Arizácia domového a bytového majetku v meste Prešov

13. Okt 2011 | Autor: | Rubrika: Članky a štúdie

V posledných dvoch desaťročiach je židovská otázka jednou z najpertraktovanejších tém v slovenskej historiografii. Dôvodom tejto skutočnosti je najmä fakt, že z politických dôvodov nebola pred rokom 1989 tejto problematike venovaná dostatočná pozornosť. Jedným z prvých priekopníkov v tejto oblasti, výsledky výskumu ktorého sú akceptované dodnes, je Ivan Kamenec. Jeho práca Po stopách tragédie sa stala základným a východiskovým materiálom pre ďalších bádateľov a pochopiteľne tvorila podklad aj pre náš výskum. Doterajší výskum postupnosti protižidovských krokov, od prvých opatrení až po deportácie, bol prevažne celospoločenského zamerania. Regionálnym odlišnostiam a špecifikám nebola dosiaľ venovaná dostatočná pozornosť a tieto boli skôr zjednodušované a marginalizované. Pritom práve parciálny výskum by mal predchádzať prácam celoslovenského charakteru. V tomto smere je treba vyzdvihnúť veľmi aktuálnu prácu, Arizácie v regiónoch Slovenska, kde je na príklade konkrétnych miest znázornený miestny arizačný proces v kontexte celoštátnej arizácie. Tento zborník postihuje zatiaľ len mestá na západnom a strednom Slovensku, no je prísľubom zvýšenej pozornosti tejto problematiky aj na východe krajiny. Židovskej otázke na východnom Slovensku sa venuje Ján Hlavinka, ktorý zmapoval jej riešenie v okrese Medzilaborce. Nepoznáme zatiaľ žiadne diela, ktoré by dôsledne popisovali arizačný proces židovského majetku v Prešove, čo bolo pre nás hlavnou pohnútkou pri výbere tejto témy. Prínosom práce je tak čiastočné „zaplátanie“ medzery, ktorú bude potrebné vyplniť ďalším bádaním.

Samotný výskum bol založený na štúdiu pramenného materiálu, regionálneho charakteru, viažúceho sa k téme, výsledky ktorého sme komparovali s odbornou literatúrou. Pri analýze dobových dokumentov nastali isté nezrovnalosti, kedy rôzne pramene poskytovali o tej istej skutočnosti rozdielne údaje. Tento problém bol vo väčšine prípadov vyriešený buď získaním ďalších relevantných faktov, alebo logickou dedukciou. Pri výskume a písaní práce sme využili aj ďalšie tradičné historické metódy, akými sú metóda indukcie, či metóda historickej štatistiky.

Predkladaná práca sa venuje arizácií domového a bytového majetku Židov v Prešove, ktorí disponovali značným majetkom a obývali domy a byty v najlukratívnejších častiach mesta . Tento majetok sa stal veľmi atraktívnym artiklom pre arizátorov a po židovských podnikoch sa tešil ich najväčšiemu záujmu. V snahe o čo najdôslednejšie spracovanie témy sme nevenovali pozornosť celému obdobiu existencie 1. SR, ani všetkým formám arizácie a inej perzekúcie židovského obyvateľstva. Časovo sme skúmané obdobie ohraničili vznikom samostatnosti, v marci 1939, a májom 1942, teda krátko po začiatku deportácií a priestorovo na mesto Prešov. Cieľom práce je na príklade arizácie už spomínaných nehnuteľnosti naznačiť, akú podobu, priebeh a rozsah mali protižidovské opatrenia v meste Prešov.

Zastúpenie Židov v meste Prešov bolo tradične veľmi početné. Štatistické údaje o národnostnej situácie v medzivojnovom období navyše naznačujú, že ich počet v meste mal stúpajúcu tendenciu. Krátko po 1. svetovej vojne, v roku 1921, sa k židovskej národnosti v Prešove hlásilo 1893 osôb. V ďalšom prehľade o národnostnej zložení v Prešove, z roku 1930, síce ich počet mierne poklesol (v tomto roku sa k židovskej národnosti hlásilo 1 702 osôb), no v roku 1938 eviduje sčítanie už 2 134 Židov v meste.[1] Tieto sčítania ale boli založené na princípe vlastného výberu národností, čo v praxi znamenalo, že niektorí jedinci, židovského pôvodu, si vybrali slovenskú, maďarskú, resp. inú národnosť. Z tohto dôvodu sú tieto údaje neúplné a neodzrkadľujú reálny stav židovskej populácie v Prešove.

Najpresnejšie je preto sčítanie obyvateľstva z roku 1940, podľa ktorého žilo v tom čase v Prešove 4 381 Židov, čo, z celkového počtu 24 363 obyvateľov, tvorilo bezmála 18 %. Tento prudký nárast nebol spôsobený mimoriadnou natalitou židovského obyvateľstva, ale tým, že Židia nemali na výber a pri sčítaní boli nútení prihlásiť sa k židovskej národnosti. Podľa správy o sčítaní ľudu znášali túto skutočnosť niektorí pokrstení jedinci len veľmi ťažko.[2] V  dôsledku silnej protižidovskej politiky, v prvých rokoch existencie 1. SR, sa ich počet pochopiteľne znížil a v roku 1942 bolo v Prešove 3 855 Židov.[3]

Bytová situácia v Prešove nebola práve ideálna. Domový súpis, vykonaný  v lete 1940, evidoval len 1925[4] domových čísel v meste.[5] Ako je z grafu vidno, v tomto období žilo v Prešove viac než 24 tisíc obyvateľov, čo predstavuje viac ako 12 obyvateľov na jeden dom. Aj vzhľadom k týmto okolnostiam sa veľmi lákavým artiklom, vhodným na arizáciu, stal židovský bytový a domový majetok. Aj keď arizácia spomínaných nehnuteľností neprinášala okamžitý zisk, ako tomu bolo v prípade obchodov a iných podnikov, nedostatok bytov spôsobil veľký dopyt po týchto komoditách.

Je zrejmé, že Židia vďaka svojím obchodným a iným aktivitám disponovali značným majetkom, čo sa logicky prejavilo aj na ich bytovom, resp. domovom štandarde. Židia tradične obývali najlukratívnejšie časti mesta a mnoho z nich žilo priamo na hlavnej tepne Prešova – na Hlinkovej ulici. Podľa správy okresného náčelníka sa na tejto ulici nachádzala až pätina všetkých židovských domov v Prešove.[6] Semitský kolorit ulice navyše dokresľovalo množstvo židovských obchodov a podnikov. Tieto skutočnosti ešte viac prilievali olej do ohňa antisemitským vášňam, ktoré v Prešove neustále gradovali.

Od vzniku 1. SR bolo prijatých množstvo vládnych nariadení a zákonov protižidovského charakteru, no tie sa netýkali (ak áno, tak len minimálne) bytového a domového majetku židov. Podľa súpisu Štátneho štatistického úradu pritom domový majetok Židov predstavoval hodnotu 1,25 milióna KS, čo bolo takmer 30 % z celkového prihláseného majetku.[7] O tento majetok sa postupne zvyšoval záujem u potencionálnych arizátorov, no právna úprava tejto oblasti bola značne opatrná. Trocha komicky vyznieva rozhodnutie vlády, z marca 1940, podľa ktorého môžu Židia pri štátnych slávnostiach a sviatkoch ozdobiť svoje budovy a obchody štátnou vlajkou, čo im predtým bolo zakázané. V deň prvého výročia vzniku 1. SR tak mohli aj židovskí majitelia vyvesiť štátnu vlajku na svojich domoch, nie však iné symboly štátnej zvrchovanosti, prípadne obrazy predstaviteľov slovenského národa a štátu.[8]

Prvým, dosť opatrným, krokom bola v tomto smere skutočnosť,  že od leta r. 1940 sa  ochrana nájomníkov netýkala bytov, nájomníkmi ktorých boli Židia.[9] Do októbra ale ostáva bytová a domová problematika právne neupravená. Do tejto otázky dosiaľ zasahovali len župné a miestne opatrenia, ktoré ale boli častokrát extrémnejšie než samotné vládne nariadenia. V tomto smere patril do popredia aj župan Šarišsko-zemplínskej (ŠZ) župy, Andrej Dudáš, ktorý koncom septembra 1940 vydal nariadenie, ktoré zakazovalo štátnym zamestnancom bývať v dome Žida.[10] Je treba povedať, že toto nariadenie malo negatívny dopad skôr na kresťanských nájomníkov ako židovských nájomcov.

