítala aj s existenciou antisemitizmu u slovanských národov Habsburskej monarchie. Ruská propaganda nazývala Františka Jozefa hanlivo „otcom židov“.[8] Tak sa ruská propaganda a ruské vojnové akcie v Karpatoch stretli so slovenskými politickými zahraničnopolitickými predstavami.

Vojenská stránka postupu ruských vojsk v Karpatoch je dostatočne zdokumentovaná predovšetkým vo veľkej práci Österreichs-Ungarn letzter Krieg 1914-1918[9] . Možno teda iba sumarizovať, že ruská armáda zmobilizovala na prekvapenie vojenských predstaviteľov Ústredných veľmocí veľmi rýchlo a hlavne, začala ofenzívu ešte pred dokončením mobilizácie, čím získala strategickú v7hodu. 15. septembra obkľúčili ruské vojska pevnosť Przemyśl a postupovali rýchlo k hrebeňom Karpát. Ruská 8.armáda pod vedením generála Brusilova sa na Karpatoch nezastavila. Začal sa útok na užocký a lupkovský priesmyk a na prechod pri haličskej obci Cisna. Počas tejto operácie sa dostali ruské vojská na dnešné územie Slovenska. 20. novembra prekročili v oblasti Lupkovského priesmyku Karpaty a obsadili ako prvé dediny na slovenskom území obce Ruské a Zvalu[10] 21. novembra sa ruská armáda pretlačila do obcí Starina a Osadné. Získala tak manévrovací priestor v podhorí Karpát a údolím rieky Cirochy a Laborca sa valila do vnútrozemia. 22. novembra dobyla Sninu a 23. novembra na sútoku Cirochy a Laborca Humenné. To bol najhlbší prienik ruského vojska na územie dnešného Slovenska. Tu sa predbežne ruský útok zastavil. Pomerne hlboký klin do c. a k. pozícií vyžadoval podporu oboch vedľajších krídel. V prípade jeho úspechu sa mohli ruské vojská rýchlo dostať do Potisia a ďalej do uhorských rovín. Bola to neobyčajne kritická situácia pre Rakúsko-Uhorsko. Vojská, ktoré stiahli z užockého priesmyku zaútočili na ruské pozície z tyla. 28. novembra okolo poludnia sa podarilo vytlačiť ruskú armádu z Humenného a postupne sa ruské vojská stiahli späť na vtedy už zasnežené hrebene Karpát.

Súčasne sa však začal ruský útok v oblasti Dukelského priesmyku. 28. novembra sa aj tu dostali ruské vojská na slovenské územie. 30. novembra obsadili Zborov a už na druhý deň boli v Bardejove, kde bolo predtým veliteľstvo c. a k. 3. armády. Tam sa na chvíľu ruský postup zastavil. 3. rakúsko-uhorská armáda pod vedením Svetozara Boroeviča využila príležitosť, pokúsila sa o protiútok, dobyla späť Bardejov a dostala sa znova na hrebene Karpát. Tam pokračovali vyčerpávajúce boje počas celej dlhej a krutej zimy bez výraznejších úspechov na jednej či druhej strane. Iba krátko sa c. a k. armáda pokúsila 23. januára 1915 o ofenzívu. Neuspela, naopak, ruské vojská pri prenasledovaní rakúsko-uhorskej armády prenikli opäť za Karpaty, na slovenské územie. Obsadili Medzilaborce a v oblasti Dukelského priesmyku sa dostali hlboko do údolia rieky Ondavy.[11] Druhá etapa bojov na slovenskom území sa potom viaže k jari 1915, tentoraz bojový priestor sa presunul k Dukle, oblasti Bardejova a Stropkova. Boje v Karpatoch sa skončili až v máji 1915 v súvislosti s nemeckým prielomom pri Gorlici. Ruské vojská boli zatlačené hlboko do ruského vnútrozemia a ku Karpatom sa už nikdy počas prvej svetovej vojny nedostali.

