„Veľký sobor“ v Prešove a likvidácia gréckokatolíckej cirkvi

Dňa 28. apríla 2010 uplynie 60 rokov od likvidácie gréckokatolíckej cirkvi v Československu. Pri tejto príležitosti mi dovoľte, priblížiť vám udalosti spojené s prípravou a realizáciou „Veľkého soboru“ na mikroregionálnom pôdoryse. Opierať sa pritom budem o dobové pramene a situačné správy z jednotlivých okresov východného Slovenska s dôrazom na územie mesta Vranov nad Topľou.
V úvode považujem za dôležité vysvetliť ústredný pojem, ktorý je dôležitý pre komplexné pochopenie problematiky obdobia 50. – 60. rokov. Pod termínom „pravoslavizácia“ rozumieme v dnešnej cirkevnej historiografii masovú kampaň v rokoch 1950 – 1954, ktorej hlavným cieľom bolo uskutočniť prechod gréckokatolíckych veriacich k pravosláviu. Išlo o súhrn politických, právnych, administratívnych a represívnych opatrení smerujúcich k zrušeniu gréckokatolíckej cirkvi a k jej nahradeniu pravoslávnou cirkvou. Precedens vytváral obdobné mocenské zásahy napríklad aj na Západnej Ukrajine, v Zakarpatsku, ale aj v Rumunsku.

Príčiny povojnovej likvidácie gréckokatolíckej cirkvi na Zakarpatskej Ukrajine, v Rumunsku (Sedmohradsku) a Československu (východnom Slovensku) treba nesporne hľadať v povojnovej politike Moskvy. Ako konštatujú historici Jan Pešek a Michal Barnovský: „Samotná myšlienka pravdepodobne vznikla kdesi uprostred či na konci druhej svetovej vojny, keď sa začalo uvažovať o povojnovom usporiadaní sveta. Do ideí návratu k „pradedovskej viere“ prenikol politický a veľmocenský prvok.“ Za pozornosť stojí aj zmienka Benešových názorov pri zrušení Brestskej únie na západnej Ukrajine v marci 1946 a jeho vyjadrenie o budúcnosti gréckokatolíckej cirkvi. Podľa dokumentov Sovietu (Rady) pre Ruskú pravoslávnu cirkev pri Rade ministrov ZSSR a na základe materiálov Archívu prezidenta RF sa v Prahe dňa 17. júna 1946 uskutočnilo stretnutie Edvarda Beneša s predsedom Sovietu pre Ruskú pravoslávnu cirkev pri vláde ZSSR Grigirijom G. Karpovom, na ktorom sa vyjadril o budúcnosti uniatov takto: „Jsou tam dobří lidé, byť katolíci na Slovensku jsou velmi zlí (aktivní). Je třeba začít z Vaší Zakarpatské Ukrajiny, potom – v Rumunsku a pak také u nás. Vy jste udělali velmi dobře, že jste ve Lvově uniaty převedli na pravoslaví.“

Okrem týchto vonkajších útokov vplývali na celé dianie aj vnútorné faktory. Čelní predstavitelia pravoslávnej cirkvi sa taktiež snažili o etablovanie pravoslávia do gréckokatolíckej cirkvi. Roku 1946 Moskva vyslala do Prahy pravoslávneho exarchu, neskoršieho metropolitu Jelevferija (Voroncova), ktorý sa snažil o upevnenie pravoslávia predovšetkým na východnom Slovensku. Dňa 6. septembra 1946 tu prichádza, aby sa oboznámil s pomermi v pravoslávnych farnostiach a s celkovou cirkevnopolitickou situáciou. Celkový dojem, ktorý získal po zoznámení sa s miestnym cirkevným životom charakterizoval slovami „bezútešnosť“. V rámci cesty navštívil aj Ladomirovú (jednu z najstarších pravoslávnych obcí), kde vykonal slávnostné bohoslužby pri príležitosti likvidácie Brest-Litovskej a Užhorodskej únie. Zároveň 12. septembra vysvätil pravoslávny chrám Alexandra Nevského v Prešove a následne sa vrátil do Prahy.