Najvýraznejším zásahom do domovej a bytovej slobody boli časté domové prehliadky, vykonávané nielen žandárskymi a policajnými orgánmi, ale najmä príslušníkmi Hlinkovej gardy (HG) a Finančnej stráže (FS), ktorí na to v lete dostali od Ministerstva vnútra (MV) dokonca osobitné splnomocnenie. Pri týchto prehliadkach dochádzalo k šikanovaniu židov a rabovaniu ich majetku.[11] Domové prehliadky sa vykonávali na základe nariadenia MV zo septembra 1940 a mali byť zamerané predovšetkým na osoby s česko-slovenským zmýšľaním alebo na osoby zaoberajúce sa protištátnou činnosťou.[12] Toto nariadenie bolo samozrejme do veľkej miery zneužívané práve voči židovskému obyvateľstvu, hlavne vďaka vágnej formulácii nariadenia s možnosťou výrazného zásahu do osobnej i domovej slobody.

Dočasná správa židovských domov

V posalzburskom období, kedy sa tempo arizačného procesu zrýchľuje,  prichádzajú na rad aj obytné nehnuteľnosti židov. Za začiatok arizácie domového a bytového majetku Židov môžeme označiť prijatie nariadenia č. 257/1940 Sl. z. o dočasných správcoch pre domy Židov a o výpovediach židovským nájomníkom z 11. októbra 1940.[13]

Na základe tohto nariadenia začal Ústredná hospodársky úrad (ÚHÚ) od októbra dosadzovať dočasných správcov do židovských domov. V zmysle nariadenia bolo možné uvaliť dočasnú správu na akýkoľvek židovský domový majetok, vo vlastníctve židov alebo židovských združení, z vážnych hospodárskych alebo sociálnych dôvodov. Za dočasného správcu mohol byť menovaný štátny občan, ktorý dosiahol vek 24 rokov a spĺňal mravné i potrebné znalostné kritéria.

Správcovia prebrali práva i povinnosti pôvodných vlastníkov a disponovali aj právom dať výpoveď židovskej rodine z bytu, a to dokonca aj pôvodnému majiteľovi. Toto nariadenie tak  umožňovalo vyprázdnenie ktoréhokoľvek židovského bytu, ak oň prejavila záujem árijská osoba. Pri jeho spravovaní bol správca povinný riadiť sa pokynmi ÚHÚ a pred začatím výkonu skladal do rúk okresného náčelníka sľub. Dočasný správca mal ďalej nárok na náhradu vynaložených výdavkov a odmenu, výšku ktorej určoval ÚHÚ.

Tieto a ďalšie výhody plynúce z funkcie správcu boli silným lákadlom, a tak sa začal boj o správcovstvo doprevádzaný úplatkami, protekcionizmom, rôznymi udaniami, anonymnými listami a pod. Podobne ako v arizácii podnikov, aj v domovej sfére sa angažovali zástupcovia HSĽS, HG i DP a presadzovali záujmy svoje i rodinných príslušníkov.[14] V tejto súvislosti evidujeme aj v Prešove odporúčania miestnych organizácií spomenutých inštitúcií, aby bol za správcu menovaný niektorý z ich členov.

Na rýchlom a riadnom prevedení nariadenia mal eminentný záujem aj župan Dudáš a videl v ňom zrejme možnosť zmiernenia, ak nie vyriešenia, bytovej krízy v Prešove. V polovici marca 1941 preto rozoslal všetkým okresným úradom inštrukcie, aby bezodkladne a s čo najväčším urýchlením vykonali potrebné úkony a podali o tom správu.[15]

Realizácia nariadenia mala v meste Prešov priam expresný charakter. Už do konca roku 1940  uvalil ÚHÚ dočasnú správu na 32 židovských domov v meste. Fond OÚ obsahuje menoslov všetkých týchto dosadených správcov spolu s názvom ulice a číslom domu, ktorý im bol pridelený do správy. Deväť z týchto mien je podčiarknutých červeným perom s poznámkou, že títo sú „vôbec nespoľahliví.“ Podľa adries židovských domov, do ktorých boli dosadení správcovia, je evidentná snaha najprv riešiť bytovú otázku v centre mesta – na Hlinkovej ulici. Až 31 z domov, podliehajúcich dočasnej správe, bolo práve na tejto ulici a len jeden na Slovenskej.[16]

Vlna uvaľovania domovej správy pokračuje aj začiatkom nasledujúceho roka a kulminuje  koncom marca, o čom informuje okresný náčelník v oznámení adresovanom Prezídiu župného úradu, z apríla 1941. Okresný náčelník ďalej uvádza, že hneď po obdržaní poverenia od ÚHÚ zistil vo svojom obvode všetok domový majetok Židov, ktorý sa mal stať predmetom arizácie (pozri tab. č. 1).

V tabuľke sú zostupným spôsobom zoradené ulice mesta Prešov podľa počtu židovských domov, nachádzajúcich sa na nich. Vcelku prehľadne tak môžeme vidieť, kde v meste bolo sústredených najviac židovských domov. Takmer pätina domov, vo vlastníctve židov, sa nachádzala na Hlinkovej, dnešnej Hlavnej ulici. Ďalšie silné židovské zastúpenie je aj na Levočskej i Sabinovskej ulici a Námestí Pittsburskej dohody, dnešnom Námestí mieru. V tabuľke je potom ešte zopár ďalších ulíc, kde bolo domové zastúpenie židov menšie. Relatívne vysoké číslo, až 114  židovských domov, nachádzajúcich sa na ďalších uliciach naznačuje, že židovská komunita v Prešove nebola sústredená do jedného celistvého celku, ale naopak, židovské obydlia boli, aj napriek značnej centralizácií, roztrúsené po uliciach celého mesta.

Tabuľka:[17]

Názov ulice Počet židovských domov
Hlinková ulica 63
Levočská ulica 27
Nám. Pittsburskej dohody 22
Sabinovská ulica 22
Štefánikova ulica 17
Slovenská ulica 15
Vajanského ulica 14
Ul. Slovenskej jednoty 13
Ul. Františka Majocha 13
Kováčska ulica 13
iné 114
SPOLU 333

Po spomínaných dosadeniach dočasných správcov, ktorý prevádzal ÚHÚ, ešte koncom roku 1940, pokračoval v nastúpenom trende začiatkom nasledujúceho roka okresný úrad. Z dokumentu, spracovaného do tabuľky, vyplýva, akým spôsobom v tejto činnosti okresný úrad postupoval. Najprv svoju pozornosť zameral na ulice, kde bolo židovské zastúpenie najväčšie. Ako už bolo spomínané, Hlinková ulica bola v tomto smere najaktuálnejšia a v krátkom čase boli dočasní správcovia dosadení do všetkých predmetných domov. Hneď po nej nasledovali ďalšie ulice so silnejšou židovskou komunitou, v relatívne málo vzdialených lokalitách od centra, a to ulice Levočská, Sabinovská, Slovenská, či Štefánikova. Menšia pozornosť bola spočiatku venovaná židovským domom roztrúseným po uliciach na periférií mesta, ale aj niektorým početnejším židovských komunitám. V počiatočnej fáze sa domová správa nedotkla relatívne silného židovského domového elementu na Námestí Pittsburskej dohody, či na uliciach Vajanského, Kováčskej a Martýra Františka Majocha.[18] Uvedené skutočností jasne naznačujú systematickosť prístupu okresného úradu v tomto prejave arizácie židovského domového majetku.