Ruský postup v Karpatoch vyvolal v Rakúsku, ale predovšetkým v Uhorsku priamo zdesenie. Vojenská katastrofa mohla znamenať, že ruské vojská sa údoliami východoslovenských riek dostanú až do centrálneho Uhorska a do Budapešti. Súčasne hrozil vpád ruskej armády na Moravu a teda do rakúskej časti monarchie. Došlo k horúčkovitej diplomatickej činnosti. Rakúsko-uhorská strana sa usilovala presvedčiť svojho nemeckého spojenca, že musí posilniť východný front. Pre nemecké vrchné velenie však v tomto období bol rozhodujúci západný front. Sľubovali si tam rýchly úspech, ktorý by napokon uvoľnil vojenské sily aj pre front východný. Došlo k prvým vážnym nedorozumeniam medzi spojencami a do diplomatickej hry sa zapojil sám uhorský ministerský predseda István Tisza, ktorý sa rozhodol osobne intervenovať v Berlíne a upozorniť Nemcov, že Uhorsko nedá ani piaď svojej zeme, nakoľko Nemecko tlačilo na svojho spojenca, aby ústretovosťou voči Rumunsku získali na východe spojenca proti Rusom.[12] Celá záležitosť napokon skončila tým, že Nemci posilnili východný front, podarilo sa im odraziť ruský útok, ale v konečnom dôsledku sa nemecká a c. a k. armáda na východnom fronte premiešali natoľko, že c. a k. armáda už stratila vlastné velenie a podliehala de facto nemeckému veleniu.

Zaujímavé je ako sa k bojom, k prechodu frontu a k jednotlivým armádam stavalo domáce obyvateľstvo. Táto otázka je zatiaľ najmenej prebádaná. Začal sa jej venovať Igor Slepcov, ale z výskumu ostalo iba torzo. Málo správ o postojoch obyvateľstva je aj vo vojenských hláseniach, ktoré sa tejto otázke venovali iba zriedka a vždy iba na okraji. Pravda, treba mať na vedomí, že aj obecné a mestské kroniky nemôžu poskytnúť úplne spoľahlivý obraz, pretože kronikári sa v princípe chovali „vlastenecky“. Rovnako oficiálne politické hlásenia sa usilovali vykresliť domáce obyvateľstvo ako „vlastenecké“ a spoľahlivé. Problémy treba hľadať v určitých náznakoch nespokojnosti, ale k hlbšiemu poznaniu by iste prispelo aj štúdium ruských prameňov a ich konfrontácia s prameňmi domácej proveniencie. Operačný priestor karpatského frontu nebol jednotný, čoznásobuje zložitosť postojov obyvateľstva, diferencovaného etnicky, konfesionálne, ale aj historickými a politickými skúsenosťami a postojmi.[13] Z etnického hľadiska sa obyvateľstvo delilo na Rusínov rôznych smerov a rôznej orientácie, v Haliči prevládalo poľské obyvateľstvo, v severnom Zemplíne a v Šariši v údoliach riek prevažovali Slováci. V mestečkách bolo zmiešané etnikum, s početnými maďarskými, resp. maďarónskymi rodinami. V celej oblasti bolo početné židovské obyvateľstvo. Rozdiel bol medzi Rusínmi haličskými a uhorskými, inú orientáciu mali Rusíni vo východnej a inú v západnej Haliči. Tam, kde prevládal vplyv ukrajinskej národnej myšlienky (tzv. mladorusíni, početní medzi Huculmi), nebolo rusofilstvo natoľko silné, skôr naopak, prejavovali sa tu protiruské, “protimoskaľské” nálady. Konfesionálne bola karpatská oblasť rozdelená (popri menších denomináciách) na katolíkov rímskych a gréckych a na pravoslávnych.

Vo Viedni, ale hlavne v Budapešti sledovali tento región veľmi pozorne už pred vojnou. S obavou sledovali prechod na ortodoxiu rusínskeho obyvateľstva v oblasti Karpatských priesmykov. Videli v tom uvedomelú snahu Ruska zabezpečiť si zázemie v prípade útoku proti Uhorsku. Podľa správy grófa Bobrinského, ktorý navštívil karpatský región roku 1908, sa ruská propaganda a agitácia dostala aj do severného Uhorska, ktorú nazval “ruskou časťou Uhorska”[14] Tesne pred vojnou aj tu zosilnel prechod k ortodoxii, čím sa roku 1912 zaoberali aj parlamentné delegácie v Budapešti. Na jeseň roku 1913 sa konal monster-proces proti 91 uhorským Rusínom obvineným z útokov na ústavu a grécko-katolícku cirkev. [15] Hlásenia o rusofilskej propagande sa množili aj u uhorského ministerského predsedu.[16] Uhorská vláda sa pokúšala takémuto trendu čeliť okrem iného aj tým, že sa pokúšala ovplyvniť vyspelejšie rusínske komunity v USA a tiež sa dlho zaoberala otázkou zrušenia cyriliky a zavedenia latinky medzi Rusínmi.[17]

