Bitka o Komarow (26.08. – 02.09. 1914)

 5r4GEfq

 

Po víťazstve 1. rakúsko-uhorskej armády v bitke pri Krasniku (23. – 25. augusta 1914) sa ruská 4. armáda stiahla smerom na sever k mestu Lublin, čo spôsobilo vytvorenie medzery medzi porazenou cárskou armádou a 5. ruskou armádou pod velením Pavla Adamoviča Plehveho, ktorého nemecký pôvod vzbudzoval v ruskej armáde značnú pozornosť. Na prelome augusta a septembra prvého roka vojny sa frontová línia rozprestierala na celom území Haliče. Grandiózny úspech generála jazdectva Viktora Dankla povzbudil celú rakúsko-uhorskú generalitu a aj susednú 4. armádu generála pechoty Moritza von Auffenberga, ktorý vo svojich plánoch počítal s kooperáciou medzi jeho jednotkami a oddielmi generálplukovníka arcivojvodu Josefa Ferdinanda rozprestierajúca sa v oblasti Zolkiew – Magierow. Veliteľ 4. armády sa nesprávne domnieval, že nepriateľská armáda dosiahla líniu Zamosc – Komarow – Tyszovce už 24. augusta, pričom on sám predpokladal stret dvoch armád 25. alebo 26. augusta. V skutočnosti sa hlavná časť ruskej armády zdržiavala pri Krasnostawe, Hrubieszowe a Chelme. Armeeoberkommando (AOK) spolu s generálom Auffenbergom zamýšľalo obkľúčiť nepriateľa severne od Tomaszowa, čo vyústilo do 7 dňovej bitky pri Komarowe.[1] Najvyššie armádne velenie nariadilo II. zboru[2] postúpiť do Zamosca a VI. zboru do Tyszowca, IX. zbor bol umiestnený medzi nich. Manévre jednej aj druhej armády predurčili za bojisko priestor medzi riekami Wieprz a Huczwa.

Prvé vojenské zrážky sa odohrali 26. augusta východne od cesty Zamosc – Tomaszow na kopcoch neďaleko Tarnawatky, kde sa predný voj XIX. ruského zboru zrazil s 39. honvédskou pešou divíziou  operujúcou na ľavom krídle VI. zboru rakúsko-uhorskej armády. Aj napriek počiatočným úspechom sa rakúsko-uhorské jednotky museli stiahnuť na vyššie položené miesta severne od Tomaszowa. K menším lokálnym bitkám medzi súperiacimi armádami došlo v okolí mesta Zamosc, Turobin či riekach Wieprz a Labunka, za ktoré sa cárske vojská museli stiahnuť kvôli neustálemu tlaku rakúsko-uhorských síl.  Jediným úspechom cárskej armády bol ústup nepriateľských jazdeckých jednotiek do Uhnowa kvôli nedostatku munície a stmievaniu sa.

General_Moritz_von_Auffenberg

Veliteľ rakúsko-uhorskej 4. armády generál Moritz von Aufenberg.

Druhý deň bitky o Komarow nezačal pre menšie oddiely  rakúsko-uhorskej 4. armády usadené na noc severne od Uhnowa pozitívne, pretože na svitaní boli prepadnuté nepriateľskými kozáckymi oddielmi, ktoré ich prekvapili ostrou paľbou. Rakúsko-uhorskí vojaci spanikárili a utekali smerom na Rawu Rusku. Susedné jednotky po započutí streľby sa snažili prísť na pomoc, ale ruské jednotky VI. zboru im v tom zabránili. Boje sa preniesli do okolia Laszczowa a Puzarzowa, kde si večer vyčerpaní a zranení vojaci zriadili v močaristom teréne na brehoch rieky Huczwa provizórny tábor. Kvôli nepriaznivej situácii na pravom krídle sa AOK rozhodlo preveliť Skupinu arcivojvodu Jozefa Ferdinanda z bojiska pri Ľvove (Lemberg) do pozícií južne od Sokolija, čo sa mohlo naplniť až 28. augusta.