Okresný náčelník, v úradnej korešpondencii adresovanej župnému úradu, oboznámil župana s priebehom procesu uvalenia dočasnej správy, ktorý sa mal uskutočniť v dvoch fázach. V apríli mal potom zasadať poradný zbor vo veci uvalenia dočasnej správy na židovský majetok na okresnom vidieku. Dodržiavané boli údajne aj ďalšie body nariadenia z októbra, menovite individuálne vysvetlenia a pokyny udeľované dočasným správcom, riešenie drobných sporov medzi správcami a vlastníkmi, obligatórna písomná agenda a pod. Na cirkevné budovy nebola okresným náčelníkom uvalená dočasná správa z dôvodu, že túto sféru si vyhradil ÚHÚ. V liste zároveň informuje o tom, že do konca marca 1941 bola Okresným úradom v Prešove udelená dočasná správa na 280 židovských domov.[19]

Ak by bol tento údaj pravdivý, znamenalo by to, že po marci 1941 by bolo v správe 312 z 333 židovských domov v Prešove. Dva od seba nezávislé pramene ale usvedčujú okresného náčelníka z toho, že v správe adresovanej župnému úradu predmetné čísla prikrášlil. Prvým prameňom je zoznam už dosadených správcov okresným úradom, ktorý eviduje 171 domov v správe[20], čo spolu s 32 správcami, ktorých dosadil ÚHÚ koncom roka 1940, dáva číslo 203. Ďalším prameňom, ktorý nekorešponduje so štatistikami okresného náčelníka, je zoznam dočasných správcov, vytvorený k 31. januáru 1942. V tomto zozname je uvedených 197 správcov, ktorí majú v správe spolu 203 domov[21], čo je identické číslo ako uvádza prvý prameň. Tieto dva pramenné zdroje naznačujú, že okresný náčelník vo svojej správe zrejme uviedol skreslené štatistiky. Úpravou čísel si dotyčný pravdepodobne chcel vylepšiť svoje renomé a falšovaním údajov vytvoriť ilúziu priam idylickej arizácie domového majetku židov v Prešove. Či už šlo o osobný alebo iný prospech je irelevantné, faktom je, že nie všetky štatistické údaje, resp. správy o postupe a výkone arizácie židovského majetku boli reálnym odzrkadlením skutočnosti. Dôvodom týchto prikrášlení bol zaiste tlak vyvíjaný na úrady, aby čo najrýchlejším a najdôslednejším spôsobom riešili židovskú otázku.

Napriek uvedeným skutočnostiam a nezrovnalostiam v prameňoch je evidentné, že proces uvaľovania dočasnej domovej správy mal v Prešove promptný charakter a relatívne široký záber, keďže v prvej fáze postihol vyše 60 % židovských domov. Druhá fáza mala už len pozvoľný priebeh. V období po marci 1941 už neevidujeme hromadné uvaľovanie dočasných správ a do konca roka sa tento proces prakticky nerealizuje. Istú aktivitu zaznamenávame až začiatkom nasledujúceho roka. Do mája roku 1942 je Okresným úradom v Prešove opäť udelených niekoľko výmerov o dočasnej správe, počet ktorých ale neprevyšuje číslo dvadsať.[22] Proces uvaľovania dočasných správ sa mesiacom májom nekončí a pokračuje naďalej, aj keď už len v individuálnej  podobe.

Je prirodzené, že v oblasti tak atraktívnej pre arizátorov domových a bytových majetkov, sa diali špinavosti rôzneho charakteru. Funkcia dočasného správcu židovského domu prinášala pomerne dobré zárobkové možnosti. Ľahko sa teda z relatívne chudobného Prešovčana stal dobre zabezpečený domový správca. Jeho príjem totiž plynul z viacerých zdrojov, nielen ako legálna odmena za správu, ale dotovaný bol židovským majiteľom aj pomimo toho. V niektorých prípadoch bol priznaný ročný zisk niekoľko tisíc korún, inokedy dočasný správca vykazoval až tisícové straty.[23]

Je pravdepodobné, že dočasní správcovia nepriznávali všetok zisk vyplývajúci so správy a týmto spôsobom si veľmi ľahko finančne polepšili. Takýmto ľudom sa častokrát dostalo označenia „biely žid.“ Vzhľadom k týmto skutočnostiam je prirodzené, že proces súvisiaci s dočasnou správou židovských domov bol presýtený rôznym korupčným správaním, závisťou, udaniami, či sťažnosti.

V tejto súvislosti bolo adresované okresnému náčelníkovi v Prešove oznámenie na Jána Fuckera, zamestnanca krajského súdu v Prešove. V oznámení sa píše, že menovaný, kým sa nestal dočasným správcom, žil veľmi skromným životom. Do práce chodil stále v rovnakých šatách a celý mesiac žil na dlh. Dokonca ho autori oznámenia prirovnali ku kostolnej myši. Momentom, keď sa stal správcom, zvýšil sa údajne aj jeho plat a ďalší príjem mu plynul zo židovských domov. Hneď po nástupe do funkcie „…od židov obdržal 600 Ks a zase neskoršie Ks 600 takže ihneď ostal bielým židom (a) začal sa nakúp v obchodách nato nás upozornila verejnosť.“ Vo zvýšenom nákupe tovarov a jeho „zvláčaní“ domov pokračoval podľa oznámenia aj v ďalších mesiacoch, čoho svedkami boli autori oznámenia, ktorí ho pritom tajne sledovali. Rovnako aj správcova „… manželka chodi v pucu a vždy je v obchodoch, takže sa aj obchodnici divia na tom. Potom domácnosť vedie sa na najvyššim stupňu vidno ked nakúpuje narabajú s peniazmi teraz ako s futbalom tolko židovských poňažkoch jest.“ Ďalšie obvinenia sa týkali toho, že napomáha Židom a že ako štátny zamestnanec nepracuje v prospech štátu ale proti nemu. V závere žiadatelia poprosili okresného náčelníka, aby „…ráčil zakročiť proti bielemu židovi“ a naznačili, aby mu všetky nakúpené veci zhabali, keďže ich nakúpil za židovské peniaze a navyše v čase zostreného antisemitizmu „zdravy židovky ruky boskávam a po madarský ich zdravy a kloni sa im a na vonok na nich nadáva.“[24]

Toto nedatované oznámenie pochádza pravdepodobne z jari alebo z leta roku 1942. Je až zarážajúce, akým pocitom krivdy a závisti trpeli autori oznámenia. Dočasného správcu židovského domu dokázali očierniť tým najhrubším spôsobom, čím ho chceli zbaviť tejto jeho výhodnej pozície. Na druhej strane nám toto, aj keď zaiste trocha zveličené, oznámenie poskytuje istú výpovednú hodnotu o tom, aký zárobkovo lukratívny post predstavoval status dočasného správcu v Prešove. Nie je preto neprirodzené, že rýchle a ľahké zbohatnutia istého okruhu ľudí negatívne ovplyvňovali medziľudské vzťahy v spoločnosti.

Sťahovanie Židov z ulíc

Semitský element bol v Prešove najbadateľnejší v centre mesta a v uliciach susediacich s Hlinkovou. Množstvo židovských domov a bytov, v strategicky najvýhodnejšej polohe, bolo tŕňom v oku nielen štátnym a regionálnym úradom, ale aj majoritnému obyvateľstvu, ktoré tak bolo nútené obývať skôr periférie mesta.