Všetky tieto predvojnové opatrenia nemali očakávaný účinok. Po príchode ruského vojska do oblasti Karpát v mnohých prípadoch vítalo domáce obyvateľstvo Rusov s neskrývanými sympatiami. Výraznejšie to bolo v niektorých oblastiach v Haliči, ale prejavovalo sa to aj v Uhorsku. Predovšetkým tam, kde sa presadila ortodoxia. Pravoslávny klérus patril medzi najdôležitejších šíriteľov proruskej propagandy a kolportérov ruských letákov. Veliteľstvo 4. armády dokonca hlásilo, že na c. a k. vojsko sa strieľalo zo strany obyvateľstva.[18] Zachytené letáky ukazujú, že ruská propaganda útočila nielen na náboženské cítenie, ale aj na sociálnu situáciu roľníkov. V jednom letáku sa písalo o tom, že nebudú viac “nijaké hranice medzi nami a Ruskom”. Nezriedka boli v letákoch aj otvorené vyhrážky tým, ktorí výzvy neuposlúchnu.[19] Gréckokatolícke obyvateľstvo bolo lojálnejšie. Okrem iného aj preto, že zo strany Ruska sa v obsadených územiach urobili opatrenia proti gréckym katolíkom a židom.[20] Uhorská vláda s veľkými obavami sledovala ruskú propagandu. Uvedomovala si, že je účinná. Župani dostali za úlohu dávať podrobné hlásenia o výskyte ruských propagačných materiálov a súčasne robiť účinnú propagandu “na prehĺbenie a rozvinutie myšlienky maďarského národného štátu.[21] Uhorskí štátni úradníci sa síce usilovali presvedčiť vládu o tom, že “ich” obyvateľstvo je lojálne a vlastenecké, ale nemohli celkom zamlčať, že sa vyskytli aj opačné prípady.[22] Aj po dočasnom odchode ruských vojsk obyvatelia uchovávali ruské ikony pre prípad, že sa Rusi vrátia. Na lojalitu vlastného obyvateľstva sa c. a k. armáda a úrady nemohli teda úplne spoľahnúť.

Platilo to aj o Slovákoch. Podľa správy vojenského veliteľstva v Košiciach sa medzi Slovákmi objavili známky nespokojnosti, ale aj vlastizradné prejavy, ktoré súviseli s rusofilskou predvojnovou propagandou.[23] Uhorská vláda bola situáciou nepríjemne prekvapená. Tisza hľadal všemožné vysvetlenia. Pokúšal sa ospravedlňovať postoje obyvateľov “rozkladným vplyvom českého vojska”, [24] vysvetľoval, že uhorské národy boli lojálnejšie ako národnosti “mimo Uhorska”, že medzi Slovákmi a Čechmi bol a je rozdiel a pod.[25] Nebolo to však dosť presvedčivé a nemohlo to zakryť sklamanie a prekvapenie, ktoré bolo spôsobené nereálnym hodnotením situácie a neznalosťou pomerov a postojov slovanského obyvateľstva pod Karpatami.

Ruská armáda nachádzala v obyvateľstve nielen sympatie, ale aj cennú pomoc. Bez problémov nachádzali medzi obyvateľmi spoľahlivých informátorov a dôverníkov.[26] Zaregistroval to aj britský pozorovateľ, kapitán J.F.Neilson, ktorý v svojej správe z návštevy východného frontu uviedol: “Systém špiónov funguje dobre. Deň čo deň, každá rakúska jednotka, ktorá prichádza na front a akýkoľvek pohyb vojska je známy už vopred.”[27]