Ľavému krídlu 4. rakúsko-uhorskej armády sa podarilo získať mesto Zamosc s priľahlými kopcami, kde operovala XXV. ruská armáda, ktorá bola umiestnená medzi 4. a 5. ruskou armádou, aby zabránila vytvoreniu medzery, čo by mohla využiť nepriateľská armáda na prienik medzi ruské zbory.  XXV. zbor cárskej armády síce požiadal XIX. zbor o krídelný útok na jednotky monarchie, ale posol, presúvajúci sa na bicykli, bol zajatý nepriateľskou armádou, a tak sa XXV. zbor stiahol za Wojslawku, kde mali brániť cestnú sieť z Krasnostawu do Lublinu a Cholmu. Generál Auffenberg aj napriek nedostatku informácií o ruských manévroch za líniou Korczmin – Laszczow rozhodol, že ľavé krídlo VI. zboru, čiže 39. pešia honvédska divízia , IX. a II. zbor majú dobyť Komarow a priestor v okolí rieky Labunka.

vývoj bitky o Komarow z 1.9Vývoj bitky pri Komarowe dňa 1. septembra 1914

Krátko po polnoci bolo 15. pešej divízií z Miškolca nariadené presunúť sa z priestoru severne od rieky Huczwa do sektoru v okolí Rzeczyca a aj napriek veľkému vyčerpaniu, vojaci pochodovali cez rybníky, kde boli náhle prepadnutí V. ruským zborom. Zaskočená rakúsko-uhorská armáda nemohla efektívne čeliť ruskej paľbe. Podľa hlásenia cárskej armády bolo zajatých približne 4000 vojakov a 20 kusov delostreleckej techniky, pričom rovnaký počet padlo v samotnom boji len na strane armády monarchie, čo nezniesol veliteľ zdecimovanej divízie poľný podmaršál Friedrich von Wodniansky von Wildenfeld a spáchal samovraždu.[3]

Aj keď generál Auffenberg začal s postupnými útokmi na Komarow, jednotlivé jednotky sa nevedeli prebiť cez nepriateľskú líniu vytvorenú prevažne ruskou jazdou. Vojaci boli pod značným tlakom a v panike často nedokázali plnohodnotne plniť príkazy armádneho veliteľstva. Dôležitým faktom bol príchod Skupiny arcivojvodu Jozefa Ferdinanda, ktorá mala byť spojovacím článkom medzi 4. a 3. rakúsko-uhorskou armádou a taktiež mala viazať značnú časť síl XVII. ruského zboru, čo sa aj podarilo a prvé vojenské akcie sa začali v Jarczowe, severozápadne od Uhnowa, v lesoch južne od Tarnoczyna či vo Wasylowe. Arcivojvoda Jozef Ferdinand mohol byť spokojný s úspešným výsledkom boja v tento deň a taktiež aj množstvom zajatých vojakov či delostreleckej techniky. Ruskému XVII. zboru neostávalo nič iné, len sa stiahnuť a generál Plehve sa musel vzdať myšlienky na veľkolepú ofenzívu.

Pavel_PlehveGenerál ruskej 5. armády Pavel Adamovič Plehve

Na 29. a 30. augusta, generál Auffenberg a AOK naplánovali manéver s cieľom obkľúčiť nepriateľské sily. Úlohou boli poverené obe krídla 4. rakúsko-uhorskej armády, ktoré mali cársku masu zatlačiť v priestore medzi Komarowom a Laszczowom. Skupina Jozefa Ferdinanda, pôsobiaca na pravom krídle, sa mala vysunúť bližšie k 5. armáde, čím však vznikla obava z možného útoku 3. ruskej armády generála Nikolaja Vladimiroviča Ruzského.[4] Ešte ťažšia úloha stála pred ľavým krídlom na ktorom pôsobil II. zbor generála pechoty Blasia Schemua, pretože aj napriek viacerým porážkam XXV. ruského zboru, zostávali cárski vojaci odhodlaní a sebavedomí, čo sa preukázalo aj v rýchlom a efektívnom ustupovaní, skrývaní sa v lesoch a vyhýbaniu sa priameho kontaktu s nepriateľom. Boj pokračoval aj o mesto Komarow, kde sa striedal úspech s neúspechom. Ľudská sila a víťazná morálka prevyšovala nepriateľskú snahu, ktorý však pripravoval niekoľko dní defenzívne pozície v okolí samotného mesta, a tak sa rakúsko-uhorské sily museli postupne prebíjať z juhozápadu a severozápadu.