Voči tejto „neprávosti“ zakročil ÚHÚ, ktorý vydal 28. novembra 1940 vyhlášku č. 258 o zákaze bývať Židom v uličných čiastkach domov na ulici Andreja Hlinku v Prešove a o zákaze najímať nové byty v určitých čiastkach mesta Prešov. Vyhláškou bolo zakázané prenajímať Židom byty, ktoré sa nachádzali na ulici Andreja Hlinku (okrem dvorných častí budov), na ulici Sabinovskej, Štefánikovej a na ulici Martýrov Tomášovcov (dnešná Štefánikova), ďalej v juhovýchodnej časti mesta Prešova, ohraničenej ulicou Onderčovou (dnešná Metodova), Štefánikovou, železničnou traťou na Bardejov, potokom Sekčovom, ulicou Martýra Hulu (dnešná Dilongova) a Námestím Martinskej deklarácie (pri Moyzesovej ulici). Výber týchto ulíc sa stal precedensom pre neskoršie nariadenie z januára 1942, ktoré prikazovalo vysťahovať sa všetkým Židom z identických ulíc.[25]

V ostatných častiach mesta bolo zároveň možné prenajímať nové byty židom len so súhlasom notárskeho úradu v Prešove. Židia a ich nežidovskí majitelia, užívajúci byty „uličnej fronty“ v domoch na ulici Andreja Hlinku, mali tieto do konca roku 1940 vyprázdniť,[26] čo sa ale nezrealizovalo. Zmyslom nariadenia teda bolo zastavenie ďalšieho prenajímania bytov židom na určených uliciach a vysťahovanie sa židov z Hlinkovej ulice, ktoré bolo zakrátko potvrdené ďalším nariadením celoštátnej pôsobnosti.

Židom bolo v decembri zakázané bývať na uliciach, ktoré boli pomenované po Andrejovi Hlinkovi, resp. Adolfovi Hitlerovi. Tieto názvy spravidla niesli hlavné ulice slovenských miest, v dôsledku čoho museli byť židovské rodiny sťahované na ich periféria.[27] Židia mali byť z týchto ulíc vysťahovaní do konca marca nasledujúceho roku. V Prešove boli ulice nesúce mená oboch osobností, hoci k pomenovaniu ulice podľa nemeckého führera došlo až v apríli 1941, kedy bola ulica Jesenského, na úseku od námestia Legionárov po ulicu Vajanského, premenovaná na ulicu A. Hitlera.[28] Hlinková ulica bola hlavnou tepnou Prešova a k jej premenovaniu z Masarykovej došlo v deň 20. výročia Martinskej deklarácie, v októbri 1938.[29] Práve tu žilo najviac židovských rodín (tab. č. 1).

Sťahovanie židovských štátnych zamestnancov z ulíc a námestí pomenovaných po Andrejovi Hlinkovi, resp. Adolfovi Hitlerovi  bolo načas zastavené vyhláškou ÚHÚ z konca marca 1941. Podobne sa malo postupovať aj voči židovským lekárom, ktorým bola povolená prax. Vysťahovanie spomenutých židov malo byť nariadené neskoršou zvláštnou vyhláškou ÚHÚ.[30]

Nariadenie z decembra sa v praxi aj tak realizovalo len minimálne. Vysťahovanie početnej židovskej komunity z Hlinkovej ulice nebolo možné uskutočniť za tak krátky čas. Navyše židia len ťažko mohli mať pre podobné opatrenie pochopenie a nepodriadili sa mu napriek hrozbe exekučného konania, počet ktorých bol v konečnom dôsledku aj tak zanedbateľný. Židia tak podľa domového súpisu z novembra 1941 žili na Hlinkovej ulici naďalej vo veľkom počte a jeden dom bol Židmi obývaní aj na Hitlerovej ulici.[31]

V januári 1940 sa konala už spomínaná porada  štátnych, straníckych a gardistických funkcionárov o ďalšom postupe v obmedzení práv tu žijúcich Židov. Podľa výsledku rokovaní bolo židom zakázané zdržiavať sa na Hlinkovej ulici, od budovy krajského súdu až po veľkú poštu, v čase od 18.30 každý deň, v nedeľu a vo sviatky celý deň. V súvislosti s bytovou otázkou došlo k uzneseniu, že židovskí nájomníci a vlastníci bytov na celej Hlinkovej ulici majú vyprázdniť svoje byty a domy a tiež dvorné byty, teda aj tie, ktorých okná nie sú na Hlinkovej ulici. De facto šlo len o potvrdenie ustanovení už existujúceho nariadenia s celoslovenskou pôsobnosťou. Ulica mala zároveň byť urýchlením arizácie, resp. likvidácie, zbavená židovských obchodov a podnikov.[32]

Miestne veliteľstvo HG v Prešove malo záujem na zväčšení počtu ulíc, na ktorých malo byť zakázané židom bývať. Koncom leta 1941 zaslali ÚHÚ žiadosť, aby okrem ulíc nesúcich názov po A. Hlinkovi a A. Hitlerovi bol zákaz bývania rozšírený aj na ulicu Štefánikovu a Slovenskú. Dôvodmi zákazu mali byť skutočnosti, že Štefánikova ulica je priamym pokračovaním Hlinkovej a Slovenská ulica zas slúži ako trhovisko, na ktoré majú židia aj tak obmedzený vstup. Dôvodom podania žiadosti mali byť údajne prosby Prešovčanov o pridelenie židovských bytov, o ktoré bol naďalej eminentný záujem.[33]

Výpovede Židom z bytov a Židovský kódex

Najsilnejším zásahom do vlastníckych práv židovského obyvateľstva v bytovej otázke bola možnosť výpovede z vlastného bytu alebo podnájmu. Túto eventualitu právne zakotvil už spomínaný zákon č. 257/1940. Jeho druhá časť obsahovala právnu úpravu možnosti vypovedania židov z bytu a právomoc ÚHÚ určiť nútený prenájom živnostenských miestností. Prenajímateľ, dočasný správca i ÚHÚ mali oprávnenie kedykoľvek nariadiť  židovskému nájomníkovi, aby do dvoch týždňov vyprázdnil svoj byt. ÚHÚ mohol dokonca dať výpoveď z bytu aj jeho židovskému vlastníkovi. Proti rozhodnutiu o výpovedi nebolo opravného prostriedku. Dočasnému správcovi sa po výpovedi zároveň prikázalo, aby vyprázdnený byt prenajal.[34] Tieto skutočnosti tak otvárali priestor pre ďalšie špekulácie, korupciu, či bytový klientelizmus.

Aj v Prešove sa tak začalo s uplatňovaním týchto, právom ošetrených, rabovaní židovských bytov. Výpovede židovským nájomníkom a správcom v Prešove nemali v počiatočnej fáze taký rýchly priebeh a široký záber, ako tomu bolo v prípade dosadzovanie domových správcov. V období od prijatia zákona do prijatia kódexu evidujeme len niekoľko výslovných výpovedí z bytov a až po prijatí kódexu sa ich počet zvyšuje. Presné štatistiky výpovedí židovským nájomníkom a vlastníkom sa nepodarilo zistiť. Zo zachovaných výpovedí z bytov je ale zrejmé, že v niektorých prípadoch nebola dodržaná ani len zákonná dvojtýždňová výpovedná lehota, ktorú si oprávnený subjekt svojvoľne skracoval.[35]

Okrem výpovedí z bytov evidujeme tiež množstvo žiadostí a následne aj výmerov o nútenom prenájme židovských živnostenských miestností.[36]

V septembri 1941 dochádza k prijatiu už toľkokrát spomínaného, kontroverzného nariadenia č. 198/1941 o právnom postavení Židov. Židovský kódex sa samozrejme nemohol vyhnúť právnemu ošetreniu bytových a domových nehnuteľnosti vo vlastníctve, či inom vecnom práve Židov. V mnohých prípadoch došlo k prevzatiu, prípadne k zostreniu už existujúcich opatrení.