K nepopulárnosti rakúsko-uhorskej armády prispeli aj niektoré nie celkom uvážené opatrenia vojenského veliteľstva a správanie sa niektorých jednotiek. Po zlých skúsenostiach muselo napokon vrchné veliteľstvo vydať rozkaz, v ktorom nariaďovalo, aby sa stanné právo používalo iba v nevyhnutných prípadoch a “veľmi uvážene”, pretože sa tým narúša dôvera domáceho obyvateľstva.[28] Šarišský župan sa sťažoval na správanie vojakov voči civilnému obyvateľstvu, hlavne na to, že pri ústupe vypálili celé dediny a okradli obyvateľov s vysvetlením, že je to tak lepšie ako keby sa všetko dostalo do rúk Rusom. Veliteľstvo príslušnej jednotky odpovedalo, že dediny zapálili z vojenských dôvodov.[29] Ponosy, písané kňazmi, notármi, ale aj roľníkmi sa dostali až k ministerskému predsedovi Tiszovi.[30]

Nedá sa, pravda, povedať, že v celej oblasti a všeobecne prevládal odpor k vlastnej, teda c. a k. armáde a sympatie k armáde ruskej. Určitá časť obyvateľstva ostávala lojálna, resp. pociťovala odpor k obom armádam a k vojne ako takej. Dôležité však bolo, že rakúsko-uhorská armáda nemala pre svoje operácie na vlastnom území vytvorené spoľahlivé zázemie. Vyjadrovalo to stav rozkladu, v akom sa mnohoetnická a po každej stránke divergentná spoločnosť v habsburskej monarchii nachádzala.

Zatiaľ čo postoje domáceho a prechodom, i viacnásobným, frontu trpiaceho obyvateľstva sa vzťahuje zväčša k regionálnym dejinám, celkom iného charakteru sú postoje uvedomelej časti slovenského obyvateľstva. S ohlasom medzi Slovákmi sa stretali české politické postoje a nálady českého obyvateľstva. Rovnako politické aktivity českých politikov vzbudili ohlas a sympatie slovenskej politickej a kultúrnej elity, ktorá bola z veľkej časti rusofilská, aj keď demokraticky orientovaná časť Slovákov už nebola cárofilská. Aktivity Karla Kramářa, súvisiace s približovaním sa ruského vojska nachádzali svojich podporovateľov aj medzi Slovákmi. Medzi Slovákov sa dostali aj informácie o tzv. dezercii 28. pluku, tzv. pražského. Aj keď fámy o dezercii rozšírili nemeckí nacionalisti v snahe využiť to proti Čechom v rakúskej časti monarchie a hromadná dezercia 28. pluku sa z hľadiska najnovšieho výskumu javí ako mýtus[31] v danej chvíli aj vďaka radikálnemu postoju Viedne a samotného cisára Františka Jozefa to malo medzi Čechmi i medzi Slovákmi svoj ohlas.

Svoju činnosť aktivizovala aj Českoslovanská jednota, ktorá sa už v období pred prvou svetovou vojnou sústreďovala na pomoc Slovensku a presadzovala úzku česko-slovenskú súčinnosť. Pod dojmom úspechu ruských vojsk sa tu dostala na program dňa koncepcia vytvorenia česko-slovenského štátu. Predseda Českoslovanskej jednoty Josef Rotnágl spolu so Stanislavom Klímom pripravili Memorandum o Slovensku, súčasťou ktorého bola aj mapa slovenského územia. Slovensko sa malo podľa tohto memoranda stať súčasťou česko-slovenského štátu.[32]

Napriek zostreniu opatrení uhorskej vlády, sprísneniu cenzúry, obmedzeniu možnosti cestovať a zostreniu policajného dozoru nad známymi slovenskými národovcami, medzi Slovákmi nastal určitý, aj keď veľmi opatrný, pohyb. Na Slovensku bol známy cársky manifest zo začiatku vojny, v ktorom cár sľuboval Slovákom národné oslobodenie.[33] Vavro Šrobár už koncom roka 1914 v časopise Nové časy upozornil na neriešenú národnostnú otázku a na nesplnené sľuby uhorskej vlády.[34] Podľa vlastných spomienok v čase ruskej ofenzívy s napätím očakával, kedy ruská armáda oslobodí slovenský ľud z maďarskej nadvlády.[35] Keď sa ruská armáda dostala na hrebene Karpát, v novembri 1914, vybral sa Šrobár s Františkom Votrubom na návštevu k farárovi Ladislavovi Moyšovi do Haligoviec, blízko haličských hraníc. Ladislav Moyš im pritom ukazoval na mape zakreslený česko-slovenský štát.[36]