Pod vplyvom týchto udalostí gréckokatolícky biskup Pavol Gojdič v novembri 1946 na biskupskej konferencii v Olomouci upozorňuje na snahu pravoslávnej cirkvi rozšíriť svoj vplyv na úkor gréckokatolíkov. K zhoršeniu situácie a zápasu o holú existenciu prichádza po vykonštruovaných obvineniach ŠtB zo spolupráce gréckokatolíckych kňazov s Ukrajinskou povstaleckou armádou, tzv. banderovcami. Útoky voči uniatom ešte zosilneli po februárovom štátnom prevrate 1948. V júli ŠtB zatkla baziliána Jána Mariána Potaša a držala ho vo väzbe takmer pol roka. V tom istom mesiaci bezpečnosť urobila raziu gréckokatolíckych kláštorov v Prešove, Michalovciach a Stropkove. Boli zatknutí viacerí rehoľníci a rehoľníčky. Proti tomuto postupu ŠtB rozhorčene reagoval biskup Pavol Gojdič, ktorý 24. júla 1948 napísal prezidentovi republiky Klementovi Gottwaldovi list nasledujúceho znenia: „ […] veľké pobúrenie a rozhorčenie v celej našej diecéze a nedôveru našich veriacich voči NB [Národnej bezpečnosti] a zabezpečeniu slobody zo strany úradov…“, vzbudili prehliadky kláštorov v prešovskej diecéze.

Všetky spomenuté okolnosti nasvedčovali tomu, že vo veci likvidácie gréckokatolíckej cirkvi sa nielen uvažovalo, ale aj konalo. Impulz k tomuto radikálnemu kroku vzišiel zo strany štátu a nie z radov pravoslávnej cirkvi, ako sa to často mylne interpretuje. Žiaľ, až neskoro vedúci predstavitelia pravoslávnej cirkvi zistili, že sa stali „nástrojom“ v rukách mocných (Klement Gottwald, Rudolf Slánský, Alexej Čepička, Gustáv Husák, Ladislav Holdoš a i.) a už nebolo cesty späť. Cieľom komunistov bolo oslabiť postavenie katolíckej cirkvi ako najsilnejšej cirkvi na Slovensku, a tak vytvorením „národnej“ rímskokatolíckej cirkvi vylúčiť vplyv Západu, teda Vatikánu. Keďže gréckokatolícka cirkev bola liturgicky blízka pravoslávnej a rovnako ako rímskokatolícka označená za „reakčnú“, rozhodla sa KSČ problém riešiť tak, „že by sa táto cirkev neetablovala ako samostatná, ale pridružila k pravosláviu.“ Ešte ostrejší postoj zaujal hlavný tvorca cirkevnej politiky štátu vtedajšej ČSR Alexej Čepička, generálny tajomník Ústredného akčného výboru Národného frontu (ďalej ÚAV NF) a minister spravodlivosti. Dňa 27. februára 1950 na schôdzi Predsedníctva ÚV KSČ uviedol: „Akce přestupu řeckokatolické církve k pravoslaví je třeba provést ihned. Jejím vyvrcholením má být internace Gojdiče, Hopku a vedení řecko-katolické církve. Jen pro případ, že by Gojdič a vedení činilo nepřekonatelné obtíže při přechodu, bylo by možno navrhnout opatření proti nim dříve. Návrh je třeba přesně propracovat a projednat v církevní šestce.“ Tento trend jednoznačne naznačoval, že spôsob likvidácie gréckokatolíckej cirkvi je otázkou najbližších dní, resp. mesiacov.

„Veľký sobor“ v Prešove a jeho dôsledky

Po dobudovaní organizačnej štruktúry pravoslávnej cirkvi v rokoch 1945 – 1949 (zmena jurisdikcie, ustanovenie arcibiskupa Jelevferija, vytvorenie nových eparchií, prijatie Ústavy, zasadanie eparchiálneho zhromaždenia spojeného s voľbou členov exarchátnej a eparchiálnej rady ako aj vznik duchovného súdu a revíznej komisie) sa naplno prejavil trend zjednotenia gréckokatolíckej cirkvi s pravoslávnou, resp. jej násilná likvidácia. Aktivity vedúce k diskreditácii uniatov sa zintenzívnili po návšteve exarchu Jelevferija (Voroncova) v Moskve roku 1949. Celý proces spustenia „Akcie P“ „naštartovala“ návšteva ruskej delegácie pravoslávnej cirkvi na čele s metropolitom krutickým a kolomenským Nikolajom (Jaruševičom). Jeho pobyt v ČSR trval dva týždne od 31. januára do 15. februára 1950. Počas týchto dní bol prijatý predstaviteľmi vlády, SNR, Zborom povereníkov a zástupcami regionálnych orgánov štátnej správy. Zároveň navštívil Prahu, Olomouc, Brno, Bratislavu, Košice a Prešov. Najpompéznejšie podujatia sa však konali v Košiciach a Prešove. Návšteva tak splnila svoj hlavný cieľ. Pripravila „pôdu“ pre prestup gréckokatolíkov na pravoslávie. Dokumentujú to aj slová popredných funkcionárov prešovského a košického kraja 21. februára 1950, z ktorých vyberám: „ …slávnosti neboli nikým a ničím narušené“.