Veliteľ 1. armády generál jazdectva Viktor Dankl von Kraśnik poskytol svoj X. zbor na pravom krídle, aby pomohol s útokom na Krasnostaw, pričom ak by získali dôležitú železničnú trať Lublin – Chelm, mohli tak donútiť Rusov k všeobecnému ústupu, pretože práve túto trať využívali záložné jednotky a posily prichádzajúce z vnútrozemia priamo na front. Počas 29. augusta rakúsko-uhorské jednotky  získali aj značné územie okupované cárskou armádou a dokázali pri Komarowe aspoň čiastočne obkľúčiť ruské jednotky. V tento deň sa aj armádne veliteľstvo 4. armády presunulo do Narola, aby získalo lepší prehľad o bojisku a mohlo lepšie kooperovať s jednotlivými zbormi. A práve 30. augusta prišlo nariadenie od ruského generála Plehveho, kedy už bolo jasné, že X. zbor Rakúsko-Uhorska prevezme Krasnostaw, o stiahnutí sa ľavého krídla do oblasti mesta Vladimir Volynsky. XVII. zbor sa mal presunúť do okolia Krylowa, V. zbor do Hrubieszowa a XIX. zbor do Grabowiecu. Pravé krídlo, pozostávajúce len z XXV. zboru, malo udržať Krasnostaw iba v prípade, ak by bol úspešný protiútok ruskej strany a postup nepriateľa na Chelm by zlyhal.

Ústup krídelných jednotiek ruskej armády len prinútili generála Plehveho uvažovať o ďalšom vývoji bitky pri Komarowe a na rieke Huczwa. Ruské armádne velenie nechcelo stratiť ešte viac mužov a po zrelej úvahe sa rozhodli stiahnuť sa z tohto sektora. Avšak, váhanie ruského protivníka chcel využiť generál Auffenberg, ktorý 31. augusta nariadil VI. a IX. zboru spolu so Skupinou arcivojvodu Petra Ferdinanda zasadiť tvrdú ranu cárskym jednotkám zhromaždených v okolí Komarowa útokom z juhu, západu a severu a prelomiť tak ruské postavenia v okolí samotného mesta. V rovnakom čase mala Skupina arcivojvodu Jozefa Ferdinanda blokovať všetky ústupové cesty smerom na východ. Jazdecké oddiely mali zničiť mosty v Krylowe a Hrubieszowe, čím by nepriateľ ostal uväznený v priestore a nezostávalo by mu nič iné len sa vzdať alebo prebiť sa z obkľúčenia, čo bolo takmer nemožné. Obaja generáli si uvedomovali, že bitka o Komarow môže výrazne ovplyvniť celú prvú fázu boja v Haliči.

Samotné mesto bolo obklopené hustým lesným porastom a postup sťažoval aj kopcovitý terén. Mnohí vojenskí velitelia preukázali oddanosť a morálnu silu práve v bitke pri Komarowe. Jedným z nich bol aj veliteľ 29. pešej brigády generálmajor Karl Bardolff vedúci svoje jednotky do útoky na konskom chrbte priamo proti nepriateľovi. Práve za odvahu a úspech celého VI. zboru bol ocenený Rytierskym krížom Vojenského rádu Márie Terézie. Ruské jednotky postupne opúšťali svoje pozície, pretože situácia sa pre nich stala bezvýchodiskovou a za svitania 1. septembra, časť IX. rakúsko-uhorského zboru nadviazala kontakt s 15. pešou divíziou, ktorá už vstúpila do mesta. Obranné postavenia cárskej armády boli prelomené a nemalo význam zostávať v Komarowe a začali sa sťahovať zo svojich pozícií. Ruská strana mala veľké problémy s tak masívnym ústupom, a tak XVII. zbor musel zabezpečovať ochranu ústupu.