Nielen významní politici, ale aj drobná slovenská inteligencia s napätím sledovala vývoj vojenských operácií a spájala s nimi svoje nádeje. Dokladom o tom je agitácia medzi slovenským ľudom, ktorú robili donovalský farár Jozef Kačka a notár Jozef Messerschmidt. Podľa rozsudku presviedčali obaja donovalských občanov o tom, že bude dobre, ak prídu do horného Uhorska Rusi, potom si Slováci, Poliaci a Česi vytvoria spoločné kráľovstvo a aj ostatné národy budú slobodné a zbavené cudzej nadvlády. Po ústupe ruských vojsk nastalo všeobecné rozčarovanie. Karel Kramář bol vo väzení, neskôr odsúdený na smrť, aj donovalský farár dostal za svoju “rozvratnú agitáciu” 15 rokov väzenia, v ktorom ostal až do konca vojny. Myšlienky, ktoré hýbali českými krajinami a Slovenskom boli však iba utlmené, nie zabudnuté.

Mimoriadnu aktivitu podnietil úspešný ruský útok na Karpaty medzi zahraničnými Slovákmi a Čechmi. Slovenské americké noviny Jednota priniesli správu, že v decembri 1914 sa v Kyjeve pod vedením Jána Kvačalu vytvorila organizácia Slovákov, ktorá mala za úlohu posielať dobrovoľníkov na pomoc ruskej armáde. Ich úlohou malo byť robiť predvoj ruskej armáde, ktorá prišla do Uhorska, ovplyvňovať slovenské obyvateľstvo, aby prijímalo Rusov ako osloboditeľov. [37] Nešlo, samozrejme, iba o tieto praktické úlohy. Za nimi už boli konkrétne politické plány. Kvačalove plány sa však o rok neskôr dostali do rozporu so zahraničným odbojom vedeným Masarykom.

Práve v týchto dňoch sa rozvinula aktivita v zahraničnom odboji. Začala činnosť Maffia, ktorá obstarávala informačnú službu a zabezpečovala styk medzi zahraničím a domovom.[38] Česko-slovenská aktivita sa dostala aj pred verejnosť. V Londýne, kde sa usídlil T.G.Masaryk a kde bolo v tom čase faktické centrum odboja, aj keď ešte nie inštitucionalizované, priniesol denník The Morning Post 3. apríla 1915 celostránkový článok, doplnený mapou, v ktorom sa hovorilo o plánoch na vytvorenie česko-slovenského štátu: ” Nastala hodina národného oslobodenia a Česi, Moravania, Slezania a Slováci sa tešia na nový život.”[39] – písali noviny. A to bol ešte iba apríl 1915.

V tom čase začal Masaryk usilovne pracovať na memorande, ktoré chcel predložiť britskej vláde a jej prostredníctvom všetkým dohodovým vládam. Koncom apríla bolo memorandum, nazvané Independent Bohemia hotové. Nečakané ruské úspechy podnietili nielen vznik memoranda, ale ho napokon aj svojím spôsobom poznačili. Masaryk nepatril medzi obdivovateľov cárskeho Ruska, ale vzhľadom na vtedajšiu situáciu musel v svojom memorande vyjsť ruským predstavám maximálne v ústrety. Tým viac, že vedel o svojej nie veľmi populárnej pozícii na cárskom dvore a v ruských vládnych kruhoch. Preto v memorande zdôrazňoval rusofilstvo a slovanské cítenie u Čechov. Preto mimoriadne zdôrazňoval pozíciu a úlohu Ruska. V záverečnej časti, v ktorej sa hovorilo o vláde a ústave nachádzame takéto slová: ” Bohemia je plánovaná ako monarchia. Republiku presadzuje iba niekoľko radikálnych politikov. Dynastia môže byť zriadená dvojakým spôsobom. Buď spojenci navrhnú niektorého zo svojich princov, alebo sa vytvorí personálna únia medzi Srbskom a Bohemiou, ak by sa vytvoril medzi nimi koridor. Český ľud je, to musí byť ešte raz zdôraznené, celkom rusofilský. A ruská dynastia, v akejkoľvek forme, by bola najpopulárnejšia. V každom prípade, českí politici si želajú vytvorenie kráľovstva v plnej zhode s Ruskom.”[40]

Memorandum zachytila aj rakúsko-uhorská tajná služba. Veľký poplach vyvolala predovšetkým v Budapešti.[41] Bol to prvý oficiálny dokument, ktorý sa dostal k všetkým dohodovým vládam, v ktorom sa hovorilo o pripojení Slovenska k novovytvorenému česko-slovenskému štátu.