Okrem štátnych štruktúr (ÚAV NF, KSČ a jej súčasti KSS ako aj jednotlivých cirkevných oddelení na celoštátnej, krajskej a okresnej úrovni) mala o prestup uniatov na „vieru otcov“ eminentný záujem aj samotná pravoslávna cirkev. Tá sa netajila tým, že sa nikdy nezmierila s unionizmom. Chápala ho ako krivdu spáchanú Vatikánom a zradu z jej vlastných radov. Toto tvrdenie opieram aj o argumentáciu pravoslávnych duchovných, z ktorej vyberám: „Počas 23 rokov som bol riaditeľom biskupského úradu v Prešove a mnohí z vás ma poznajú. Počas týchto 23 rokov z jednania rímskeho stolca som vybadal, že my, bývalí gréckokatolíci, nie sme vlastnými deťmi Ríma. S užialeným srdcom nie raz som musel konštatovať, že rímsky otec nie je našim otcom, ale iba otčimom, a že v rímskej Cirkvi nemôžeme nájsť svoju milovanú matku, ale len macochu. Únia nás sklamala…“ Hoci v tejto oblasti sa záujmy štátu rozchádzali (snaha likvidovať cirkev ako celok) so záujmami pravoslávnej cirkvi, v postoji ku gréckokatolíckej cirkvi sa však spájali, čo umožnilo aj ich neskoršiu vzájomnú spoluprácu.

Dňa 28. apríla 1950 sa konala „Akcia P“ v sále hotela Čierny Orol v Prešove, ktorá je známa aj pod označením „Veľký sobor“, prípadne „Prešovský sobor“. Sála bola vyzdobená tak, aby už pri vstupe navodzovala pocit slovanstva a eufóriu radosti z „návratu k viere otcov“. Na čelnej stene bol zavesený veľký trojramenný ortodoxný kríž. Po jeho stranách obrazy moskovského patriarchu a pražského arcibiskupa Jelevferija, ako aj komunistických vodcov J. V. Stalina a K. Gottwalda. Na bočných stenách boli komunistické a protipápežské heslá: „Slovania, bojte sa Ríma!“, „Viera naša, viera dávna, viera pravoslávna!“ atď. O hlavných účastníkoch a priebehu soboru sa nebudem zmieňovať, keďže tieto skutočnosti sú dnes dostatočne známe. Poukážem skôr na záver soboru (snemu) a jeho dôsledky.

Na „Veľkom sobore“ bol prijatý tzv. „Manifest“ a „Uznesenie“, ktoré de facto anulovali Užhorodskú úniu na Slovensku a inkorporovali gréckokatolíckych duchovných i veriacich do lona pravoslávnej cirkvi. Po  skončení soboru pravoslávny arcibiskup Jelevferij (Voroncov) poslal patriarchovi Alexijovi (Simanskij) do Moskvy telegram, v ktorom ho prosil o prijatie nových veriacich do pravoslávnej cirkvi.  Patriarcha Alexij odpovedal telegramom dňa 3. mája 1950, v ktorom vyjadril radosť nad zjednotením gréckokatolíkov s pravoslávnou cirkvou a následne im udelil Božie požehnanie. Upovedomená o záveroch „Veľkého soboru“ bola prirodzene aj vláda ČSR, ktorá 27. mája 1950 ich akceptovala a udelila im verejno-právny charakter.

Môžem preto konštatovať, že aj keď gréckokatolícka cirkev de facto zanikla, de iure neprestala existovať. Túto argumentáciu obhajujem tým, že celá „Akcia P“ bola v rozpore s existujúcou ústavou a cirkevným právom. Podľa platného Kódexu východného cirkevného práva mohol cirkevný snem výlučne zvolávať iba biskup, čo sa, žiaľ, neuskutočnilo. Následne sa hrubo porušilo aj jedno zo základných ľudských práv – právo na slobodu vierovyznania. Nešlo o slobodnú voľbu, ale o násilný akt prestupu z jednej viery na druhú.