Dňa 2. septembra po celonočnom pochode ruský XIX. zbor dosiahol novú pozíciu  v priestore Grabowiec, V. zbor zaujal svoje postavenie pri Hrubieszowe a XVII. zbor sa stiahol do sektora južne od Vladimir – Volynsky. Na 2. septembra AOK naplánovalo Skupine arcivojvodu Jozefa Ferdinanda dolapenie nepriateľa a hromadný útok na ustupujúcu armádu. To isté mali vykonať aj ostatné zbory 4. armády dislokované západne od rieky Huczwa, ale skoro na svitaní zistili, že ruské pozície sú opustené.

Ústupom ruských vojsk z 2. septembra sa  definitívne skončila bitka o Komarow a priľahlé oblasti trvajúca 7 dní. Rakúsko-uhorská armáda generála Auffenberga, majúca k dispozícií 194 práporov, 102 eskadier a 610 kanónov, dokázala zvíťaziť nad približne rovnako početnou ruskou armádou, ktorej sila sa odhadovali na 152 práporov, 150 eskadier a 600 kanónov, tak ako generál jazdectva Viktor Dankl v bitke pri Krasniku. Aj napriek nie práve vydarenému obkľučovaciemu manévru generála Auffenberga, spôsobili ruskej armáde ťažké straty, čo podlomilo morálku ruskej generalite.

Počiatočné odhodlanie ruského generála Plehveho zmenili  správy o pripravovanej akcii rakúsko-uhorských jednotiek, čím sa cárska armáda dostala do defenzívy a musela čeliť častým vpádom armády monarchie. V bitke pri Komarowe, kde bojovalo dokopy 400 000 vojakov,[5] sa vyznamenali aj pluky VI. zboru generála pechoty Svetozara Boroeviča s väčšinovým zastúpením chlapov bojujúcich z územia dnešného Slovenska. Rakúsko-Uhorsko získalo ďalší vojenský úspech, čo v konečnom zúčtovaní nemalo žiaden veľký význam, keďže poskytli dostatok času nepriateľskej armády na zotavenie a prísun ďalších posíl. Ak by sa taktický manéver generála Auffenberga podarilo naplniť, celková situácia na fronte by sa zmenila a možno by došlo aj k prehodnoteniu situácie na bojisku v Haliči ruským velením, ktoré by sa už nesnažilo púšťať do veľkých ofenzív na východnom fronte.

——————————————————————-

[1]    Bitka pri Komarowe je v ruskej historiografii skôr označnovaná ako bitka pri Tomaszówe, pretože prvé vojenské strety sa odohrali práve v tomto sekotore a taktiež rakúsko-uhorské plány pred bitkou počítali s obkľúčením nepriateľa v okolí tohto mesta.

[2]    II. armádnemu zboru bolo nariadená väčšia spolupráca s vedľajším X. zborom 1. armády Rakúsko-Uhorska, aby nedošlo k vpadnutiu ruských vojsk do priestoru medzi nimi.

[3]    Za veliteľa 15. pešej divízie bol vymenovaný poľný podmaršál Alfred von Schenk.

[4]    3. ruská armáda bola od pravého krídla 4. armády vzdialená 2 až 3 dni pochodu.

[5]    Na ruskej strane sa straty vyšplhali na 26 000 mužov avšak Rakúsko-Uhorsko prišlo až o 40 000 vojakov v týždňovej bitke o Komarow.

 

Zdroje :

Golovin. The Great Battle of Galicia (1914): A Study in Strategy. In. The Slavonic Review. s. 25–47.

Osterreich-Ungarns Letzter Krieg 1914 – 1918, Erster Band: Das Kriegsjahr, Wien : Verlag der Militarwissenschaftlichen Mitteeilungen, 1930. s. 190 – 290

http://www.austro-hungarian-army.co.uk/