Nariadenie potvrdilo možnosť štátnym bezpečnostným orgánom kedykoľvek previesť u Židov domové prehliadky. Predpokladom lokalizácie a getoizácie židovského obyvateľstva bol § 28, ktorý oprávňoval ÚHU, po dohode s MV, uložiť Židom povinnosť vysťahovať sa z určitej obce alebo mesta a súčasne uložiť povinnosť nasťahovať sa do inej obce, mesta. V 1. kapitole sme tiež  spomínali  zákaz nadobúdania vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam. Kódex prevzal aj ustanovenia zákona č. 257 Sl. z. o dočasných správcoch pre domy židov a o výpovediach židovským nájomníkom. Židia, ich nežidovskí manželia a židovské združenia mali ďalej povinnosť vykázať všetok svoj majetok  v tuzemsku i cudzine.[37]

Po prijatí kódexu sa v Prešove zintenzívňuje proces výpovedí z ich bytov a ešte do konca septembra dostalo výpoveď z bytu minimálne šesť židovských rodín.[38]

Židovský kódex v § 191 zakotvil ustanovenie, podľa ktorého mal prejsť nehnuteľný majetok Židov a židovských združení do vlastníctva štátu, a to dňom, ktorý určí vláda vyhláškou v Slovenskom zákonníku. K tomuto dňu došlo 30. októbra 1941 vyhláškou o prechode vlastníctva a niektorých židovských nehnuteľností na slovenský štát. Dňom 1. novembra sa tak všetok židovský majetok, okrem nehnuteľnosti poľnohospodárskeho charakteru, majetkových podstát podnikov a lekárni, stal vlastníctvom štátu.[39] Tento okamih je potrebné zdôrazniť, lebo ním Židia de iure stratili vlastnícke právo k všetkým bytom a domom i inému nehnuteľnému majetku, okrem už spomínaných výnimiek. Stali sa tak bezdomovcami v kedysi vlastných domoch a bytoch a bolo už len otázkou času, kedy ich budú musieť definitívne opustiť.

Správou domov boli poverené okresné úrady, ktoré však neboli na túto skutočnosť dostatočne pripravené ani po materiálnej, ani po personálnej stránke. Kamenec konštatuje, že dočasná správa domov bola do veľkej miery neprehľadná  a nespoľahlivá. Navyše bol domový a bytový majetok Židov po drancovačkách a  nehospodárnom užívaní v oveľa horšom stave, ako v čase, keď sa do správy dostal.[40] Nie je ničím neobvyklým, že dočasní správcovia nemali v záujme investíciami do domového majetku zveľaďovať jeho stav. Už podľa pomenovania ich funkcie bolo predsa jasné, že ich post bol časovo limitovaný, dočasný. Z tohto dôvodu preferovali vylepšenie si svojich finančných možností, kým na to bola možnosť, pred zodpovedným a nákladným riadením židovských domov.

V súvislosti s udeľovaním výpovedí bolo Okresnému úradu v Prešove adresovaných množstvo žiadosti o pridelenie židovského bytu. V žiadostiach sa uchádzači domáhali pridelenie bytu konkrétneho židovského vlastníka alebo nájomníka a dôvodili to najrôznejšími skutočnosťami. Prevažne šlo o neprípustnosť terajších podmienok bývania, bývanie mimo Prešova so zvýšenými ťažkosťami každodennej cesty do práce, zhoršený zdravotný stav, prípadne o byt žiadali arizátori obchodov, ktoré boli umiestnené v domoch, kde sa nachádzal aj byt vhodný na pridelenie. Stávalo sa, že o jeden konkrétny byt žiadalo niekoľko ašpirantov. Niektorí boli podporovaní odporúčaniami miestnych organizácií HSĽS, HG, či DP. O výbere toho najvhodnejšieho kandidáta aj tak v konečnom dôsledku rozhodol okresný úrad, čo zvyšovalo možnosti korupcie a protekcionizmu.

Je úplne prirodzené, že sa Židia chceli rôznymi obštrukciami a inými spôsobmi nútenému vysťahovaniu z bytov vyhnúť, prípadne ho oddialiť. V niektorých prípadoch boli z väčšej alebo menšej časti úspešní. Prešovčan Juraško sa márne domáhal výpovede Žida Lea Zuckera z bytu, hoci sa v jeho záujme zasadila aj miestna organizácia HSĽS. Okresný úrad jeho žiadosť zamietol s tým, že menovaný Žid má ešte v árende poľné hospodárstvo, ktorého bol byt súčasťou a navyše očakával prisťahovanie sa príbuzných z Bratislavy. Ďalší príklad, kedy žiadosti o vypovedanie Žida z bytu nebolo vyhovené,  je  prípad Alexandra Schattina. Tento Žid predložil potvrdenie o tom, že trpí tuberkulózou v štádiu, kedy je možnosť nákazy pre okolie vysoká. A tak miesto výpovede z bytu dostal paradoxne príkaz o tom, že sa z bytu vysťahovať nesmie, až do času, kým mu Referát pre ubytovanie pridelí iný byt.[41]

O niečo menej šťastia mal Samuel Sinaj, bývajúci na Hlinkovej ulici. Keďže sa odmietol podriadiť výpovedi z bytu, zakročil voči nemu okresný úrad exekučným príkazom. V ňom mu bola určená ďalšia lehota, do ktorej mal svoj byt vyprázdniť. Po jej márnom uplynutí bola tvrdohlavému Sinajovi udelená poriadková pokuta a z bytu bol deložovaný.[42] Na týchto troch príkladoch demonštrujeme, že okresný úrad bol v otázke výpovedí z bytov povinný postupovať individuálne, prihliadajúc pritom na okolnosti a špecifiká jednotlivých prípadov. Niekedy teda, aj napriek silnej antisemitskej rétorike, pristúpil na výnimku a nenariadil výpoveď židovskej rodine z bytu. Inokedy zase postupoval nekompromisne a prikročil aj na výkon exekučného príkazu.

Ďalšie opatrenia do mája 1942

Vlna dosadzovania dočasných správcov do židovských domov a ani výpovede z bytov, nevyriešili bytovú krízu, ktorá v Prešove existovala. Množstvo bytov ostávalo naďalej obývaných židovskými rodinami. Ako už bolo vyššie spomínané, v súvislosti s dosadzovaním správcov bol vypracovaný súpis židovského domového majetku. Ten podáva jasný prehľad o židovských vlastníkoch domových nehnuteľností. V mnohých ďalších domoch a bytoch ale žili židovský podnájomníci, o počtoch ktorých nemali úrady presné čísla. Tie boli potrebné ako podklad pre ďalšie riešenie bytovej otázky v Prešove. Preto župan A. Dudáš, verný svojmu razantnému protižidovskému postupu, vydal v júni 1941 nariadenie mestskému úradu, aby bezodkladne vykonal súpis všetkých bytov obývaných židmi. V nariadení tiež jasne proklamuje svoj zámer prideliť tieto byty sociálne najslabším vrstvám obyvateľstva. Veľké, židmi obývané byty, mali byť na náklady vlastníka prerobené na niekoľko menších bytov, v ktorých by bolo možné bývať aj uchádzačom s nižšími príjmami.[43]

Súpis bol vykonaný k 1. novembru 1941 a obsahoval informácie nielen o počte Židmi obývaných bytov, ale aj o mene nájomcu a členov jeho rodiny,  o obývaných miestnostiach v byte a výške nájmu. V každom zo spisov bol aj jednoduchý nákres plánu domu a bytov. Podľa domového súpisu žilo k prvému dňu v novembri 1941 v Prešove  4 305 Židov. Tieto štatistické údaje oveľa reálnejšie vyjadrili rozloženie a veľkosť židovskej komunity v meste. Zatiaľ čo prvý súpis zo začiatku roka 1941, spracovaný do tab. č. 1, zaznamenal len počty židovských domových vlastníkov, tento druhý obsiahol všetky domy a byty, v ktorých Židia reálne bývali. Na príklade Hlinkovej ulici si môžme demonštrovať rozdiel medzi prvým a druhým súpisom. Zatiaľ čo podľa prvého menovaného bolo na spomínanej ulici 63 židovských vlastníkov domov, druhý súpis uvádza 85 domov, v ktorých žili Židia. V týchto domoch bolo až 170 bytov obývaných Židmi.[44] Toto relatívne vysoké číslo prinášalo obrovské príležitosti v ďalšom riešení bytovej otázky v Prešove.