Vranov označený ako „najreakčnejší“

Ako som už v úvode naznačil, dopad celej „Akcie P“ sa rôzne podpísal aj pod celkovú situáciu a dianie v jednotlivých častiach východného Slovenska. Od „vrelého prijatia“ pravoslávia v okrese Snina cez neutrálne v okresoch Sabinov a Svidník až po vyhrotené v okresoch prevažne Zemplína, hlavne vo Vranove nad Topľou (obce Davidov, Banské, Poša a Rudlov) a Michalovciach (obce Pusté Čemerné, Trhovište a Rakovec nad Ondavou). Dobové dokumenty adresované na Štátny úrad pre veci cirkevné (ďalej SÚC) nám umožňujú podrobne analyzovať situáciu, ktorá tu po „Prešovskom sobore“ pretrvávala. Najkritickejšia situácia bola vo vranovskom okrese. Informuje nás o tom Vladimír Ekart, člen cirkevnej komisie ÚV KSČ vo svojej Správe o situácii v otázke pravoslávnej cirkvi na východnom Slovensku, kde píše: „Okres Vranov je v akcii „P“ okresom najťažším.“ Súčasne cirkevný tajomník Okresného národného výboru (ďalej ONV) Juraj Hirčák v správe k „Akcii P“ pre SÚC uvádza nasledovné: „V okrese je celkove 13 bývalých gr. kat. farárov. Doposiaľ (ku dňu 15. júna 1950 – vložil M. L.) manifest podpísali 5 býv. gr. kat. farári.“ Následne v obdobnej správe Krajský národný výbor opisuje „reakčných kňazov“ v okrese takto: „Ján Fazekáš, býv. gr. kat. farár v Bánskom a Jozef Želinský, býv. gr. kat. farár v Rudľove sú krajne reakčnými farármi, ktorí štvú nielen svojich veriacich proti tým farárom, ktorí podpísali alebo mienia podpísať manifest Veľkého Soboru, ale rozvíjajú rôzne akcie či už náboženského alebo iného budovateľského charakteru. […] Cirkevná päťka pri ONV vo Vranove, preto navrhuje menovaných a to: Jána Fazekaša, býv. gr. kat. farára v Banskom a Jozefa Želinského, býv. gr. kat. farára v Rudľove zaistiť a dopraviť do TNP. Toto je jediné možné riešenie ako zlepšiť cirkevno-politickú situáciu v našom okrese.“

Z uvedeného vyplýva, že v severovýchodných okresoch, kde predtým pôsobila gréckokatolícka i pravoslávna cirkev, čiže kde žilo rusínske (ukrajinské) obyvateľstvo, bol stav pokojnejší. V južných, teda slovenských, prípadne maďarských okresoch so silnou rímskokatolíckou a kalvínskou tradíciou boli pomery zložitejšie. Pravoslávie de facto neprijalo 42 obcí a v tomto zotrvali až do opätovného uznania gréckokatolíckej cirkvi roku 1968.

Použitá literatúra:

FEDOR, Michal. Z dejín gréckokatolíckej cirkvi v Československu 1945 – máj 1950. Košice 1993.
HORŇÁK, Viliam. Prešovský gréckokatolícky sobor v roku 1950. Prešov 1951.
KONEČNÝ,  Stanislav.  Pravoslávna  cirkev   na  Slovensku  po druhej  svetovej  vojne. Košice 2008. Dostupné na internete: http://www.mtatk.hu/interreg/pdf/konecny12.pdf
MAREK, Pavel – BUREHA, Volodymyr. Pravoslavní v Československu v letech 1918 – 1953. Příspěvek k dějinám Pravoslavné církve v českých zemích, na Slovensku a na Podkarpatské Rusi. Brno 2008.
MURAŠKO, Galina P. Osudy gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku po druhej svetovej vojne. Pozícia Moskvy vo svetle materiálov ruských archívov. In BARNOVSKÝ, Michal – KODAJOVÁ, Daniela. Koniec druhej svetovej vojny a problémy cirkevnej politiky v nasledujúcom období. Bratislava 2006.
OLEKSA, Michal. Neklamte proti pravde (Jk 3, 14). Prešov : PBF PU v Prešove 2000.
PEŠEK, Jan – BARNOVSKÝ, Michal. Štátna moc a cirkvi na Slovensku 1948 – 1953. Bratislava, 1997.
SEMAN, Ján. A znova žijeme. Prešov 1997.
VAŠKO, Václav. Likvidace řeckokatolické církve. Kostelní Vydří 2007.