Po zatlačení ruskej armády z Karpát zavládlo, pochopiteľne, medzi slovenskými národovcami sklamanie. Riešenie slovenskej otázky, ktoré bolo také blízke, sa vzdialilo. Naviac, armády Ústredných mocností boli počas celého ďalšieho priebehu vojny na nepriateľskom území a z pohľadu bežného človeka to stále vyzeralo na ich možné vojenské víťazstvo. Domáca slovenská politika bola opäť v depresii a štádiu vyčkávania. Inak to ale vyzeralo v zahraničnom odboji. Tam sa práve v lete začala masívna kampaň v dohodových a neutrálnych krajinách za myšlienku česko-slovenskej štátnosti. Keď od februára 1916 mal zahraničný odboj aj svoje politické vedenie – Československú národnú radu, začalo sa formovanie zahraničného česko-slovenského vojska. Vedenie Československej národnej rady na čele s Masarykom, Štefánikom a Benešom sa orientovalo aj na aktivizáciu domácich politických síl. Tak sa, napriek dočasnej depresii, začalo opäť oživovať české i slovenské národné hnutie, tentoraz už v zmysle politického programu česko-slovenského štátu. Tento program bol v slovenskej politike nový. Bola to zásadná zmena oproti dovtedajšiemu programu autonómie v rámci Uhorska. K tomuto programu potom prešla veľká väčšina slovenskej politickej elity. Čo sa na Masarykovom programe oproti aprílu – máju 1915 zmenilo, bolo, že sa tu už neakcentovala blízkosť Ruska a nehovorilo sa viac o monarchii, prípadne o Romanovskej dynastii. Po páde cárizmu dostal potom program česko-slovenského štátu výrazne demokratický charakter.[42]


[1] Dušan Kováč, The Slovak political Agenda in the 19th and Early 20th Century: From Ľudevít Štúr to Czech-Slovak Satehood, in: Sabrina P. Remet, James R. Felak and Herbert J. Ellison, Nations and Nationalism in East-Central Europe, 1806 – 1948, Bloomington, Indiana, 2002, s.93 – 110; Tibor Pichler, Národ, národnosti, štát: o politike etnického entuziazmu, Historický časopis 54, 2006, č.4, s.569 – 590.

[2] Ľudovít Štúr, Slovanstvo a svet budúcnosti, Bratislava 1993. Je to prvý kompletný slovenský preklad diela, ktoré napísal Štúr po nemecky a bolo ešte v 19. storočí preložené do ruštiny.

[3] Nanovo bol program sformulovaný v Memorande národa slovenského z roku 1861. Pozri: Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti, I. zväzok, Bratislava 1998. dok. č.110.

[4] Charakteristický je názov Vajanského básnickej zbierky: Tatry a more (1880), kde sa priamo ilustruje paralela medzi Balkánom (more) a Slovenskom (Tatry). Bilžšie pozri: Dušan Kováč, Aussenpolitische Pläne und Vorstellungen der Slowaken in der Ära des Dualismus, in: Melikov zbornik. Slovenci v zgodovini srednjeevropski sosedje, Ed, Vincenc Rajšp, Rajko Bratož, Janez Cvirn, Jasna Fischer, Walter Lukan, Branko marušić, Ljubljana 2001, s. 561 – 568

[5] Akten zur Geschichte des Krimkriegs, Serie I, Österreichische Akten zur Geschichte des Krimkriegs, Hrsg. Von Winfried Baumgart, Bd. 1 – 3, München, Wien 1979 – 1980.

[6] Porovnaj: Hans Kohn, Pan-Slavism. Its History and Ideology, Notre Dame 1953

[7] Porovnaj Alfred Joseph Rieber, The Politics of autocracy. Letters of Alexander II to prince A. I. Barjatinskij 1857 – 1864. Études sur ľ histoire, économie e tle sociologie des pays slaves 12, Paris, The Hague 1966.