Zodpovednosť  za domovú a bytovú arizáciu niesol ÚHÚ. Kvôli množstvu prechmatov, korupcii a iným nekalým praktikám sa na jeho adresu začínajú ozývať kritické hlasy. Kamenec uvádza, že od jesene pod vplyvom tejto kritiky sa pomaličky začína zbavovať svojho monopolu na hospodárske riešenie židovskej otázky.[45] Časť svojich kompetencií tak presúva do pôsobnosti okresných úradov. Dôsledkom tohto presunu začína byť OÚ v Prešove zaplavovaný žiadosťami o pridelenie bytu, o nútený prenájom židovských živnostenských miestností, o povolenie zamestnávať Žida a rôznymi ďalšími administratívnymi náležitosťami. OÚ tiež vydával príkazy k prevedeniu exekúcie v prípadoch, ak sa Židia nepodriadili výpovednému nariadeniu. Okrem iných požadovala pridelenie židovského bytu aj DP na kancelárske účely a jej žiadosť bola samozrejme kladne vybavená.[46]

V decembri roku 1941 došlo na základe výnosu MV k zriadeniu Referátu pre ubytovanie Židov s pôsobnosťou pre prešovský i sabinovský okres. Sídlom Referátu boli niekdajšie miestnosti HG na Hlinkovej ulici. Táto inštitúcia mala podľa smerníc a pokynov MV tri hlavné agendy, a to evidenčnú, zdravotnú a ubytovaciu. Ubytovacie oddelenie bolo vykonávateľom právoplatných predpisov v oblasti ubytovania a vysťahovania židovského obyvateľstva. Jednotná a účelná organizácia vysťahovania a ubytovania Židov v jednotlivých strediskách mala byť prerokovaná zástupcom MV v sídle každého strediska Židov, aby sa brali do úvahy miestne osobitnosti. Celú agendu Referátu pre ubytovanie Židov vykonávali zamestnanci pobočiek Ústredne Židov, ktorá ich zároveň financovala.[47]

Hneď od svojho vzniku začala táto inštitúcia s aktívnym výkonom činnosti. V polovici januára sa konala porada, na ktorej sa prejednával ďalší postup židovských obmedzení v bytovej a domovej oblasti. Potrebu riešenia mala aj otázka ubytovania Židov, ktorí do Prešova prišli alebo mali prísť z Bratislavy a dočasne boli umiestnení v priestoroch židovskej školy. K tomu bolo potrebné definitívne určiť, ktoré z ulíc mesta budú čisto árijské a na ktorých ubytovanie prisťahovalcov bude možné. Hľadalo sa teda najideálnejšie riešenie tohto problému a po zvážení všetkých konzekvencií sa pristúpilo k riešeniu podľa identického kľúča, ako tomu bolo už v spomínanej vyhláške ÚHÚ č. 258. Ďalšie návrhy obmedzení  sa týkali pohybu a výkonu židovských bohoslužieb.

Koncom januára tak dochádza k ďalšiemu radikálnemu obmedzeniu slobody bývania židovskej komunity v Prešove. Na základe poverenia ÚHÚ vydal OÚ v Prešove, v zmysle záverov porady, vyhlášku, ktorá uložila povinnosť vysťahovať sa, resp. zákaz bývať Židom na určených uliciach a častiach mesta. Vyhláška bola výsledkom porady zástupcov OÚ v Prešove, miestnej organizácie HSĽS, miestneho veliteľstva HG, župného sekretariátu HSĽS, Deutsche Partei, miestneho veliteľstva FS, vládneho komisára mesta Prešov, prednostu pre ubytovanie Židov a Obecného notárskeho úradu pre mesto Prešov.

Toto obmedzenie sa týkalo ulíc a lokalít, kde mali Židia najpočetnejšie zastúpenie a kde, podľa predchádzajúcich nariadení, už vôbec nemali bývať. Do konca marca toho roku sa tak mali všetci Židia bývajúci v bytoch a domoch na ulici Slovenskej, Sabinovskej a Štefánikovej vysťahovať. Židom bol ďalej zakázaný pobyt a bývanie v širšom centre mesta, vymedzenom ulicami Štefana Onderču, Hlinkovej, Štefánikovej, železničnej trate Prešov-Bardejov, ďalej okolo rieky Sekčov, pokračujúc ulicou Martína Hulu a Námestia Martinskej deklarácie, po 31. marci 1942. Zákaz bývania na uliciach A. Hlinku a A. Hitlera ešte z decembra 1940 ostával naďalej v platnosti. Povinnosť vysťahovať sa sa netýkala štátnych a verejných zamestnancov v aktívnej službe spolu s manželkami, lekárov a zubných technikov, ktorí vykonávajú povolenú prax a tiež židovských manželských partnerov nežidov (árijcov), okrem bezdetných rodín.

O ubytovanie vysťahovalcov sa mala postarať prešovská pobočka Ústredne Židov, podľa pokynov Referátu pre ubytovanie Židov.[48]

Na dobovej mape je farebne zobrazené, na ktorú čast mesta sa predmetné opatrenie vzťahovalo. Žltou farbou sú vyznačené ulice, z ktorých sa mali Židia vysťahovať. Mapa síce nepostihuje celú určenú oblasť, ale zachytáva jej väčšiu, pre nás najpodstatnejšiu časť. Modrou farbou v pravom hornom a dolnom rohu mapy je zaznačená rieka Sekčov a čiernou časť železničnej trate smerom na Bardejov, ktoré boli jednými z hraničných ukazovateľov pre vymedzenie predmetnej oblasti. Napriek neúplnosti mapy je evidentné, že Hlinková ulica, spolu so Sabinovskou a Štefánikovou, ktoré na ňu nadväzujú, tvorili istý predel mesta. Jeho východná časť, spolu so spomínanými troma ulicami, mala byť definitívne zbavená semitského elementu.

Uvoľnené byty tak mohli poslúžiť početnej skupine žiadateľov a vyriešiť tak do značnej miery bytovú situáciu v Prešove. Záujem o byty neklesal a OÚ mal navyše v januári 1942 zabezpečiť byty aj pre zamestnancov telegrafného stavebného úradu, ktorí boli pridelení do Prešova na výkon služby potrebnej pre obranu štátu.[49]

Riešenie bytovej otázky v Prešove, na úkor Židov, tak bolo začiatkom roku 1942 už v pokročilej fáze. K 31. januáru bol vypracovaný zoznam židovských nájomníkov mesta. Zoznam bol veľmi krátky, v tej dobe boli v Prešove len dvaja istí židovskí nájomníci mesta, jeden na Hlinkovej, jeden na Kollárovej ulici. Ďalší traja boli otázni, medzi nimi aj Spolok židovského múzea na ulici Slovenskej jednoty, v budove ktorého bol umiestnený župný archív.[50] Pre porovnanie slúži údaj z leta roku 1939, kedy boli Židia bytovými nájomníkmi, resp. nájomníkmi obchodných miestnosti v 15 budovách mesta, z toho v niektorých bolo v podnájme viacero Židov.[51]

V atmosfére blížiaceho sa začiatku deportácii boli ešte MV vydané ďalšie vyhlášky majúce súvis s bytovou, resp. domovou slobodou. Prvou z nich bola vyhláška o označení bytov židovských domácností. Židovské byty mali byť v jej zmysle označené židovskou hviezdou, umiestnenou na vchodové dvere, ktorú si mali Židia obstarať od Ústredne Židov. Koncom marca boli ešte prijaté dve vyhlášky, ktoré vytvárali bezprostredné podmienky pre začiatok deportácií.  Prvou z nich sa obmedzovalo sťahovanie sa Židov a v jej zmysle bolo Židom zakázané sťahovať sa z obce ich terajšieho bydliska bez povolenia alebo príkazu MV.[52] Tou druhou nariadilo MV všetkým okresným a notárskym úradom, aby bezodkladne zastavili vypovedanie Židov z bytov podľa nariadení Židovského kódexu. V prípadoch, kedy už bola daná výpoveď, no Žid sa ešte nevysťahoval, mala byť táto podľa možnosti odvolaná. Zastavené bolo zároveň udeľovanie písomného povolenia Židom, na základe ktorého mohli zmeniť svoje bydlisko.[53]