[8] Országos leveltár Budapest (ďalej iba OL), fond A miniszerelnök (ďalej iba ME), Kartón 26 – 1034, XII-442

[9] Pre boje v Karpatoch sú relevantné predovšetkým dva prvé zväzky 1. Band Das Kriegsjahr 1914 a 2. Band Das Kriegsjahr 1915, Wien 1931 (2. vydanie). Pozri tiež Igor A. Slepcov, Boje ruskej armády v Karpatoch v rokoch 1914 – 1915, in: Historica Carpatica 13, 1982, Košice 1982, s.101 – 127.

[10] Österreich-Ungarns letzter Krieg, c.d. 1. Band, s.574 – 577

[11] Tamže, s. 580 – 582

[12] Österreichisches Staatsarchiv, Haus-Hof und Staatsarchiv Wien (ďalej iba HHStA), Politisches Archiv I, Kartón 500, fol.33 a n., 7. – 9. september 1914.

[13] V tejto a v nasledujúcej časti sa autor opiera o vlastný výskum, výsledky ktorého publikoval v práci: Dušan Kováč, Karpatská zima a jej vplyv na česko-slovenský odboj, in: Slovanské historické štúdie 23, Praha 1997, s. 23 – 34.

[14]Österreichisches Staatsarchiv, Kriegsarchiv (ďalej iba KA). B 726 – I, Nachlass R. Nowak, rukopis práce: Robert Nowak: Die Klammen des Reichs. Das Verhalten der elf Nationalitäten Österreich-Ungarns in der k. u k. Wehrmacht 1914 – 18.(1964).

[15] Tamže, s. 185

[16] OL, ME, Kartón 26, 995 – XXV, 3201

[17] Tamže, 450, 4391

[18] R. Nowak, s.327

[19] OL, ME, Kartón 26 – 1034, XII – 442

[20] Public Record Office, London (ďalej iba PRO), Foreign Office 371, 2445/15 – Správy britskej ambasády.

[21] OL, ME, Kartón 26 – 1028, 1034. Tiež OL, Belügyminisztérium, Kartón 149, 75

[22] OL, ME, Kartón 26, 1034

[23] KA, Nachlass R. Nowak, Kartón 8

[24] HHStA, Politisches Archiv I, Kartón 498, fol. 14

[25] OL, ME, Kartón 26, 1034, XII – 5763

[26] KA, Nachlass R. Nowak, 4

[27] PRO, War Office, Kartón 106, 1121

[28] HHStA, Politisches Archiv I.,Kartón 498, fol. 40 – 41

[29] KA, Neue Feldakten, 3. Armeeoberkommando, 48. 12. 1914

[30] OL, ME, Kartón 26, 1028 a 1034

[31] Josef Fučík, Osmadvacátníci – spor o českého vojáka 1. světové války, Praha, 2006

[32] Stanislav Klíma, Ako som kreslil hranice Slovenska, In: Rotnáglův zborník, Praha 1935, s.123

[33] Tomáš Garrigue Masaryk, Světová revoluce, Praha 1925, s.27

[34] Vavro Šrobár, Najväčším zlom k najväčšiemu dobru, in: Nové časy 2, 1914, č.11-12

[35] Tenže, Pamäti z vojny a väzenia (1914 – 1918), Turčiansky Sv. Martin 1946, s.23

[36] M. Palcát, Návšteva u pána Moyša, in: Šrobárov zborník, Bratislava 1937, s.149 a n.

[37] KA, Nachlass R. Nowak, 7, s.646

[38] Porovnaj M. Paulová, Dějiny Maffie. Odboj Čechů a Jihoslovanů za světové války 1914 – 1918, Praha 1937. Tiež Emanuel Victor Voska, Spy and Counterspy, New York 1940.

[39] PRO, Foreign Office 371, Kartón 2241, 82

[40] Tamže, Kartón 2241, s.82

[41] OL, ME, Kartón 26, 1032, 4557

[42] Táto štúdia vznikla ako súčasť riešenia projektu APVV – 51 – 017105 – Slovensko v 20. storočí

Článok je publikovaný s láskavým súhlasom jeho autora. V originály bol publikovaný ako súčasť zborníka z medzinárodnej vedeckej konferencie Prvá svetová vojna – boje v Karpatoch.

PODPORTE NÁS:

Páči sa Vám činnosť Klubu vojenskej histórie Beskydy. Podporte nás:

IBAN: SK4511000000002623066419

Za každý dar ďakujeme.