Záver

Riešenie židovskej otázky v období 1. SR je najsilnejším argumentom kritikov a odporcov existencie vtedajšieho režimu a jeho hlavných predstaviteľov. Znamenalo totiž tvrdý zásah do akýchkoľvek občianskych i ľudských práv istej skupiny obyvateľstva, pripravilo Židov o posledné zvyšky ich dôstojnosti a desiatky tisíc z nich aj o život. Samotné riešenie malo svoju centrálne riadenú postupnosť, ale aj miestne odchýlky a špecifiká, ktoré neraz prekračovali medze zákonnosti a morálky. Na početných príkladoch sme demonštrovali, že regionálne i miestne opatrenia, v rámci ŠZ župy, resp. mesta Prešov, mali častokrát expresívnejšiu podobu ako tie celoštátne.

Predmetom tejto práce bola arizácia vybraných nehnuteľnosti, vlastníkmi ktorých boli prešovskí Židia. Náš výskum sčasti potvrdil, sčasti doplnil doterajšiu odbornú mienku o tom, že práve východ krajiny vynikal v tvrdosti antisemitskej politiky. Miera odlišnosti síce nebola nejak extrémne vysoká, no ani nezanedbateľná. Dôvodov tejto skutočnosti bolo viacero. Z prehľadov obyvateľstva vyplýva, že práve v ŠZ župe žilo v rámci Slovenska najviac Židov a početná komunita bývala aj v meste Prešov. Títo mali naozaj markantné postavenie hlavne v obchode a disponovali značným hnuteľným, no najmä nehnuteľným majetkom. A keďže obyvateľstvo východného Slovenska už tradične nepatrilo k tým najbohatším a príčinu svojho sociálneho postavenia videlo v obohacovaní sa Židov, malo pochopiteľne záujem riešiť tento svoj deficit práve na ich úkor. Arizácia sa tak stala priam ideálnym nástrojom nápravy majetkových krívd, ktoré kresťanské obyvateľstvo dlhodobo pociťovalo.

Pri štúdiu dobových prameňov je silný antisemitizmus v Prešove viac než badateľný. Diskriminačný postoj k židovskej komunite tak nebol len oficiálnou politikou režimu, ale skôr celospoločenskou mienkou, ktorú ešte radikalizovali antisemitizmom presýtené tlačové média. Už od vzniku autonómie Slovenska evidujeme prípady početných protižidovských demonštrácií, násilností a rôznych incidentov, ktoré neobišli ani Prešov.

Postavenie  židovského obyvateľstva v krajine  viac či menej upravovali právne normy najvyššej právnej sily. Už prvý zákon o samostatnom Slovenskom štáte umožnil vláde, aby nariadeniami so silou zákona zasahovala do občianskych, hospodárskych i sociálnych práv občanov. Ústava 1. SR, z júla 1939, zasa nezahrnula rasu medzi atribúty, ktoré boli kritériami garancie rovnosti obyvateľstva pri ochrane života, slobody a majetku. Ďalšie početné právne predpisy obsahovali úpravu arizačného procesu i ďalších práv a povinností súvisiacich so židovskou otázkou. Obrovský význam malo jednoročné splnomocnenie vlády na výkon opatrení, ktoré mali urýchliť arizáciu všetkého židovkého majetku a definitívne tak vyradiť Židov z hospodárskeho života. Na základe tohto splnomocnenia bol prijatý neslávne známy Židovský kódex, zakotvujúci rasový princíp vnímania židovského obyvateľstva, ktorý sa stal, spolu s ústavným zákonom o vysťahovaní Židov, kľúčovou normou v záverečnej fáze riešenia židovskej otázky na Slovensku.

Cieľom našej práce bolo analyzovať rozsah, podobu a priebeh arizačného procesu v oblasti domového a bytového majetku. Arizácia domového a bytového majetku Židov sa stala ideálnym spôsobom riešenia bytovej krízy v meste. Židovské obyvateľstvo disponovalo značným nehnuteľným majetkom, spomínaného charakteru, ktorý bol navyše vo veľkej miere situovaný v centre mesta. Prvotným záujmom bolo vytlačiť židovské obyvateľstvo do periférií mesta a vyhraniť tak tieto obydlia pre kresťanských uchádzačov. Počiatočné zásahy do domovej slobody ale mali len podobu zvýšeného výkonu domových prehliadok. Prvým výraznejším zásahom tak bolo až nariadenie župana Dudáša, ktorým zakázal štátnym zamestnancom bývať v židovskom dome. Dudáš bol známym antisemitom a svoje renomé neraz potvrdil, keď priebežne nabádal príslušné úrady k ráznemu a čo možno najdôslednejšiemu prevedeniu antisemitských predpisov.

Počiatky skutočnej arizácie židovského domového a bytového majetku majú súvis až s nariadením z októbra 1940, na základe ktorého sa začalo s uvaľovaním dočasnej správy na židovské domy. V nariadení bola zároveň upravená možnosť udelenia výpovede židovskému nájomníkovi z bytu i ďalšie práva a povinnosti s tým spojené. Tieto potom bez výraznejšej zmeny prebral už toľko spomínaný Židovský kódex. Centrálne riadenie záležitostí súvisiacich s arizáciou predmetných nehnuteľností bolo v kompetencií ÚHÚ na čele s A. Morávkom, čiastočnou právomocou disponovali aj okresné úrady.

Na príklade Prešova sme deklarovali, že tento ústredný orgán štátnej správy sa svojho poverenia zmocnil rázne a ešte do konca roka uvalil správu na 32 židovských domov v meste. Ďalšie uvaľovanie dočasných správ nasledovalo začiatkom nasledujúceho roka a v Prešove malo naozaj široký záber a rýchly priebeh. Postup orgánov vykazoval systematickosť, čo je badateľné na tom, že najprv bola správa uvalená na židovské domy v centre mesta, kde bol problém najakútnejší, až potom na domy vo vzdialenejších častiach. V skúmanom období prešla do správy väčšina židovských domov v Prešove.

V práci sme poukázali aj na skutočnosť, že z funkcie správcu plynul nemalý majetkový prospech. Z tohto dôvodu bol o túto atraktívnu funkciu zvýšený záujem i lobing miestnych organizácií HSĽS, HG, či DP, čo sa premietlo do korupcie, škandálov i rôznych udaní a sťažností. Na židovskom majetku tak v konečnom dôsledku profitovalo podstatne viac osôb, než sa predpokladalo.

Napriek absencii presných štatistických údajov o výpovediach židovským nájomníkom je možné usúdiť, že tieto nemali v meste takú výraznú podobu, ako tomu bolo v prípade dočasných správ. Spočiatku evidujeme len niekoľko prípadov, počet ktorých, v súvislosti so zintenzívnením protižidovskej politiky a prijatím kódexu, postupne narastá. Prechodom kompetencií z ÚHÚ na okresné úrady sa zvyšuje aj počet žiadostí o pridelenie židovského bytu s uvádzaním najrôznejších dôvodov uchádzačov. Židia sa výpovediam z bytu bránili rôznymi obštrukciami a v niektorých, v práci zdokumentovaných, prípadoch boli aj úspešní.

Ďalším spôsobom riešenia tejto problematiky mali byť obmedzenia bývania a zákaz prenajímania nových bytov židom v určitých častiach mesta. Ešte do konca roku 1940 sa mali všetci židia vysťahovať z Hlinkovej ulice. Toto opatrenie z novembra, týkajúce sa výslovne Prešova, bolo potvrdené ďalším obdobným nariadením, tentokrát už celoslovenskej pôsobnosti. V zmysle jeho znenia mali byť, do konca marca 1941, vysťahovaní všetci židia z ulíc pomenovaných po A. Hlinkovi a A. Hitlerovi. Vykonateľnosť týchto nariadení bola v Prešove len minimálna a početná židovská komunita obývala Hlinkovú ulicu naďalej.

Arizácia predmetného majetku vyvrcholila do roka od jej začiatku, kedy, vyhláškou z konca októbra 1941, prešiel všetok bytový a domový majetok Židov do rúk štátu. Týmto okamihom sa prakticky stali neoprávnenými obyvateľmi kedysi vlastných bytov a domov a bolo jasné, že skôr či neskôr ich budú musieť definitívne vyprázdniť. Po vyvlastnení všetkého majetku bol ešte Židom v Prešove zakázaný pobyt aj bývanie v širšom centre mesta. S blížiacim sa začiatkom deportácií sa vykonali ďalšie opatrenia, ktoré mali vytvoriť predpoklady pre getoizáciu židovského obyvateľstva, čo malo uľahčiť ich deportácie.

Arizačný proces nami skúmaných židovských nehnuteľností, napriek svojim regionálnym odlišnostiach a podobám, dospel do identického konca. Všetky predmetné nehnuteľnosti sa stali výlučným vlastníctvom štátu, čím sa prakticky uzavrel kruh vyradenia židovského elementu z hospodárskeho života štátu. Posledný otáznik nad definitívnym vyriešením židovského problému bol už len v tom, ako sa čo najefektívnejšie ochudobneného židovského obyvateľstva zbaviť.


[1] ŠA Prešov pobočka Prešov, f. OÚ v PO 1923-1945, inv. č. 208, šk. 19

 

[2] ŠA Prešov pobočka Prešov, f. OÚ v PO 1923-1945, inv. č. 208, šk. 19

[3] Dostupné na: http://www.upn.gov.sk/supis-zidov/zoznam-obci.php?okres=439

[4] Iný prameň uvádza, že v roku 1940 bolo v Prešove 1935 domov. ŠA Prešov pobočka Prešov, f. OÚ v PO 1923-1945, inv. č. 231, šk. 94

[5] ŠA Prešov pobočka Prešov, f. OÚ v PO 1923-1945, inv. č. 208, šk. 19

[6] Tamže s. 38 (tab. č. 1)

[7] LIPSCHER, Ladislav: Židia v slovenskom štáte 1939-1945 s. 87.

[8] ŠA Prešov pobočka Prešov, f. OÚ v PO 1923-1945, inv. č. 208, šk. 18

[9] LIPSCHER, Ladislav: Židia v slovenskom štáte 1939-1945s. 88.

[10] HLAVINKA, Ján: Židovská komunita v okrese Medzilaborce v rokoch 1938-1945… s. 120.

[11] KAMENEC, Ivan: Po stopách tragédie… s. 121.

[12] ŠA Prešov pobočka Prešov, f. OÚ v PO 1923-1945, inv. č. 208, šk. 19

[13] Slovenský zákonník, roč. 1940, nariadenie č. 257/1940

[14] KAMENEC, Ivan: Po stopách tragédie… s. 117.

[15] ŠA Prešov pobočka Prešov, f. OÚ v PO 1923-1945, inv. č. 209, šk. 20

[16] ŠA Prešov pobočka Prešov, f. OÚ v PO 1923-1945, inv. č. 207, šk. 17

[17] Štefánikova ulica je dnešná Masarykova ulica , Ulica Slovenskej jednoty – Okružná ulica, Ulica Františka Majocha – Jarková ulica

[18] ŠA Prešov pobočka Prešov, f. OÚ v PO 1923-1945, inv. č. 207, šk. 17

[19] ŠA Prešov pobočka Prešov, f. OÚ v PO 1923-1945, inv. č. 209, šk. 20

[20] ŠA Prešov pobočka Prešov, f. OÚ v PO 1923-1945, inv. č. 207, šk. 17

[21] ŠA Prešov pobočka Prešov, f. OÚ v PO 1923-1945, inv. č. 231, šk. 98

[22] ŠA Prešov pobočka Prešov, f. MÚ v PO 1923-1945, sign. 140, šk. 23

[23] ŠA Prešov pobočka Prešov, f. OÚ v PO 1923-1945, inv. č. 231, šk.. 98

[24] ŠA Prešov pobočka Prešov, f. OÚ v PO 1923-1945, inv. č. 209, šk. 21

[25] Tamže s. 48, 49 (mapa č. 1)

[26] ŠA Prešov pobočka Prešov, f. OÚ v PO 1923-1945, inv. č. 231, šk. 97

[27] LIPSCHER, Ladislav: Židia v slovenskom štáte 1939-1945s. 88.

[28] ŠA Prešov pobočka Prešov, f. OÚ v PO 1923-1945, inv. č. 209, šk. 21

[29] ŠA Prešov pobočka Prešov, f. MÚ v PO 1923-1945, sign. 108, šk. 1

[30] ŠA Prešov pobočka Prešov, f. OÚ v PO 1923-1945, inv. č. 230, šk. 91

[31] ŠA Prešov pobočka Prešov, f. OÚ v PO 1923-1945, inv. č. 231, šk. 95

[32] ŠA Prešov pobočka Prešov, f. MÚ v PO 1923-1945, sign. 108, šk. 1

[33] ŠA Prešov pobočka Prešov, f. OÚ v PO 1923-1945, inv. č. 231, šk. 97

[34] ŠA Prešov pobočka Prešov, f. MÚ v PO 1923-1945, sign. 139, šk. 22

[35] V jednom prípade bola výpovedná lehota skrátená dokonca na tri dni, čo ale nebránilo vo výmere konštatovať, že ide o zákonnú lehotu.

[36] ŠA Prešov pobočka Prešov, f. OÚ v PO 1923-1945, inv. č. 231, šk. 97, 98

[37] Slovenský zákonník, roč. 1941, nariadenie č. 198/1941

[38] ŠA Prešov pobočka Prešov, f. MÚ v PO 1923-1945, sign. 139, šk. 22

[39] GRONSKÝ, Ján: Komentované dokumenty k ústavním dějinám Československa I. 1914-1945… s. 534.

[40] KAMENEC, Ivan: Po stopách tragédie… s. 117-118.

[41] ŠA Prešov pobočka Prešov, f. OÚ v PO 1923-1945, inv. č. 210, šk. 22

[42] ŠA Prešov pobočka Prešov, f. OÚ v PO 1923-1945, inv. č. 230, šk. 92

[43] ŠA Prešov pobočka Prešov, f. OÚ v PO 1923-1945, inv. č. 230, šk. 92

[44] ŠA Prešov pobočka Prešov, f. MÚ v PO 1923-1945, sign. 231, šk. 95

[45] KAMENEC, Ivan: Po stopách tragédie… s. 89.

[46] ŠA Prešov pobočka Prešov, f. OÚ v PO 1923-1945, inv. č. 231, šk. 97

[47] ŠA Prešov pobočka Prešov, f. MÚ v PO 1923-1945, sign. 140, šk. 23

[48] ŠA Prešov pobočka Prešov, f. OÚ v PO 1923-1945, inv. č. 231, šk. 97

[49] ŠA Prešov pobočka Prešov, f. OÚ v PO 1923-1945, inv. č. 210, šk. 22

[50] ŠA Prešov pobočka Prešov, f. MÚ v PO 1923-1945, sign. 140, šk. 23

[51] ŠA Prešov pobočka Prešov, f. MÚ v PO 1923-1945, sign. 141, šk. 24

[52] ŠA Prešov pobočka Prešov, f. MÚ v PO 1923-1945, sign. 140, šk. 23

[53] ŠA Prešov pobočka Prešov, f. OÚ v PO 1923-1945, inv. č. 210, šk. 22

Be Sociable, Share!
Tags: , , ,

Komentáre sú deaktivované.